Otvoriť hlavné menu

Slovenský animovaný film

Slovenský animovaný film je významná súčasť slovenskej kinematografie.

ZačiatkyUpraviť

Dlhotrvajúce a viacnásobné začiatky slovenského animovaného filmu boli periodicky sprevádzané pokusmi 40. a 50. rokov. V roku 1945 vďaka Benešovmu znárodňovaciemu dekrétu vznikla filmová inštitúcia s programom realizácie hraných dokumentárnych a spravodajských filmov, ale animovaný film v tomto programe zahrnutý nebol. V Školfilme, v ústave pre tvorbu učebných pomôcok, jej riaditeľ dr. Bohumil Vančo počiatkom 40. rokov zriadil trikové oddelenie pre potrebu kreslenia titulkov a grafov.
Najvýznamnejšia osobnosť slovenského animovaného filmu, Viktor Kubal (1923 – 1997), bol tvorcom prvého animovaného slovenského filmu Studňa lásky z roku 1944, natočeného pre Školfilm. Ide o zakladateľský čin v animovanej tvorbe na Slovensku, kresbou pripomína americkú animáciu. Dej sa upriamuje na legendu o kopaní studne na Trenčianskom hrade v čase tureckých nájazdov.

Animovaný film sa na Slovensku zrodil až v roku 1965. Vtedy vznikla v Štúdiu krátkeho filmu v Bratislave samostatná tvorivá skupina. Tá mala v pláne realizovať animované filmy s použitím kreslenej a papierovej techniky. Pri jej vzniku stál Viktor Kubal, ktorý tu pôsobil ako scenárista, výtvarník, animátor a režisér. Zaujímavosťou je, že do priekopníckych čias animovaného filmu patrí americký film Stratený svet (The lost world) z roku 1925 pre ktorý nakrútil viaceré trikové zábery slovenský emigrant Daniel Siakeľ.

60. rokyUpraviť

V dobe vzniku slovenskej animácie bratia Ivan a Vladimír Popovičovci s ďalšími mladými autormi natočili kolektívne dielo Pinguin (1964), predstavujúce kľúčový význam v myšlienke konštituovania animovaného filmu na Slovensku. Do roku 1965 sa animátorské pokusy realizovali v rámci trikového oddelenia Populárno- vedeckého filmu. V roku 1965 vznikla špeciálna zložka pre kreslený film, začlenená v rámci Štúdia krátkych filmov v Bratislave. Bola to prirodzená reakcia na úspešné pokusy priekopníkov akými boli Viktor Kubal, Ivan Popovič, Vlastimil Herold, alebo Bohdan Slavík. Významnou okolnosťou pri konštituovaní animovaného filmu u nás bol rozvoj televízneho vysielania. O animáciu sa tak začala zaujímať televízia kvôli potrebe každodenného vysielania pre deti a mládež a začali vznikať televízne rozprávky (Ako Petra kúpali, 1969, Puf a Muf, 1969, obe r. Viktor Kubal, Kúpalisko pre fakírov, 1967, r. Veronika Margotsyová). V počiatočných fázach výroby večerníčkov slúžili ako námety literatúra pre deti a jej ilustrátorské pendanty (Môj Macík, 1968, Pasca, 1968, r. Jaroslava Havettová). Režisér Milan Peťovský nakrútil televízne animované rozprávky O veľkej repe (1968) a Pes a jarabičky (1969). Trezorovým filmov sa stáva Oko (1968, réžia Juraj Bindzár), reflektujúce koniec 60. rokov a používajúce symboly, pripomínajúce hákové kríže, kosáky a kladivá. Film bol na dve desaťročia uložený do trezoru. Tvorbu 60. rokov sprevádza nedostatok špecialistov, režírovali dokumentaristi, hosťovali kameramani, alebo scenáristu suploval spisovateľ. Naši autori sa grupovali spomedzi výtvarníkov, venujúcich sa novinovej kresbe, alebo knižnej ilustrácii. Kvantitu a kvalitu výsledkov v rozhodujúcej miere v 60. rokoch však vymedzovali výkony Viktora Kubala.

