Masaker v Sklenom

Masaker s Sklenom (nemecky Glaserhau) sa udial 21. septembra 1944. Po obsadení tejto etnicky nemeckej obce v oblasti v Hauerland partizánmi počas Slovenského národného povstania bolo zastrelených 187 nemecky hovoriacich mužov. Partizáni patrili k 3. rote, 8. (Leninskému) oddielu 1. československej brigády J. V. Stalina,[1] ktorí 20. septembra obsadili Sklené a konali na základe ústneho rozkazu veliteľa sovietskeho výcvikového dôstojníka, vtedy 27-ročného, Leonida Nikolajeviča Slavkina (* 1916 vo Vladivostoku, † 1971 v Zaporoží, dnešná Ukrajina).[2]

PriebehUpraviť

V obci Sklené pred druhou svetovou vojnou bola väčšina (2 600 zo 4 500) obyvateľov nemeckej národnosti. Počas vojny časť z nich aktívne spolupracovala s fašistickým Nemeckom. Pod velením sovietskych veliteľov obsadili partizáni v noci z 20. na 21. septembra 1944 obec a mužov vo veku 16-60 rokov sústredili v škole.[3]

Pod zámienkou kopania zákopov všetci nemeckí muži vo veku od 16 do 60 rokov (podľa Ďuricu[4] prevažne nemeckej národnosti zo Skleného vo veku 16 až 59 rokov) sa museli na príkaz partizánov zhromaždiť skoro ráno s lopatami na námestí. Skupina bola potom odvedená na stanicu a naložená do niekoľkých železničných vozňov. Vlakom boli prevezení na vlečku (slepú koľaj) asi dva kilometre za obcou na miesto pred „Ebener Wald“,[2] Rovná hora (súradnice 48°47′37″S 18°50′36″V / 48,793556°S 18,843389°V / 48.793556; 18.843389),[3] dnes na mapách ako „Les na Rovine“.[5] (V súčasnosti je tam pamätník.[3] Na cintoríne (pravdepodobne na inom mieste[3]) bol drevený kríž v roku 1994 nahradený pomníkom.[3])

Asi 25 mužov muselo v neďalekom lese vykopať jamu 8 m dlhú, 1,50 m širokú a hlbokú 60 cm. Po tom, sa museli natlačiť do jamy a boli zastrelení guľometmi.[2]

 
Hrob a pamätník

Potom, aj väčšina ostatných mužov bola zastrelená, len málokomu sa podarilo utiecť do lesa. Mŕtvi zostali niekoľko dní ležať na poli a pochovali ich príbuzní v masovom hrobe na okraji lesa až po odchode partizánov.[2] (Podľa iných zdrojov masaker hneď na druhý deň 22. septembra 1944 vyšetrovali četníci z Hornej Štubne, ale nedospeli k jednoznačnému záveru.[6])

Tí, ktorí prežiliUpraviť

Streľba začala väzňami z posledného vagóna. Vďaka učiteľovi Josefovi Striczovi sa podarilo odviesť 63 mužov v prvom vozni do Slovenskej Ľupče a tak ich zachrániť. (Boli potom tiež považovaní za mŕtvych, kým sa vrátili).[7]

Medzi preživšími a teda aj svedkami masakru bol pastor Msgr. Josef Pöss, ktorý hneď po začatí streľby spadol a prežil s miernymi strelnými ranami medzi mŕtvymi. Neskôr sa stal dekanom vo Württembergu.

Masaker by si pravdepodobne vyžiadal ešte oveľa viac obetí, avšak väčšina Nemcov z obce tradične od jari do jesene boli na sezónnych prácach v Rakúsku.[8]

Ďalšie akcie proti NemcomUpraviť

Masaker v Sklenom je najväčší známy z viacerých podobných akcií proti Karpatským Nemcom v období od konca augusta do konca septembra 1944. Podobné masakre sa odohrali aj vo:

Veľkom Poli / Hochwies a Píle/Paulisch (spolu 85 mŕtvych), Ružomberku / Rosenberg im Waagtal (27. augusta 1944, 146 mŕtvych), Banskej Štiavnici / Schemnitz, Banskej Bystrici / Neusohl, Handlovej / Krickerhau (viac ako 80 mŕtvych), Nitrianskom Pravne (vtedy Nemecké Pravno, nemecky Deutsch-Proben, 30 mŕtvych), v tábore Sklabina (130 mŕtvych), v Partizánskej Ľupči / Deutsch-Lipsch (32 mŕtvych), Kunešov / Kunschhau (69 mŕtvych) a na iných miestach. Celkovo malo byť na území Slovenska viac ako 600 mŕtvych Nemcov, čo bolo predohrou k úteku karpatských Nemcov zo Slovenska.[2]

