Wikipédia

Andrej Rojko

Andrej Rojko - Rojkó de Bernicze (* 30. november 1824, Liptovská Sielnica – † 10. december 1907, Lom nad Rimavicou) bol rímskokatolícky kňaz, osvetový pracovník, antisemitský agitátor a publicista.

Andrej Rojko
rímskokatolícky kňaz, osvetový pracovník, publicista
Štát pôsobeniaRakúsko-Uhorsko Rakúsko-Uhorsko
Biografické údaje
Narodenie30. november 1824
Liptovská Sielnica, Rakúske cisárstvo (dnešné Slovensko)
Úmrtie10. december 1907 (83 rokov)
Lom nad Rimavicou, Rakúsko-Uhorsko (dnešné Slovensko)
Svätenia
Cirkevrímskokatolícka
Kňaz
Kňazská vysviacka1848

Životopis upraviť

Pochádzal zo šľachtického rodu Rojko s predikátom z Brníc (Rojkó de Bernicze). Študoval na piaristickom gymnáziu v Ružomberku, na lýceu v Levoči, filozofiu a teológiu v Rožňave. V roku 1848 bol vysvätený za kňaza. Vykonával pastoračnú činnosť na viacerých miestach Slovenska od roku 1891 žil na odpočinku v Lome nad Rimavicou. Bol vzdelaný, kultúrne a politicky rozhľadený, polyglot. Mecén celonárodných podujatí i kultúrneho života. Predplácal českú a slovenskú tlač, v roku 1850 prispel na pomník J. Hollého, v roku 1862 podporil slovenské divadlo v Liptovskom Mikuláši, 1863 na obnovu tisovského chrámu, 1868 zakladateľ gymnázia v Kláštore pod Znievom, člen jeho výboru, 1871 jednateľ Spolku svätého Vojtecha. Za problematické politické postoje, panslavizmus a antisemitizmus bol často prekladaný, v rokoch 1883 – 1884 a 1888 – 1889 väznený, za články až do roku 1904 perzekvovaný. Pod vplyvom J. Plošica zakladal spolky striedmosti, nedeľné školy, náboženské družiny zamerané na vzdelávanie a šírenie podnikavosti v ktorých videl možnosti na odstránenie ekonomickej závislovisti Slovákou na židoch.[1] Horlil za spoluprácu Slovanov v monarchii na základe spoločného nepriateľa: Židov, ktorých obviňoval z protikresťanskej konšpirácie s liberálmi a slobodomurármi.[2] V roku 1906 vážne ochorel. Na následky choroby zomrel 10. decembra 1907 v Lome nad Rimavicou.[3]

Politické názory upraviť

Rojko je extrémnym prípadom katolíckeho antisemitu, ktorý stotožňuje Židov s diabolským plánom ovládnuť svet s pomocou zblúdilých agentov - slobodomurárov, liberálov a socialistov - usilujúcich o rozvrátenie náboženstva a tradičnej kresťanskej spoločnosti.

Rojka, podobne ako ďalších anti-judaistických katolíckych kňazov, zradikalizovala kauza vraždy v Tiszaeszláru. Malo ísť o rituálnu vraždu kresťanského dievčaťa Ester Solymosiovej, ktorú podľa antisemitov zavraždili Židia pri praktizovaní svojej viery.[4] Kauza v mnohom pripomína hilsneriádu.

Rojko ešte pred započatím novinárskej kariéry vo svojich kázňach hrozil židovsko-masonským a liberálnym sprisahaním. Rojko svoj prvý explicitne protižidovský text uverejnil v roku 1880 na stránkach Katolíckych novín. Ide o článok Budúcnosť, v ktorom Rojko obviňuje Židov z materializmu a klaňania sa mamone a zlatému teľaťu. Niekoľko mesiacov po uverejnení Budúcnosti sa v Katolíckych novinách objavil ďalší Rojkov článok s názvom Nihilisti. V ňom opakuje svoje tvrdenie, že Židia sú v úzkom kontakte s inými zločincami, ako sú slobodomurári, socialisti a komunisti. Obviňuje ich, že usilujú o svetovládu prostredníctvom Alliance israèlite universale.[5]

Rojko začal agitovať za Slovenskú ľudovú stranu (tiež Katolícka ľudová strana) vo voľbách v roku 1896. Už vo svojom prvom článku pre stranický týždenník Kresťan: Opovrženia hodní ničomníci sa zaoberá údajným sprisahaním liberálov a Židov. Ďalej útočí na slobodomurárov. Rojko obviňuje slobodomurárov zo satanizmu, pričom sa odvoláva na odhalenia Lea Taxila a Jorisa-Karla Huysama, ktoré boli už vo svojej dobe považované za podvrh. Rojko považoval slobodomurárov za židovských otrokov. V roku 1897 uverejnil sériu článkov pod názvom Judaizmus a slobodomurárstvo, v ktorých sa objavujú nové, rasistické témy. Židov označuje za parazitov na árijskej rase, bacily týfusu ničiace zdravé telo národa. Bohatí Židia boli podľa Rojaka náchylní k degenerácii.[6]