Viktor Kubal v 60. rokochUpraviť

Kubal prispieval krátkymi kreslenými šotmi vo filmovom týždenníku, s ústrednou postavou pána Homa. V roku 1965 nakrútil film Biely a čierny, v ktorom rieši odveký vzťah dobra a zla. O svojrázne riešenie manželských problémov sa pokúsil vo filme Nevera (1966). Filmom Stromček (1966) sa začína jeho spolupráca s hudobným skladateľom Jurajom Lexmannom. Zaoberal sa životným prostredím vo filme Zem (1966), ktorého spracovanie patrilo k špičke svetovej animácie a ide o jeho najkompaktnejšie dielo 60. rokov. Objednávkovým filmom, s cieľom propagovať cestovný ruch, bol film V krajine divov (1967). Stop! (1967) ponúka epizódy o starostiach motoristu. Oddychový charakter má „večerníček“ Domov (1966). V rokoch 1967 – 1970 nakrútil viacdielny seriál Dita pre distribúciu aj pre televíziu a vychádzal v ňom z časopiseckého riešenia v časopise Roháč. Týmto seriálom vytvoril Kubal základné východisko pre animovanú tvorbu pre deti. Z radu typických Kubalových prác sa vymyká film Sad (1968).

70. rokyUpraviť

V 70. rokoch nastal rozvoj technologických a výtvarno-animátorských predpokladov v kombinácii s invenčným námetom. Vzniklo viacero animátorských štúdií, často na vysokej úrovni originality, ale za absencie invenčného námetu. Časté bolo striedanie na režisérskych postoch. Do prevahy sa dostáva objednávková tvorba, čím trpela dramaturgia, tolerancia voči bezduchým námetom, schematizmus v spracovaní scenárov (Uspávanka, 1970, Myška Plyška, 1971). Zatiaľ čo v príprave televíznych filmov býval tak námet a dramaturgická scenáristika slabým článkom, v animovanej tvorbe štúdia Slovenskej filmovej tvorby bol práve námet kľúčom k úspechu (Vlk a kozliatka, 1975, Jablko, 1977). Knižné vydania a pôvodné literárne predlohy boli špeciálne pripravované pre film (O nezbednom kapríkovi, 1972). Medzi televízne seriáli patria O baranovi a ovečke (1972 – 1976), Širokáň, Bystráň, Dlháň (1977 – 1978), alebo Majster Kristián (1979). Vo vývine slovenského animovaného filmu prevládajú práce zábavného charakteru. To sa týkalo aj diel s vážnejšou tématikou, ako napríklad v dielach Ivana Popoviča. Medzi paradoxy v tvorbe 70. rokov patril vzťah k filmovej satire. Kritika ostáva na úrovni jednotlivca, nikdy neprekračuje hranice podstaty v systéme rodiacom problémy. Rieši sa životné prostredie (Turista, 1972), medziľudské vzťahy, etika. Svoju tvorbu začali už v 60. rokoch Ivan Popovič a Jaroslava Havettová. Spolu nakrútili začiatkom 70. rokov významný film Socha (1970), ktorý možno charakterizovať ako animovaný "arsfilm." Sochár hľadá v kameni sochu, pretože už Michelangelo povedal, že socha je ukrytá v každej skale. Havettová tu kritizuje dogmatizmus.

Sedemdesiate roky, najmä ich začiatok, boli zložitým spoločenským obdobím. Angažovanosť mala prísne metodické vymedzenie. Animovaný film, keďže pracoval s výtvarným materiálom, mal pozíciu o to zložitejšiu. Negatívne prijímaný bol čierny humor, absurdita, expresívna skratka, nadsadenie, čiže prostriedky vlastné animovanej filmovej reči. Napriek tomu badať spoločensko kritický pohyb v animovanej tvorbe 70. rokov. Potrebné bolo v dielach v tejto represívnej dobe namiesto priamočiarosti použitie symboliky a významov.

