Republic F-84 Thunderjet
Republic F-84 Thunderjet bol americký prúdový stíhací bombardér. Vznikol v roku 1944 z požiadavky United States Army Air Forces na dennú stíhačku a po prvýkrát vzlietol v roku 1946. Napriek tomu, že sa do výroby dostal v roku 1947, trpel mnohými konštrukčnými problémami a problémami s motorom, následkom čoho USAF nebolo schopné vykonať ani jednu činnosť, na ktorú bolo skonštruované a zvažovalo zrušenie celého programu. Lietadlo nebolo až do roku 1949 plne bojaschopné, kedy sa objavila verzia F-84D a vývoj ukončila až konečná verzia F-84G v roku 1951. V roku 1954 bol F-84 Thunderjet s rovným krídlom doplnený o stíhaciu verziu F-84F Thunderstreak so šípovitým krídlom a prieskumnú verziu RF-84F Thunderflash.
| F-84 Thunderjet | |
 F-84E Thunderjet patriaci 36. stíhaciemu-bombardovaciemu krídlu amerického letectva zo základne Fürstenfeldbruck v Nemecku, 1951 | |
| Typ | stíhací bombardér |
|---|---|
| Výrobca | Republic Aviation |
| Konštruktér | Alexander Kartveli |
| Prvý let | 28. februára 1946 |
| Zavedený | november 1947 |
| Vyradený | 1964 (United States Air Force) 1974 (Juhoslovanské vojenské letectvo) |
| Charakter | vyradený |
| Hlavný používateľ | United States Air Force |
| Výroba | 1947 – 1957 |
| Vyrobených | 7 524 |
| Varianty | Republic F-84F Thunderstreak Republic XF-84H Thunderscreech Republic XF-91 Thunderceptor |
Thunderjet bol v čase Kórejskej vojny hlavným útočným lietadlom USAF, pričom uskutočnil 86 408 misií a v tejto vojne zničil 60% všetkých pozemných cieľov, rovnako ako zostrelil 8 lietadiel MiG. Viac než polovica zo 7 524 vyrobených kusov slúžila v krajinách NATO a bolo prvým lietadlom, ktoré používala akrobatická letecká skupina USAF Thunderbirds. Strategické vzdušné veliteľstvo malo F-84 Thunderjet k dispozícii od roku 1948 do roku 1957.
Stroj F-84 bol prvým sériovým stíhacím lietadlom ktorý bol schopný tankovania vo vzduchu a prvým strojom schopným niesť nukleárnu zbraň – taktickú atómovú bombu Mark 7. Upravené F-84 boli použité v rôznych nezvyčajných projektoch ako FICON alebo Tom-Tom, kde boli použité ako tzv. parazitné lietadlá, alebo v turbovrtuľovej nadzvukovej verzii XF-84H Thunderscreech.
Kódové označenie typu F-84 môže byť mätúce. Verzie F-84A až F-84E a F-84G sú označované ako Thunderjet. Verzie F-84F Thunderstreak a RF-84F Thunderflash sú odlišnými strojmi so šípovitým krídlom. Model F-84F so šípovitým krídlom bol zamýšľaný ako malá modifikácia verzie F-84 s priamym krídlom, ktorý sa mal líšiť len minimálnymi odchýlkami v konštrukcii a použitých dieloch. Oneskorenie výroby verzie F-84F vyústilo do výroby ďalšej verzie s rovným krídlom – F-84G.
Vznik a vývoj upraviť
V roku 1944 začal šéfkonštruktér firmy Republic Aviation, Alexader Kartveli, prácu na návrhu novej prúdovej stíhačky, ktorá mala nahradiť stíhačku P-47 Thunderbolt s piestovým motorom. Počiatočná snaha prekonštruovať P-47 na zabudovanie prúdového motora sa ukázala ako neuskutočniteľná, kvôli veľkému priemeru vtedajších prúdových motorov. Namiesto toho, Kartveli so svojím tímom navrhli úplne nový stroj s aerodynamickým trupom, ktorého väčšiu časť zaberal prúdový motor s axiálnym kompresorom, pričom palivo bolo uložené v pomerne hrubých rovných krídlach.
