Marián Varga

slovenský hudobník a skladateľ

Marián Varga (* 29. január 1947, Skalica – † 9. august 2017, Chorvátsky Grob) bol slovenský hudobník, hudobný skladateľ, klavirista a hráč na hammond organe. V kontexte česko-slovenskej hudobnej kultúry druhej polovice 20. storočia významná osobnosť hudobne sa pohybujúca tak v oblasti autonómnej, tzv. vážnej hudby; rockovej hudby; ako aj improvizovanej alebo experimentálnej hudby. V roku 1967 sa stal členom kapely Prúdy, s ktorou natočil a autorsky sa spolupodieľal na legendárnom albume Zvoňte, zvonky. Marián Varga ovplyvnený Brianom Augerom a Keithom Emersonom založil v roku 1969 hudobnú skupinu Collegium musicum, ktorej albumy Konvergencie, Zelená pošta, Collegium Musicum Live alebo Divergencie predstavujú hlavné piliere česko-slovenskej rockovej hudby.

Marián Varga
M.Varga,foto-Yurkovic.png
Základné informácie
Narodenie 29. január 1947
Skalica, Slovensko
Úmrtie 9. august 2017 (70 rokov)
Chorvátsky Grob-Čierna Voda
Žáner rock, art rock, klasická hudba, scénická hudba, filmová hudba
Hrá na nástroje klavír, klávesové nástroje, hammond organ
Súvisiace
články
Alojz Winkler
Webstránka marianvarga.sk

Po rozpade kapely Collegium musicum v roku 1979 sa Marián Varga hudobne prezentoval prostredníctvom sólových projektov, na ktorých skúmal oblasť experimentovania, „komponovania v okamihu“ alebo „vynachádzania hudby“: voľne a objavne v nej spájal princípy písanej a improvizovanej kompozície (na albume Stále tie dni, 1984; Hudobné Happeningy, 2018); rozvíjal metódu práce s modelom (na albumoch Stále tie dni, 1984, Solo in Concert, 2003). Marián Varga je aj spoluautorom hudby k prvému česko-slovenskému rockovému muzikálu Cyrano z predmestia z roku 1977. V roku 1982 získal Cenu Zväzu slovenských skladateľov za mimoriadny tvorivý prínos v oblasti slovenskej populárnej hudby s prihliadnutím na dvojalbum Divergencie, roku 2003 mu bola udelená cena hudobnej akadémie za celoživotné dielo; v roku 2004 získava Veľkú cenu SOZA, v roku 2015 mu bol udelený Pribinov kríž druhej triedy za prínos pre slovenskú kultúru v oblasti hudobného umenia a Radio Head Awards za prínos do hudby. V roku 2016 dostal cenu Pavla Straussa, ktorá sa udeľuje významným slovenským osobnostiam za trvalý prínos v oblasti kultúry a umenia a v roku 2016 získal Krištáľové krídlo - ocenenie udeľované osobnostiam na Slovensku, ktoré dosiahli vo svojom odvetví mimoriadnej odbornosti a úspechu.

ŽivotopisUpraviť

Narodil sa 29. januára 1947 v Skalici. V siedmich rokoch začal Marián Varga navštevovať Ľudovú školu umenia v Bratislave u profesorky Stelly Ondreičkovej:

Keď sme sa neskôr presťahovali do Bratislavy, začala ma učiť teta Stella Ondreičková. Bola to veľmi dobrá pedagogička (…) ona mi dávala hrať skutočne moderný repertoár – detské skladby Prokofieva, Šostakoviča, dostala sa postupne až po Debussyho Detský kútik. Dávala mi hrať aj Cikkerove Čo mi deti rozprávali – to je pekná skladba. A hral som aj Bartókov Mikrokozmos a skončil som pri jeho Suite op. 14.
[1]

O dva roky neskôr, v roku 1956 začali Vargove návštevy a súkromné štúdium u jedného z popredných predstaviteľov slovenskej hudobnej moderny Jána Cikkera.

V roku 1959 zakladajú s kamarátom Vladimírom Bokesom a Jánom Kovářom v Pionierskom paláci klavírne trio. V tomto období sa pod vplyvom hudby D. Kardoša, I. Stravinského a B. Bartóka začínajú M. Varga a V. Bokes spontánne venovať kompozícii. Z tohto obdobia pochádza Sonatína pre klavír (nahratá na albume Solo in Concert). V roku 1962 komponuje Marián Varga cyklus 4 klavírnych miniatúr Letný deň, ktorý skomponoval pre svoju spolužiačku z Ľudovej školy umenia. Vo februári 1963 komponuje Malú suitu (M. Varga však uvádzal, že časti Canzona a Scherzino vznikli ešte v roku 1961). V septembri roku 1962 sa stáva študentom bratislavského konzervatória, na ktorom študoval dirigovanie, kompozíciu u Andreja Očenáša a klavír u Romana Bergera. Prázdniny roku 1964 trávi M. Varga nacvičovaním repertoáru na medzinárodnú interpretačnú súťaž Beethovenov Hradec, kde obsadil druhé miesto.[2]

M. Varga v tej dobe ešte nebol ovplyvnený rockovou hudbou. Až v roku 1964 objavil nahrávky The Beatles, ktoré podnietili obrat v jeho hudobnom myslení smerom k piesňovej tvorbe a rockovej poetike. V roku 1967 odchádza z konzervatória a stáva sa členom hudobnej skupiny Prúdy.

PrúdyUpraviť

Hudobná skupina Prúdy vznikla v roku 1963. Jej zakladateľom je spevák a skladateľ Pavol Hammel (spolu s gitaristom Petrom Sallerom, hráčom na basgitaru Vladimírom Kaššayom a bubeníkom Františkom Machatsom).[3] Kapela Prúdy patrí k prvým rockovým kapelám (v slovenskom kontexte označované adjektívom “big beatové”). V ich ranej tvorbe bol počuť vplyv kapiel ako The Shadows, The Troggs; samotný Pavol Hammel viac inklinoval k pesničkárom ako Bob Dylan alebo Donovan. V roku 1967 prichádza do kapely Marián Varga, ktorý spolu s Pavlom Hammelom vytvorili hudobný tandem, ktorého spolupráca vyústila do množstva neskorších hudobných projektov. Hlavný hudobný prínos Mariána Vargu v kapele Prúdy predstavovala nazaťaženosť rockovými vplyvmi a značný nadhľad nad oblasťou rockových hudobných idiómov, vychádzajúci z jeho backgroundu v tzv. vážnej hudbe.

