Chronologická tabuľka kozmologických teórií

Toto je chronologický prehľad ľudského porozumenia vesmíru počas viac ako 2 tisíc rokov. Moderné kozmologické myslenie sa mení spolu s vývojom vedeckej disciplíny nazývanej fyzikálna kozmológia.

Kozmológia

Vesmír · Veľký tresk · Vek vesmíru · Chronológia vesmíru Skorý vesmír Inflácia Nukleosyntéza GWB Neutrínové pozadie Kozmické mikrovlnné pozadie Expanzia vesmíru Červený posun Hubblov zákon Rozpínanie vesmíru Friedmannove rovnice FLRW metrika Vznik štruktúry Tvar vesmíru Vznik štruktúry Reionizácia Vznik a vývoj galaxií Veľká skupina kvazarov Pozorovateľný vesmír Vlákna galaxií Budúcnosť vesmíru Konečný osud vesmíru Budúcnosť expandujúceho vesmíru Komponenty Lambda-CDM model Temná energia Temná hmota História kozmologických teórií Časová os kozmologických teórií História teórie Veľkého tresku Objav kozmického mikrovlnného pozadia Experimenty Pozorovacia kozmológia 2dF SDSS COBE BOOMERanG WMAP Planck Vedci Galilei Kopernik Newton Einstein Hawking Friedman Lemaître Hubble Penzias Bharadwaj Tolman Wilson Gamow Dicke Zel'dovich Aaronson Mather Rubin Penrose Alfvén Smoot Ehlers Ellis Sunyaev Schmidt Suntzeff de Sitter Guth Sociálny dopad Náboženské interpretácie

Pred rokom 1900

• cca 16. storočie pred Kr. – Mezopotámska kozmológia obsahovala plochú, kruhovú Zem obklopenú kozmickým oceánom.
• cca 12. storočie pred Kr.  – Rigvéda obsahuje nejaké kozmologické spevy, čiastočne v 10. knihe. Násadíja Súkta opisuje pôvod vesmíru, ktorý vznikol z Hiranjagarbha čiže Zlatého vajca.
• 6. storočie pred Kr. – Babylonská mapa sveta zobrazuje Zem obklopenú kozmickým oceánom, so siedmimi ostrovmi okolo nej, tvoriacimi sedemcípu hviezdu. Súdobá biblická kozmológia opisuje plochú, okrúhlu Zem, plávajúcu na vode a preklenutú pevnou klenbou s hviezdami.
• 4. storočie pred Kr. – Aristoteles navrhol geocentrický vesmír, v ktorom je Zem stacionárna a vesmír je konečný v priestore, ale nekonečný v čase.
• 3. storočie pred Kr. – Aristarchos zo Samosu navrhol heliocentrický vesmír.
• 3. storočie pred Kr. – Archimedes zo Syrakúz vo svojej práci Psammites odhadol priemer vesmíru na približne 2 svetelné roky.
• 2. storočie pred Kr. – Seleukos doplnil Aristarchov model použitím slapových javov.
• 2. storočie po Kr. – Ptolemaios navrhol geocentrický model, kde Slnko, Mesiac a viditeľné planéty obiehali okolo Zeme
• 5. – 11. storočie po Kr. – Viacero astronómov navrhlo heliocentrický model: Árjabhata, Albumasar a Al-Sidžzí.
• 6. storočie po Kr. – Ján Filoponos navrhol vesmír, ktorý je konečný v čase.
• cca 8. storočie – Puránska hinduistická kozmológia, v ktorej vesmír prechádza opakovaným cyklom stvorenia, zničenia a znovuzrodenia. Jeden cyklus trvá 4,32 miliardy rokov.
• 9. – 12. storočie – Al-Kindí, Saadja Gaon a Al-Gazzálí podporujú vesmír s konečnou minulosťou a vyvinuli dva logické argumenty proti koncepcii nekonečnej minulosti. Jeden z nich neskôr prevzal Immanuel Kant.
• 964 – Abd ar-Rahmán ibn Umar as-Súfí, perzský astronóm, uskutočnil prvé zaznamenané pozorovanie galaxie Androméda a Veľkého Magellanovho mraku.
• 12. storočie- Fachr ad-Dín ar-Rází rozoberal islamskú kozmológiu, odmietol Aristotelovu predstavu geocentrického vesmíru a tvrdil, že vesmír má okrem nášho sveta veľmi veľa svetov, že vesmír je nekonečný a je možné že existuje nekonečný počet vesmírov.
• 13. storočie – Nasír al-Dín al-Túsí poskytol prvý empirický dôkaz o rotácii Zeme okolo vlastnej osi.
• 13. storočie – Nachmanides predpokladal rozpínanie vesmíru a existenciu 10 rozmerov.
• 15. storočie – Ali Kušdží poskytol empirický dôkaz rotácie Zeme okolo vlastnej osi a odmietol Ptolemaiove a Aristotelove teórie o stacionárnej Zemi.
• 15. – 16. storočie – Nílakantha Sómajádži a Tycho Brahe navrhli vesmír, v ktorom planéty obiehali Slnko a Slnko obiehalo Zem, geoheliocentrická sústava (tzv. tychovská sústava).
• 1543 – Mikuláš Kopernik publikoval v práci De revoluionibus orbium coelestium heliocentrický vesmír.
• 1576 – Thomas Digges upravil Kopernikov systém, vonkajší okraj nahradil neohraničeným priestorom s hviezdami.
• 1584 – Giordano Bruno navrhol nehierarchický vesmír, v ktorom Kopernikova slnečná sústava nie je stred vesmíru, ale len relatívne bezvýznamná hviezda.
• 1610 – Johannes Kepler použil tmavú nočnú oblohu ako dôkaz konečného vesmíru.
• 1687 – Sir Isaac Newton opísal pohyb veľkých telies v celom vesmíre pomocou svojich zákonov.
• 1720 – Edmund Halley navrhol ranú podobu Olbersovho paradoxu.
• 1744 – Jean-Philippe de Cheseaux navrhol ranú podobu Olbersovho paradoxu.
• 1755 – Immanuel Kant tvrdil, že hmloviny sú v skutočnosti samostatné galaxie mimo Mliečnej cesty, nazval ich ostrovné vesmíry.
• 1791 – Erasmus Darwin napísal prvý opis cyklického vesmíru vo svojej básni The Economy of Vegetation.
• 1826 – Heinrich Wilhelm Olbers predstavil Olbersov paradox.
• 1848 – Edgar Allan Poe navrhol prvé správne riešenie Olbersovho paradoxu v Eureka: A Prose Poem.

