Otvoriť hlavné menu

Územie dnešného okresu Svidník v stredoveku

V čase, keď staromaďarské kmene prekročili Karpaty a prenikali do Panónie, boli už Rusíni s kniežaťom Laborcom na teritóriu dnešného východného Slovenska. Zmienka o tejto historickej udalosti je z 13. storočia u kronikára Anonyma, pôsobiaceho na dvore kráľa, (arpadovca) Bélu III.

Rusíni boli podľa najnovších archeologických výskumov potomkami Bielych Chorvátov. O tejto skutočnosti hovorí Ivan Pop[1], kde uvádza že Bieli Chorváti sú slovanského pôvodu, ktorí sa do oblasti staroľubovnianska, svidnícka, medzilaborecká, Sniny a Humenného dostali putovaním od brehov Dnestra.

Rusíni po smrti kniežaťa Laborca obývali oblasť, ktorá hraničila s Veľkomoravskou ríšou, a je pravdepodobne, že boli aj jej súčasťou. Bol to kraj, kde dominovali neprístupné lesy, popretkávané riečkami a potokmi. V latinčine ho nazývali Marchia Rutenorum, čiže Krajná Ruská. Dodnes máme toľko obcí s podobnými názvami. Krajná Poľana, Krajná Porúbka a podobne.

VadimiRus vo svojej knihe Dejiny gréckokatolíkov Podkarpatská od 9. do 18. storočia uvádza, že osídľovanie podhorských oblastí Karpát nie je výsledkom valašskej kolonizácie ale dôsledkom nástupu Karola Róberta na opustený Uhorský trón. Karol po svojom príchode začal dôslednú latinizáciu cirkevných obradov v dôsledku čoho autochtónne obyvateľstvo stredného Uhorska a Potisia bolo donútené opustiť svoje obydlia a usadzovať sa v nehostinných oblastiach Karpatského oblúka. Karol taktiež úplne zničil pôvodnú slovanskú šľachtu arpádovského Uhorska. Prvé písomné zmienky napríklad o Ladomirove nasvedčujú tomu, že by osídlenie severnej časti Šarišskej župy mohla v skutočnosti postupovať z Potisia a nie z Ukrajiny.

Od 16. storočia autochtónni obyvatelia, ktorí mali určité privilégia klesli na úroveň domáceho poddaného ľudu, čo dosvedčujú aj urbáre. Šoltýs a poddaní v rusínskych dedinách platili ročne od celej usadlosti jeden florén a 25 denárov. Šoltýs bol dedičným richtárom. Musel odovzdávať šesť oviec, gazdovia z 20 oviec jednu (valašský dvadsiatok), z jahniat a brava desiatok, na Vianoce syr alebo oštiepok a popruh na sedlo. Šoltýs odovzdával aj zajace a jastraba, prípadne ovcu. Poddaní museli voziť drevo na pílu a vykonávať roboty bez záprahu.

Na konci tohto zložitého procesu boli drasticky obmedzené výsady šoltýsom a poddaných v rusínskych dedinách a nastalo tak prelínanie a splývanie pôvodného domáceho zvykového práva a nemeckého modifikovaného dedinského práva s valašským po obidvoch stranách karpatského oblúka. Karpaty boli takto nielen prirodzenou hranicou deliacou dva štáty – Uhorsko a Poľsko, ale zároveň spájali a formovali svojráznosť rusínskeho obyvateľstva, sústredeného na ich predhoriach.

Postupne splývalo aj zamestnanie obyvateľstva. Popri chove oviec, dobytkárstve, love, drobných remeslách a drevorubačstve bolo poľnohospodárstvo hlavným zamestnaním prevažnej väčšiny miestneho obyvateľstva po celý stredovek, ba až do polovice nášho storočia. Toto determinovalo zvyky, obyčaje, bývanie a sídelnú kultúru tamojšieho ľudu bez rozdielu národnosti alebo vyznania.

V severnej časti dnešného okresu, v hornom Šariši, uskutočňovalo sa osídľovanie na valašskom práve hlavne prostredníctvom rusínskeho obyvateľstva. Písomne je doložené takisto začiatkom druhej polovice 14. storočia, keď Cudarovci z Makovice začali intenzívnejšie osídľovať toto územie.