Kapela Prúdy pravidelne vystupovala v rokoch 1967-1968 v programe Milana Lasicu a Júliusa Satinského Večery pre dvoch a v decembri 1967 sa zúčastnila na 1. česko-slovenskom beatovom festivale v Prahe[2], kde získala zvláštnu cenu za najlepší text k vlastnej skladbe („Balada o smutnom Jánovi“).[4][5]

V novembri 1969 bola vydaná platňa Zvoňte, zvonky, ktorá predstavovala v dobe svojho vzniku vyvrcholenie umeleckých snažení československej hudobnej kultúry v beatovej oblasti.[6]

 
Marián Varga, foto: Juraj Bartoš
…nekonvenčné použitie všetkých možných hudobných zdrojov – vokálny viachlas, dychové kvinteto, sláčikové kvarteto, prvky povojnovej avantgardy, dixielandu, modálna diatonika folklórneho pôvodu, nevracajúce sa modulácie, čarovanie s durovými akordami – v ničom nezaostáva za tvorivou dielňou Georga Martina z LP-platní Beatles. Zvoňte, zvonky sú ódou na slobodu, ktorá vanie z každého nezmyselného breaku Vlada Mallého, z gitarových antisól Petra Sallera, z nežnej angažovanej nástojčivosti Paľa Hammela, z Frešovej sólistickej basgitary, ktorých všetkých zjednocuje mozgový computer Mariána Vargu naprogramovaný na idey permanentnej revolty Alberta Camusa, dűrrenmattovskú dialektiku a riadiaci desať prstov, ktoré obsiahli tradície európskej hudby.”
[6]

Skupina Prúdy spolupracovala na scénickej hudbe k filmu Ivana Hušťavu, Vlada Kubenka a i. Čas, ktorý žijeme a nahrala vianočné koledy do krátkeho filmu Aleluja (rež. Ivan Hušťava,1968).[2]

Na konci roku 1968 vystúpili Prúdy na 2. česko-slovenskom beatovom festivale v Prahe, na ktorom Marián Varga skončil ako druhý najlepší inštrumentalista sezóny (na prvom mieste sa umiestnil gitarista Radim Hladík). Skladbou festivalu sa stala „Čierna ruža“. O skladbu „Čierna ruža“ prejavil záujem anglický hudobník a aranžér Les Reed, ktorý vystúpil na festivale Bratislavská lýra 1969. Marián Varga jeho ponuku odmietol.[2]

V júli 1969 Marián Varga opustil kapelu Prúdy (po odchode ešte hosťoval na albume Pokoj vám, ktorého vydanie však bolo v čase svojho vzniku zakázané; album vyšiel až v roku 1998). Marián Varga však s Pavlom Hammelom  spolupracoval takmer celú svoju kariéru; ich spolupráca je zachytená na albumoch: Zelená pošta (1972), Na druhom programe sna (1976), Cyrano z predmestia (1978), Všetko je inak (1989), Labutie piesne (1993). Marián Varga sa zúčastnil aj v comebackových koncertoch skupiny Prúdy v rokoch 1990, 1992 a turné v roku 1998. Okrajovo sa spolupodieľal aj na albume Prúdy 1999.[3]

Collegium musicumUpraviť

Po vypočutí si skupiny Trinity hammond-organistu Briana Augera s Julie Driscollovou na festivale Bratislavská lýra 1968 a tria The Nice s organistom Keithom Emersonom na 2. beatovom koncerte v Prahe (1968) sa Mariánovi Vargovi otvorili nové umelecké priestory spojené s inštrumentálnym variantom rockovej hudby. Už v roku 1969 založil trio Collegium musicum, ktoré patrilo k prvým lastovičkám európskeho artrocku.[7]

Kapela v zložení Marián Varga spolu s Dušanom Hájekom (bicie) a Fedorom Letňanom a neskôr Fedorom Frešom (basgitara) sa špecializovala na široko koncipované inštrumentálne kompozície zväčša experimentálneho charakteru. Vargova hudobná koncepcia získala mimoriadny ohlas a jej prvé nahrávky sú míľnikom vo vývoji  slovenskej rockovej hudby. Prinášajú na jednej strane adaptácie či improvizačne dotvárané adaptácie skladieb písanej hudby (Haydn, Rimskij-Korsakov, Stravinskij, Bartók), na druhej strane avantgardne ladené sónické konštrukcie.[8]

 
Marián Varga, foto: David Webr

V júli roku 1970 vydáva kapela EP Hommage à J.S.Bach / Ulica plná plášťov do dažďa a v októbri 1970 bol v Prahe nahratý prvý eponymný album Collegium musicum.

V roku 1971 prichádza do kapely gitarista František Griglák a Collegium musicum nahráva v experimentálnom štúdiu Československého rozhlasu album Konvergencie. Album predstavuje juxtapozíciu štyroch kontrastných druhov hudby: art-rockovú suitu vychádzajúcu z témy Rimskeho-Korsakova, vianočnú kantátu (PF 1972), „Piesne z kolovrátku“ (ktoré otextoval Kamil Peteraj a naspieval Pavol Hammel) a elektroakustickú kompozíciu „Eufónia“.[9] Dvojalbum Konvergencie zaznamenal obrovský poslucháčsky úspech a vo vtedajšom Československu sa predalo okolo 140 000 nosičov.[3]

Na jar v roku 1972 odchádza z kapely Collegium musicum gitarista František Griglák a zakladá prvú slovenskú jazzrockovú skupinu Fermáta.[3] V tom istom období začína Marián Varga komponovať skladby pre album Zelená pošta. Album je ďalšou spoluprácou Mariána Vargu a Pavla Hammela, po albume Zvoňte, zvonky, prvou a pravdepodobne najvydarenejšou zo štyroch spoločných platní.[3] Zaujímavosťou je, že album otvára miniatúra v klasickom duchu s názvom „Domáca úloha“. Je to prearanžovaná časť z trojčasťovej klavírnej suity, ktorú M. Varga skomponoval ešte ako pätnásťročný (v roku 1962).[3][2] Marián Jaslovský o albume Zelená pošta napísal:

Marián Varga, poučený piesňami Prúdov aj sebavedomým art rockom Collegia vytvoril spolu s Hammelom kolekciu mimoriadnych piesní. Každá je originálna, a pritom držia pokope v jednom doladenom celku, čo bolo na pôvodnom vinyle zdôraznené aj tým, že absentovali drážky medzi skladbami. Piesne charakterizuje obrovská skladateľská, aranžérska a muzikantská invencia, pestrosť a predovšetkým nadčasovosť. Nálady a štýly sa striedajú, všetko to zastrešuje Hammelova civilnosť, Vargove klávesy a hutná rytmika spolu s Hladíkovou (alebo Vachovou) gitarou zaberajú mocnými tempami. Zdá sa, že Zelená pošta je veľmi vážny kandidát na slovenského Seržanta Peppera – v neuveriteľne zovretom celku si neprotirečia hravosť a premýšľavosť, hľadačstvo a suverenita, experiment a istota.
[10]

