Piata križiacka výprava

Piata križiacka výprava bola vyhlásená v roku 1213 pápežom Inocentom III. a trvala od roku 1217 do roku 1221. Jej cieľom bolo zaútočiť na mocenské centrum dynastie Ajjúbovcov Egypt a oslobodiť nimi obsadenú Svätú zem a Jeruzalem.

Križiacke výpravy
Prvá križiacka výprava · Výprava chudoby · Nemecká križiacka výprava (1096) · Križiacka výprava v roku 1101 · Druhá križiacka výprava · Tretia križiacka výprava · Štvrtá križiacka výprava · Križiacka výprava proti albigéncom · Detská križiacka výprava · Piata križiacka výprava · Šiesta križiacka výprava · Siedma križiacka výprava · Výprava sedliackych vzbúrencov · Ôsma križiacka výprava · Deviata križiacka výprava · Severné križiacke výpravy · Križiacke výpravy proti husitom

Zvolanie výpravy

upraviť
 
Pápež Inocent III.

Na jar v roku 1213 vydal pápež Inocent III. bulu Quia maior, ktorá zvolávala všetko kresťanstvo na novú križiacku výpravu.[1] Európski panovníci však boli plne zamestnaní bojom medzi sebou a Inocent III. ich pomoc nežiadal, pretože druhá križiacka výprava, ktorú viedli králi skončila fiaskom. Rozhodol sa preto pre svoju vec získal prostý ľud, nižšiu šľachtu a rytierov a nariadil náboženské sprievody, kázania a modlitby.

Francúzsko

upraviť

Správu o novej križiackej výprave vo Francúzsku kázal Róbert z Courçonu, ale na rozdiel od ostatných križiackych výprav nemala táto výprava vo Francúzsku veľký ohlas a k výprave sa veľa francúzskych rytierov, ktorí mali aj tak plné ruky práce s výpravou proti heretickým katarom nepripojilo. V roku 1215 pápež zvolal 4. lateránsky koncil, kde spolu s jeruzalemským patriarchom Raoulom de Mérencourtom medzi ostatnými cirkevnými záležitosťami preberali aj znovuobnovenie kresťanského panstva v Svätej zemi. Inocent III. chcel, aby nová výprava bola pod plným dohľadom pápeža, rovnako ako prvá križiacka výprava, a aby sa nevymkla kontrole ako štvrtá križiacka výprava, ktorú zneužili Benátčania k dobytiu Konštantinopola. Pápež pre križiakov v roku 1216 naplánoval stretnutie v Brindisi a zakázal obchod s muslimami na zaistenie ochrany križiackych lodí a zbraní. Každý križiak mohol prijať odpustok, ten ale mohol prijať aj človek, ktorý križiakom finančne alebo inak vypomohol, hoci sám sa výpravy nezúčastnil.

Nemecko a Uhorsko

upraviť

Správu o novochystanej križiackej výprave priniesol do nemeckých oblastí Oliver z Kolína. Cisár Fridrich II. Hohenstaufský sa k výprave pokúsil v roku 1215 pripojiť, Štaufovci však boli najposlednejšími monarchami, s ktorým by sa chcel pápež spojiť, ako sa Inocent III. sám vyjadril. V roku 1216 Inocent III. zomrel a jeho nástupca Honorius III. Fridricha II. z účasti vyškrtol a miesto neho začal vyjednávať s rakúskym vojvodom Leopoldom VI. a uhorským kráľom Ondrejom II.

Priebeh výpravy

upraviť
 
Chronologický postup piatej križiackej výpravy, modré A označuje kresťanské, križiacke územia, oranžové B sú ajjúbovské panstvá, žlté C je Rumský sultanát, 1. Akko; 2. Jeruzalem; 3. Damietta; 4. Káhira.

V roku 1217 opustila európska armáda hlavné mesto Jeruzalemského kráľovstva Akko a spojila sa s vojskami cyperského kráľa Huga I., jeruzalemského kráľa Jána z Brienne a antiochijského kniežaťa Bohemunda IV., aby zahájili útok na Ajjúbovcov v Sýrii.

Jeruzalem

upraviť

V Jeruzaleme obrancovia preventívne rozobrali múry a opevnenie mesta, aby križiaci po jeho obsadení neboli schopní mesto ubrániť. Muslimovia potom z mesta zo strachu z opakovania masakra, ktorý sa tu odohral po dobytí mesta križiakmi pri prvej križiackej výprave v roku 1099 utiekli. Ajjúbovci sa o boj nezaujímali, a keď žiadna ofenzíva neprichádzala, Ondrej II.,[2][3] Bohemund IV. a Hugo I. sa v roku 1218 vrátili domov.[3]

Spojenectvo s Ikonijským sultanátom

upraviť
 
August 1219, František z Assisi pred sultánom Al-Kámilom

Neskôr v roku 1218 dorazili do Svätej zeme Oliver z Cologne s nemeckou armádou a gróf Viliam I. s holandskými, flámskymi a frízskymi posilami. Spolu s Leopoldom VI. a Jánom z Brienne naplánovali útok na egyptskú Damiettu. Aby mal plán väčšiu nádej na úspech, tak sa križiaci spojili s ikonijským sultánom Kaj Kávusom I., ktorý zaútočil na Ajjúbovcov v Sýrii, a uvoľnil tak križiakom cestu k útoku na Damiettu.[4][5][6][7]