Dňa 11. septembra 1944 zverejnili United States Army Air Forces (USAAF) hlavné technické požiadavky na novú dennú stíhačku s maximálnou rýchlosťou 966 km/h, doletom 1 135 km a výzbrojou šiestich 12,7 mm alebo štyroch 15,2 mm guľometov. Navyše, nový stroj mal používať nový prúdový motor General Electric TG-180 s axiálnym kompresorom, ktorý dostal v sériovej výrobe označenie Allison J35.
.jpg)
Dňa 11. novembra 1944 dostala firma Republic objednávku na 3 prototypy novej stíhačky XP-84–model AP-23. Keďže dizajn sľuboval väčšie výkony než mal Lockheed P-80 Shooting Star a firma Republic mala veľké skúsenosti s výrobou jednomiestnych stíhačiek, nebola vyhlásená žiadna verejná súťaž na tento kontrakt. Názov Thunderjet bol vybraný v zámere pokračovať v tradícii, ktorú začal P-47 Thunderbolt, pričom mal zdôrazňovať novú formu pohonu stroja. Ešte predtým, než sa prvý prototyp vzniesol do vzduchu, rozšírila USAAF svoju objednávku na 25 skúšobných strojov YP-84A a 75 sériových kusov P-84B.
Medzitým odhalilo testovanie v aerodynamickom veternom tuneli NACA, že stroj trpí pozdĺžnou nestabilitou a deformáciou smerového kormidla pri vyšších rýchlostiach. Hmotnosť lietadla spôsobovala kvôli nízkemu ťahu prvých prúdových motorov veľké obavy a USAAF stanovila hranicu hmotnosti na 6 080 kg. Výsledky pokusov a skúšok boli aplikované na treťom prototype, označovaného ako XP-84A, ktorý bol taktiež vybavený silnejším motorom J35-GE-15 s ťahom 17,8 kN.
Prvý prototyp XP-84 bol preložený na leteckú základňu Muroc (v súčasnosti nazývanú Edwards Air Force Base), kde prvýkrát vzlietol 28. februára 1946, pilotovaný majorom Wallaceom A. Lienom. Druhý prototyp ho nasledoval v auguste, pričom obe lietadlá mali motory J35-GE-7 s ťahom 16,66 kN. Pätnásť strojov YP-84A bolo dodaných na základňu Patterson (v súčasnosti Wright-Patterson Air Force Base) na testovanie. Od strojov XP-84 sa líšili vylepšeným motorom J35-A-15, niesli šesť 12,7mm guľometov M2 Browning (4 v nose lietadla a po jednom v každom krídle) a schopnosť niesť na koncoch krídel prídavné palivové nádrže, každá s obsahom 856 litrov.
Kvôli meškaniu s dodávkami prúdových motorov a výrobou stroja XP-84A, sa do času začiatku sériovej výroby verzie P-84B v roku 1947, Thunderjet podrobil len obmedzeným letovým skúškam. Hlavný dopad na ovládateľnosť lietadla mali krídelné palivové nádrže. Toto sa však malo prejaviť neskôr.
Po vzniku United States Air Force (USAF) v roku 1947, bolo označenie P (Pursuit – prenasledovateľ) zmenené na F (Fighter – stíhač), a tak sa z P-84 stal F-84.
Stroje F-84 boli pridelené 27. stíhaciemu krídlu, 27. stíhaciemu sprievodnému krídlu, 27. strategickému stíhaciemu krídlu, 31. stíhaciemu sprievodnému krídlu, 127. stíhaciemu dennému krídlu, 127. stíhaciemu sprievodnému krídlu, 127. strategickému stíhaciemu krídlu, 407. strategickému stíhaciemu krídlu a 506. strategickému stíhaciemu krídlu Strategického vzdušného veliteľstva, medzi rokmi 1947 až 1958.