Nasledujúce obdobie rokov 1972-1974 bolo pre Mariána Vargu a Collegium musicum nesmierne aktívne. Hrali až 250 koncertov ročne[3], a úspešní boli aj v zahraničí: v Maďarsku (odohrali 34 koncertov s maďarskou kapelou Omega)[2][2], Bulharsku, v talianskom Palerme, v ZSSR, vo Francúzsku a najväčší úspech mali v Nemecku (vystúpili napríklad v Kulturpalast Berlin spolu s kapelou Locomotive GT a Czesławom Niemenom[2]).[3]

Na platforme rockového tria nahrali v júli 1973 album Collegium musicum Live. Ide o záznam z koncertov, ktoré sa odohrali v Koncertnej sále Česko-slovenského rozhlasu. V kontexte tvorby kapely Collegium musicum ide o „najinštrumentalistickejší“ album, dokazujúci dokonalú súhru troch hudobníkov.[3] Album Collegium musicum Live bol v roku 1976 vydaný v západonemeckom vydavateľstve Jupiter Records.[11]

V roku 1975 predstavil Marián Varga novú zostavu Collegia musica. V zložení Marián, Varga, Dušan Hájek (bicie nástroje), Ivan Belák (basová gitara) a Jozef Farkaš (gitara) nahrali album Marián Varga a Collegium musicum. Aj v prípade tohto albumu zvolili model živého koncertu v štúdiu za účasti pozvaných hostí v publiku.[3] Album obsahuje adaptácie tém klasickej hudby, tentokrát „Mikrokozmos“ (úpravu dvoch zo Šietich tancov v bulharskom rytme) Bélu Bartóka a Prelúdium C dur (2 miniatúry) a časť z baletu Rómeo a Júlia Sergeja Prokofieva. Na albume sa nachádzajú aj Vargove kompozície „Hudba k vodometu“ a „Nesmierny smútok hotelovej izby“ harmonicky pripomínajúci impresionistické klavírne skladby.[3] Po ďalšej personálnej zmene (Peter Szapu - bicie  nástroje a Andrej Horváth - gitara) vystúpil Marián Varga spolu s novou zostavou Collegia musica v lete 1976 na Koncerte mladosti v Pezinku. Koncerty mladosti prebehli v dvoch ročníkoch (1976 a 1977). Dodnes sú označované ako „česko-slovenský Woodstock“ a v tej dobe predstavovali akúsi odpoveď na veľké open air festivaly vo svete.[3] Táto zostava Collegia musica nenahrala žiadny album a skončila v lete v roku 1977.[3] Marián Varga však už vtedy pripravoval ďalšiu spoluprácu s Pavlom Hammelom. Podľa jeho slov mal byť piesňový album Na druhom programe sna vedomým pokračovaním Zelenej pošty.[3] Okrem Mariána Vargu a Pavla Hammela sa na albume podieľala celá vtedajšia aktuálna zostava Collegia musica spolu s výnimočným českým gitaristom Radimom Hladíkom (ktorý sa objavil už na albume Zelená pošta).[3] Album Na II. programe sna získava v roku 1976 cenu Biela vrana časopisu Mladý svět za hudobný počin roka a v nasledujúcom roku získava cenu Melodie, pri ktorej bolo uvedené: Album na II. programe sna (…) „programovo spojil tvorivý potenciál štyroch vyhranených osobností českej a slovenskej populárnej hudby – Pavla Hammela, Mariána Vargu, Radima Hladíka a Kamila Peteraja – a pozitívne zasiahol do vývoja domácej rockovej pesničky“.[12]

V roku 1978 vydala kapela Collegium musicum album Continuo. Do kapely sa vrátili bubeník Dušan Hájek a basgitarista Fedor Frešo a novú zostavu doplnili gitaristi Ľudovít Nosko a Karel Witz. M. Varga sa na margo albumu Continuo vyjadril nasledovne: „Zlé, narýchlo urobené, je tam určiá kompozičná, aj realizačná kŕčovitosť…“.[3]  A dochádza k ďalším personálnym zmenám: na poste bubeníka sa objavil Pavol Kozma a post gitaristu obsadil Peter Peteraj. V tomto zložení vydali v roku 1979 pesničkový album On a ona; spoluautorom všetkých skladieb bol Pavol Hammel. Personálne zmeny však pretrvávali a kapela Collegium musicum sa v roku 1980 transformovala do ďalšej zostavy: Peter Smolinský - basgitara, Peter Peteraj - gitara, Anatolij Kohout - bicie nástroje. Uvedená zostava však verejne nevystúpila.

O rok neskôr vyšiel posledný album pod hlavičkou Collegium musicum - Divergencie. Názvom i štruktúrou sa odvoláva na album Konvergencie. Prvá časť nesie názov Refrény a tvoria ju spievaná a dve inštrumentálne skladby; druhá časť je suita PF (1982, 1983…), ktorá sa priamo odvoláva na suitu PF 1972 na albume Konvergencie; tretiu časť tvorí Musica concertante pre symfonický orchester (s inštrumentáciou pomáhal Vojtech Magyar, uvedený ako spoluautor) a štvrtú časť s názvom Sadza do obálky predstavujú skladby v podaní Jána Lehotského a Pavla Hammela.[3] Muzikológ a publicista Július Kinček sa vyjadril nasledovne:

Varga sa tu predstavuje ako syntetická osobnosť veľkého formátu s neobyčajne širokým kompozičným záberom od cyklu moderných piesní cez voľné improvizované obrazy čisto hudobného obsahu, charakteristickú žánrovú suitu až po symfonické dielo, ktoré má svoje pevné miesto v kontexte slovenskej hudby ako takej. Vnáša do jednotlivých častí Divergencií všetko, čo od skladateľa očakávame – fantáziu, neutíchajúcu tvorivú invenciu, vysoké kompozičné majstrovstvo, potrebnú hudobnú inteligenciu i vyhranené hudobné myslenie; v širších súvislostiach altruistický kontakt so všetkými spolupracovníkmi, spolucítenie s dobou, pochopenie pre poslucháča i čestné naplnenie zmyslu hudby ako významného umeleckého druhu. V jednotlivých polohách Divergencií dosahuje tu povestnú aristotelovskú jednotu v rozmanitosti na všetkých významných úrovniach vrátane tej najvyššej. Pretože Divergencie rozhodne musíme chápať ako veľký komplexný celok s jednotlivými odlíšenými časťami (stranami), pričom každá z nich organicky vzniká z menších a menších parciálnych celkov najrôznejších podôb. Avšak každá, i tá najmenšia a najmenej príbuzná súčiastka tejto pyramídy celkov hmatateľne rezonuje s výslednou harmóniou, ktorá je daná Vargovým nezmýliteľným a nezameniteľným tvorivým duchom. A vo vnútri tejto stavby je toľko diania, že nám asi potrvá riadne dlho, kým to všetko postrehneme a plne pochopíme.
[13]