Viktor Kubal v 70 rokochUpraviť

V plodných sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch natočil sériu o Jankovi Hraškovi (1972 – 1986), ovplyvneného folklórom a ľudovými motívmi. Využil tu už svoju fantáziu, keď sa postupne viac odkláňal od predlohy. Ľudový hrdina Jánošík sa objavuje v diele Zbojník Jurko (1976), ktorého tvoril dva roky. Ide o rýdzo autorský, prvý celovečerný animovaný slovenský film. Ľudové piesne transformoval do filmu skladateľ Juraj Lexmann. Kubal sa v 70. rokoch vyhýba sentimentalite, naopak využíva dejovú skratku, je parodický a ironický. Najpredávanejším slovenským filmom sa stal Šach (1973). Je to reakcia na domáce spoločenské vzťahy, kde je zobrazený človek ako pešiak. Film stojí na rozhraní "arsfilmu" a grotesky. Politicky ladené sú aj filmy Kino (1977) a Rebrík (1978), predstavujúci hlbší ponor do ľudských vzťahov. Ďalej natočil filmy Prezent (1976), kritizujúci úplatkárstvo a Jedináčik (1979) vystavujúceho na pranier pseudovýchovné postupy a protekcionizmus. Ako kresliar a animátor sa predstavil vo filmoch Turista (1972), alebo Horí (1976). Kubalových filmových hrdinov môžeme nazvať deťmi svojej doby.

80. rokyUpraviť

Od konca 70. rokov je pre náš animovaný film charakteristická diferenciácia výtvarných prejavov a literárnych žánrov. Animovaná tvorba začína disponovať výtvarníkmi špecializovanými na film. Výrazný podiel na celkových výsledkoch animovanej tvorby má naďalej televízia a preferovanie filmových seriálov. Medzi filmami tak dominuje rozprávka, často moderná, parodizujúca klasické príbehy, alebo zaoberajúca sa javmi blízkymi súčasnému divákovi. Spolu s príchodom výtvarníkov z oblasti novinovej kresby do sféry animovaného filmu zaznamenala zvýšený výskyt satirická tématika. Podobne ako v rokoch sedemdesiatych však kritika bola možná iba po určitú hranicu. Kritizovala sa byrokracia, nedobré medziľudské vzťahy a verejné veci. Nikdy však epicentrum ich strojcov (napr. satirické filmy Posledný kameň, Blcha a slon, Telefón, Vyššia hra). Kresliarsky vďačná bola postava zosmiešneného úradníka, prostredníctvom ktorej sa kritizoval karierizmus. V 80. rokoch zaznamenal intenzívny rozvoj bábkový film.

Osemdesiate roky nazývame zlatým obdobím slovenského animovaného filmu. Nastal príklon k spoločensky závažným témam, čo sa týkalo aj animácie. K významným tvorcom patrila v tejto dekáde Jaroslava Havettová (nar. 1942). Oproti Kubalovi sa vyznačovala inou, svojskou poetikou. Jej diela sú charakteristické zovšeobecňovaním morálnych problémov jednotlivca a spoločnosti. Napríklad skúmala fatálne ľudské situácie prostredníctvom ceruzky, vešiaka, šiat a zápaliek v diele Kontakty (1980). Ostro satiricky vyznieva film Prečo máme radi sliepky (1986), kde hrdina ničí všetko živé okolo seba a upriamuje sa na svoje ego. Satirický je aj Údel (1988), pripravený v koprodukcii s pražským štúdiom. Ako animátori tu spolupracovali Ľ. Pavolovová a M.Kimlička podľa predlôh výtvarníčky Z. Vorlíčkovej, hudbu zložil Dežo Ursíny. Je považovaný za najvyhrotenejší Havettovej film. Tragikomicky pôsobí jej film Pomoc (1984).

Medzi pozitíva dramaturgie animovaných filmov v druhej polovici 80. rokov patrí vytváranie priestoru pre uplatnenie sa nových mladých autorov. V tomto období sa presadzuje tretia generácia tvorcov. Tá si rýchlo osvojila animátorskú profesiu. Ich ústrednou témou bola reflexia pocitov mladého človeka v spoločnosti a jej slabiny. Najvýraznejším predstaviteľom bol Ondrej Slivka (nar. 1959) a jeho film Keby som bol vtáčkom (1986). Používa tu počítačovú grafiku a má ekologický charakter, poukazuje na problém sebazničenia človeka. Film Dáždnik (1984) sa zaoberá fetišizáciou techniky. Byrokratizmus je témou snímky Celine (1989).

