Superheterodyn

typ prijímača, ktorý umožňuje príjem signálu na viacerých frekvenciách

Superheterodyn (skrátene superhet, z angl. superheterodyne receiver) alebo prijímač s nepriamym zosilnením je typ prijímača (rozhlasového, televízneho a pod.), ktorý umožňuje príjem signálu na viacerých frekvenciách.

Veľký dvojitý otočný kondenzátor („duál“) so vzduchovým dielektrikom, používaný prevažne v ére elektrónkových superheterodynov pre príjem AM. Jedna sekcia prelaďuje vstupný obvod, druhá súbežne oscilátor.

Prijímaný signál sa v superhete zmiešava so signálom pomocného oscilátora, ladeného súbežne so vstupnými obvodmi tak, aby výsledným produktom (zvyčajne je to rozdiel frekvencie oscilátora a prijímaného signálu) bol konštantný kmitočet, nazývaný medzifrekvencia. Tento signál sa následne zosilňuje v tzv. medzifrekvenčnom zosilňovači a následne demoduluje a ďalej spracúva.

Princíp superheterodynu umožnil získať vysokú citlivosť pri výbornej selektivite, preto postupne nahradil jednoduchšie prijímače s priamym zosilnením (typicky spätnoväzobné audióny). Pomerne zložitý prístup umožnil, aby sa jedinými ladenými okruhmi prijímača stali len dva – vstupný a oscilátorový (u niektorých prijímačov aj tretí predzosilňovací), zvyšné medzifrekvenčné obvody sú naladené natrvalo. Získala sa tým výborná selektivita – možnosť dostatočne oddeliť signály blízkych vysielačov od seba, aj dobrá citlivosť – počet zosilňovacích stupňov je vyšší. Súbežné ladenie viacerých obvodov totiž spôsobuje nepresnosti (nerovnaký priebeh zmeny kapacít a indukčností ladených obvodov). Spočiatku boli prijímače osadené elektrónkami, neskôr tranzistormi ale princíp zostal rovnaký.

HistóriaUpraviť

Ako vynálezca superhetu sa zvyčajne uvádza Edwin Armstrong, major americkej armády vo Francúzsku, ktorý princíp využil v roku 1918 počas prvej svetovej vojny pri prekonávaní obmedzení raných vákuových triód.[1] Princíp síce už pred ním teoreticky popísal kanadský vynálezca v oblasti rádiotelegrafie Reginald Fessenden v roku 1905, potrebné aktívne prvky (vákuové triódy) pre konštrukciu preladiteľných lokálnych oscilátorov však v tom čase ešte neboli k dispozícii, zapojenie sa preto neujalo.[2]

ZapojenieUpraviť

 
Bloková schéma superhetu.
 
Príklad reálneho zapojenia vstupného dielu superhetu pre príjem na VKV, ladeného napätím – varikapmi.
Funkčné bloky: žltá: VF predzosilňovač (2 ladené obvody LC); červená: oscilátor (1 ladený obvod); zelená: zmiešavač
Vstupy/výstupy: 1: riadiace napätie AVC; 2-3: anténny vstup; 4: ladiace napätie; 5-6: MF signál (10,7 MHz); 7: oscilátorový signál (pre PLL); 8: riadiace napäie AFC

ReferencieUpraviť

  1. Alan Douglas. Who Invented the Superheterodyne? [online]. [Cit. 2012-07-23]. Dostupné online.
  2. MORSE, A. H.. Radio: Beam and Broadcast. [s.l.] : Ernest Benn Limited, 1925. Dostupné online.

Iné projektyUpraviť

Externé odkazyUpraviť

ZdrojeUpraviť

  • TRŮNEČEK, Jiří. Radiotechnika od A do Z. III. vyd. Praha : Josef Hokr, 1947. S. 145.