Podľa muzikológa Vladimíra Godára album Divergencie„uzatvára epochu začínajúcu platňami Zvoňte, zvonky a Konvergencie. Celé toto obdobie sa vyznačuje úsilím o vytvorenie spojitosti nespojitého, úsilím o harmonizáciu nezladiteľného, úsilím o držanie kroku s vývojom či už v oblasti rocku alebo v oblasti vážnej hudby, úsilím o návraty k legendárnym kvalitám prvých rokov.“[8]

V októbri 1982 získal Marián Varga cenu Zväzu slovenských skladateľov za mimoriadny tvorivý prínos v oblasti slovenskej populárnej hudby (s prihliadnutím na dvojalbum Divergencie).[2]

Collegium musicum sa príležitostne „oživilo“ v roku 1992 v rámci podujatia Comeback II., na ktorom sa predstavili kapely zo 60. rokov, ktoré sa pri tejto príležitosti opäť stretli (napr. Olympic, Synkopy 61…). Marián Varga sa predstavil ako člen kapely Prúdy a Collegium musicum.[3]

V roku 1997 prebehol comeback kapely Collegium musicum v zložení Marián Varga, Fedor Frešo, Dušan Hájek a Andrej Šeban (gitara). V tom istom roku vyšiel aj album Collegium musicum ’97, ktoré obsahuje klasické skladby Collegia musica, v aranžmánoch originálnych verzií.[3]

V roku 2008 sa predstavilo Collegium musicum v zložení Marián Varga, Fedor Frešo, František Griglák a Martin Valihora a absolvovalo turné po Slovensku a Čechách, z ktorého vznikol záznam vydaný ako dvojalbum a DVD pod názvom Speak, Memory. Posledný comeback kapely Collegium musicum trval do roku 2016.

 
Marián Varga, foto: Zdeněk Hejduk

V kontexte doby a žánrového zadefinovania býva inštrumentálny štýl (alebo možno povedať klávesová poetika) Mariána Vargu predmetom porovnávania s žánrovo príbuzným hráčom Keithom Emersonom (The Nice, Emerson, Lake and Palmer). Obdiv k Emersonovej hudbe M. Varga nikdy neskrýval, avšak prístup k možnostiam a využitiu hammond organu (a spôsobov inštrumentácie vôbec) je u oboch hráčov značne odlišný. Newyorský hudobník, klavirista a organista Brian Charette vo svojom texte The Influence of Marián Varga uvádza:

Silne inšpirovaný kapelou The Nice a neskôr zoskupením Emerson, Lake a Palmer, Varga dostal prezývku „česko-slovenský Keith Emerson“. Toto je však prílišné zjednodušenie jeho hrania. Vo Vargovi je viac klasickej harmónie a menej bebopu ako u Emersona. A tiež, podľa môjho názoru, dosahoval zo svojho organu väčšiu rôznorodosť zvukov než Emerson. Zatiaľ čo sa Emerson z veľkej časti spoliehal na Moogove syntetizátory a klavír, Varga väčšinou zotrval pri organe. Mal tiež jemnejší prístup než Emerson. Jeho sóla sú krátke a jeho linky sú klasickejšie ako Emersonov bebop. Hudba má doslova minstrelskú kvalitu a je veľmi odlišná od E.L.P z dôvodu, že je väčšinou bez vokálov.
[14]

Marián Varga sa spolu s Pavlom Hammelom hudobne spolupodieľali na vzniku muzikálu Cyrano z predmestia, ktorý bol uvedený v roku 1977 na Novej scéne v Bratislave. Libreto napísala Alta Vašová, texty piesní Ján Štrasser a Kamil Peteraj a celý projekt režisérsky zastrešil Ivan Krajíček. V úlohe Cyrana sa predstavil operetný spevák Jozef Benedik a v úlohe Roxany Kamila Magálová. Členmi kapely, ktorá nahrávala hudobné podklady boli vtedajší členovia kapiel Collegium musicum a Prúdy: František Griglák, Ivan Belák, Peter Szapu, Laco Lučenič a Karol Oláh.[3] Príbeh muzikálu vychádza z klasickej predlohy Edmonda Rostanda, je však aktualizovaný do prostredia periférie súčasného veľkomesta, pričom v jednej z myšlienkových línií je zakomponovaná aj rocková hudba v podobe/v motíve rivality medzi rockovými skupinami.[3] Publicista Marián Jaslovský sa na tému muzikálu vyjadril: Cyrano z predmestia obsahuje niekoľko mimoriadnych, nadčasových tém a skvelých inštrumentálnych výkonov (…), pričom vydarená bola aj spolupráca textárov - peterajovská lyrika sa dobre znáša so štrasserovskou epikou…[3]

Na divadelných doskách sa muzikál Cyrano z predmestia objavil v roku 1993 v štátnom divadle Košice a v októbri 1999 sa konala jeho obnovená premiéra v bratislavskom dome kultúry Ružinov (réžia Petr Novotný).[3] V bratislavskom divadle Nová scéna malo v máji 2019 premiéru ďalšie naštudovanie muzikálu Cyrano z predmestia, tentokrát v réžii Patrika Vyskočila.[15]

Z hľadiska histórie slovenskej rockovej hudby nemožno opomenúť spoluprácu Mariána Vargu s Dežom Ursínym. Varga spolupracoval na Ursínyho albumoch Nové mapy ticha (1979) a Modrý vrch (1980). Vtedajší spoluhráč a producent Pavel Daněk o Vargovi uviedol:

…v prípade albumov Nové mapy ticha a Modrý vrch musím spomenúť účasť Mariána Vargu (…) tam som definitívne zistil, že to je popri Dežovi Ursínym druhý veľký génius slovenskej hudby. U neho vôbec nemalo význam písať akordy a hovoriť, odtiaľto potiaľto budeš hrať - vždy hral hocičo cez hocičo a nakoniec z toho vznikli nádherné veci.
[16]

