Štefan Dušan
Štefan Dušan[1][2] (* asi 1308 – † 20. december 1355) bol najväčší stredoveký srbský panovník, spočiatku srbský kráľ, neskôr „cár Srbov a Grékov“. Vládol v rokoch 1331 – 1355.[3][4][5]
Štefan Dušan | |
cár Srbov a Grékov (1346 – 1355) srbský kráľ (1331 – 1346) mladší srbský kráľ (1322 – 1331) | |
Freska srbského cára Štefana Dušana, Kláštor Lesnovo | |
Panovanie | |
---|---|
Dynastia | Nemanjićovci |
Panovanie | 1331 – 1355 |
Korunovácia | 8. september 1331 (kráľ) 15. apríl 1346, Skopje (cár) |
Predchodca | Štefan Uroš III. |
Nástupca | Štefan Uroš V. |
Biografické údaje | |
Narodenie | asi 1308 |
Úmrtie | 20. december 1355 Devol |
Pochovanie | Kláštor svätých archanjelov, neďaleko Prizrenu |
Vierovyznanie | ortodoxné kresťanstvo |
Rodina | |
Manželka | |
Potomstvo |
Štefan Uroš V., Teodora |
Otec | Štefan Uroš III. |
Matka | Teodora Bulharská (dcéra bulharského cára Smilca) |
Odkazy | |
Štefan Dušan (multimediálne súbory na commons) | |
Viedol početné výboje na byzantské územia. Obsadil územie Macedónie, Epiros a Thesáliu. V roku 1345 sa nechal korunovať za cára Srbov a Grékov[1] (resp. Rimanov)[5]. Srbsko za jeho vlády dosiahlo najväčší mocenský a kultúrny rozmach. Rozprestieralo sa od Dunaja ku Korintskému zálivu. Štefan Dušan bol významným mecenášom umenia. Do správy krajiny prebral viaceré vyspelé byzantské formy riadenia, v správe využíval grécky jazyk. V roku 1345 vydal Zákonník vychádzajúci z byzantského práva.[1][3][5]
Mená
upraviťŽivotopis
upraviťŠtefan Dušan sa narodil okolo roku 1308 ako najstarší syn Štefana Uroša Dečanského. V detstve strávil spolu so svojim otcom sedem rokov v exile v byzantskom hlavnom meste Konštantínopole.[5]
Do Srbska sa vrátil po nástupe jeho otca na trón. V roku 1322 obdržal titul mladšieho kráľa (mladi kralj, lat. rex iunior) a spravoval oblasť Zety (oblasť Čiernej Hory). Spolu so svojím otcom bojoval proti Bosniakom[4] a v roku 1330 sa podieľal na veľkom víťazstve srbských vojsk nad Bulharmi pod vedením Michala III. Šišmana v bitke pri Velbužde (dnes Kiustendil). V bitke sa mal Štefan Dušan osobne vyznamenať, čo zvýšilo jeho prestíž medzi šľachticmi. Víťazstvo umožnilo následnú expanziu Srbska na juh a viedlo k usporiadaniu vzájomných vzťahov s Bulharmi.[9][10][11]
Nástup na trón
upraviťV roku 1331 mal byť Štefan podľa prameňov na popud srbských šľachticov (vlastelov) zbavený nástupníctva. V dôsledku toho Štefan s podporou zetskej šľachty povstal. V boji svojho otca porazil a nechal uväzniť v pevnosti Zvečan. V septembri 1331 bol Štefan následne korunovaný srbským kráľom. Šľachta v krajine získala v značný vplyv.[9][11]
V novembri roku 1331 starý kráľ Štefan Dečanski zomrel, bol zrejme zavraždený. Okolnosti jeho úmrtia a priame zainteresovanie jeho syna dodnes nie sú úplne vyjasnené. Ľudová tradícia Uroša III. vykresľovala ako martýra oslepeného vlastným otcom a usmrteného vlastným synom.[12]
Prvé roky vlády
upraviťKrátko po nástupe na trón Štefan Dušan uzavrel mier s Bulharskom a za ženu si vzal Jelenu, sestru cára Jána Alexandra. Počas svojej vlády následne s Bulharmi udržiaval relatívne priateľské vzťahy.[9][10][11]
V roku 1332 posilnil svoje pozície v Srbsku po tom, čo porazil povstalcov v Zete. Následne využil nepokoje v Byzantskej ríši a s podporou povstalcov na čele so Syrgianneom[5] obsadil mestá Ochrid, Prilep a Strumica v Macedónii. Boje s Byzantíncami pokračovali až do roku 1344/1335, keď Štefan mierovou dohodou s Andronikom III. potvrdil svoje územné zisky. Štefanovi sa tým rozviazali ruky na severe, kde musel v roku 1335 odrážať inváziu Uhrov do Srbska.[9][10] Uhrom pod vedením Karola Róberta sa síce podarilo preniknúť až k Zićskému kláštoru, boli však odrazený a Dušan k svojej ríši pričlenil Mačvu.[11]
Expanzia na juh
upraviťKoniec tridsiatich rokov 14. storočia Štefan vyplnil bojmi o Albánsko, kde obsadil väčšinu územia s výnimkou dobre opevnenej pevnosti Drač. Po smrti Andronika III. v roku 1341 vypukla v Byzancii občianska vojna medzi Jánom Kantakuzénom a Jánom Palaiologom. Štefan sa pôvodne postavil na stranu Kantakuzéna. Jeho tábor však neskôr pre mocenské záujmy a prítomnosť Osmanov v jeho vojsku opustil.[5] Počas občianskej vojny výrazne vzrástla srbská moc. Štefan obsadil zvyšné územia byzantskej Albánie a Macedónie (1344), ako aj polostrov Chalkidiki (1345), Epiros a Thesáliu (1347/1348). Svoje územie tak relatívne bez námahy zdvojnásobil a pričlenil k nemu významné centrum východnej spirituality, horu Athos.[9][10] Sám Štafan na Athose strávil niekoľko mesiacov v rokoch 1347/48.[5] Z významnejších balkánskych miest Srbom odolal iba Solún.[10]
