Wikipédia

Eduard VIII. (Spojené kráľovstvo)

kráľ Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska, Britských domínií a cisár Indie

Eduard VIII. (Edward Albert Christian George Andrew Patrick David; * 23. jún 1894, Londýn, Spojené kráľovstvo – † 28. máj 1972, Paríž, Francúzsko) bol kráľom Spojeného kráľovstva a domínií britského impéria, a cisárom Indie od 20. januára 1936 do svojej abdikácie v decembri toho istého roku.

Eduard VIII.
kráľ Spojeného kráľovstva, britských domínií a cisár Indie
Eduard v roku 1922, keď bol princom z Walesu
Eduard v roku 1922, keď bol princom z Walesu
Eduard VIII., erb (z wikidata)
Eduard VIII., podpis (z wikidata)
Panovanie
DynastiaWindsorovci (po roku 1917)
Sasko-cobursko-gothovci (do roku 1917)
Panovanie20. január – 11. december 1936
PredchodcaJuraj V.
NástupcaJuraj VI.
Biografické údaje
Pôvodné menoEdward Albert Christian George Andrew Patrick David
Narodenie23. jún 1894
White Lodge, Richmond Park, Surrey, Anglicko
Úmrtie28. máj 1972 (77 rokov)
4 route du Champ d'Entraînement, Paríž, Francúzsko
Pochovanie5. jún 1972
Royal Burial Ground, Frogmore, Windsor, Berkshire
Rodina
Manželka
Wallis Simpsonová (od roku 1937)
OtecJuraj V.
MatkaMária z Tecku
Ďalšie tituly
Guvernér Bahám
18. august 1940 - 16. marec 1945
PredchodcaSir Charles Dundas (úradujúci)
NástupcaSir William Lindsay Murphy
Odkazy
Spolupracuj na CommonsEduard VIII.
(multimediálne súbory na commons)

Eduard sa narodil za vlády svojej prababičky kráľovnej Viktórie ako najstaršie dieťa vojvodu a vojvodkyne z Yorku, neskôr kráľa Juraja V. a kráľovnej Márie. Na jeho 16. narodeniny bol vymenovaný za princa z Walesu, sedem týždňov potom, čo jeho otec nastúpil na trón. Ako mladík slúžil počas prvej svetovej vojny v britskej armáde a v mene svojho otca podnikol niekoľko zámorských ciest. Ako princ z Walesu sa angažoval v niekoľkých záležitostiach, ktoré znepokojovali jeho otca a britského premiéra Stanleyho Baldwina.

Eduard sa stal kráľom po smrti svojho otca. Ako kráľ prejavoval netrpezlivosť voči súdnemu protokolu a medzi politikmi vyvolával znepokojenie tým, že zjavne nerešpektoval zavedené ústavné konvencie. Iba niekoľko mesiacov po nástupe na trón spôsobil ústavnú krízu tým, že sa chcel oženiť s Američankou Wallis Simpsonovou, ktorá sa rozviedla s prvým manželom a žiadala rozvod s druhým. Predseda vlády Spojeného kráľovstva a domínií sa postavili proti manželstvu. Argumentoval, že rozvedená žena s dvoma žijúcimi bývalými manželmi je politicky a spoločensky neprijateľná ako perspektívna kráľovná manželka. Takéto manželstvo by navyše bolo v rozpore s postavením Eduarda ako titulárnej hlavy anglikánskej cirkvi, ktorá v tom čase nesúhlasila s novým sobášom po rozvode, ak bol bývalý manžel ešte nažive. Eduard vedel, že Baldwinova vláda rezignuje, ak by manželstvo pokračovalo, čo by mohlo vynútiť všeobecné voľby a zničiť jeho postavenie politicky neutrálneho ústavného monarchu. Keď vyšlo najavo, že sa nemôže oženiť s Wallis a zostať popritom na tróne, abdikoval. Po ňom nastúpil jeho brat Juraj VI. S panovaním 326 dní je Eduard jedným z najkratšie vládnucich panovníkov v britskej histórii.