Sólová tvorbaUpraviť

V roku 1984 bol vydaný album Stále tie dni, ktorý sa diametrálne odlišuje od všetkého, čo Marián Varga dovtedy vytvoril, či už s kapelou Collegium musicum alebo ako skladateľ pesničiek.[3] Podľa slov Mariána Vargu: „tá doska bola inak logickým vyústením môjho samostatného hrania na koncertoch, kde som overoval rôzne postupy. Trebárs prelínanie tonálnej a modálnej hudby, diatonickej s timbrovou“.[3] Album sa skladá z dvoch častí: „Antiwar Requiem“ a „Sú aj iné veci“. V čase vydania albumu vyšla recenzia Ladislava Snopka (publicistu, organizátora a aj bývalého ministra kultúry), ktorý sa k sólovému albumu vyjadril:

Platňa úzko komunikujúca s jeho súčasnou koncertnou tvorbou pohotovo orientuje pozornosť poslucháčov na aktuálne hudobné tendencie vychádzajúce z potreby zvládnuť bohatú škálu podnetov, ktoré ponúka rozvoj elektroniky. Pri koncipovaní jej hlavných obrysov autor vychádzal z koncertných skúseností, kde si upevnil invenciu a kompozičnú pohotovosť pri produkcii realizovanej bez spoluhráčov, ktorých mu nahradili programovateľné elektronické nástroje a ktoré spolu so syntetisérmi dopĺňa autentickým zvukom koncertného krídla. Táto nástrojová kombinácia mu zabezpečuje potrebný kontrast medzi historizujúcimi výrazovými prvkami a možnosťami elektronických nástrojov, ktorý je tak potrebný k realizácii plynulého prechodu z klasického myslenia do súčasnosti.
[17]

Na ďalší album Mariána Vargu si museli poslucháči počkať pomerne dlhú dobu. Až v roku 1989 vznikla platňa, opäť v spolupráci s Pavlom Hammelom nesúca názov Všetko je inak. Medziobdobie medzi oboma platňami sa nieslo v znamení príležitostných koncertov, či už sólových, alebo s bubeníkom Dodom Šošokom; v roku 1984 Marián Varga absolvoval aj sériu dvojkoncertov po Česko-Slovensku s brnianskou skupinou Synkopy a v roku 1987 pri príležitosti svojho jubilea vystúpil v koncertnej sieni Slovenskej filharmónie s cyklom PreHry.[3] V tom istom roku vystupuje aj s Ivou Bittovou a so skupinou Dunaj v koncertnom projekte Dotyky a Spojenia.

Album Všetko je inak bol vydaný dva mesiace pred nežnou revolúciou a predstavuje jeden z najpozoruhodnejších výsledkov spolupráce Marián Vargu a Pavla Hammela. Spája sa v ňom typická bukolickosť s nekompromisnými výbojmi progresívneho rocku a modernej vážnej hudby.[3]

V roku 1992 sa Marián Varga hudobne podieľa na albume Dvě půle lunety aneb rebelant o lásce. Ide o nahrávky recitácií milostných básni Karla Kryla.

Začiatkom roka 1993 dochádza k opätovnému stretnutiu Mariána Vargu s Pavlom Hammelom v nahrávacom štúdiu pri príprave ich (ďalšieho, žiaľ posledného) spoločného projektu, ktorý má názov Labutie piesne. Spoločne s gitaristom Radimom Hladíkom, bubeníkom Cyrilom Zeleňákom, hráčom na klávesové nástroje Martinom Karvašom a basgitaritami Fedorom Frešom, Jurajom Griglákom a Antonom Jarom vytvorili súbor piesní na texty Kamila Peteraja a Borisa Filana.

Inú podobu mal projekt Mariána Vargu s Vladimírom Mertom, ktorý bol vydaný v roku 1992 pod názvom Cestou k… / Stabil - Instabil.

Vladimír Merta sa k projektu vyjadril nasledovne:

Máte před sebou autentický záznam jednoho společně prožitého večera. Není dobrý ani špatný – prostě byl, a už nikdy nebude stejný. Je to záznam úzkostných pocitů dvou lidí z doby, která se nebude opakovat. Zbudou po ní stohy novinových článků, komentářů, dohod a nedohod. Pocity vzájemnosti nejsou darem z nebes. Je třeba za nimi vykročit, vstoupit na výsostné území rozhovoru bez předem daných mezí.”[18]

V roku 1992 bola udelená M. Vargovi Cena zväzu autorov a interpretov za celoživotný prínos do populárnej hudby.[19]

V nasledujúcom období je už možno explicitne pozorovať odklon Mariána Vargu od rockovej hudby, ktorá sa podľa jeho slov „… dostala do slepej uličky a rehumanizácia hudby prebieha v oblasti vážnej hudby. Celá táto oblasť dnešného kvázi-rocku je vlastne sférou predsudkov, je to skoronanepočúvanie…“[20]

V roku 1999 spolupracuje Marián Varga s Andrejom Šebanom, Oskarom Rózsom a Marcelom Buntajom, ktorých spoločné improvizácie zazneli na festivale Pohoda alebo na koncerte pre Kosovo.[3] V roku 2000 vystupuje na festivale Večery Novej hudby s japonským improvizátorom a radikálnym noisemakerom Otomom Yoshihide a so súborom Vapori del Cuore (ktoré sa štýlovo pohybuje v priestore voľnej improvizácie, a zhudobňovaním grafických a verbálnych partitúr). Muzikologička Melánia Puškášová o vystúpení M. Vargu na festivale Večery novej hudby napísala:

…hosťovanie Mariána Vargu malo príchuť senzácie, čo sa odzrkadlilo prvýkrát v plnej sále Dvorany. Marián Varga sa ohlásil samostatnou vlastnou fanfárou na syntezátore, potom hral s Yoshihidom krátky vtipný kus, exceloval na klavíri i syntetizátore, pričom nezostal nič dlžný „bachománii“, keď v druhom spoločnom výstupe zacitoval z Bachovej fúgy. Vo všetkých skladbách udivoval svojou pianistickou zručnosťou a neutíchajúcou improvizačnou pohotovosťou. Napriek tomu bol typicky stručný; v tom sa prejavila jeho dlhoročná prax zručného pesničkára, čo zároveň popieral v sólových výstupoch, kde dominoval typický vargovský expresívny hudobný prejav. Dokonca ani v duách s O. Yoshihidom sa nedal strhnúť na mystické naťahovanie času, naopak, vystihol moment a vtipnou pointou zabodoval.”[21]