Vyrovnanie saUpraviť

Vyšetrovanie tohto zločinu najprv prerušili boje a neskôr i tabuizovanie počas komunizmu, takže jeho vinníci zostali nepotrestaní.[9]

V roku 1993 uskutočnila skupina vojenských historikov prieskum na mieste činu a zdokumentovala výpovede viacerých žijúcich pamätníkov. Niekdajší riaditeľ Vojenského historického ústavu v Bratislave Pavel Šimunič zhrnul zistenia skupiny do štyroch bodov: „Prvý – stalo sa to, druhý – nemalo sa to stať, tretí – nebola to plánovaná masakra, štvrtý – išlo o zjavné porušenie vojnového práva.“[6]

Slovenskí aktivisti za občianske práva, najmä Josef Stricz, sa snažili riešiť túto masovú vraždu. Od roku 1994 sa na mieste masakru nachádza pamätník. V archíve Múzea Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici (Neusohl) boli zaznamenané výpovede šiestich vrahov o ich činnosti a činnosti počas celého obdobia povstania.[8] Koncom deväťdesiatych rokov sa začalo policajné vyšetrovanie, ale bolo zastavené bez súdneho procesu, pretože hlavný podozrivý Leonid N. Slavkin zomrel už v roku 1971.

V roku 2004 sa na podnet niekoľkých pozostalých obetí obnovilo policajné vyšetrovanie prípadu. Ukázalo sa totiž, že masaker hneď na druhý deň 22. septembra 1944 vyšetrovali četníci z Hornej Štubne, ale nedospeli k jednoznačnému záveru. A v auguste 1945 dali svoje svedectvá aj niektorí priami aktéri zásahu v Sklenom, bývali partizáni[6] (v nemeckej verzii vyššie uvedení ako vrahovia).

Pozri ajUpraviť

LiteratúraUpraviť

  • Bundesministerium für Vertriebene, Flüchtlinge und Kriegsgeschädigte Hg. & Theodor Schieder (Bearb.): Dokumentation zur Vertreibung der Deutschen aus Ost-Mitteleuropa. Bd. 4, 1–2: Die Vertreibung der deutschen Bevölkerung aus der Tschechoslowakei. Bonn 1957. (nemecky) (Spolkové ministerstvo pre vysídlené osoby, utečencov a obete vojny Hg. & Theodor Schieder (arr. ): Dokumentácia o vyhostení Nemcov z východnej strednej Európy . 4, 1-2: Vyhostenie nemeckého obyvateľstva z Československa . Bonn 1957) [10]
  • Johann Grossmann, Johann Daubner: Glaserhau. Ein deutsches Dorf im Hauerland. 2., überarb. Aufl. Schwäbisch Gmünd 1986. (nemecky)
  • Silvestra Stric: Josef Stricz bojovník za Glaserhau. Pripomienka môjmu otcovi. S početnými ilustráciami a faksimiles vydavateľ: Slovenské národné múzeum, 2003. Silvester Stric: Josef Stricz der Kämpfer für Glaserhau. Erinnerungsschrift an meinen Vater. Mit zahlreichen Abbildungen und Faksimiles, Herausgeber: Slovenske Narodne Museum, 2003.

ReferencieUpraviť

  1. 1. československá partizánska brigáda J. V. Stalina : Vojsková tělesa [online]. https://www.valka.cz, [cit. 2019-06-11]. Dostupné online. (po česky)
  2. a b c d e Bundesministerium für Vertriebene, Flüchtlinge und Kriegsgeschädigte, Hg.: Die Vertreibung der deutschen Bevölkerung aus der Tschechoslowakei.
  3. a b c d e Pomník Obetiam SNP | Spolek pro vojenská pietní místa [online]. www.vets.cz, [cit. 2019-06-11]. Dostupné online.
  4. Ďurica M.S.: Dejiny Slovenska a Slovákov. Bratislava: Lúč, 2003. s. 501
  5. OMA.SK. Pamätník, Sklené - oma.sk [online]. sklene.oma.sk, [cit. 2019-06-11]. Dostupné online.
  6. a b c Slovenské katyne si strážia svoje tajomstvá [online]. Pravda.sk, 2010-05-16, [cit. 2019-06-11]. Dostupné online.
  7. Karpatenblatt Nr. 9/2004, S. 9
  8. a b Karpatenblatt Nr. 9/2004, S. 9
  9. SCHVARC, Michal. Masová exekúcia v Sklenom 21. septembra 1944 v širšom dejinnom kontexte [online]. druhasvetova.sk, 1.11.2008, [cit. 2008-12-22]. Dostupné online.
  10. Zahlreiche weiterführende Hinweise zu diesem von Theodor Oberländer durchgesetzten Werk, Vorarbeiten Fritz Valjavec, im Lemma des Ministeriums, Anm.