Redaktor:Robert Jahoda/pieskovisko2

Železná koruna, 4./5. storočie, Museo e Tesoro del Duomo di Monza, Monza

Longobardské umenie všeobecne označuje predrománsku umeleckú produkciu na území dnešného Talianska spojenú s obdobím existencie Longobardského kráľovstva medzi rokmi 568 – 774. Ako národné umenie západogermánskeho kmeňa Longobardov, ktorý sa usadil v Itálii okolo roku 568. Hlavným centrami rozvoja boli Cividale del Friuli, Brescia, Pavia a Monza.[1] V priebehu 7. a 8. storočia sa Longobardské kráľovstvo dostalo viackrát do stretu s Pápežským štátom, čo bolo jedným z dôvodov dobytia Lombardie Karolom Veľkým v roku 774, ktorý sa spolu so svojím otcom Pipinom III. považoval za ochrancu pápeža.[2]

Longobardské umenie predstavovalo rozpad kontinuity ranokresťanskej tradície tým, že do nej vniesol protikladné prvky. Namiesto symetrie, základných farieb a znázornení sveta prostredníctvom trojrozmerného zobrazenia. Longobardské formy využívali asymetriu, horror vacui, farby ako je oranžová, zelená a fialová alebo plošnú abstrakciu. V dôsledku historického vývoja umenie Longobardov menilo svoj charakter.[1] Z pôvodne pohanského barbarského umenia neskôr vznikol osobitý umelecký štýl tzv. lombardská renesancia[2]. Jeden zo základných pilierov karolínskej renesancie. V architektúre, sochárstve a šperkárstve reflektovala početné neskoroantické a italsko-byzantské prvky.[2] Obdobie vlády longobardského kráľa Liutpranda medzi rokmi 730 – 740 sa nazýva aj ako tzv. liutprandovská renesancia[pozn. 1][4][5]. Posledné vplyvy longobardského umenia doznievajú na juhu Itálie tzv. Langobardia Minor na prelome 10./11. storočia.[6]

Vývoj umenia upraviť

Architektúra upraviť

Maliarstvo upraviť

Longobardská maľba predstavuje súbor diel vytvorených na území dnešného Talianska počas existencie Longobardského kráľovstva medzi rokmi 568774 spolu s tvorbou na juhu Itálie tzv. Langobardia Minor až na prelome 10./11. storočia. Séria dôležitých zachovaných freskových cyklov sa nachádza na severe Itálie ako napríklad v Cividale, Brescii a Castelseprio. Zatiaľ, čo významne diela, ktoré sa nachádzajú na juhu Itálie pochádzajú z polovice 9. storočia ako napríklad San Vincenzo al Volturno, Benevento a Montecassino. Diela zo severu Itálie tzv. Langobardia Maior sú ťažko datovateľné. Väčšinou sa uvádza, že vznikli pred alebo okolo roku 800. Zložitá situácia zostáva nevyriešená aj v oblasti fresky a iluminácii. Striedanie dominantnej populácie alebo prekrývanie či približovanie kultúr ako je latinská, grécko-byzantská a germánska v mnohých prípadoch sťažuje schopnosť rozlišovať. Rovnaká nevyriešená otázka je originalita umeleckých diel či sa jedná o longobardské umenie ako základný pilier karolínskej renesancie alebo pôsobenie cudzích umelcov.[7]

Nástenná maľba a freska upraviť

 
Fragmenty freskovej výzdoby v oratóriu Santa Maria in Valle (tzv. Tempietto longobardo), asi 8./9. storočie, Cividale del Friuli

Významná fresková výzdoba spolu zo sochárskou (štukovou) výzdobou sa nachádza v oratóriu Santa Maria in Valle (tzv. Tempietto longobardo) v Cividale. Ďalej značne poškodený cyklus v neskoroantickej veži (neskôr ako kaplnka) Kláštora Torba pri Castelsepriu, fragmenty nástennej maľby v Kostole San Salvator v Spolete pravdepodobne z druhej polovici 8. storočia alebo fresky spojené so sochárskou výzdobou v Chráme Clitunno z 7. až 8. storočia. Benevento zostalo centrom longobardského umenia až do vpádu Normanov. V apside Chrámu svätej Sofie v Benevente sa nachádzajú fragmenty nástennej maľby približne z roku 774 počas vlády beneventského vojvodu Arechiho II.