V júni 1218 začali križiaci s obliehaním Damietty a napriek odporu nepripraveného sultána al-Ádila I. veža, ktorá stála vonku za mestom 25. augusta padla. Dobyť samotné mesto už bolo zložitejšie, pretože choroby spôsobili križiakom citeľné straty, medzi mŕtvymi bol i Robert z Courçonu. al-Ádil I. medzitým tiež zomrel a jeho miesto zaujal al-Kámil a pápež Honorius III. zase ako nového vodcu výpravy v roku 1219 vyslal Pelagia Galvaniho. Al-Kámil sa pokúšal s križiakmi vyjednávať o mieri. Navrhol, že im prenechá Jeruzalem ak upustia od obliehania Damietty, ale Pelagio jeho ponuku neprijal. Po tejto ponuke gróf Viliam I. so svojimi bojovníkmi križiacky tábor opustil a odplával domov. V auguste alebo septembri prišiel do križiackeho tábora František z Assisi a prešiel kázať k Al-Kámilovi. V novembri križiaci oslabili sultánove sily a mohli tak konečne obsadiť prístav.

Okamžite po dobytí mesta začali o kontrolu nad ním medzi sebou bojovať pápežské a svetské záujmové skupiny. Novým pánom mesta sa v roku 1220 prehlásil Ján z Brienne. Pelagio Galvani to neprijal a Ján sa po roku vrátil do Akkonu. Pelagio dúfal, že rímsky cisár Fridrich II. Hohenstaufský pritiahne s čerstvými posilami, čo sa však nestalo. Namiesto toho, sa po roku nečinnosti a nezáujmu o situáciu v Oriente Ján z Brienne vrátil do Damietty, a križiaci v júli 1221 vytiahli smerom na Káhiru.[8]

V tejto dobe bol už Al-Kámil schopný spojiť sa so sýrskymi Ajjúbovcami, na ktorých neustále útočil sultán Kaj Kávus I. Križiacky pochod na Káhiru bol katastrofálny; rieka Níl sa vyliala z brehov a zastavila tak ich postup a suchý kanál, ktorý križiaci predtým prekonali, bol teraz zaplavený a odrezal armáde ústupovú cestu. Zásobovanie viazlo a križiaci boli nútení zahájiť ústup. Vrcholom bol nočný útok Al-Kámilových vojakov, ktorý mal za následok obrovské straty medzi križiakmi, a tak veliteľ Pelagio Galvani nakoniec kapituloval.

Dôsledky

upraviť
 
Útok na Damiettu

Podmienky tejto kapitulácie stanovovali, že sa Damietta vydá do rúk Al-Kámilovi výmenou za prepustenie zajatých križiackych bojovníkov. Al-Kámil súhlasil s osemročným mierom, ktorý mu Európania ponúkli, a tiež s navrátením kusu pravého kríža (ktorý ako sa neskôr ukázalo, Al-Kámil nevlastnil).

Referencie

upraviť
  1. SMITH, Thomas W.. How to craft a crusade call: Pope Innocent III and Quia maior (1213). Historical Research, 2019, s. 2 – 23. ISSN 1468-2281. DOI10.1111/1468-2281.12258. (po anglicky)
  2. (Jean Richard: The Crusades, c 1071-c. 1291) page 298.
  3. a b Jonathan Howard. The Crusades: A History of One of the Most Epic Military Campaigns of All Time. [s.l.] : BookCaps Study Guides [for Kindle; Golgotha Press for paperback], 2011. Dostupné online. ISBN 9781610428040.
  4. CONTE, Joseph J.. The 14th and Final Crusade to the Middle East: Crusades from the 11th Century to the 21st Century. [s.l.] : [s.n.], 4 December 2008. Dostupné online. ISBN 9781452055466.
  5. RAWSON, Andrew. A Clash of Thrones: The Power-crazed Medieval Kings, Popes and Emperors of Europe. [s.l.] : [s.n.], 10 December 2015. Dostupné online. ISBN 9780750966788.
  6. HADI, Hamdi. Afghanistan's Experiences: The History of the Most Horrifying Events Involving Politics, Religion, and Terrorism. [s.l.] : [s.n.], 31 March 2016. Dostupné online. ISBN 9781524600068.
  7. AVNER, Falk. Franks and Saracens: Reality and Fantasy in the Crusades and Terrorism. [s.l.] : [s.n.], 2010. Dostupné online. ISBN 9781855757332.
  8. Christopher Eric Taylor, Waiting for Prester John: The Legend, the Fifth Crusade, and Medieval Christian Holy War, 2011, University of Texas at Austin.

Pozri aj

upraviť

Iné projekty

upraviť

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Pátá křížová výprava na českej Wikipédii.