Vtedy vznikol Svidník, centrum dnešného okresu, ba jeho vznik sa kladie pred 13. storočie. Roku 1434 sa vo Svidníku písomne dokladá valašský (rusínsky) šoltýs Hencza a Šimon a z roku 1478 pochádza údaj o pravoslávnom „baytkovi“ farárovi vo Svidníku. Bagyko de Svidník a bagko (skomolene báťuško, báťko, ako vtedy nazývali pravoslávnych farárov, popov. Svidník nebol v roku 1427 zdanený.[2]

Tieto údaje svedčia o tom, že začiatky Svidníka predsa siahajú do polovice 14. storočia, a to v súvislosti s kolonizáciou na valašskom práve s nemeckým lokátorom. Pravda mohlo tu ísť aj o prelínanie dvoch právnych systémov. V 15. a 16. storočí patrili oba Svidníky k dedinám s výlučne rusínskym obyvateľstvom.[3]

Od druhej polovice 15. storočia sa používal názov Vyšný Svidník pre dedinu na pravom brehu a Nižný Svidník pre dedinu na ľavom brehu Ladomirky. Koncom 16. storočia pôsobil už vo Vyšnom Svidníku richtár, pretože makovickí zemepáni odkúpili šoltýstvo a mlyn. Nižný Svidník bol väčšou dedinou ako Vyšný Svidník. Tunajší šoltýs mal aj mlyn a pílu. Začiatkom 17. storočia sa tu uvádza deväť sedliackych domov, obydlie šoltýsa, kostol, fara, materské hospodárske stavby a kaštieľ.

V polovici 18. storočia vzrastá význam Svidníka, pretože sa stáva sídlom tretieho okresu Makovického panstva. jeho majetky vlastnili vtedy Erdődyovci a Sirmaiovci, ktorí sa k nim dostali deľbou medzi zainteresovanými makovickými feudálmi. Svidník bol aj sídlom slúžnovského okresu.

Po vojnách a povstaniach v 15. storočí sem prichádzali aj Rusíni – Rutheni z Haliča, Litvy a Užskej župy. Na mnohých miestach Zemplína a Šariša tak posilnili pôvodné rusínske obyvateľstvo.Osídľovanie na valašskom práve v druhej polovici 15. storočia zhustilo sídliskovú štruktúru a vytvorili sa ďalšie sídliskové jednotky, existujúce v podstate dodnes.

V listine pre šľachticov z Rozhanoviec sa v roku 1470 uvádza viacero nových, dovtedy nikde nespomínaných osád, konštituovaných výlučne na valašskom práve. Ich obyvateľstvo súdne podliehalo valašskému vojvodovi panstva so sídlom v Mestisku. Ten bol pravdepodobne v stredoveku jediným valašským vojvodom na území celého panstva Makovica.

V druhej polovici 15. storočia vznikla Oľšavka a Pstriná. Ďalšie osady, ktoré vtedy vznikali, však neskôr zanikli, pravdepodobne po dobu vpádov poľských vojsk do pohraničia koncom 15. storočia.

Osídľovanie na valašskom práve pokračovalo aj koncom 14. a v prvej polovici 15. storočia, keď po šľachticoch z Rozhanoviec vlastnil makovické domínium od roku 1494 sliezsky šľachtic Schelleberg a neskôr Imrich z Perína. Konsolidácia tohto spustošeného panstva dokladá donácia z roku 1506. Odvtedy do polovice 16. storčia vznikli Hrabovčík, Hunkovce, Kapišová a Nižný Komárnik, ktorý neskôr spustol. Roku 1559 sa stal vlastníkom panstva Gašpar Šeredy. Štatutačná listina uvádza pritom ďalšie nové dediny: Nižná Jedľová, Svidnička, Nižný Mirošov, Jedlinka, Šemetkovce, Šarišský Štiavnik, Brezovka a Suchá.[4]

V druhej polovici 16. storočia vznikli osady Vyšný Mirošov, Roztoky, Rakovčík, Miroľa, Vyšná Jedľová, Medvedie, Kečkovce, Krajná Porúbka, Príkra, Vápeník, Nižná a Vyšná Pisaná, Vyšný Komárnik a Dobroslava, potom Korejovce, Jurkova Voľa, Belejovce, Bodružal a Kružlová.

Poslednou etapou osídľovania bol začiatok 17. storočia. Roku 1601 ho dovtedajší majiteľ panstva makovica Ján z Ostrohu predal Žigmundovi Rákocimu za 80 000 uhorských zlatých. V urbári panstva z roku 1618 sa ako nové dediny uvádzajú: Dlhoňa, Krajné Čierne, Krajná Poľana, Krajná Bystrá, Havranec, Kožuchovce, Veľká Driečna a Šarbov. V tom čase sa ukončilo osídľovanie Nižného Komárnika. V 18. storočí mali tieto dediny už svoje obecné pečatidla.

V zachovanom historickom dokumente písanom po maďarský od šľachtica-protestanta Juraja Rákociho (išpana-župana Boršodu) z 28. marca roku 1623, je správa, že tento šľachtic obnovil dávne privilégium (zvyšky dávneho Valašského práva), aby duchovný otec Alexander, kňaz zo Šemetkoviec bol uvoľnený z akejkoľvek roboty na panskom, t. j. z roboty, akú museli vykonávať iní poddaní a namiesto prace mal platiť ročne daň 10 florénov.