Kláštor San Vincenzo al Voltruno založili longobardskí šľachtici z Beneventa okolo roku 703.  Neskôr sa územie kláštora stalo súčasťou Franskej ríše. Kláštor naďalej ostal dôležitým kultúrnym centrom. Najstaršie zvyšky nástenných malieb tvorí cyklus prorokov vytvorený pre franského opáta Giosuéa, predchodcu opáta Epiphania, ktorý nechal vyzdobiť miestnosť vedľa refektáru. Najvýznamnejšie fresky sú z čias opáta Epiphania, ktoré pokrývajú steny, klenby a kryptu. Umelecký program s veľkou hĺbkou vychádza, hoci z rôzne interpretovaných textov Ambrosia Autperta. Nástenné maľby boli dramatické a bez architektonického orámovania. Napriek vzťahu s karolovským umením ukazujú silný vplyv tzv. benevetskej školy, vďaka jasným farbám a kresby voľnej ruky. Na druhej strane je tu prítomný aj franský vplyv s osobitým odkazom na maľby Kláštora svätého Jána vo Val Műstair či Kláštor Torba.

Nástenné maľby čiastočne spojené s beneventskou školou sú v Kampánii, Molise a Apúlii z konca 8. a začiatku 9. storočia. Ďalej v Grote San Biagio v Castellammare di Stabia, v Kostole Santi Rufo e Carponio v Capue, v Grote San Michele v Olevano sul Tusciano, v Kostole Santa Maria de Lama, v Kostole Sant’Andrea della Lama a v Kostole San Pietro a Corte v Salerne alebo v Chráme Seppannibale v Brindisi alebo vo svätyni svätého Michaela archanjela na polostrove Gargano.

 
Freska zobrazujúca uprostred v medailóne Ježiša Krista, naľavo Navštívenie Panny Márie, napravo Jozefov sen, 7./8. storočie (niekedy sa uvádza až 8./9. storočie), Santa Maria foris portas, Castelseprio, Taliansko

Do longobardského umenia sa niekedy radia aj fresky Kostola Santa Maria foris portas v Castelsepriu, aj keď ich vznik je veľmi diskutabilný. Dnes prevláda názor, že sa jedná o dielo byzantského umelca.[8] Fresky boli asi vytvorené na konci 7. alebo na začiatku 8. storočia, pretože fresky zo Santa Maria Antiqua v Ríme, objednané pápežom Jánom VII., vytvoril ten istý autor.[9] Zo symbolického hľadiska cyklus vyjadroval víziu dvoch prirodzeností Ježiša Krista.[8] V stredovom medailóne delí oválna tvár Krista dva cykly výjavov zo života Panny Márie. Naľavo za Zvestovaním a Navštívením nasleduje námet, na ktorom Zachariáš podrobuje Pannu Máriu skúške so zapáchajúcou vodou. Naľavo od Krista sa striedajú výjavy: Jozefov sen (v ktorom sa mu zjavil typ pseudobyzantského anjela), Putovanie do Betlehema, Zvestovanie pastierom, Narodenie Pána a Predstavenie v chráme. Na zadnej strane oblúka vedúceho na chór sa nachádza scéna Klaňania Troch kráľov. Panna Mária je usadená na stolci príma hold troch rytierov. Postoj Panny Márii svedčí o mimoriadnej zručnosti majstra.[9]

Iluminácie upraviť

Počas longobardského obdobia si oblasť iluminácie prešla osobitým vývojom, najmä v kláštornom prostredí, preto sa niekedy nazýva ako longobardská škola.[6] Početné rukopisy vznikali v kláštornom skriptórium v Bobbiu, ktoré bolo pod silným írskym vplyvom[pozn. 2]. Najstaršie zachované rukopisy majú iluminované iniciály. Neskôr boli poslané z Bobbia na sever do Opátstva Luxeuil, čo odpovedá štýlovému vývoju v skriptóriu v Luxeuil. Iniciála T slova tempore v jednom z prvých príkladov rozširuje výšku strany a zdobí ľavý okraj textu. Ohraničenie iluminácie tvoria ryby zarovnané s ružicami a dva vtáky podpierajúci stredovú tyč. Ozdobné motívy sú v červenej a zelenej farbe na žltom podklade. Podobný rukopis tzv. Valeriánov kódex bol vytvorený severovýchodnej Itálii a možno ho považovať za príklad longobardskej školy. Zobrazuje všetky základné prvky ako napríklad zdobené iniciály, ktoré neskôr používali merovejské skriptóriá severne od Álp. Farby sú prevažne v odtieňoch oranžovej, zelenej a tmavočervenej.[1] Rukopisy longobardskej školy neobsahovali žiadne historizujúce iniciály alebo scény využívajúce ľudskú postavu.[1] Po dobytí Longobardského kráľovstva v roku 774 sa severná časť kráľovstva stala súčasťou Franskej ríše. Tvorba iluminácií pokračovala predovšetkým v kláštoroch založených longobardskými kráľmi. Tento umelecký prejav sa tiež nazýva ako fransko-longobardská škola, ktorá dosiahla svoj vrchol v kódexoch zostavovaných od druhej polovice 8. storočia.[6][10] Paralelne tradícia longobardskej školy pokračovala v tzv. benevetskej škole na juhu Itálie. Beneventské vojvodstvo a neskôr Salernské kniežatstvo bolo miesto stretu medzi longobardskými a byzantskými umelcami. Škola vytvorila pod orientálnym (byzantským) vplyvom štylistické prvky charakteristické použitím jasných farieb a voľnej kresby s úzkymi konotáciami na diela vytvorené na severe Itálie.[11]