Bojové nasadenie upraviť
Verzia F-84B, ktorá sa od stroja YP-84A odlišovala iba zabudovanými guľometmi M3, schopnými rýchlejšej streľby, sa stala operačne spôsobilou pri 14. stíhacej skupine na základni Dow, v štáte Maine, v decembri 1947. Takmer okamžite nasledovali letové obmedzenia, obmedzujúce maximálnu rýchlosť na Mach 0,8, kvôli reverzom riadenia a obmedzenia preťaženia na maximálne 5,5 g, kvôli ohýbaniu plechov na trupe. Problém bol znásobený nedostatkom náhradných častí a ťažkosťami pri údržbe, čo lietadlu čoskoro vyslúžilo prezývku „Nočná mora mechanikov“. Dňa 24. mája 1948 bola celá flotila F-84B uzemnená, kvôli štrukturálnym zlyhaniam.
Kontrola celého programu F-84 v roku 1948 odhalila, že žiaden zo strojov F-84B alebo F-84C nemôže byť považovaný za nasaditeľný alebo schopný vykonávania žiadnej z úloh, na ktoré boli určené. Program bol zachránený pred zrušením vďaka verzii F-84D, ktorej výroba už bola na ceste, pričom uspokojivo vyriešila hlavné nedostatky. Porovnanie s F-80 Shooting Star odhalilo, že Shooting Star potreboval kratšiu vzletovú dráhu, lepšiu stúpavosť v malých výškach a lepšiu manévrovateľnosť. Naopak, F-84 mohol niesť väčší náklad, bol rýchlejší a mal lepšie vlastnosti vo vyšších výškach a taktiež dlhší dolet.
Ako dočasné riešenie investovala USAF v roku 1949 8 miliónov USD na zavedenie viac než 100 zlepšení pre všetky verzie F-84B, medzi ktoré patrilo hlavne posilnenie krídel. Napriek takýmto vylepšeniam bola verzia F-84B do roku 1952 zo služby vyradená.
Verzia F-84C používala o niečo spoľahlivejší motor J35-A-13 a iné konštrukčné vylepšenia. Keďže bol v podstate identický s verziou F-84B, trpel rovnakými nedostatkami a v roku 1949 sa podrobil rovnakému zlepšovaniu. Všetky stroje verzie F-84C boli do roku 1952 vyradené zo služby.
Štrukturálne vylepšenia boli továrensky implementované na verzii F-84D, ktorá bola do služby zavedená v roku 1949. Krídla mali hrubší hlinníkový poťah, palivový systém prispôsobený na prevádzku v zime, mohol používať palivo JP-4 a mal zabudovaný motor J35-A-17 s ťahom 22,2 kN. Bolo zistené, že neotestované krídlové palivové nádrže prispeli k oslabovaniu pevnosti krídla tak, že pri manévroch s veľkým preťažením sa ohýbali. Pre nápravu boli na tieto nádrže inštalované malé trojuholníkové plôšky. Verzia F-84D bola zo služby v USAF vyradená v roku 1952 a z Národnej leteckej gardy v roku 1957.
Prvým efektívnym a plne spôsobilým Thunderjetom bola verzia F-84E, ktorá bola do služby zavedená v roku 1949. Mala zabudovaný motor J35-A-17, opätovne posilnené krídla, trup predĺžený o 305 mm v časti pred krídlami a o 76 mm rozšírený trup, kvôli zväčšeniu kokpitu a priestoru pre avioniku. Rovnako mala aj nový zbraňový zameriavač A-1C s radarom APG-30, a pylóny pre dodatočný pár 870 litrových palivových nádrží. Tie umožnili zvýšiť dolet z 1 370 na 1 600 km.
Napriek vylepšeniam nikdy nebola schopných operačného nasadenia viac než polovica F-84E súčasne. To bolo spôsobené hlavne veľkým nedostatkom náhradných dielov pre motor Allison. Očakávalo sa, že F-84E mesačne nalieta 25 hodín, so 100 hodinami medzi jednotlivými opravami motora. Skutočná dĺžka letov počas vojny v Kórei a ich nasadenie NATO-m však rýchlo prevýšili očakávania a dodávky sa stali nedostatočnými, rovnako ako schopnosť firmy Allison vyrábať nové motory. Verzia F-84E bola z USAF vyradená v roku 1956 a z jednotiek Národnej gardy v roku 1959.