V roku 1346 sa pod usporiadal Štefan vo svojom hlavnom kráľovom sídle Skopje koncil, na ktorom bolo srbské arcibiskupstvo svojvoľne povýšené na patriarchát. Nový srbský patriarcha Ioanikije I. následne Dušana v Skopje korunoval cárom (cisárom) Srbov a Grékov (Rimanov). Titul srbského kráľa však nezanikol, keďže bol udelený Dušanovmu synovi Urošovi. Udalosť vyvolala v byzantskom Konštantínopole značné rozhorčenie. Dotýkala sa totiž svetských práv a cti byzantských cisárov, ako aj práv konštantínopolských patriarchov. Konštantínopolský patriarcha Kallistos I. v roku 1351 dokonca vyhlásil exkomunikáciu (resp. anatému) na Dušana, srbského patriarchu i na celý srbský klér.[4][9][11]
Štefan Dušan bojoval aj na severe krajiny, svoju moc rozšíril ďalej do Bosny v ktorej vládol Štefan II.[10] V októbri 1350 zahájil výpravu, ktorá dočasne dobyla Zachlumsko a pokračovala na západ k rieke Krka. Pri nej Dušana privítali obyvatelia Trogiru a Šibeniku. Štefan mal pravdepodobne v úmysle navštíviť a pomôcť svojej sestre Jelene, vdove po chorvátskom šľachticovi Mladenovi III Bribirskom. Jelena totiž v mene svojho maloletého syna bránila pred Benátčanmi mestá Omiš, Klis a Skradin. Z výpravy však nakoniec zišlo, keďže na juhu povstalo nebezpečenstvo v protiofenzíve Jána VI. Kantakuzéna. Kantakuzénova moc však už upadala. Definitívny koniec Kantakuzénovej moci nastal v roku 1354, keď bol byzantský proticisár zvrhnutý. Vojna Dušana zblížila s cisárom Jánom V., ktorý ho v liste dokonca oslovoval ako srbského cára a svojho strýka.[13]
Vnútorná politika
upraviťDušanova vláda bola obdobím kultúrneho a ekonomického rozmachu Srbska. Za jeho vlády bolo vystavaných viacero monastierov, sám v roku 1348 nechal vystavať Kláštor svätých archanjelov.[4] Na novodobytých územiach ponechával pôvodnú správu a súdnictvo, do vrcholných pozícií však dosádzal vysokú srbsko-grécku šľachtu. Dušanova vláda bola silne ovplyvnená byzantským svetom, v dôsledku čoho v Srbsku v 14. storočí vyvrcholil proces grecizácie.[11]
V roku 1349 vydal Dušan prvý srbský právny kódex zvaný Zakonik (resp. Dušanov zakonik). Neskôr bolo dielo rozšírené článkami z koncilu z rokov 1353/1354. Obsahovalo niektoré významné idey, ako napr. akúsi úpravu právneho štátu. Obsahoval napríklad právo poddaných zažalovať svojich pánov, ak ich nadmieru vykorisťovali.[11] Vznikli tiež preklady starších byzantských cirkevnoprávnych diel (napr. Syntagma Mateja Blastera[5]).[9][10]
Posledné roky vlády
upraviťŠtefanove ambície pod vplyvom jeho úspechov silneli a pomýšľal dokonca nad obsadením Konštantínopola a ziskom univerzálneho (byzantského, t.j. historicky rímskeho) cisárskeho titulu, ktorý si nárokoval. Pripravovaný útok sa však Štefaniovi Dušanovi nepodarilo zorganizovať pre vpád Uhrov do Srbska v roku 1354.[9]
Keďže Dušanove vzťahy s byzantskou cirkvou boli značne negatívne, viedol rokovania s rímskym pápežom Inocentom IV. Pápež sa snažil obnoviť vplyv rímskej kúrie a rokoval tiež s Dušanom o organizácii spoločného boja proti Osmanom.[10][11] V dôsledku toho tiež pôsobil ako mediátor medzi Srbmi a uhorským kráľom Ľudovítom I. Dušan bol tiež v kontakte s českým kráľom a rímsko-nemeckým cisárom Karolom IV.[11]
Svoje plány už Dušan nestihol zrealizovať. V decembri 1355 náhle zomrel na infarkt. Hoci bol mocným vládcom, ktorý v krajine zaviedol početné reformy, nepodarilo sa mu reformovať správu krajiny. Značnú moc držali srbskí a grécki aristokrati, ktorí ovládali rozsiahle územia. Po Dušanovej smrti nastúpil na srbský trón jeho syn Uroš V. Nový vládca nedokázal zabrániť odstredivým tendenciám v dôsledku čoho sa Dušanova srbská ríša rozpadla na drobné panstvá miestnych šľachticov.[9]
Referencie
upraviť- ↑ a b c Štefan Dušan. In: Ottova všeobecná encyklopédia v dvoch zväzkoch M-Ž. Bratislava : Agentúra Cesty, 2006. ISBN 8096915940. S. 496.