1900 – 1949

• 1905 – Albert Einstein publikoval Špeciálnu teóriu relativity, tvrdiacu že čas a priestor nie sú oddelené.
• 1915 – Albert Einstein publikoval Všeobecnú teóriu relativity, ktorá ukázala, že hustota energie zakrivuje časopriestor.
• 1917 – Willem de Sitter odvodil statickú izotropnú kozmológiu s kozmologickou konštantou, a tiež rozpínajúcu prázdnu kozmológiu s kozmologickou konštantou, nazývanú De Sitterov vesmír.
• 1920 – uskutočnila sa debata Shapleyho a Curtisa.
• 1921 – bol publikovaný prepis debaty Shapleyho a Curtisa.
• 1922 – Vesto Slipher zosumarizoval svoj výskum systematického červeného posunu špirálových galaxií.
• 1922 – Alexander Friedmann našiel riešenie Einsteinových rovníc poľa, ktoré predpokladalo rozpínanie vesmíru.
• 1924 – Edwin Hubble objavil, že vesmír tvoria tisíce galaxií.
• 1927 – Georges Lemaître opisuje vznik expandujúceho vesmíru, ktorý sa riadi Einsteinovými rovnicami. Predpoklad súvislosti vzdialenosti a červeného posunu je založený na tomto riešení.
• 1928 – Howard Percy Robertson zistil, že merania červeného posunu Vesto Sliphera v kombinácii s meraniami jasu naznačujú súvislosť vzdialenosti a červeného posunu.
• 1929 – Edwin Hubble demonštroval lineárny vzťah vzdialenosti a červeného posunu a dokazuje rozpínanie.
• 1933 – Edward Milne vytvoril a sformoval kozmologický princíp.
• 1934 – Georges Lemaître vysvetľuje kozmologickú konštantu pomocou energie vákua.
• 1938 – Paul Dirac navrhuje hypotézu veľkých čísel, tzn. že gravitačná konštanta je malá, pretože sa zmenšuje s časom.
• 1948 – Ralph Alpher, Hans Bethe ("v neprítomnosti") a George Gamow skúmali syntézu prvkov v rýchlo expandujúcom a chladnúcom vesmíre. Predpokladajú, že prvky vznikli rýchlym zachytením neutrónu.
• 1948 – Hermann Bondi, Thomas Gold and Fred Hoyle navrhli kozmológiu ustáleného stavu, založeného na dokonalom kozmologickom princípe.
• 1948 – George Gamow predpovedá existenciu žiarenia kozmického mikrovlnného pozadia.

