Marcelo Torcuato de Alvear

Máximo Marcelo Torcuato de Alvear Pacheco (* 4. október 1868, Buenos Aires – † 23. marec 1942, Don Torcuato) bol argentínsky politik, právnik, diplomat a športovec. V roku 1922 sa stal 15. prezidentom Argentínskej republiky. Vzhľadom na rôzne štátne zriadenia Argentíny v minulosti je považovaný za 20. prezidenta krajiny. Pred tým pôsobil ako veľvyslanec vo Francúzsku a federálny poslanec. Argentínu tiež reprezentoval v športovej streľbe.

Marcelo Torcuato de Alvear
15. prezident Argentínskej republiky
V úrade 12. október 1922 – 12. október 1928
Viceprezident	Elpidio González
Hipólito Yrigoyen Hipólito Yrigoyen
Biografické údaje
Narodenie	4. október 1868 Buenos Aires, Argentína
Úmrtie	23. marec 1942 (73 rokov) Don Torcuato, Argentína
Politická strana	Občianska únia Radikálna občianska únia
Alma mater	Univerzita v Buenos Aires
Profesia	právnik, diplomat, športový strelec
Národnosť	argentínska
Rodina
Rodičia	Torcuato de Alvear María Elvira Dolores Pachecová
Manželka	Regina Paciniová
Odkazy
	Marcelo Torcuato de Alvear (multimediálne súbory)
Politický portál  Biografický portál

Životopis

Mladosť a profesionálne začiatky

Absolventi práva z roku 1891, medzi nimi Alvear a ďalší budúci významní členovia Radikálnej občianskej únie.

Narodil sa v Buenos Aires do významnej politickej rodiny. Jeho otec Torcuato de Alvear bol prvým starostom Buenos Aires a člen Národnej autonomistickej strany, jeho brat Carlos Torcuato de Alvear bol taktiež starostom Buenos Aires, jeho starý otec Carlos María de Alvear bol najvyšším predstaviteľom Spojených provincii La Platy v roku 1815, jeho strýko Emilio de Alvear bol ministrom zahraničných vecí Argentínskej konfederácie a jeho prastarý otec Diego de Alvear y Ponce de León bol významným španielskym vojenským dôstojníkom, ktorý sa zúčastnil viacerých vojen tak v Európe, ako aj v Južnej Amerike. Jeho matka María Elvira Dolores Pachecová bola dcérou významného generála Ángela Pacheca, ktorý najprv bojoval spolu s Josém de San Martínom vo vojne za nezávislosť a neskôr sa stal jedným z kľúčových veliteľov armády Argentínskej konfederácie počas vlády Juana Manuela de Rosasa, pričom nikdy neprehral žiadnu bitku, v ktorej velil.

V roku 1879 začal Alvear študovať na prestížnej škole Colegio Nacional de Buenos Aires, strednú školu ukončil na Colegio Nacional de Rosario. V roku 1886 začal študovať na Právnickej fakulte Univerzity v Buenos Aires. Štúdium úspešne ukončil v roku 1891. Práve počas štúdia na vysokej škole sa stal zástancom radikálnejších myšlienok, ktoré neboli v súlade s vládnucou stranou. Na konci 19. storočia bol na krátko povolaný do armády, kde získal hodnosť podplukovníka. Nezúčastnil sa však žiadnych bojov, armáda v tej dobe iba cvičila kvôli napätiu so susedným Čile o hranice. V armáde však pôsobil iba veľmi krátko a už v roku 1889 aktívne propagoval myšlienky politika Leandra Alema medzi mladými ľuďmi v Buenos Aires. Alvear sa neskôr stal aj sekretárom Alema a vstúpil do jeho strany Občianska únia a neskôr aj do Radikálnej občianskej únie. Nasledujúce roky aktívne cestoval po celej krajine, propagoval myšlienky strany a Alema, podporoval myšlienky na revolúciu proti vládnucej strane. V roku 1892 ho spolu s ďalšími členmi strany zadržala polícia a bol deportovaný do uruguajského Montevidea. Tu však bol asi mesiac a vrátil sa späť do Argentíny. V roku 1893 sa zúčastnil ozbrojeného povstania, pri ktorom spolu s ďalšími spolustranníkmi obsadili policajnú stanicu v meste Temperley. Hipólito Yrigoyen následne z Temperley postupoval spolu s ďalšími dobrovoľníkmi po vnútrozemí provincie Buenos Aires a obsadil mesto La Plata. Povstanie ale nakoniec skončilo neúspechom. Po neúspechoch revolúcii a neschopnosti presadiť zmeny volebného systému spáchal 1. júla 1896 sklamaný Leandro Alem uprostred ulice v Buenos Aires samovraždu.

