Kokosovník

(Presmerované z Kokosový orech)

Kokosovník (lat. Cocos) je rod paliem (čeľaď: arekovité). Jeho jediný druh je kokosovník obyčajný (iné názvy: palma kokosová, kokosovník orechoplodový, ľudovo kokosová palma, lat. Cocos nucifera). Je pestovaný pre svoje plody, respektíve semená, nazývané kokosový orech alebo kokos. Pochádza pravdepodobne z juhovýchodnej Ázie, pestuje sa v tropických oblastiach na morských pobrežiach a pobrežiach veľkých riek.

Kokosovník obyčajný
Vedecká klasifikácia
Vedecký názov
Cocos nucifera
Linnaeus
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku
Kmeň kokosu
10 najväčších producentov kokosu
19. december 2009[1]
Štát Produkcia (v tonách) Poznámka
  19 500 000 *
  15 319 500
  10 894 000
  2 759 044
  2 200 000 F
  1 721 640 F
  1 246 400 F
  1 086 000 A
  677 000 F
  555 120
  370 000 F
Svet 54 716 444 A
žiadny symbol = oficiálne čísla
P = oficiálne čísla, F = FAO odhad
* = neoficiálne/polooficiálne/zrkadlové údaje
C = vypočítané údaje,
A = Celkové (môže obsahovať oficiálne, polooficiálne
alebo približné)

Kokosová palma je až 30 metrov vysoká palma, v kmeni často prehnutá. Kmeň je pokrytý hustými kruhovými jazvami. Listy pozdĺžneho tvaru vyrastajú na vrchole palmy a sú dlhé až 6 metrov a majú silnú tenkú žilku uprostred. Stonka listu dosahuje dĺžku až 1 m. Kvety vyrastajú v dlhých metlinách z listov a majú žltú farbu, sú samčie aj samičie, rastlina je samoopelivá.

Plodom kokosovej palmy je veľká kôstkovica vajcového tvaru s priemerom približne 30 cm. Povrch je zelenej až žltozelenej farby. Konzumuje sa semeno (kokosový orech), z ktorého sa odlupuje vláknitý obal, ktorý kokosu umožňuje klíčiť a pláva na hladine vody, čo umožnilo rozšírenie kokosovníka do mnohých častí tropického pásma. Na jednej palme sa urodí približne 50 – 60 plodov.

Vnútri nezrelých semien je vrstva bielkoviny, ktorá vytvára vo vode emulziu, kokosovú vodu. Pri zretí sa podiel kokosovej vody zmenšuje, ale úplne nezmizne. Pri usušení dužiny vzniká priemyselne využiteľná kopra. Kokosová palma sa rozmnožuje výhradne semenami, ktorých klíčivosť sa pohybuje v rozmedzí niekoľkých mesiacov až rokov.

Rozšírenie

upraviť

Pestuje sa vo väčšine tropického pásma, na brehoch veľkých riek a morí, vyhovuje mu piesčitá a piesčito-hlinitá pôda s väčším podielom rašeliny.

Pestovanie v domácnosti

upraviť

Orechy zakúpené v bežných obchodoch sú zbavené vláknitej vrstvy, ktorá podporuje klíčenie, a preto sa z neho nedá vypestovať rastlina. Rastlina vyžaduje vyššiu vlhkosť vzduchu, v lete teploty v rozmedzí 25 – 30 °C, v zime by teploty nemali klesnúť pod 18 °C. Pravidelná zálievka je nutnosťou, ale rastlina neznesie premočenie. V období vegetačného rastu sa rastlina hnojí 1× týždenne normálnym hnojivom pre izbové rastliny.

Obsahové látky

upraviť

Kokos obsahuje 60 – 67 % tuku, 20 % glycidov, 8 % proteínov a 6 % vody. Lisovaním alebo extrakciou sa získava kokosový olej s teplotou topenia 23 – 26 °C.

Využitie

upraviť

Kokosová palma a jej plody majú široké využitie a to nielen priemyselné ale aj kultúrne.

  • potravinárstvo – zo žltých kvetov sa vyrába sladká šťava, ktorá môže byť ďalej spracovaná na cukor a palmové víno. Z kokosu sa získava kokosový olej a kokosová múčka. Z kvaseného kokosového mlieka sa vyrába liehovina zvaná arak. Z mladých listov sa pripravuje šalát.
  • textilný priemysel – z vláknitej vrstvy z oplodia sa pletú rohože a vrecia, spriadajú sa z nej motúzy
  • stavebníctvo – listy používa domorodé obyvateľstvo tropických oblastí ako strešnú krytinu
  • záhradníctvo – z kokosových vlákien sa vyrábajú kvetináče, disky proti burinám

Kokosová palma sa pestuje už viac ako 3 tisíc rokov, napr. v Indii sú prvé záznamy o jej pestovaní datované už približne roku 1000 pred Kr. V minulosti sa zo škrupín sústružili gombíky a misky. Stredná Európa sa o kokosovej palme dozvedela v 16. storočí z antických spisov a herbárov.

Galéria

upraviť

Iné projekty

upraviť
  •   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Kokosovník
  •   Wikidruhy ponúkajú informácie na tému Kokosovník
  1. Organizácia pre výživu a poľnohospodárstvo Archivované 2012-06-19 na Wayback Machine