Legenda minor
Menšia legenda svätého Štefana kráľa, alebo Legenda minor sancti Stephani regis, je spolu s väčšou legendou a Hartvikovým životom sv. Štefana súčasťou oficiálnej hagiografie sv. Štefana, prvého uhorského kráľa. Zostavená bola asi panonhalmským benediktínom za vlády Kolomana I. Učeného na prelome 11. a 12. storočia. Okrem uctievania Štefana I. dielo slúžilo politickým cieľom Kolomana. Menšia legenda sa zachovala v najstarších opisoch v rovnakých kódexoch ako Legenda maior, v tzv. Ernstovom kódexe z konca 12. storočia uloženom v Krajinskej Széchényiho knižnici v Budapešti, v heiligenkruzskom pasionáli (Magnum legendarium Austriacum z rokov 1181 – 1260) a odpis zo začiatku 13. storočia je zapísaný v Legendáriu cisterciátskeho kláštora v Lilienfelde. Český preklad kapitol 2, 3, 5 a 7 vyšiel v roku 1988 v nakladateľstve Vyšehrad,[1] slovenský preklad (neúplný) vydal František Víťazoslav Sasinek a úplný vyšiel v roku 1997 v nakladateľstve Rak.[2]
| Menšia legenda svätého Štefana kráľa | |
|---|---|
| Legenda minor sancti Stephani regis | |
 Iluminácia Svätého Štefana, Obrázková kronika | |
|
| |
| Autor | neznámy |
| Pôvodný jazyk | latinčina |
| Krajina vydania | Uhorsko |
| Dátum 1. vydania originálu | prelom 11. a 12. storočia |
| Literárne obdobie | stredoveká literatúra |
| Literárny žáner | legenda |
Obsah upraviť
Autor legendy predstavuje Štefana kráľa nielen ako zbožného svätca, ale aj ako veriaceho panovníka, ktorý popri dobrých skutkoch vedel bojovať proti nepriateľom kresťanstva (domácim odpadlíkom aj Pečenehom) ako aj trestať. Epizóda s oslepením útočníkov na kráľa Štefana je vnímaná ako pokus kráľa Kolomana ospravedlniť oslepenie svojho brata Álmoša a jeho syna Bela a ukazuje, že legenda vznikla po roku 1109, kedy k uvedeným udalostiam došlo.
| „ | Ale niektorí zo šľachty ... si uvedomovali, že svoje zvyky opustili z prinútenia, ... a pozdvihli proti kráľovi zbrane. Začali ničiť jeho mestá, plieniť dvorce, ...kráľ spoľahnúc sa na nebeskú pomoc, vystúpil s množstvom svojho vojska, aby porazil zúrivosť nepriateľov. V tých dňoch práve dobývali mesto, ktoré sa volá Vesprém ... Riadený Božou milosťou sa im kráľ postavil a dali sa vzájomne do rozhodujúceho boja, jedni spoliehajúc sa na vieru a druhí iba na zbrane. Nakoniec boli nepriatelia porazení, čiastočne pobití a čiastočne zajatí a spútaní, kráľ spolu so svojimi vernými sa z boja vrátil víťazne. | “ |
| – Bitka pri Vespréme s Kopáňom a pohanskými kniežatami[2]:67 | ||
| „ | Štyria najvznešenejší dvorania ... prijali zlý úmysel a pokúšali sa jeho (Štefanovu) vraždu vydávať za prirodzenú smrť. ... jeden muž, kryjúc sa tmou, smelo vykročil a pod plášťom niesol obnažený meč, aby prebodol kráľa. Keď vošiel tam, kde kráľ odpočíva, a zastavil sa, meč - iste z Božieho popudu - padol, a ako udrel na zem, zarinčal ... Onen muž v úzkostiach (takmer) odpadol, ... pristúpil ku kráľovi, vrhol sa na zem, objal jeho nohy, priznal, že sa previnil a prosil o odpustenie. ... kráľ ... mu zločin prepáčil a muž mu na jeho rozkaz prezradil účastníkov sprisahania. Na druhý deň vyhľadali na kráľov príkaz vrahov, priviedli ich a kráľ ich odsúdil. ... dal ich oslepiť a uťať im hriešne ruky ... | “ |
| – [2]:70 | ||
Referencie upraviť
- ↑ Legendy a kroniky Koruny uherské. Ed. Richard Pražák. Vyd. 1. Praha : Vyšehrad, 1988. 389 s. S. 103-117.
- ↑ a b c MARSINA, Richard. Legendy stredovekého Slovenska, Ideály stredovekého človeka očami cirkevných spisovateľov. Ed. Pavel Dvořák. 1. vyd. Budmerice : Rak, 1997. 409 s. ISBN 80-85501-08-02 Chybné ISBN. S. 61-70.