Politický vzostup a funkcia prezidenta

Fotografia zachytáva inauguráciu prezidenta Alveara v roku 1922.

V roku 1898 stretol Alvear svoju budúcu manželku Reginu Paciniovú, portugalskú sopranistku, ktorá v tom čase hosťovala v Buenos Aires v jednom z divadiel. Rodina ani okolie Alveara neboli nadšení z predstavy, že by si mal človek z tak významnej rodiny zobrať za manželku obyčajnú speváčku, no ich vzťahu paradoxne pomohol hlavný politický protivník Julio Argentino Roca, ktorý ich uviedol do spoločnosti na svojom bankete. Následne odišla do Európy a tak Alvear odišiel za ňou, pretože sa mu ju nepodarilo presvedčiť, aby si ho vzala za manžela. K svadbe nakoniec prišlo až v roku 1907 v Lisabone. Po uzatvorení manželstva žil Alvear aj s manželkou ešte niekoľko rokov v Paríži. V roku 1912 presadil prezident Roque Sáenz Peña tzv. Zákon Sáenz Peña, ktorý konečne garantoval všeobecné a tajné volebné právo a ukončil volebné podvody. Vďaka tomu sa začala Radikálna občianska únia znova zúčastňovať volieb a hneď prvé aj vyhrala. Alvear sa tak stal v roku 1912 poslancom federálneho parlamentu. Podľa nových pravidiel sa v roku 1916 konali aj prezidentské voľby, ktoré vyhral líder Radikálnej občianskej únie Hipólito Yrigoyen, ktorý sa tak stal prvým prezidentom z tejto strany. Alvearovi ponúkol prezident post ministra vojny, čo Alvear odmietol, následne mu bol ponúknutý post veľvyslanca vo Francúzsku, čo prijal. Tu zotrval do roku 1922. Ako veľvyslanec podporoval Alvear aktívne Francúzsko a jeho spojencov v prvej svetovej vojne, na rozdiel od prezidenta Yrigoyena, ktorý presadzoval neutralitu. V roku 1922 bolo potrebné vybrať nového kandidáta na prezidenta, Hipólito Yrigoyen sa rozhodol podporiť práve Alveara, ktorý tak získal aj podporu strany. Počas kampane a volieb však bol Alvear stále v Európe.

Napriek svojej osobnej neúčasti vyhral voľby v apríli 1922 so ziskom viac ako 49% hlasov pri účasti 55% oprávnených voličov. Voľby potvrdili popularitu Yrigoyena a jeho Radikálnej občianskej únie medzi obyvateľmi Argentíny. Úrad prevzal Alvear v októbri 1922, pričom viceprezidentom sa stal Elpidio González. Prezident Alvear musel čeliť názorovému rozštiepeniu radikálnej strany, keďže jej členovia sa nevedeli zhodnúť, či pokračovať napriek veľkému dlhu vo veľkých výdavkoch štátu. Celý vládny kabinet bol však tvorený stúpencami predchádzajúceho prezidenta Yrigoyena, čo začalo vytvárať napätie medzi Alvearom a Yrigoyenom. Alvear spočiatku podporoval radikálov vyzývajúcich k ukončeniu výdavkovej politiky, no nakoniec bol okolnosťami prinútený podporiť zástancov bývalého prezidenta Yrigoyena, proti ktorým chceli ich odporcovia použiť armádu, čo prezident odmietol. Napriek všetkému dosiahla argentínska ekonomika počas vlády prezidenta Alveara výborné výsledky, ktoré trvali až do krachu burzy na Wall Street v roku 1929. V roku 1928 sa konali nové prezidentské voľby, v ktorých znova kandidoval aj Yrigoyen. Ten ich jednoznačne vyhral a stal sa opäť prezidentom.