Sochárstvo upraviť

Úžitkové umenie upraviť

Kovoremeselné a zlatnícke práce upraviť

Poznámky upraviť

  1. Termín liutprandovská renesancia označuje kultúrny vrchol a dvorské umenie v Cividale del Friuli a Pavii počas vlády kráľa Liutpranda.[3]
  2. Kláštor svätého Kolumbána v Bobbiu založil, írsky mních, svätý Kolumbán v roku 612 na žiadosť longobardského kráľa Agilulfa.

Referencie upraviť

  1. a b c d Lombard art. In: The Grove Encyclopedia of Medieval Art and Architecture. Ed. Colum Hourihane. Vol. 4. Laarne to Pépin de Huy. Oxford : Oxford University Press, 2012. ISBN 978-0-19-539536-5. S. 102 – 104.
  2. a b c Martin Vančo. Longobardské umenie In: Arslexicon [online]. Príprava vydania Barbara Balážová, Bibiana Pomfyová. [Cit. 2021-12-10]. Dostupné online.
  3. Neil Christie. Liutprand. In: The Oxford Dictionary of Late Antiquity. Ed. Oliver Nicholson. Vol. 2. J – Z. Oxford : Oxford University Press, 2018. ISBN 978-0-19-881625-6. S. 429.
  4. Taliansko In: Európsky stredovek [online]. Nitra: Ústav pre výskum kultúrneho dedičstva Konštantína a Metoda: Filozofická fakulta UKF, [cit. 2021-12-10]. Dostupné online.
  5. Cividale del Friuli. In: The Grove Encyclopedia of Medieval Art and Architecture. Ed. Colum Hourihane. Vol. 2. Cefalù to Giotto. Oxford : Oxford University Press, 2012. ISBN 978-0-19-539536-5. S. 122.
  6. a b c Ermanno Arslan. Art. Longobardi. In: Enciclopedia dell' Arte Medievale. Vol. 7. Giustizia – Lovanio. Roma : Istituto della Enciclopedia Italiana, 1996. S. 871 – 873.
  7. Lawrence Nees. LOMBARD ART. In: Dictionary of the Middle Ages. Vol. 7. New York : Charles Scribner's Sons, 1988. ISBN 9780684182780. S. 649 – 651.
  8. a b ADORNO, Piero. L'arte italiana: Le sue radici medio-orientali e greco-romane e il suo sviluppo nella cultura europea. 2. vyd. Vol. 1. Firenze : Casa editrice G. D'Anna, 1992. Tom. 2. Dall'alto medioevo all'arte gotico. ISBN 9788881046904. Kapitola L'Alto Medioevo, s. 578.
  9. a b CHÂTELET, Albert; GROSLIER, Bernard Philip. Svetové dejiny umenia: maliartstvo, sochárstvo, architektúra, úžitkové umenie. 2.. vyd. Praha : Ottovo nakladatelství – Cesty, 2004. ISBN 80-7181-937-9. S. 254.
  10. JARNUT, Jörg. Storia dei Longobardi. Torino : Einaudi, 2011. ISBN 9788806161828. S. 132.
  11. DE VECCHI, Pierluigi; CERCHIARI, Elda. L'arte nel tempo. Milano : Bompiani, 2010. ISBN 9788845042249. Kapitola I Longobardi in Italia, s. 312.

Literatúra upraviť

Pozri aj upraviť

Iné projekty upraviť

Externé odkazy upraviť