Viktor Kubal v 80. rokochUpraviť

Viktor Kubal začal 80. roky filmom Krvavá pani (1980), viac svojráznou paródiou, ako autentickou legendou o Čachtickom hrade. Je tu vidieť vysoké majstrovstvo tvorcu pri práci s detailom, ruchmi a hudbou. Za malé veľdielo je považovaný film Na pravé poludnie (1988), odkazujúce na slávny rovnomenný western. Odohráva sa v jednom úrade, kde došiel atrament. Kubal sa pri animácii inšpiroval kubizmom, používa ironický nadhľad a kritizuje byrokraciu. Podobne vyznieva aj politicky ladený Idol (1989), v ktorom hrdina odkopáva s úľavou z vysokej skaly bustu štátnika. Kubal sa tu začína vyrovnávať s novou porevolučnou realitou. Viaceré iné jeho diela patria medzi tvorbu pre deti.

Tvorba pre deti v 80. rokochUpraviť

Slovenská animácia bola vždy silne orientovaná na detského diváka. Predstavovali zhruba dve tretiny celkovej produkcie. Najvýznamnejším autorom pre deti v rámci animácie bol Viktor Kubal. Okrem Janka Hraška nakrútil Príbehy z Kocúrkova, dobrodružstvá Panáka z križovatky, Janíka na ceste. Kubal rátal s detskou inteligenciou a fantáziou. Marcipánová komédia (1987) je parafráza na rozprávku o Jankovi a Marienke. Osobité miesto má aj seriál o Bábätku (1987 – 1990), na ktorom sa režijne podieľali Vladimír Malík z bratislavského štúdia a Penčo Kunčev zo Sofie. Významné miesto v tvorbe pre deti zastupovali večerníčky Slovenskej televízie (napr. Utieračik, Biela Barborka, O Valibukovi, Dada, Dodo, Kuk a Bubu). Pracovali na nich mnohí režiséri a animátori ako M. Trajterová, D. Bučanová, O. Potroková, J. Baran, J. Blechová, M. Jaššo, Z. Vejchodská, alebo V. Takáčová. Večerníčky boli natáčané buď s jednoduchou fabulou (Najmenší hrdinovia, 1980 – 1989, r. Jurišič), alebo aj náročnejšie, s diferencovanejším adresátom (Bratislavské rozprávky, 1990 – 1995, r. Slivka). Nakrútený bol aj večerníček pre dospelých, kde bol hlavnou postavou dobrácky Deduško, známy zo zvučky (Deduško Casanova, Deduško a vamp, Deduško a Venuša, 1983 – 1989), v réžii Viktora Kubala. V televízii bola presila príbehov z ríše zvieratiek, čo viedlo k znižovaniu ich pútavosti.

Bábkový filmUpraviť

Pokusy o bábkový film siahajú do 50. rokov, kedy Bohdan Slavík navrhol bábkový Rok na dedine. V 60. rokoch sa Ján Chlebík a Kazimír Barlík snažili o bábkovú animáciu, ale šlo iba pokusy, ktoré neovplyvnili ďalší vývoj. Na Kolibe už existovali technické predpoklady pre tvorbu bábkového filmu. Nakrúcali sa fázový pohyb makiet tankov a áut, požiare na maketách domov, známy bol kolibský vecný trik a kvalitne boli vybavené remeselnícke dielne. Chýbali však animátori.