1950 – 1999

• 1950 – Fred Hoyle prvýkrát použil termín Veľký tresk.
• 1961 – Robert Dicke prvýkrát použil slabý antropický princíp.
• 1965 – Hannes Alfvén nevrhol už nepoužívaný koncept ambiplazmy na vysvetlenie baryónovej asymetrie.
• 1965 – Martin Rees a Dennis Sciama analyzovali kvazary a objavili, že hustota kvazarov sa zvyšuje s červeným posunom.
• 1965 – Arno Penzias a Robert Wilson objavili žiarenie mikrovlnného pozadia s teplotou 2,7 K.
• 1966 – Stephen Hawking a George Ellis preukázali, že každá plauzibilná všeobecnorelativistická kozmológia je singulárna.
• 1966 – James Peebles preukázala, že Veľký tresk predpovedá správne množstvá hélia.
• 1967 – Andrej Sacharov predstavuje požiadavky na baryogenézu, baryónovo – antibaryónovú asymetriu vo vesmíre.
• 1969 –  Charles Misner prezentuje problém horizontu Veľkého tresku.
• 1969 –  Robert Dicke prezentuje problém plochosti Veľkého tresku.
• 1974 – Robert Wagoner, William Fowler a Fred Hoyle preukázali, že Veľký tresk predpokladá správne množstvá deutéria a lítia.
• 1977 – Gary Steigman, David Schramm a James Gunn skúmajú vzťah medzi počiatočným množstvom hélia a počtom neutrín.
• 1981 – Viačeslav Fiodorovič Muchanov a G. Čibisov tvrdia, že kvantové fluktuácie v inflačnom vesmíre môžu viesť k veľkým štruktúram.
• 1981 – Alan Harvey Guth navrhuje inflačné teórie ako možné riešenie problému horizontu a problému plochosti.
• 1989 – objav Veľkého múru.
• 1990 – priebežné výsledky sondy COBE potvrdzujú spektrum kozmického mikrovlnného pozadia s presnosťou 1:10⁵.
• 1992 – ďalšie merania COBE objavili malé rozdiely v kozmickom mikrovlnnom pozadí.
• 1998 – Supernova Cosmology Project a High-Z Supernova Search Team na základe vzdialeností supernov typu Ia objavil kozmické zrýchľovanie.
• 1998 – Merania žiarenia CMB s lepším rozlíšením ako COBE. Výsledky merania naznačujú, že geometria vesmíru je plochá.

Po 2000

• 2001 – Austrálsko/britský tím z 2dF Galaxy Redshift Survey (2dF) poskytol silný dôkaz, že hustota hmoty je takmer 25 % kritickej hustoty. Spolu s výsledkami CMB pre plochý vesmír to predstavuje nezávislý dôkaz kozmologickej konštanty alebo tmavej energie.
• 2002 – Cosmic Background Imager (CBI) v Čile získal snímky žiarenia kozmického mikrovlnného pozadia doteraz najvyšším uhlovým rozlíšením 4 uhlové minúty.
• 2003 – Wilkinson Microwave Anisotropy Probe (WMAP) NASA získal detailný obrázok žiarenia kozmického mikrovlnného pozadia celej oblohy. Z obrázku možno odvodiť, že vek vesmíru je 13,7 miliardy rokov a je veľmi kozistentný s Lambda-CDM modelom.
• 2003 – objav Veľkého Sloanovho múru.
• 2004 – The Degree Angular Scale Interferometer (DASI) ako prvý získal polarizačné spektrum žiarenia kozmického mikrovlnného pozadia.
• 2005 – Oba prieskumy červeného posunu Sloan Digital Sky Survey (SDSS) a 2dF zachytili akustické oscilácie baryónov, kľúčový predpoklad modelov chladnej tmavej hmoty.
• 2006 – uvoľnené očakávané trojročné dáta WMAP, potvrdzujúce predchádzajúce analýzy.
• 2006 – 2011 – vylepšené merania WMAP, nové prieskumy supernov ESSENCE a SNLS a akustické oscilácie baryónov z SDSS a WiggleZ sú konzistentné so štandardným Lambda-CDM modelom.

Pozri aj

• Chronológia vesmíru
• Zoznam kozmológov

Referencie

Astronomický portál