Po jeho abdikácii bol vymenovaný za vojvodu z Windsoru. Oženil sa s Wallis vo Francúzsku 3. júna 1937, po právoplatnosti jej druhého rozvodu. Neskôr v tom roku absolvoval pár turné po nacistickom Nemecku. Počas druhej svetovej vojny bol najskôr dislokovaný v Britskej vojenskej misii vo Francúzsku, ale po súkromných obvineniach, že je sympatizantom nacistov, bol vymenovaný za guvernéra Bahám. Po vojne strávil zvyšok života na dôchodku vo Francúzsku. S Wallis zostali manželmi až do jeho smrti v roku 1972. Wallis zomrela o 14 rokov neskôr.

MladosťUpraviť

 
Eduard (druhý zľava) so svojím otcom a mladšími súrodencami (Albertom a Máriu), fotografia od jeho babičky Alexandry, 1899

Narodil sa 23. júna 1894 vo White Lodge v Richmond Park na okraji Londýna za vlády svojej prababičky, kráľovnej Viktórie.[1] Bol najstarším synom vojvodu a vojvodkyne z Yorku (neskôr kráľ Juraj V. a kráľovná Mária). Jeho otec bol synom princa a princeznej z Walesu (neskorší kráľ Eduard VII. a kráľovná Alexandra). Jeho matka bola najstaršou dcérou princeznej Márie Adelaide z Cambridge a Františka, vojvodu z Tecku. V čase jeho narodenia bol tretí v poradí následníka trónu za svojím starým otcom a otcom.

16. júla 1894 bol pokrstený ako Edward Albert Christian George Andrew Patrick David. Meno „Eduard“ bolo vybrané na počesť jeho zosnulého strýka princa Alberta Viktora, vojvodu z Clarence a Avondale, ktorý bol v rámci rodiny známy ako „Eddy“ (Eduard bolo medzi jeho krstnými menami); „Albert“ bolo udelené na príkaz kráľovnej Viktórie pre jej zosnulého manžela Alberta Sasko-kobursko-gothajského; „Christian“ bolo na počesť svojho pradeda dánskeho kráľa Kristiána IX. a posledné štyri mená - George, Andrew, Patrick a David - pochádzali od patrónov Anglicka, Škótska, Írska a Walesu.[2] V jeho rodine a medzi blízkymi priateľmi bol vždy známy pod priezviskom David.[3]

Ako to bolo v tej dobe bežnou praxou u detí z vyšších vrstiev, Eduarda a jeho mladších súrodencov vychovávali skôr opatrovateľky než priamo rodičia. Jedna z Eduardových ranných opatrovateliek ho často týrala tým, že ho zvierala skôr, ako mal byť predložený rodičom. Jeho následný plač a kvílenie viedlo vojvodu a vojvodkyňu k tomu, aby jeho a opatrovateľku poslali preč.[4] Opatrovateľka bola prepustená po odhalení jej zlého zaobchádzania s deťmi a nahradila ju Charlotte Billová.[5]

Eduardov otec, hoci bol tvrdo disciplinárny, bol demonštratívne láskavý a jeho matka prejavovala u svojich detí bláznivú stránku povahy, ktorá popierala jej strohý verejný obraz.

VzdelanieUpraviť

 
Eduard ako stredný dôstojník na palube HMS Hindustan, 1910

Spočiatku Eduarda doma doučovala Helen Bricková. Keď jeho rodičia takmer deväť mesiacov po smrti kráľovnej Viktórie v roku 1901 cestovali po Britskom impériu, mladý Eduard a jeho súrodenci zostali v Británii so svojimi starými rodičmi, kráľovnou Alexandrou a kráľom Eduardom VII., ktorí ich vnukov a vnučku zaliali láskou. Po návrate svojich rodičov bol Eduard zverený do starostlivosti dvoch mužov, Fredericka Fincha a Henryho Hansella, ktorí Eduarda a jeho bratov a sestru prakticky vychovávali počas zostávajúcich materských rokov.[6]