VladimiRus vo svojej knihe Dejiny gréckokatolíkov Podkarpatská na str. 401 píše, že 26 júna r. 1624 tento, akoby náznak starodávneho Valašského privilégia (pôvodom z arpádovských čias) rozšíril Juraj Rákoci na všetkých rusínskych kňazov-bilcov na svojom panstve na Makovici tak, že ich oslobodil od robôt na panskom s tým, že mu budú platiť ročne na sviatok sv. Michala Archanjela po 10. florénov a jednej kožke z kuny. Ide o kňazov v Ladomíre (dnešná Ladomirová), Kurimke, Rovnom, Štiavniku, Soboši, Andrejovciach, Beňadikovciach, Nižnej Jedľovej, Svidničke a Driečne.

Archívne dokumenty nazývajú novousadzované obyvateľstvo dôsledne Ruténmi (Ruthenus, Rutheni), teda rusínskym obyvateľstvom. Vznikom spomínaných osád pred rokom 1618 sa proces osídľovania zavŕšil. Celé toto územie sa definitívne zaľudnilo a sídelná štruktúra sa natrvalo stabilizovala.

Poddanské povinnosti a neutešené sociálne pomery ťažko doliehali na obyvateľstvo. Vyvolávalo to nespokojnosť a odpor poddaných vyjadrovaný rôznymi spôsobmi. Časté boli priame sťažnosti zemepanskej vrchnosti. Najrozšírenejšou formou boja poddanského obyvateľstva proti stupňujúcemu sa útlaku boli úteky z pôdy, čím sa dediny až drasticky vyľudňovali, ďalej odmietanie povinností, násilné privlastňovanie si panskej pôdy, lesa alebo úrody, krádeže, priame fyzické útoky alebo revolty. V roku 1457 – v bratríckom období – vznikali väčšie nepokoje.

Nemalá časť poddaných sa grupovala do zbojníckych družín. Koncom 15. storočia pôsobila v okolí Svidníka zbojnícka družina Fedora Hlavathu. Členmi veľkej protifeudálnej zbojníckej družiny Bajusa a Čupku v polovici 17. storočia boli aj poddaní z Cerniny, Komárnika a Orlíka. Táto družina pôsobila aj na poľskom území, podobne ako družina Andreja Savku a Petra Pončáka-Hudáka. Začiatkom 18. storočia prichádzajú zbojnícke družiny zo Zakarpatska (Beca, Pyňata, Pysklyvyj) podnietené protihabsburským povstaním Františka Rákociho II. Nepokojne a povstania v 17. a 18. storočí viedli k vyľudňovania pohraničného vidieka.

Koncom 18. storočia sa majiteľom Svidníka a okolitých dedín stal zemepán Sirmai, ktorý tu dal v roku 1795 vybudovať kaštieľ (dnes sídlo Galérie Dezidera Millyho Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku).

Kultúrne pomery na území Svidníckeho okresu boli ovplyvňované východnými tradíciami, ktorých korene siahajú až do veľkomoravských čias. Tunajší kultúrny vývin sa sformoval najmä pod cirkevným vplyvom z Ukrajiny a Ruska. Tieto názory interpretuje slovenská historiografia 20. storočia.

Dnes historický dokumentmi doložené názory, nás utvrdzujú v názore, že najmä pod vplyvom autochtónneho obyvateľstva z Uhorska, ktoré bolo rusínskeho pôvodu a vyznavačom cyrilometodejského obradu.

Po nástupe Karola Róberta na Uhorský trón bolo toto obyvateľstvo vytláčané z centrálneho Uhorska a z Potisia. Nepoddajní „staroverci“ vyznávači cyrilometodejských tradícii z dobrej úrodnej pôdy boli vysťahovaní na neúrodné v tom čase plne zalesnené svahy Karpatského pohoria. Od tých čias boli výsmešné prezývaní „Valachmi“. Odtiaľ pochádza i názor Valašská kolonizácia. Napríklad Karol Veľký vo svojom nariadení prikazuje, že ak autochtónna šľachta, nechala pokrstiť deti v byzantskom obrade, majú jej zhabať majetky a vyhnať z Kráľovstva Ľudovíta Veľkého. Išlo o „tvrdých Rusnákov“, ktorí za žiadnu cenu neprestúpili na latinský obrad. Keďže boli slobodní, nemohli ich donútiť, preto ich trestali vyhostením na kopanice.[5]

Je to vidieť z intenzívneho dovozu bohoslužobných kníh z Kyjeva a Haliče, písaných s staroslovienčine. Tie sa neskôr prepisovali v kláštoroch, napríklad v baziliánskom kláštore na Bukovej hore vo Veľkom Bukovci (Dnes Bukovec, okr. Stropkov). Tu bola kláštorná škola pre prípravu kantorov-učiteľov a bohatá knižnica, ktorá bola neskôr zničená. Na jej zničení sa podieľali rody Drugethovcov z Humenného, ktorých príslušníci boli vyznávačmi latinského obradu. Súčasné sa šíri ikonopisné maliarstvo. Jeho zachované pamiatky patria dodnes ku klenotom európskeho umenia.