A v tom istom roku komponuje hudbu k slovenskej expozícii na Expo 2000 v Hannoveri.[3] O rok neskôr (2001) vystupuje M. Varga s kapelou Collegium musicum (M. Varga, F. Frešo, D. Hájek) spoločne s violončelistom Jozefom Luptákom na festivale Konvergencie a prebieha spolupráca s nekonvenčne zameraným hudobným telesom tEóRia OtraSu, s ktorým vystúpil v máji 2001 v Nitre a v novembri 2002 v Banskej Bystrici. Marián Varga navrhol názov Hudobné hapennigy a na ich vznik a priebeh spomína Július Fujak:

Ich dramaturgiu sme spoločne vystavali nasledovne: po spoločnom úvodnom bloku, akomsi hudobnom incipite a prvom hudobnom happeningu nasledovalo niekedy sólo, inokedy duo, čiže striedanie polôh a obsadenia až sme sa napokon znovu stretli v improvizačnom multidialógu. Nešlo vždy o neidiomatickú improvizáciu, Varga občas siahal k citátom z vlastnej tvorby (…). Každopádne ide o menej známu Vargovu polohu, ktorá sa vyznačuje výraznou inakosťou, no najmä osobitosťou hudobného myslenia vnútornej  slobody v intímnom moduse samotného zrodu hudobnej myšlienky, v tomto prípade vo vzájomnej empatickej interakcii s inými hudobníkmi.”[22]

Improvizácia predstavovala dôležitý a významný hudobno-tvorivý moment Vargovho hudobného myslenia a to nielen v jeho neskorších sólových projektoch, ale napríklad už aj v období artrockového Collegia musica. Marián Varga vnímal moment „voľného“ improvizovania ako sprítomnenie „archetypov, ku ktorým sa človek vracia“. Na druhej strane však v širokospektrálnej hudobnej osobnosti Mariána Vargu zaznamenávame dôležitú prítomnosť aj odlišných perspektív v pohľade a v myslení o hudbe a procesoch jej štruktúrovania. Varga disponoval hlbokou znalosťou tradičných aj moderných kompozičných a interpretačných techník, ktoré celý život skúmal a analyzoval. Preto tak improvizácia, ako aj kompozícia predstavujú vo Vargovom hudobnom uvažovaní (a tak je to asi v myslení všetkých autentických tvorivých osobností) takpovediac dve strany jednej mince, dva vzájomne prepojené tvorivé, ale aj existenciálne univerzálne princípy.[23] Meno Mariána Vargu nájdeme aj na projekte Souhvězdí Santini (2009) hráča na bicích nástrojoch Pavla Fajta a geológa - literáta Václava Cílka. Ich putovania po českých a moravských barokových kostoloch sa zúčastnil aj M. Varga. Václav Cílek spomína v booklete albumu na M. Vargu:

Stejně tak není možné zapomenout na Mariána Vargu, který se ve Žďáru po delším váhání nechal přesvědčit, že by měl zase po letech hrát na historické varhany a ne na klávesy. Nemohli jsme jej pak dostat z varhanické budky. Jeho tým mu hrozil: „Mariáne, odjedeme bez tebe!“ Ale on je jakoby neslyšel a stále říkal: „Tak si to sjedeme ještě jednou, že jo?“ Milton Prudič deklamuje: „Řeka umění široká jest, ale když přijde Varga pán, je to, jako by mráz přicházel nebo medvěd v houštinách a Jánošík sestoupil z Liptovských holí.“[24]

Komorná a orchestrálna hudbaUpraviť

V roku 2003 Marián Varga nahráva album Solo in Concert. Podľa muzikológa Vladimíra Godára má „Solo in Concert vo Vargovej tvorbe podobné postavenie ako biely dvojalbum v tvorbe Beatles – je to koncertná encyklopédia hudby, ktorú má rád. Hudby, ktorá stojí ako dokonalý model k dispozícii pre jeho imitatio et aemulatio. Počas jediného koncertu si vypočujeme antológiu Vargových hudobných lások - z baroka (J. S. Bach, Vivaldi, Händel) z klasicizmu (Beethoven), romantizmu (Chopin, Brahms), ale najmä z hudby 20. storočia (Debussy, Šostakovič, Slonimskij, Cikker, Lutoslawski, Penderecki, Górecki, Serocki). Nado všetkým tróni Béla Bartók (2. klavírny koncert, Voľné variácie, Kde bolo, tam bolo, 4 mužské zbory, 15 maďarských sedliackych piesní). Vargova hudba integrálne spája princípy písanej a improvizovanej kompozície; cudzie modely jej poskytujú motivické východiská k osobnostným, ťažko opísateľným transformáciám.“[25]

V roku 2005 hosťuje M. Varga na albume pesničkárky Zuzany Homolovej Tvojej duši zahynúť nedám (Slnko Records, 2005).

V roku 2006 koncertuje a nahráva album s Moyzesovým kvartetom. Prvú časť albumu tvorí Vianočná Suita a ďalej sú na ňom piesne a skladby z rôznych albumov: Zvoňte, zvonky, Zelená pošta, Cyrano z predmestia, Solo in Concert a skladba „Antifóna 2003“ pre violoncello a klavír, v tom čase Vargovou najnovšou kompozíciou.[26] Akési voľné pokračovanie v línii voľných recyklácií Vargových piesní a skladieb v inštrumentácii iných aranžérov (Marek Spusta) predstavuje album Marián Varga & noneto, ktoré bolo vydané v roku 2011. Na albume sa nachádza aj Vargov kvartet „Quattro Movimenti Per 4 Archi“.[27]

V roku 2010 sa uskutočnil Profilový koncert Mariána Vargu v Slovenskom rozhlase.

V roku 2012 zazneli v rámci festivalu Konvergencie piesne z albumu Zelená pošta. Na projekte sa okrem Pavla Hammela a Mariána Vargu podieľala zostava Collegia musica v zložení: Fedor Frešo, František Griglák, Martin Valihora a ako hosť zostavu doplnil Peter Preložník.[10]

V decembri 2016 sa v rámci cyklu Albrechtina - (Ne)známa hudba uskutočnil koncert k 70. narodeninám Mariána Vargu. Vystúpili na ňom Moyzesovo kvarteto a Muchovo kvarteto, violončelista Jozef Lupták, súbor Cellomania a klaviristka Xénia Jarová. Zazneli na ňom komorné skladby: Antifóna pre violončelo a klavír, Smútočná hudba pre tri violončelá a klavír, Speak Memory pre sláčikové kvarteto, Sláčikové kvarteto č. 4, Elégia pre violončelo a klavír, Sláčikové kvarteto č. 3, Hymnus stredoeurópskej vysokej školy v Skalici.[28]

Marián Varga v tomto období skomponoval aj orchestrálne skladby Punctum Contra Punctum, Ouvertúra, komorné skladby Pastorale pre flautu, Sólo pre cello pre J. L.

