Vyšný Svidník

Vyšný Svidník bola obec, ktorá sa v roku 1944 zlúčila s obcou Nižný Svidník a vytvorila mesto Svidník. Nachádzala sa na pravom brehu Ladomírky a ľavom brehu Ondavy.

Názvy obce

V dobových dokumentoch sú prvé správy zaregistrované z roku 1330, kde je uvádzaný ako (villa) Sudnici (v súpise pápežských desiatkov – F. Uličný^[1]), v roku 1355 ho môžeme v historických dokumentoch zaregistrovať pod názvom Scyuidnik (je to prvá písomná správa z listiny Jágerskej kapituly z 28. júna), v roku 1357 Syuednik, v roku 1414 Zuydnegh, v roku 1415 utraque Zwydnegh, v roku 1618 Felsö Swidnik, 1773 Wissny Swidnik; 1773 Felső-Szvidnik, Wissny Swidnik, 1786 Felschő-Swidnik, 1808 Felső-Szvidnik, Horní Swidník, 1863 – 1902 Felsőszvidnik, 1907 – 13 Felsővízköz, 1920 Vyšný Svidník, 1927 – 44 Vyšný Svidník, Vyšnyj Svidnik.

Názov Svidníka pochádza od svíb krvavý (Cornus sanguinea) patrí do čeľade drieňovité (Cornaceae). Je to krík, alebo malý strom. Kvietky sú žlté, husto nahromadené v o kolíčkoch. Plodom horká červeno modrá guľovitý kôstkovica na červenej stopke. Je to najtvrdšie drevo.

Dejiny

Obec sa spomína v roku 1330. Patrila panstvu Stročín, od roku 1379 panstvu Makovica. V obci bola filiálka tridsiatkového úradu. Roku 1434 sa vo Svidníku písomne dokladá valašský (rusínsky) šoltýs Hencza a Šimon a z roku 1478 pochádza údaj o pravoslávnom „baytkovi“ farárovi vo Svidníku (Bagyko de Svidník a bagko, skomolene báťuško, báťko, ako vtedy nazývali pravoslávnych farárov, popov). Svidník nebol v roku 1427 zdanený.^[2]

Tieto údaje svedčia o tom, že začiatky Svidníka predsa siahajú do polovice 14. storočia, a to v súvislosti s kolonizáciou na valašskom práve s nemeckým lokátorom. Pravda mohlo tu ísť aj o prelínanie dvoch právnych systémov. V 15. a 16. storočí patrili oba Svidníky k dedinám s výlučne rusínskym obyvateľstvom.^[3]

V 15. storočí na území obce pôsobili bratrícke vojská. Od druhej polovice 15. storočia sa používal názov Vyšný Svidník pre dedinu na pravom brehu a Nižný Svidník pre dedinu na ľavom brehu Ladomirky. Koncom 16. storočia pôsobil už vo Vyšnom Svidníku richtár, pretože makovickí zemepáni odkúpili šoltýstvo a mlyn. Nižný Svidník bol väčšou dedinou ako Vyšný Svidník. Tunajší šoltýs mal aj mlyn a pílu. Začiatkom 17. storočia sa tu uvádza deväť sedliackych domov, obydlie šoltýsa, kostol, fara, materské hospodárske stavby a kaštieľ.

Od 17. storočia sa vyvíjala ako trhové mestečko s jarmočným právom. V polovici 18. storočia sa stáva sídlom tretieho okresu Makovického panstva.

Obyvateľstvo postihli neblahé následky po porážke a neúspechu Rákócziho povstania (1708 pri Soblahove).

V roku 1712 – 14 ušlo z obce 22 poddaných, roku 1787 mala 72 domov a 459 obyvateľov, v roku 1828 75 domov a 584 obyvateľov. V roku 1940 v obci bolo obývaných 132, v ktorých žilo 867 obyvateľov.

Vo Svidníku sa škola spomína roku 1611, prvým učiteľom bol I. Zapotocký. Na škole sa žiaci učili z kníh vydaných v Rusku (r. 1752 bolo dovezených niekoľko kníh, najmä šlabikárov-bukvarov).

Roku 1932 bola vo Svidníku otvorená provizórna štátna meštianska škola.

V polovici 18. storočia vzrastá význam Svidníka, pretože sa stáva sídlom tretieho okresu Makovického panstva. Jeho majetky vlastnili vtedy Erdődyovci a Sirmaiovci, ktorí sa k nim dostali deľbou medzi zainteresovanými makovickými feudálmi. Svidník bol aj sídlom slúžnovského okresu.

Na jar 1799 prechádzali cez obec do severného Talianska ruské vojská pod vedením generála G. L. Rebindera. V marci 1800 to boli kozáci pod vedením Ivana Morozinského, ktorí tvorili súčasť Suvorovovho vojska. Začiatkom 19. storočia boli v obci Kutuzovove vojská, ktoré v nej mali kratšiu prestávku. V januári 1806 sa tu zastavilo Kutuzovovo vojsko.

Obyvatelia okrem rybárstva sa zaoberali aj chovom a predajom dobytka. Od polovice 19. storočia bol Vyšný Svidník sídlom okresu.

Obyvateľov postihli epidémie moru a cholery, časté bolo vysťahovalectvo za prácou. V minulosti sa obyvatelia živili poľnohospodárstvom, pastierstvom a drevorubačstvom. Ani Svidník sa nevyhol maďarizácii.

V čase prvej svetovej vojny a prechode ruských vojsk hrebene Karpát sa tu odohrali boje a obec bola značne poškodená. V roku 1919 po invázií maďarskej Červenej armády sa vytvorilo mestské direktórium. Pôda veľkostatku bola rozparcelovaná medzi bezzemkov. V dvadsiatych rokoch bola obec centrom maloroľníckeho hnutia.