Rodina Drugethovcov veľmi dôsledne presadzovala na svojom panstve princíp prijatý v roku 1555 na absburskom sneme „Cuius regio, talis religio“, (koho moc, toho i náboženstvo). 13. ročný Juraj IV. Dregeth na svoje meniny, za účasti svojej matky Anny Jakušičovej – Drugethovej a egerského latinského biskupa Juraja Jakušica de Orbanov zorganizovali v roku 1648 podpísanie Užhorodskej unie, kde 63 gréckokatolíckych farnosti vystúpilo spod jurisdikcie Mukačevského monastýra. Hlavnou príčinou tzv. podpisu boli ekonomické výhody duchovných. (Až do roku októbrovej revolúcie pojem gréckokatolík bol synonymum slova pravoslávny. Dnešní pravoslávni na Slovensku neuznávajú rímskeho pápeža).

Ikony zo 17. a 19. storočia sú vyhľadávanými exponátmi na výstavách umenia po celom svete. Zachované drevené kostolíky „cerkvi“ boli v roku 1968 zaradené do súboru národných kultúrnych pamiatok. Ide o jedenásť ľudových drevených stavieb sakrálneho typu a ľudových galérií v prírode pochádzajúcich zo 17. až 20. storočia. Nachádzajú sa v pohraničnom pásme: Bodružal z roku 1658, Ladomírová z roku 1742, Dobroslava z roku 1755, Miroľa z roku 1770, Príkra z roku 1777, Hunkovce koniec 18. storočia, Šemetkovce z roku 1752, Korejovce z roku 1761 a Nižný Komárnik z roku 1938, Krajné Čierno z konca 18. storočia. V roku 1986 bola do svidníckeho skanzenu prevezená cerkva z Novej Polianky, ktorá bola postavená v roku 1766. Od 8. júla do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO sú zapísané cerkvi z Bodružala a Ladomirovej.

Hoci v minulosti išlo o príslovečne kultúrne nevyvinutú oblasť, predsa existujú správy o existencii školstva. Roku 1515 sa v Stropkove spomína mestská latinská cirkevná škola. V 16. storočí sa nachádzali cirkevné školy spravidla v sídlach fár východného a latinského obradu Vyšnom a Nižnom Komárniku, Bodružali, Príkrej, Miroli, Šarbove, Krajnej Bystrej, Krajnej Porúbke, Pstrine, Radome. Roku 1611 sa spomína škola vo Svidníku s učiteľom I. Zápotockým. Z roku 1732 pochádzajú údaje o školách v Korunkovej z okresu Stropkov. Koncom 19. storočia sa počet škôl v obciach rozširuje, ale stupňujú sa maďarizačné tendencie.

LiteratúraUpraviť

  1. Malé dejiny Rusínov, Združenie inteligencie Rusínov Slovenska, ISBN 978-80-970354-4-0
  2. Beňko. J.: Osídlenie severného Slovenska, Košice, 1985, s. 232.
  3. Štátny okresný arhív v Bardejove: Fond Magistrát mesta Bardejov, sign. 2039)
  4. ULIČNÝ, Ferdinand. Dejiny osídlenia Šariša. Vyd. 1. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1990. 513 s. ISBN 80-85174-03-0. S. 210, 300, 214, 116 – 117, 316, 314 – 315, 42, 298.
  5. Dejiny gréckokatolíckeho Podkarpatska str. 293 – 294
  • Beňko, J.: Osídlenie severného Slovenska, Košice 1985
  • Hodinka,A.: A Munkácsi Gör. Szert, Püspökség Okmanytára, I. köt. 1458-1715, Ungvár, 1911, str. 55-56.
  • Krpelec, B.: Bardejov a jeho okolie dávno a dnes, Prešov 1943 s. 212, 215-217, 225-227, 233, 236, 370-375
  • Okres Svidník, Východoslovenské vydavateľstvo, Košice 1989
  • Pravek východného Slovenska, Košice 1966
  • VadimiRus: Dejiny gréckokatolíkov Podkarpatská (od 9. do 18. storočia), Košice 2006
  • Varsik, B.: Osídlenie Košickej kotliny, III., Bratislava 1977
  • Varsik, B.: Osídlenie Košickej kotliny, I., Bratislava 1964

Iné projektyUpraviť