11. októbra 2017 sa uskutočnila (s odstupom 36. rokov) premiéra skladby Musica concertante na Bratislavských hudobných slávnostiach. Skladbu naštudoval Symfonický orchester Slovenského rozhlasu pod vedením dirigenta Mária Košíka a kapely Collegium musicum v zložení Fedor Frešo, Andrej Šeban, Martin Valihora a Vladislav Šarišský. Skladbu už v roku 2017 upravil do koncertnej verzie Vojtech Magyar.[29]

Na jeseň v roku 2017 bola založená Spoločnosť Mariána Vargu, ktorej hlavným cieľom je starostlivosť a zveľaďovanie hudobného odkazu Mariána Vargu. Jedným z prvých podujatí bol koncert Mariána Varga 70+1, ktorý sa konal v Jezuitskom kostole Sv. Františka Xaverského v Skalici presne v deň jeho nedožitých 71. narodenín. Z tohto koncertu bol vydaný album. Presne o rok neskôr sa konal na tom istom mieste koncert Marián Varga 70+2. V roku 2019 vydala Spoločnosť Mariána Vargu CD Box Marián Varga Collected Works I. obsahujúci 16 CD (mapujúci tvorbu M. Vargu od albumu Zvoňte, zvonky až po album Labutie piesne, vrátane bonusových nahrávok) a 260 stranový textový sumár.[30]

Scénická, divadelná, filmová hudbaUpraviť

Už počas pôsobenia v skupine Prúdy sa Marián Varga podieľal na tvorbe scénickej a filmovej hudby. V roku 1968 spolupracovali s režisérmi I. Hušťavom, V. Kubenkom, L. Kudelkom, O. Krivánekom a J. Pogranom na dokumentárnom filme Čas, ktorý žijeme a Aleluja. Spolupráca s I. Hušťavom pokračovala aj v roku 1970 na krátkometrážnom dokumentárnom medailóne Maliar o slovenskom výtvarníkovi Milanovi Laluhovi, rodákovi z Mičinej. V roku 1970 M. Varga skomponoval hudbu ku krátkometrážnemu dokumentu Poznanie bolesti o tvorbe výtvarníčky a šperkárky Aliny Ferdinandy. V roku 1972 pokračovala spolupráca I. Hušťavu a M. Vargu na dokumente Andrej Sládkovič - básnik mladosti a v roku 1974 na dokumentárnom filme Frontové divadlo. Z krátkych filmov, ku ktorým M. Varga skomponoval hudbu možno spomenúť: Kým sa ucho neodbije (1971, rež. Jaroslava Havettová); Trénovaná myška (1971, rež. Vlastimil Herold); Bardejov (1972, rež. Ladislav Kudelka, nahralo Collegium Musicum); Stavba storočia (1972, rež. Juraj Jakubisko, nahralo Collegium Musicum); Ostrov (1980, rež. I. Novák); Deti na nás hľadia (1980, rež. Ladislav Kaboš, dramaturg Dežo Ursíny); Vincent Hložník (1984, rež. Ľuba Velecká).

Hudba na celovečerných filmoch začala v spolupráci s režisérom Ľudovítom Filanom: Voľný pád (1971); Letokruhy (1972); Rosnička (1974) a pokračovala s režisérom Dušanom Trančíkom na filmoch: Amulet (1974, na výrobnom liste ako autor nahrávky hudby spolu s Filmovým symfonickým orchestrom Praha uvedené aj Collegium musicum); na filmovej adaptácii rovnomennej novely Jozefa Puškáša Štvrtý rozmer (1983); psychologickej dráme Iná láska (1985) a v psychologicko-kriminálnom filme Víkend za milión (1987). Hudba Mariána Vargu znie aj v celovečernom filme z roku 1979 Kamarátky (režia Štefan Uher).

Televízne filmy a inscenácieUpraviť

Marián Varga spolu s Pavlom Hammelom vytvorili hudbu k tv filmu - Puškinovej adaptácii Eugen Onegin (1979, rež. Marta Gogálová). V tom istom roku M. Varga hudobne spolupracoval s režisérom Ľudovítom Filanom na rodinnom filme Frajeri a frajerky. V roku 1984 skomponoval hudbu pre televíznu inscenáciu zachytávajúcu posledné chvíľe života veľkého ruského spisovateľa L. N. Tolstého A navrátťe sa k otcom svojim (réžia: Miloslav Luther, scénar: Dušan Mitana). V roku 1984 M. Varga spolupracoval na hudbe k tv filmu Obyčajný deň (réžia: Ľubo Kocka, scénar: Dušan Dušek); v roku 1988 na hudbe k filmu Bioprojekt a v roku 1995 vytvoril hudbu k psychologickému filmu režiséra Juraja Nvotu Prášky na spanie.

Divadelná hudbaUpraviť

V roku 1974 skomponoval Marián Varga scénickú hudbu k predstaveniu Eugen Onegin (Poetické divadlo) a o rok neskôr k predstaveniu Tanec nad plačom pre Slovenské národné divadlo. Hudba M. Vargu znela aj v Divadle Andreja Bagara, konkrétne v predstaveniach Knieža (1985) a Bratia (1987) pod režisérskym vedením Karola Spišáka.[31] Pre bábkové divadlo v Žiline skomponoval hudbu k predstaveniu Don Quijote (1994). V roku 1995 M. Varga opäť spolupracuje so Slovenským národným divadlom, kde sa spolupodieľal na scénickej hudbe k Rodariho príbehu Jazmínko v krajine klamárov (rež. A. Šulík). M. Varga v spolupráci s divadlom Astorka skomponoval hudbu k predstaveniam Narodeniny (rež. V. Strnisko  2001); Sen o jeseni (rež. J. Nvota, 2002) a Žltá ľalia (rež. S. Lavrík, 2003) a Tichý dom (rež. S. Lavrík, 2005 ). V roku 2004 vytvoril hudbu pre divadlo Ostrava Gulliverove cesty.

Marián Varga skomponoval hudbu k dokumentu Martina Hanzlíčka, na námet Fedora Gála Krátka dlouhá cesta (2009).