Konečnou verziou F-84 s rovným krídlom bola F-84G, ktorá do služby vstúpila v roku 1951. Na lietadle bola v ľavom krídle zabudovaná trubica pre doplňovanie paliva počas letu, autopilot, pristávací prístrojový systém, motory J35-A-29 s ťahom 24,7 kN a schopnosť niesť jednu atómovú bombu Mark 7. Verzia F-84G bola zo služby v USAF vyradená v polovici 60. rokov.
Od začiatku 60. rokov minulého storočia bol stroj široko nasadený Portugalskými vzdušnými silami počas Portugalskej koloniálnej vojny v Afrike.
Lietanie s Thunderjetom upraviť
Rovnako ako u ostatných prvých prúdových lietadiel, boli aj u Thunderjetu vzletové charakteristiky ďaleko od požadovaných hodnôt. Počas horúcich kórejských liet, plne naložený Thunderjet vyžadoval 3 000 m dlhú vzletovú dráhu, a to s použitím pomocných štartovacích rakiet RATO (každá z nich vyprodukovala ťah 4,4 kN po dobu 14 sekúnd). Navyše, všetky stroje okrem vedúceho mali zníženú viditeľnosť, spôsobenú hustým dymom z rakiet. Rané verzie sa vzniesli do vzduchu pri rýchlosti 260 km/h, pričom knipel musel byť pritiahnutý úplne k sebe. Pristátia sa uskutočňovali s podobnou rýchlosťou, na porovnanie P-51 Mustang pristával približne pri rýchlosti 190 km/h. Napriek vysokej pristávacej rýchlosti sa s Thunderjetom lietalo ľahko a bočný vietor nepredstavoval žiadne väčšie problémy.
Vďaka svojmu hrubému a rovnému krídlu, Thunderjet rýchlo dosiahol svoj rýchlostný limit Mach 0,82, pri lete na plný plyn a v malej výške. Lietadlo malo dostatočný výkon na rýchlejší let, ale prekročenie rýchlostného obmedzenia v malej výške vyústilo do prudkého kolísania a odtrhnutia krídla. Vo výške nad 4 600 m mohol F-84 letieť rýchlejšie, ale za cenu prudkých otrasov. Našťastie, rýchlosť sa dala ľahko regulovať, takže lietadlo bolo schopné bezpečného strmhlavého bombardovania z výšky 3 000 m.
Maximálna rýchlosť sa v Kórei ukázala byť problémom pri boji so sovietskym MiGom-15. Thunderjet bol pomalší než MiG a taktiež nebol schopný ostrej zatáčky, pričom jeho povolené preťaženie mohlo byť len 3 g, za ktorým nasledovalo prudké zníženie rýchlosti. Jeden z pilotov F-84E, ktorý dosiahol dva zostrely MiGov, dosiahol svoje druhé víťazstvo tak, že uviedol svoj stroj do prudkého kolísania. Prenasledujúci MiG nebol schopný nasledovať prudký manéver a druhý narazil do zeme. Našťastie pre pilota, lietadlo sa nerozpadlo, ale trup bol ťažko poškodený. F-84 bol stabilnou zbraňovou platformou a počítačový zameriavač pomáhal pri presnom zameriavaní a bombardovaní. Piloti chválili lietadlo pre jeho legendárnu odolnosť.
Medzi pilotmi mal Thunderjet prezývky ako „Olovené sane“ alebo „Diera nasávajúca vzduch“ alebo „Najrýchlejšia trojkolka na svete“. V manuále k lietadlu F-84 sa uvádzalo, že všetky stroje boli vybavené detekčným zariadením, ktoré po prekročení bezpečnej vzletovej rýchlosti začalo detegovať prach alebo nečistoty na konci vzletovej dráhy. Hneď ako zariadenie zacítilo prach, odblokovalo ovládanie a umožnilo pilotovi vzniesť sa. Rovnakým spôsobom bolo odporúčané, aby bolo v šachte predného podvozku nesené vrecko s prachom. Pri dosiahnutí bezpečnej vzletovej rýchlosti by pilot odhodil vrecko s prachom pod kolesá, ktorý by zmiatol detekčné zariadenie.
