Identita (sociológia)

Identita (z lat. identicus – totožný, rovnaký), inak nazývaná aj autentické bytie, je pojem vyznačujúci jednotu vnútorného psychologického života človeka a jeho konania. Ide tiež o intenzívny pocit vlastnej totožnosti, ktorý jedinec prežíva so svojou komunitou.

Sociológovia Goffman, Dahrendorf a iní si nastoľujú otázku, ako veľmi je človek autentický v svojich rolách a aké je jeho vonkajšie prežívanie a správanie, príp. aké je jeho vnútorné vnímanie a fantázia.

Pojem má však viacero rôznych významov v iných vedách.

Bližšia charakteristika identity

Identita je súhrn sociálnych rolí. Zistiť ju možno odpoveďou na otázky Kto som? a Aký budem vo vzťahu k druhým? Stotožnenie jedinca s identitou možno charakterizovať ako dôveru a stavanie svojho zmyslu života (svoj „svetonázor“, inak osobnú ideológiu) na hodnotách, ktoré daná identita vyznáva („svetonázor“, osobná ideológia). Počet sociálnych skupín, na ktorých jedincovi záleží, je rovný počtu sociálnych „ja“ jedinca, ku ktorým patrí.

Ľudská identita môže byť ako získaná, tak aj daná. K daným identitám sa radí pohlavie, farba pleti, vek a pod. Získať možno identitu viazanú na vzdelanie, voľbu zamestnania či výber životného partnera. Pre jedinca, ale aj pre skupinu je typické sociálne charakterizovanie sa prostredníctvom mena, na základe ktorého sa môžu rozlišovať. Ak si vezmeme identitu viazanú na národ, jedinec na seba preberá meno „Slovák“, „Švajčiar“ alebo aj „Brazílčan“.

Iný pohľad môže byť na osobnú identitu v práci. Zamestnanie poskytuje zamestnancom hodnotný pocit pevnej sociálnej identity. Prevažne u mužov je sebaúcta viazaná na ekonomický prínos do chodu domácnosti. Na tomto príklade vidieť reakciu jedinca na stratu identity, akou je strata zamestnania. Človek môže nadobudnúť pocit menejcennosti a neužitočnosti pre spoločnosť.

Identita je hierarchicky usporiadaná podľa symbolického interakcionizmu, alebo aj ako sú pre daného jedinca jednotlivé identity dôležité a aký význam im prikladá.

Dve veľké koncepcie identity

Pri pojme identita vidíme jej dve koncepcie. Tieto prístupy opisujú javy, ktoré môžu pôsobiť spoločne, prepájajú sa a dopĺňajú sa navzájom. Obe tieto koncepcie hovoria o vzniku identity v ľuďoch a kde je jej základ.

Prvá koncepcia, ktorá bola inšpirovaná podľa Durkheima, vychádza zo zvykov z obdobia detstva, ale aj z toho, čo mal jedinec zaužívané. Tento návyk zabezpečuje príslušnosť človeka k sociálnym skupinám a zaručuje ich dočasnú stabilitu, pokračujúcu aj počas dospievania alebo dospelosti.

Druhá koncepcia inšpirovaná Weberom sa sústreďuje na vznik identity v rámci sociálnych foriem. Podľa Sainsaulieho to môžu byť formy spojené s povolaním jedinca. V tejto koncepcii možno chápať identitu ako produkt životnej dráhy alebo jedinečných postojov. V porovnaní s prvým, teda nie je výsledkom vštepovania viac alebo menej pasívneho. Identita človeka teda môže byť popísaná ako spojenie medzi „identitou pre seba“ a „identitou pre druhých“. Goffman tieto identity nazýva reálna a virtuálna identita. Konštitutívne rysy, ktoré sú známe pre svoju vlastnú osobnosť sa spájajú s reálnou identitou, kým naopak, pohľad, ktorým sme videní druhými je charakteristický pre virtuálnu identitu.

Tieto dve koncepcie slúžia ako dôkaz toho, že identita nesúvisí iba s jedincom ako takým a že je uzavretá, ale naopak je výsledkom interakcie pôsobiacej na jedinca od detstva. Zároveň, že v priebehu života nie je nemenná, ale je schopná meniť sa v inom rozsiahlejšom a sociálnejšom prostredí.