Otvoriť hlavné menu

Sojuz 1 (rus. Союз-1) bol sovietsky pilotovaný kozmický let v rámci programu Sojuz. Sojuz 1 vyštartoval 23. apríla 1967 s jedným kozmonautom na palube, plukovníkom Vladimirom Komarovom, ktorý zahynul pri návrate pristávacieho modulu kozmickej lode na Zem. Išlo o prvú smrteľnú nehodu v histórii kozmických letov s ľudskou posádkou.

Sojuz 1
Údaje o misii
Názov misie: Sojuz 1
Kozmická loď:Sojuz 7K-OK
Nosná raketa:Sojuz 11A511 (výr. č. U15000-04)
Volací znak:Рубин (Rubin – rubín)
Posádka:1
Kozmodróm (rampa):Bajkonur, Kazachstan (LC-1)
Štart: 23. apríl 1967, 00:35:00,100 UTC
Pristátie: 24. apríl 1967, 03:22:52 UTC
40 km východne od mesta Novoorsk v Rusku
51°21′41″S 59°33′44″V / 51,3615°S 59,5622°V / 51.3615; 59.5622
Trvanie: 1 deň, 2 hodiny, 47 minút, 52 sekúnd
Počet obehov:18
Apogeum:219,8 km
Perigeum:199,2 km
Doba obehu:88,56 minút
Inklinácia:51,66°
Hmotnosť:6 450 kg (kozmická loď pri štarte)
Fotografia posádky
Vladimir Komarov
Vladimir Komarov
Navigácia
Predchádzajúca misiaNasledujúca misia
Sojuz 2

Pozri aj Kozmonautický portál

PosádkaUpraviť

(V zátvorkách je uvedený celkový počet letov do vesmíru vrátane tejto misie.)

Záložná posádkaUpraviť

Pred letomUpraviť

Na rozdiel od iných predchádzajúcich typov kozmických lodí s ľudskou posádkou (Vostok a Voschod), neboli bezpilotné testovacie lety lodí Sojuz nikdy celkom úspešné – na všetkých sa vyskytli problémy. Záložným kozmonautom pre Sojuz 1 bol Jurij Gagarin. Pretože si bol vedomý dizajnových problémov a veľkého politického tlaku politbyra, údajne sa snažil „vyhodiť“ Komarova z misie vediac, že sovietski lídri nebudú riskovať národného hrdinu pre tento let.

Pôvodné plány počítali so štartom druhého Sojuzu 2 s troma kozmonautmi (Valerijom Bykovským, Jevgenijom Chrunovom a Alexejom Jelisejevom) hneď na druhý deň a pre dvoch z nich bol naplánovaný výstup do otvoreného priestoru a prechod na Sojuz 1.

Priebeh letuUpraviť

Krátko po štarte Sojuzu 1 sa však začali problémy, keď sa neotvoril jeden slnečný panel, čo viedlo k zníženiu dodávok elektrickej energie pre systémy kozmickej lode. Loď mala kvôli tomu problémy so stabilizáciou a ručné manévrovanie Komarovovi zároveň komplikovali problémy s detektormi orientácie. Pri trinástom oblete okolo Zeme Komarov hlásil: „Mám opäť ťažkosti s ovládaním kabíny,“ ... „Je to diabolský stroj! Na čo siahnem to nefunguje!“[1][2] Počas štrnásteho obletu zlyhala aj palubná klimatizácia. Bolo rozhodnuté, že let sa predčasne ukončí a štart druhého Sojuzu bol zrušený (fámy o tom, že posádka druhého Sojuzu sa pripravovala na opravu solárneho panela Sojuzu 1, ale silný dážď na kozmodróme Bajkonur znemožnil jej štart, sa nezakladajú na pravde). Komarovovi sa podarilo ručným manévrovaním správne zorientovať loď a vďaka tomu bol na 19. oblete Sojuz 1 úspešne navedený na zostupnú dráhu. Po prechode atmosférou sa však hlavný padák kvôli problému s tlakovým senzorom neotvoril a záložný sa pri manuálnom otvorení zamotal, čo viedlo k nekontrolovanému pádu. Pristávací modul tak dopadol rýchlosťou vyše 50 m/s do stepi neďaleko mesta Novoorsk v Orenburskej oblasti Sovietskeho zväzu a Komarov zahynul.

DôsledkyUpraviť

Dodnes sú rozšírené fámy, podľa ktorých Komarov počas zostupu (pádu) preklial konštruktérov a letovú obsluhu, s veľkou pravdepodobnosťou sa však nezakladajú na pravde. Neskoršia inšpekcia kozmickej lode Sojuz 2 ukázala, že aj táto mala rovnaký problém s padákom, čo by viedlo k smrti všetkých štyroch kozmonautov, ak by sa let predsa len uskutočnil. Pôvodný plán misií Sojuz 1 a 2 bol neskôr uskutočnený Sojuzom 4 a 5.

Komarov mal 26. apríla štátny pohreb a bol pochovaný pod kremeľský múr na Červenom námestí v Moskve. Niektoré správy (vrátane knihy Deka Slaytona Moon Shot) uvádzali, že letoví kontrolóri mu počas pokusu o pristátie povedali, že sa mu dostane takej pocty (tiež nepravdepodobná fáma).

Konštruktéri odhalili 200 dizajnových chýb na kozmickej lodi pred štartom, ale vládni predstavitelia si štart vynútili, aby si Sovietsky zväz udržoval vedenie pred Spojenými štátmi vo vesmírnych pretekoch a dostal sa ako prvý na Mesiac. Problémy Sojuzu 1 oddialili štart Sojuzu 2 a Sojuzu 3 až do 25. októbra 1968. Toto osemnásťmesačné zdržanie a následná explózia nepilotovanej nosnej rakety N-1, 3. júla 1969, definitívne pochovala sovietske plány vysadiť kozmonauta na Mesiaci.

ReferencieUpraviť

  1. kosmonautika.cz, [cit. 2017-10-23]. Dostupné online.
  2. Sebevražedná mise. Na co sáhnu, nefunguje, hlásil Komarov z paluby Sojuz 1 [online]. tech.ihned.cz, 2009-07-17, [cit. 2017-10-23]. Dostupné online.

Externé odkazyUpraviť