Život po odchode z funkcie

Na fotografii je Alvear a jeho manželka Regina Paciniová. Manželmi boli od roku 1907 až do jeho smrti v roku 1942, manželstvo však bolo bezdetné.

Po skončení svojho funkčného obdobia odišiel Alvear žiť späť do Paríža, tu sa dopočul aj o správach o zhoršujúcej sa situácii v Argentíne a o následnom vojenskom prevrate v septembri 1930, ktorým armáda zvrhla prezidenta Yrigoyena. Do krajiny sa Alvear vrátil v apríli 1931, v prístave ho vítalo 6 000 ľudí vrátane generála Agustína Pedra Justa, ktorý bol zástupcom faktického prezidenta generála Josého Félixa Uriburua. Uriburu ponúkol Alvearovi možnosť stať sa znova prezidentom za podmienky, že v jeho vláde nebude Yrigoyen ani jeho stúpenci, čo však Alvear odmietol, pretože chcel znova zjednotiť rozhádanú Radikálnu občiansku úniu. V roku 1931 vláda vyhlásila, že prekazila niekoľko pokusov Radikálnej občianskej únie o povstanie, nasledovalo zatýkanie členov strany. Alvear musel odísť do exilu v Brazílii. V tomto roku vyhlásila chunta prezidentské voľby, ktoré vyhral po veľkých volebných podvodoch generál Agustín Pedro Justo. Yrigoyen bol medzi tým uväznený na ostrove Martín García, kde požiadal svojich stúpencov, aby sa napriek vzájomným rozporom postavili za Alveara. Zo stúpencov Yrigoyena sa tak stali najvernejší spolupracovníci Alveara, čo bolo paradoxné, keďže jeho stúpenci začali kolaborovať s vojenskou chuntou. V júli 1932 sa Alvear vrátil do Argentíny, no o niečo neskôr vláda vyhlásila, že odhalila ďalšie konšpirácie radikálnej strany a znova začalo zatýkanie. Medzi zatknutými bol aj Alvear, ktorý bol uväznený na lodi a prepravený na ostrov Martín García. Tu dostali väzni ponuku buď dobrovoľne odísť do Európy, alebo budú presunutí na iné miesto. Alvear tak odišiel znova do Európy, zvyšní väzni boli presunutí do mesta Ushuaia na úplnom juhu krajiny. Na konci roku 1933 sa však vrátil znova do Argentíny. V nasledujúcom období viedol Radikálnu občiansku úniu, pričom vždy, keď chunta povolila normálne voľby, tieto radikáli vyhrávali, následne tak armáda začala znova voľby falšovať a členov radikálnej strany väzniť.

Alvear tak uskutočňoval tajné stretnutia s voličmi, pri ktorých ho sprevádzali aj mladí členia strany ako Ricardo Balbín a Crisólogo Larralde, ktorí sa neskôr stali hlavnými predstaviteľmi Radikálnej občianskej únie. Ďalšia časť mladých členov strany ako Arturo Frondizi však vedenie Alveara spochybňovala, množstvo členov radikálnej strany v ďalšom období čelilo dokonca rôznym korupčným škandálom. Aj sám Alvear musel čeliť otázkam o financovaní jeho neúspešnej prezidentskej kampane v roku 1937. Na konci 30. rokov 20. storočia sa zdravie Alveara začalo zhoršovať. Rezignoval preto aj na post predsedu strany, čo však jeho spolustranníci odmietli. Politicky sa však už ďalej neangažoval, 23. marca 1942 zomrel v dôsledku infarktu myokardu v mestečku Don Torcuato pri Buenos Aires. Pochovaný je v Buenos Aires v rodinnej hrobke, aj jeho pohreb sa zmenil na protivládnu manifestáciu, podobne ako pohreb Hipólita Yrigoyena.

Športová činnosť

Marcelo Torcuato de Alvear bol reprezentantom Argentíny v športovej streľbe, vyhral individuálnu bronzovú a tímovú zlatú medailu na Majstrovstvách sveta v športovej streľbe v roku 1903 v disciplíne 50 metrov pištoľ. Podieľal sa aj na založení Argentínskej streleckej federácie. Už v roku 1901 sa Alvear zúčastnil vôbec prvých automobilových pretekov v Argentíne.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Marcelo Torcuato de Alvear