Vojna v Kórei upraviť
Počas vojny v Kórei sa Thunderjetu darilo výborne. Napriek tomu, že verzie F-84B a F-84C nemohli byť nasadené, pretože životnosť ich motorov J35 bola len 40 hodín, verzie F-84D a F-84E sa do bojov zapojili dňa 7. decembra 1950, s 27. stíhacou sprievodnou skupinou. Spočiatku bolo ich úlohou sprevádzanie bombardérov B-29 Superfortress. Prvý zostrel Thunderjetu bol zaznamenaný dňa 21. januára 1951, pričom boli stratené dva F-84. F-84 bol generáciu pozadu za MiGom-15, ktorý už mal šípovité krídlo, a bol deklasovaný najmä v prípadoch, keď boli MiGy pilotované sovietskymi pilotmi. Preto bola úloha čeliť MiGom onedlho zverená lietadlu F-86 Sabre. Rovnako ako jeho slávny predchodca P-47, bol aj F-84 preradený do úlohy stíhacieho bombardéra na priamu podporu pozemných vojsk, v ktorej vynikal.
F-84 uskutočnil spolu 86 408 misií, zhodil 55 586 ton bômb a 6 129 ton napalmu. Záznamy USAF uvádzajú, že F-84 boli zodpovedné za 60% všetkých zničených cieľov počas tejto vojny. Medzi známejšie operácie F-84 patrí útok z roku 1952 na priehradu Sui-ho. Počas vojny sa stali piloti F-84 prvými, ktorí využívali tankovanie vo vzduchu. Vo vzdušných súbojoch dosiahli piloti F-84 zostrely 8 MiGov-15, z celkovo 64 Sovietmi potvrdených strát. Celkové straty F-84D, E a G predstavovali 335 strojov.
Studená vojna upraviť
Počas studenej vojny bol F-84 zapletený do viacerých incidentov, spojených s narušením hraníc krajín východného bloku.
- Známy je prípad z 8. júna 1951, kedy dvojica F-84E Thunderjet, patriaca k 526. stíhacej bombardovacej letke z letiska Giebelstadt omylom preletela nad územie vtedajšieho Česko-Slovenska a pristála na letisku v Prahe - Kbeloch. Išlo o stroje s palubnými číslami FS-224 a FS-273. Lietadlá boli podrobne preskúmané a neskôr aj s pilotmi vrátené majiteľom.
- Ďalší incident sa odohral 10. marca 1953, kedy dvojica F-84G narušila vzdušný priestor Česko-Slovenska a bola zachytená stíhačkami MiG-15. V následnom boji pilot Jaroslav Šrámek jeden z Thunderjetov zostrelil a ten dopadol na územie Bavorska, pričom pilotovi sa podarilo zachrániť.
Zaujímavosti upraviť
- F-84 bol prvým lietadlom, na ktorom lietali piloti akrobatickej skupiny Thunderbirds amerického letectva, ktorí lietali na strojoch F-84G od roku 1953 do roku 1955 a na F-84F Thunderstreakoch od roku 1955 do roku 1956. Na verzii F-84E taktiež lietali piloti akrobatickej skupiny Skyblazers Vzdušných síl USA v Európe (USAFE) od roku 1950 do roku 1955.
- Dňa 7. septembra 1946 ustanovil druhý prototyp XP-84 národný rýchlostný rekord 977,2 km/h, čo bolo len o niečo menej než svetový rekord 985,2 km/h, ustanovený britským strojom Gloster Meteor.
- Dňa 22. septembra 1950 preleteli dva stroje EF-84E, pilotované Davidom C. Schillingom a Williamom Ritchiem ponad severný Atlantik z Veľkej Británie do USA. Stroju pilotovaného Ritchiem došlo nad Newfoundlandom palivo, ale druhý pilot úspešne ukončil prelet, ktorý trval 10 hodín a 2 minúty, a 3 doplnenia paliva vo vzduchu. Tento prelet dokázal, že je možné presunúť naraz veľké množstvo lietadiel ponad Atlantik.