V Považskej Bystrici existoval Krúžok amatérskeho filmu, venujúci sa aj bábkovej animácii. Konal sa tu pravidelne aj festival filmov, čo pôsobilo mobilizujúco na autorov. K nim patrili Štefan Lapuník-Martauz a Vladimír Pikalík, od konca 70. rokov pôsobiaci v Bratislave. Pikalík spolupracoval pod vedením režiséra Ivana Popoviča na filme Strážca sen (1979), považovaného za prvý film so všetkými atribútmi profesionálneho bábkového filmu. Rok 1979 sa tak stal rokom definitívneho zrodu bábkového filmu na Slovensku. Ešte predtým, v roku 1978, Popovič spoločne s kameramanom Milanom Peťovským nakrútili film Narodeniny 2001 (1978), predznamenávajúceho svojou formou bábkový film. Popovič dosiahol vrchol svojej tvorby kombinovaným filmom Boli tu ufóni (1984) s využitím pixilovaného herca. Dôležitým predstaviteľom bol František Jurišič, používajúci "clay animation"- plastelínové kreácie vo filmoch Figúrky a figuríny (1983) a Kikiriki (1985). Jurišič tvorí aj kombinované filmy s hercami a bábkami, pracuje s drevom alebo handrami. Slovenský bábkový film vstúpil do štádia svojej dospelosti Jurišičovým filmom Letí tanier, letí (1988), pojednávajúcom o stretnutí partie detí s návštevníkmi z vesmíru. K najskúsenejším tvorcom bratislavského tímu patril Vlastimil Herold so skúsenosťami od Bratov v triku. Na leporele Varila myšička kašičku (1974) spolupracoval s Ľudovítom Fullom. Nakrútil film Orbis Pictus (1978) a s výtvarníkom Miroslavom Cipárom film Kúzelník a kvetinárka (1986). Ďalším významným predstaviteľom bábkovej tvorby bola Helena Slavíková-Rabarová. Jej najdôležitejším dielom je cyklus Maľovánky- spievanky (1982 – 1989), kde mapuje ľudové zvyky, piesne a rečňovačky spojené s detským folklórom. Jednotlivé diely sa nazývajú Predjarie, Jar, Leto, Jeseň, Zima. Dôležitá tu bola hudba Svetozára Stračinu. Významným dielom bola Drotárska púť (1992) s použitím originálnych artefaktov drotárskeho remesla. Do vývoja slovenského bábkového filmu prispel aj český režisér Jan Švankmajer filmom Do pivnice (1983). Medzi významných tvorcov bábkového filmu patril výtvarník Koloman Leššo alebo kameraman Milan Peťovský.

90. RokyUpraviť

Po revolúcii v roku 1989 sa výrazne zmenila forma investovania i výrobné prostredie autorov. Štátom financovaný film prostredníctvom Slovenskej filmovej tvorby a Slovenskej televízie zostal bez peňazí a technického zázemia kolibských štúdií. Pohyb financií v cykle investor – autor – producent – štáb – distribútor – vysielateľ – obecenstvo – investor sa spomalil a takmer zastavil. V roku 1991 dochádza k radikálnemu zrušeniu monopolnej inštitúcie Slovenskej filmovej tvorby, čo má veľké následky. SFT je sprivatizovaná pomocou kupónovej privatizácie. Rozhodnutím ministerstva kultúry z 2. apríla 1992 bol zrušený štátny podnik SFT bez likvidácie dňom 30. apríla 1992.

O animovanú tvorbu sa naďalej zaujímala iba Slovenská televízia. Napriek spomenutým problémom bolo na začiatku 90. rokov stále veľa objednávok na večerníčky, a tak bývalí zamestnanci Kresleného filmu zakladali vlastné štúdiá. Väčšina však nevedela prejsť na nový kapitalistický trh, a tak s činnosťou skončila, keď ustali objednávky Slovenskej televízie. Tie neustále klesali až do roku 2000, kedy sa výroba animovaných filmov pre deti takmer úplne zastavila. Tento stav, až na niekoľko projektov, trvá prakticky dodnes. Najväčšiu adaptabilnú schopnosť preukázalo štúdio Jaroslava Barana Animoline (pôvodne Interline). Stratégia štúdia spočíva v zamestnávaní väčšieho počtu špecializovaných zamestnancov, čo ponúka kvantitatívne a kvalitatívne výhody. Ďalšia skupina animátorov pracuje na reklamách, alebo pre zahraničné produkcie. Postupne sa vymenila generácia tvorcov a pretrhli sa partnerské vzťahy s českými štúdiami. Televízna animovaná produkcia je nevyrovnaná. V roku 1992 zaniká kolibské štúdio Animofilm, niektoré projekty z neho prechádzajú do televízie, ako osemdielna séria Rozprávky z celého sveta (1992 – 1994, Monika Trajterová, Tomáš Čepek), alebo Bratislavské rozprávky (1991 – 1995, Urc, Slivka). Ten je vrcholom televíznej animovanej produkcie. Nakrútila sa rozsiahla séria Jurošík (1991 – 1992, Jaroslav Baran) pre detského diváka. Medzi ďalšie diela patria Drotárska púť (1992, Helena Slavíková-Rabárová), alebo séria Hlinené rozprávky (1994 – 1995, František Jurišič). Dokumentarista Martin Šindelka natočil animovaný 11 minútový dokumentárny experiment Veľká potreba (1992). Bol nasnímaný technikou pixilácie. Jana Blechová, Marián Jaššo, Jaroslav Baran (štúdio Animoline), Ivan Popovič (štúdio My Studio) sa venujú reklamám. Zavedené medzinárodné festivaly Cena Dunaja a Bienále animácie Bratislava sú orientované na detskú tvorbu.