V roku 1983 natočil Martin Valent absolventský film Autoportrét slobodného umelca. V roku 2007 natočil režisér a scénarista Marko Škop strihový dokument 60 rokov s Mariánom Vargom. Režisér Martin Hanzlíček natočil v roku 2010 filmový portrét Mariána Vargu pod názvom Obyvateľ vlastného ostrova a režisérka Soňa Maletz natočila v roku 2017 študentský film Varga. V roku 2004 vyšla kniha Peter Uličný - Marián Varga: O cestách, ktoré nevedú do Ríma - kniha rozhovorov s Mariánom Vargom (vydavateľstvo Slovart).[32] V roku 2007 vyšla vo vydavateľstve Slovart kniha Mariána Jaslovského Collegium Musicum, ktorá mapuje históriu tejto kapely.[33]

DiskografiaUpraviť

EPUpraviť

  • Hommage à J. S. Bach (M. Varga, F. Frešo, D. Hájek) / Ulica plná plášťov do dažďa (M. Varga - D. Hájek) (Panton 1970)

AlbumyUpraviť

ReferencieUpraviť

  1. GODÁR, Vladimír. Rozhovor s Mariánom Vargom o hudbe, o klávesniciach a o klaviristoch. Hudobný život, roč. XLIX, čís. 9, s. 8-10. ISSN 13-35-41-40.
  2. a b c d e f g h i Kalendárium pripravovanej knihy Marián Varga Nebo-peklo-raj
  3. a b c d e f g h i j k l m n o p q r s t u v w x y z aa ab ac JASLOVSKÝ, Marián. Collegium Musicum. 1. vyd. Bratislava : Slovart, spol. s.r.o., 2007. ISBN 978-80-7145-962-0. S. 17, 120-121, 124, 127, 136, 140, 145, 153, 157, 160, 165, 167, 172, 177-178, 183, 202, 217-218, 220, 246, 228, 243-245, 267.
  4. JURÍK, Ľuboš; ŠUHAJDA, Dodo. Slovenský bigbít. 1. vyd. Bratislava : Slovart, spol. s.r.o., 2008. ISBN 978-80-8085-466-9. S. 153.
  5. 1. Československý Beat Festival (1967) [online]. www.ceskatelevize.cz, [cit. 2020-08-08]. Dostupné online.
  6. a b Godár, Vladimír: Zvoňte, zvonky. 6. 12. 1989 In: Sleevnote k 1. reedícii LP Zvoňte, zvonky
  7. Godár, Vladimír: Malá elégia.
  8. a b Godár, Vladimír: PreHry.
  9. FUJAK, Július. Emanácie hudobnej semiosféry. 1. vyd. Nitra : UKF v Nitre, 2018. ISBN 978-80-558-1281-6. Kapitola Improvizácie Mariána Vargu - hudba vnútornej slobody, s. 79.
  10. a b Konvergencie 2012 - Festival komornej hudby [online]. [Cit. 2020-08-05]. Dostupné online.
  11. Collegium Musicum - Live [online]. Discogs, [cit. 2020-08-12]. Dostupné online. (po anglicky)
  12. Pavol Hammel [online]. [Cit. 2020-09-23]. Dostupné online.
  13. KINČEK, Július. Marián Varga, Kamil Peteraj: Divergencie. Populár, roč. 1982, čís. 3.
  14. CHARETTE, Brian. Rockové klávesy - The Influence of Marián Varga [online]. www.muzikus.cz, [cit. 2020-09-09]. Dostupné online.
  15. CYRANO Z PREDMESTIA [online]. www.novascena.sk, [cit. 2020-08-16]. Dostupné online. (default)
  16. JASLOVSKÝ, Marián. Dežo Ursíny Pevniny a vrchy. Bratislava : Nadácia Média, 2000. ISBN 80-967525-4-5. S. 170.
  17. SNOPKO, Ladislav. Hudba s apelom. Večerník, roč. 1984.
  18. Vladimír MERTA - diskografie [online]. www.vladimirmerta.cz, [cit. 2020-08-13]. Dostupné online.
  19. Výročné ceny ZAI pre rok 1992, ZAI.sk [online]. www.zai.sk, [cit. 2020-08-20]. Dostupné online.
  20. GODÁR, Vladimír. V nedeľu poobede, tri hodiny, na jar, asi v máji. Slovenská hudba, roč. 1994, čís. 2.
  21. PUŠKÁŠOVÁ, M.. Večery novej hudby 2000 - November. Hudobný život, 2000, roč. XXXII, čís. 12, s. 22.
  22. Fujak, Július: - booklet CD Marián Varga tEóRia OtraSu: Hudobné hapeningy. Košice: Hevhetia, 2018, s. 3-4.
  23. PAVELKA, Ľubomír. Marián Varga - tEóRia OtraSu: Hudobné happeningy. Vlna - Časopis o súčasnom umení a kultúre, 2018, roč. XX, čís. 77, s. 126-128. ISSN 1335-5341.
  24. FAJT, Pavel; CÍLEK, Václav. Souhvězdí Santini - booklet [online]. [Cit. 2020-08-20]. Dostupné online.
  25. Godár, Vladimír:  Marián Varga - Solo in concert. Utópia hudby.
  26. DOBROVSKÁ, Wanda. Marián Varga & Moyzesovo kvarteto [online]. www.casopisharmonie.cz, [cit. 2020-08-01]. Dostupné online. (po česky)
  27. Marián Varga + Noneto - Marián Varga + Noneto [online]. Discogs, [cit. 2020-08-02]. Dostupné online. (po anglicky)
  28. 2016 - Albrechtina [online]. www.albrechtina.sk, [cit. 2020-08-05]. Dostupné online.
  29. FUJAK, Július. Emanácie hudobnej semiosféry. Nitra : UKF v Nitre, 2018. ISBN 978-80-558-1281-6. Kapitola Improvizácie Mariána Vargu - hudba vnútornej slobody, s. 74-45.
  30. Marián Varga Collected Works I. [online]. marianvarga.sk, [cit. 2020-07-24]. Dostupné online.
  31. INSCENÁCIE DIVADLA UVEDENÉ V ROKOCH 1980 - 2019 | DAB Nitra [online]. www.dab.sk, [cit. 2020-09-23]. Dostupné online.
  32. Peter Uličný Marián Varga [online]. www.slovart.sk, [cit. 2020-09-23]. Dostupné online.
  33. Collegium Musicum. [s.l.] : [s.n.]. Dostupné online. ISBN 978-80-7145-962-0.

LiteratúraUpraviť

Externé odkazyUpraviť