Perzekúcia upraviť

V roku 1869 bol Rojko predvolán pred súd pre poburovanie proti úradom. Prvostupňový súd ho uznal vinným, Rojko sa však úspešne odvolal.[7] O sedemnásť rokov neskôr, musel nastúpiť do štátneho väzenia vo Vacove, keď bola jeho žiadosť o milosť zamietnutá a Rojko , a to aj napriek príhovoru kardinála Haylanda a vacovského biskupa Konstantina Schusztera.[8] V roku 1871 na príkaz ministerstva dvaja lekári dva týždne sledovali jeho duševné zdravie.[9] V roku 1888 bol opäť dehonestovaný, keď bol obvinený z poburovania proti vierovyznaniu a odsúdený na jeden rok odňatie slobody vo väzení vo Vacove.[10] V roku 1896 naňho podal bratislavský župan trestné oznámenie za jeho prvý článok v časopise Kresťan. Ministerstvo vnútra následne vyzvalo ministerstvo spravodlivosti, aby podalo sťažnosť na prokuratúru. Kráľovská prokuratúra však Rojka neuznala za vinného, keďže v jeho článkoch nezistila žiadne podnecovanie proti triede, viere alebo národnosti. V roku 1897 Rojka predstúpil pred tlačový proces a porota ho sice uznala za vinného, ale v pomere 11 hlasov za a 1 proti ho oslobodila.[10] Na základe článku v seriáli Židovstvo a slobodomurárstvo z jesene 1897 bol Rojko maďarským prokurátorom obvinený z poburovania proti viere. 7 z 12 porotcov uznalo Rojka za vinného, ale pre prevládajúce nezhody o tom, či Rojko búril proti Židom na základe viery alebo na základe maďarskej národnosti, bol prepustený.[11] Keď v roku 1902 pricestoval do Budapešti na súdny proces, jeho odporcovia podpálili jeho dom. Jeho knižnica, rukopisy a všetok osobný majetok boli spálené.[12]

Publicistická činnosť upraviť

  • 1850, 1852, 1859: Cyrill a Metod
  • 1854 – 1859: Katolícke noviny
  • 1871 – 1872: Národné noviny
  • 1873: Podobenstvo (brožúra)
  • 1877 – 1889: Národný hlásnik
  • 1896 – 1903: Kresťan (stranický týždenník Katolikus Néppárt)
  • 1900: Otcovský hlas (Kniha)
  • 1903: Slovenský týždenník

Referencie upraviť

  1. ↑ MASSURA, Josef. Reč na prvom válnom shromáždení „Hospodárského, Potravného a Úverného spolku“ v Liptovksej teplej.. Kresťan (Budapešť), 1895, roč. 12, čís. 17.
  2. ↑ ONDREJ, Rojko. Ciele židovské. Kresťan (Budapešť), roč. 3, čís. 3, s. 4.
  3. ↑ Nekrológ Andreja Rojka. Národné noviny (Bratislava), 1907, roč. 38, čís. 148, s. 3-4.
  4. ↑ SZABÓ, Miloslav. Klérofašisti, slovenskí kňazi a pokušenie radikálnej politiky. 1. vyd. Bratislava : Slovart, 2019. S. 12.
  5. ↑ ROJKO, Andrej. Nihilisti. Kresťan, 1881, roč. 12, čís. 45, s. 6-7.
  6. ↑ ROJKO, Andrej. Pochváleň buď Ježiš Kristus!. Krestaň (Budapešť), 1902, roč. 9, čís. 39, s. 11.
  7. ↑ PODĎUMBIERSKÝ GÁL, Ján. Ondrej Rojko, šestnásta obeta černovskej vraždy. Slovenská Liga, čís. 15, s. 11-14.
  8. ↑ ONDREJ, Rojko. Dôstojný pán redaktor. Kresťan, roč. 3, čís. 36, s. 5.
  9. ↑ ROJKO, Ondrej. Budúcnosť. Katolícke Noviny (Skalica), 1880, roč. 11, čís. 12, s. 179-180.
  10. ↑ a b SZABÓ, Miloslav. Nábožesnké alebo rasové sprisahanie? Antisemtitizmus v publicistike katolíckeho kňaza Andreja Rojka. Historik a dejiny v československom storočí osudových dátumov. 1. vyd. Bratislava : SAV, 2018. S. 44.
  11. ↑ Tlačová prvota kňaza Andreja Rojku.. Národné Noviny (Bratislava), roč. 29, čís. 128, s. 7.
  12. ↑ Slovenský biografický slovník (od roku 833 do roku 1990) V. zväzok R-Š. 1. vyd. Martin : Matica Slovenská, 1992.

Literatúra upraviť

Externé odkazy upraviť

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Andrej_Rojko&oldid=7806600“