Slovenský animovaný videoklipUpraviť

Od roku 1988 po dnešok vzniklo na Slovensku alebo v réžii slovenských tvorcov okolo 60 videoklipov. Väčšina z nich však až po roku 2005. Za prvý videoklip, natočený na území Slovenska, môžeme považovať krátky animovaný film Pieseň Jaroslavy Havettovej a Ivana Popoviča z roku 1969. Ten však nezodpovedá definícii videoklipu ako nástroja propagácie hudby a nestojí z ním žiadna kapela, ktorá by ho vyhlásila za svoj. Je charakterizovaný ako animáciu na pieseň Waldemara Matušku a Heleny Vondráčkovej To se nikto nedoví. V roku 1988 bol nakrútený videoklip k piesni Dariny Rolincovej Čo o mne vieš s rozpohybovanými kresbami karikaturistu Alana Lesyka. Výtvarník a animátor Ondrej Rudavský sa vracia po pobyte v USA a práci na videoklipoch pre zahraničných interpretoch na Slovensko a v rokoch 2002, 2004 a 2005 tvorí klipy pre skupiny Žena z Lesoparku About the thing, Janu Kirschner Na čiernom koni a Richarda Mullera Sníh. V roku 1995 vzniká prvý slovenský v počítači animovaný videoklip pre pieseň Petra Lipu Balada o štyroch koňoch v réžii Mariána Ferka a Andrey Leporisovej. V roku 1997 boli nakrútené videoklipy pre skupinu Gladiátor Slovenská (r. Karol Vosátko) a pre skupinu Hex Vetroň (r. Ivan Derevenec, Milan Prekop, Juraj Krumpolec). Derevenec, Krumpolec a Martin Gallovský v roku 2000 vytvorili klip pre skupinu Malevil Železný muž. Patrik Pašš nakrútil od roku 2000 viacero videoklipov, napríklad Ticho (2000) pre skupinu Para a Dve Líšky (2003) Richarda Mullera. Pre Janu Kirschner točí klip So životom v ohrození (2002), pre skupinu No Name Stromy (2006) a O šťastí (2008). Nápaditými dielami sú klipy Čiara (2010) Richarda Mullera od Martina Hudáka, alebo Zé Dos frangos (2001) kapely MySoul.com. Technicky náročnou animáciou je klip skupiny Hudba z Marsu Goro biely pes (2011) Roberta Szegényiho. Absolvent ateliéru animovanej tvorby na FTF VŠMU Andrej Kolenčík natočil v roku 2008 videoklip Nanuk pre české zoskupenie Dva a v roku 2011 pre Divné semená videoklip Moog in Mood. Ďalším absolventom, pracujúcim nielen na tomto poli, je Jaroslav Vaľko, známy videoklipmi pre Komajotu Anjel (2008) a Sedem nocí (2009). Najvýraznejšími tvorcami na poli animácie videoklipov sú v súčasnosti Michaela Čopíková a Veronika Obertová so svojim štúdiom Ové pictures. Obertová nakrútila pre Zdenku Prednú klip k piesni Na povrázku (2010). Spolu nakrútili pre skupinu Lavagance klip Butterfly (2008), ich najnáročnejším dielom je O láske nepoznanej Jany Kirschner (2012). Eva Delinčáková sa presadila prácou na klipe pre skupinu Longital Von Von (2011).