Do roku 1925 bol Vyšný Svidník sídlom okresného úradu. Dňom 1. decembra 1925 vládnym nariadením č. 208/1925 Sb. z. bolo sídlo okresného úradu preložené z Vyšného Svidníka do Stropkova. Súčasne bola vyhláškou ministra vnútra č. 209/ 1925 Sb. z. vo Vyšnom Svidníku zriadená expozitúra okresného úradu, do pôsobnosti ktorej sa zaradilo 47 obcí.

Roku 1934 začali vo Svidníku premietať filmy.

Snem Slovenskej republiky 1. júla 1942 znovu zriadil okresný úrad vo Vyšnom Svidníku.

Po druhej svetovej vojne velenie česko-slovenskej armády pod vedením ministra obrany zabezpečilo vybudovanie barakovej nemocnice (jednoduchej provizórnej stavby pre spoločné ubytovanie). Generál Ludvík Svoboda barakovú nemocnicu odovzdal do užívania 2. februára 1947. Po prvý raz v histórii stál vo Svidníku zdravotnícky ústav. Bol to chirurgický monoprimariát s 50 lôžkami a 12 pracovníkmi. Nemocnica mala operačnú sálu, laboratórium, a röntgen. Elektrický prúd sa vyrábal motorovým agregátom. Nemocnicu viedol MUDr. J. Machálek. Jediným povojnovým okresným lekárom bol MUDr. Miron Pribulla.

JRD bolo založené v roku 1954 a štátny majetok v roku 1964. Spriemyselňovanie sa začína v druhej polovici 50. rokov. Od roku 1959 tu začali pracovať odevné závody kpt. Nálepku. Taktiež tu pracoval stavebný podnik. Priemysel za začal rozvíjať až po roku 1960 Odevné závody kpt. Nálepku a Strojárne potravinárskeho priemyslu vo Svidníku.

Nemocnica bola zriadená v roku 1954, mala 129 postelí, od roku 1953 vznikla poliklinika.

V roku 1968 vládnym nariadením v predpise č. 36/1968 v § 4, bol od 20. marca 1968, vytvorený okres Svidník.

Literatúra

DROBŇÁK, M.: Zborník z konferencie Prvá svetová vojna – boje v Karpatoch (www.kvhbeskydy.sk, 21.01.2008)
DROBŇÁK, Martin – KORBA, Matúš – TURIK, Radoslav: Cintoríny prvej svetovej vojny v Karpatoch. Humenné : Redos, 2007, 86 s. ISBN 978-80-969233-3-5.
V. Dangl, V. Segeš: Vojenské dejiny Slovenska 1911 - 1914 ; 3. zväzok, Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, Bratislava 1996
Pedagogická encyklopédia Slovenska 2/ P-Ž, VEDA, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, Bratislava 1985 str.339
Ivan Pop: Malé dejiny Rusínov, Združenie inteligencie Rusínov Slovenska, ISBN 978-80-970354-4-0, str. 30-31.
Ivan Pop: Dejiny Podkarpatskej Rusi v datech ; Nakladatelství LIBRI, Praha 2005, ISBN 80-7277-237-6, str.114, 118,
VladimiRus de juxta Hornad: Dejiny gréckokatolíkov Podkarpatska (9. - 18. storočie); Košice 2004, ISBN 80-969168-0-7, str. 352, 393,405-407, 417,
SLEPCOV, I.: Miznúce stopy histórie, In: Dukla, č. 7, VIII. Ročník, Svidník, 11. februára 1998, str. 5
SLEPCOV, I. Vojenské cintoríny z prvej svetovej vojny na východnom Slovensku. In Vojenská história, roč. 7, 2003, č. 2, s. 70.
Slepcov Igor: Z histórie karpatskej ofenzívy Ruských vojsk v rokoch 1914 -1915, In.:: Vojenská história 2/2000, ročník 4 str.5
ŠUMICHRAST PETER: Nemecké vojnové hroby na území Slovenska 1.časť In: VOJENSKÁ HISTÓRIA, 3/2010, str. 88
Turik Radoslav: Vedecká konferencia na tému Prvá svetová vojna – boje v Karpatoch; (www.kvhbeskydy.sk, 12.12.2007); Klub vojenskej histórie Beskydy Humenné ;
Vojenské dějiny Československa. II. díl, Naše vojsko Praha, 1986, str. 479
HRONSKÝ, Marián; KRIVÁ, Anna; ČAPLOVIČ, Miloslav. Vojenské dejiny Slovenska. Zväzok IV 1914 – 1939. Bratislava : Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, 1996. 264 s. ISBN 80-88842-05-0. S. 18-24.

Referencie

↑ ULIČNÝ, Ferdinand. Dejiny osídlenia Šariša. Vyd. 1. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1990. 513 s. ISBN 80-85174-03-0. S. 301 – 302.
↑ BEŇKO, Ján. Osídlenie severného Slovenska. Vyd. 1. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1985. 328 s. S. 232.
↑ Štátny okresný archív v Bardejove: Fond Magistrát mesta Bardejov, sign. 2039

Pozri aj

Súradnice: 49°18′25″S 21°34′04″V / 49,307074°S 21,567879°V / 49.307074; 21.567879

[1] ULIČNÝ, Ferdinand. Dejiny osídlenia Šariša. Vyd. 1. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1990. 513 s. ISBN 80-85174-03-0. S. 301 – 302.

[2] BEŇKO, Ján. Osídlenie severného Slovenska. Vyd. 1. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1985. 328 s. S. 232.

[3] Štátny okresný archív v Bardejove: Fond Magistrát mesta Bardejov, sign. 2039

[1]

[2]

[3]