- Stroj F-84G bol prvou stíhačkou, ktorá mala zabudovaný systém pre doplňovanie paliva vo vzduchu a prvým jednomiestnym lietadlom, ktoré bolo schopné niesť atómovú bombu.
- Dňa 20. augusta 1953 uskutočnilo 17 lietadiel F-84G s pomocou doplňovania paliva vo vzduchu prelet z USA do Veľkej Británie. Trasa dlhá 7 220 km bola najdlhším letom bez medzipristátia spomedzi prúdových stíhačiek v histórii.
Od polovice 60. rokov začali byť v USAF stroje F-84/F-84F nahradzované stíhačkami F-100 Super Sabre a RF-84F boli nahradzované lietadlami RF-101 Voodoo, a preradené do služby v Národnej leteckej garde. Z nej začali byť vyradzované od roku 1971. Tri stroje RF-84F, patriace gréckym vzdušným silám boli vyradené v roku 1991 a boli poslednými operačnými F-84.
Špecifikácie (F-84G Thunderjet) upraviť
.jpg)
Technické údaje upraviť
- Posádka: 1
- Dĺžka: 11,60 m
- Rozpätie: 11,10 m
- Výška: 3,84 m
- Plocha krídel: 24 m²
- Hmotnosť prázdneho lietadla: 5 200 kg
- Vzletová hmotnosť: 8 200 kg
- Maximálna vzletová hmotnosť: 10 590 kg
- Pohonná jednotka: 1 × prúdový motor Allison J35-A-29 s ťahom 24,7 kN
Výkony upraviť
- Maximálna rýchlosť: 1 000 km/h
- Cestovná rýchlosť: 770 km/h
- Dolet: 1 600 km (bojový)
- Preletový dolet: 3 200 km s prídavnými palivovými nádržami
- Dostup: 12 350 m
- Stúpavosť: 19,1 m/s
- Plošné zaťaženie: 342 kg/m²
- Pomer ťah/hmotnosť: 0,31
- Dĺžka štartu: 950 m
- Dĺžka pristátia: 700 m
Výzbroj upraviť
- 6× guľomet M3 Browning kalibru 12,7 mm (s 300 nábojmi)
- až do 2 020 kg neriadených rakiet a bômb, vrátane jednej atómovej bomby Mark 7
Avionika upraviť
- zameriavač A-1CM alebo A-4 s radarom APG-30 alebo MK-18 (radar určuje približnú vzdialenosť zameraného cieľa)
Literatúra upraviť
- Bowers, Peter M. and Enzo Angellucci. The American Fighter. New York: Orion Books, 1987. ISBN 0-517-56588-9.
- Donald, David and Jon Lake, eds. Encyclopedia of World Military Aircraft. London: AIRtime Publishing, 1996. ISBN 1-880588-24-2.
- Forrer, Frits T. The Fun of Flying. Gulf Breeze, Florida: Holland's Glory, 1992. ISBN 0-9714490-3-1.
- Keaveney, K. Republic F-84/Swept-Wing Variants (Aerofax Minigraph, No 15). London: Aerofax. 1987. ISBN 0-942548-20-5.
- McLaren, David. Republic F-84 Thunderjet, Thunderstreak & Thunderflash: A Photo Chronicle. Atglen, PA: Schiffer Military/Aviation History, 1998. ISBN 0-7643-0444-5.
- Swanborough, Gordon and Peter Bowers. United States Military Aircraft Since 1909. Washington, DC: Smithsonian, 1989. ISBN 0-87474-880-1.
- United States Air Force Museum Guidebook. Wright-Patterson AFB, Ohio: Air Force Museum Foundation, 1975.
- Wagner, Ray. American Combat Planes, Third Enlarged Edition. New York: Doubleday, 1982. ISBN 0-385-13120-8.
Pozri aj upraviť
Iné projekty upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Republic F-84 Thunderjet
Zdroj upraviť
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Republic F-84 Thunderjet na anglickej Wikipédii.