SúčasnosťUpraviť

Prvá generácia tvorcovUpraviť

V roku 1993 na Slovensku otvorili na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave Katedru animovanej tvorby vďaka iniciatíve Rudolfa Urca a Františka Jurišiča. Ako pedagógovia tu pôsobili poprední tvorcovia animovaných filmov. Tak sa začala písať nová kapitola dejín kinematografickej animácie na Slovensku. Študenti 90. rokov patria k prvej generácii tvorcov, využívajúcich klasické animačné techniky. Táto skupina začala po štúdiu zakladať vlastné štúdiá. Ivana Laučíková založila produkčnú spoločnosť Feel me film. Michal Struss založil štúdio Plaftik. Po roku 2000 sa niektoré krátkometrážne diela študentov a absolventov VŠMU dostali do distribúcie. Tie však majú slabší komerčný potenciál. Aj preto na Slovensku dnes neexistuje človek, ktorého by živila len autorská animátorská práca. Ako prvý sa dostal do povedomia verejnosti Michal Struss. V roku 2000 ho za jeho film V kocke nominovali na študentského Oscara. Film Ivany Laučíkovej a Martina Snopeka Posledný autobus (2011) vyhral Grand Prix na Á-čkovom festivale krátkych filmov v Tampere. Jej spoločnosť pracovala na filme Ivany Šebestovej Sneh (2013) a vydáva časopis Homo Felix. Šebestová realizovala v roku 2007 film Štyri a v súčsnosti vyučuje budúcich animátorov na VŠMU. Katarína Kerekesová pripravuje v roku 2015 dokončiť novú večerníčkovú sériu Mimi a Líza. Jej priekopníckym dielom sú Kamene, inovatívny bábkový muzikál z roku 2010. Vanda Raýmanová je autorkou filmu pre deti Kto je tam? (2010), na ktorom spolupracovala s animátorkou Gabikou Klaučovou. V súčasnosti pripravuje krátku hudobnú komédiu Bob a Mia, momentálne kompletne pripravenú do výroby.

Druhá generácia tvorcovUpraviť

VŠMU okolo roku 2001 škola prestala nakrúcať študentské filmy na filmovú surovinu. Týchto tvorcov, venujúcich sa digitálnej animácii, nazývame druhou generáciou absolventov. Druhú generáciu VŠMU predstavujú hlavne animátori aktívni v organizovaní medzinárodného festivalu animovaných filmov Fest Anča v Žiline, napríklad Andrej Kolenčík, Peter Budinský, Alica Gurínová a Michaela Čopíková, ktorá založila spolu so študentkou z VŠVU Veronikou Obertovou štúdio Ové Pictures. Prvá natočila oceňovaný film About socks and love, druhá Viliam a spoločný film Dust and Glitter (2001). Autori Jakub Kroner a Martin Capovčák vytvorili prvý slovenský animovaný sitcom pre televíziu JOJ Lokal TV (2011). Spoločným znakom tejto generácie animátorov je intermedialita. Využívajú estetiku videohier.

Z legiend slovenského animovaného filmu tvorí po roku 2000 Ivan Popovič, ktorý od roku 2001 vyrába seriál pre deti Mať tak o koliesko viac. Animáciou sa venuje od roku 2010 odborný časopis Homo Felix. jeho koncept obsahovo zastrešuje oblasť výroby, distribúcie a prezentácie animovaných diel, reflexiu ich kvality a rovnako ponúka priestor štúdiám, statiam a iným odborným textom o histórii a teórii animácie. V súčasnosti podporuje finančne animovanú tvorbu Audiovizuálny fond.

ZdrojeUpraviť

  • Václav Macek – Jelena Paštéková, Dejiny slovenskej kinematografie, Martin: Vydavateľstvo Osveta, 1997, 600 s. ISBN 80-217-0400-4
  • Rudolf Urc, Dejiny animovaného filmu II. Bratislava: Vysoká škola múzických umení v Bratislave, 1999, 103 s. ISBN 80-85182-58-2
  • Eva Perďochová: Odklínanie slovenského animovaného filmu, In: Film.sk, 2012, č.4
  • Milan Čupka: Súčasná slovenská animácia? Pestrofarebný Fénix, In: Pravda, 3.3.2012
  • Rudolf Urc, Marian Veselý, Slovenský animovaný film, Bratislava: Nadácia FOTOFO, 1994, 210 s. ISBN 80-85739-04-6
  • Kolenčík, Juraj: rozhovor Raýmanová, Struss, In: HOMO FELIX, 1/2010, s. 59 – 61
  • Brojo, Maroš: Slovenský animovaný videoplip, In: HOMO FELIX, 2/2012
  • Macek, Václav: 1297254000 Sk, 1. časť, (Myslím si), In: Filmpress, 17. 1. 2011