- ↑ a b Štefan Dušan. In: Malá slovenská encyklopédia. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV, 1993. ISBN 978-80-85584-12-7. S. 710.
- ↑ a b c Stefan Dušan. In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2021-04-12]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ a b c d Stephen Dusan. In: ENGLISH, Edward D. Encyclopedia of the Medieval World. Vol. II. M to Z. New York : Facts On File, 2005. ISBN 0-8160-4689-1. S. 678.
- ↑ a b c d e f g h ALLEN, Jelisaveta Stanojevich; KAZHDAN, Alexander. STEFAN UROŠ IV DUŠAN. In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. ISBN 0-19-504652-8. S. 1950 – 1951.
- ↑ HURBANIČ, Martin. Stredoveký Balkán: kapitoly z politických, sociálnych a hospodárskych dejín juhovýchodnej Európy v 6.-15. storočí. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2010. ISBN 978-80-7165-818-4. S. 227.
- ↑ Slovo. Zagreb : Staroslavenski institut, 2009. Dostupné online. S. 78.
- ↑ a b DĄBROWSKA, Małgorzata. Stefan Duszan. In: Encyklopedia kultury bizantyńskiej. Ed. Oktawiusz Jurewicz. Warszawa : Wydawnictwa Uniwersytetu Warszawskiego, 2002. ISBN 83-235-0011-8. S. 444.
- ↑ a b c d e f g h i STEFAN UROŠ IV DUŠAN. In: Dictionary of the Middle Ages. Vol. 11. SCANDINAVIAN LANGUAGES – TEXTILES, ISLAMIC. New York : Charles Scribner's Sons, 1986. ISBN 0-684-18278-5. S. 475.
- ↑ a b c d e f g h 12. S. Dušan. In: Lexikon des Mittelalters. Bd. 8. Stadt (Byzanz) – Werl. Stuttgard, Weimar : Metzler-Verlag, 1999. ISBN 3-476-01742-7. S. 90 – 91.
- ↑ a b c d e f g h i ŠESTÁK, Miroslav, et al. Dějiny jihoslovanských zemí. Praha : NLN, Nakladatelství Lidové noviny, 1998. (Dějiny států.) ISBN 80-7106-266-9. S. 33 – 35.
- ↑ ALLEN, Jelisaveta Stanojevich. STEFAN UROŠ III DEČANSKI. In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. ISBN 0-19-504652-8. S. 1950.
- ↑ ĆIRKOVIC, Sima M. The Serbs. Preklad Vuk Tošić. Malden, Oxford, Carlton : Blackwell Publishing, 2004. (The Peoples of Europe.) ISBN 0-631-20471-7. S. 65 – 66.
Ďalšia literatúra
upraviť- Nemanjiči. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 344 – 345.
- ŠTĚPÁN DUŠAN UROŠ IV. In: FARRUGIA, Edward G.; AMBROS, Pavel, ed. Encyklopedický slovník křesťanského Východu. Preklad Adam Mackerle. Vyd. 1. Olomouc : Refugium Velehrad-Roma, 2010. (Prameny spirituality; zv. 15.) ISBN 978-80-7412-019-0. S. 885 – 886.
- DU[Š]AN, STEFAN (ca. 1308–20 December 1355). In: ELSIE, Robert. Historical Dictionary of Kosovo. Lanham; Toronto; Plymouth, UK : The Scarecrow Press, 2011. (Historical Dictionaries of Europe; zv. 79.) ISBN 978-0-8108-7231-8. S. 140 – 141 [pdf].