Eduard bol pod prísnym dohľadom Hansella až do takmer trinástich rokov. Súkromní lektori ho učili nemecký a francúzsky jazyk.[7] Absolvoval skúšku a dostal sa na Kráľovskú námornú školu v Osborne, kde začal chodiť od roku 1907. Hansell chcel, aby Eduard vstúpil do školy skôr, ale princov otec s tým nesúhlasil.[8] Po dvoch rokoch na Osborne College, ktorá ho nebavila, sa presunul na Kráľovskú námornú školu v Dartmouthe. Naplánovaný bol priebeh dvoch rokov na tejto škole, po ktorých nasledoval vstup do Kráľovského námorníctva.[9]

Eduard sa automaticky stal vojvodom z Cornwallu a vojvodom z Rothesay 6. mája 1910, keď jeho otec zasadol na trón ako Juraj V. po smrti Eduarda VII. V deň svojich 16. narodenín, 23. júna 1910, sa stal sa princom z Walesu a grófom z Chesteru.[10] Prípravy na jeho budúcnosť ako kráľa sa začali rásť. Pred formálnymi promóciami bol stiahnutý z námorného kurzu, tri mesiace slúžil ako stredný dôstojník na palube vojnovej lode Hindustan, potom okamžite vstúpil na Magdalen College v Oxforde, na ktorú bol podľa názorov jeho životopiscov intelektuálne nepripravený. S univerzitným klubom sa naučil ako hrať pólo, keďže bol horlivým jazdcom.[11] Z Oxfordu odišiel po ôsmich termínoch bez akademickej kvalifikácie.

Princ z WalesuUpraviť

Eduard bol oficiálne vymenovaný za princa z Walesu v špeciálnom obrade na hrade Caernarfon 13. júla 1911.[12] Vymenovanie sa uskutočnilo vo Walese na podnet waleského politika Davida Lloyda Georga, strážcu hradu a ministra financií v liberálnej vláde.[13] Lloyd George vymyslel pomerne fantazijný obrad v štýle waleského sprievodu a Eduarda trénoval, aby prehovoril niekoľkými slovami vo waleštine.[14]

 
Eduard v auguste 1915, počas prvej svetovej vojny

Keď v roku 1914 vypukla prvá svetová vojna, Eduard dosiahol minimálny vek pre aktívnu službu a horlivo sa jej zúčastňoval.[15] K členom granátnickej stráže sa pripojil v júni 1914, a hoci bol ochotný slúžiť v prvej línii, minister vojny lord Kitchener to odmietol pripustiť s odvolaním sa na nesmiernu ujmu, ktorá by nastala, keby bol zajatý následník trónu nepriateľmi.[16] Napriek tomu bol Eduard na vlastnej koži svedkom zákopovej vojny a navštevoval frontovú líniu tak často, ako len mohol, za čo mu bol v roku 1916 udelený Vojenský kríž. Jeho úloha vo vojne, aj keď obmedzená, ho urobila populárnym medzi veteránmi konfliktu.[17] Prvý vojenský let absolvoval v roku 1918, neskôr získal pilotný preukaz.[18]

Počas 20. rokov 20. storočia ako princ z Walesu mnohokrát zastupoval svojho otca doma i v zahraničí. Jeho hodnosťou, cestovaním, dobrým vzhľadom a nezosobášeným postavením si získal veľa pozornosti verejnosti. Na vrchole svojej popularity bol najfotografovanejšou celebritou svojej doby a udával pánsku módu.[19] Počas svojej návštevy Spojených štátov v roku 1924 časopis Men's Wear poznamenal: „Priemerného mladého muža v Amerike viac zaujíma oblečenie princa z Walesu než ktoréhokoľvek iného jedinca na Zemi.“[20]

 
Eduard v Ashburtone na Novom Zélande, 1920

Eduard navštívil oblasti postihnuté chudobou v Británii[21] a v rokoch 1919 až 1935 podnikol 16 ciest do rôznych častí impéria. Na turné v Kanade v roku 1919 získal ranč Bedingfield neďaleko mesta Pekisko v štáte Alberta a v roku 1924 daroval trofej princa z Walesu Národnej hokejovej lige (NHL).[22] Vyviazol bez zranení, keď sa v roku 1920 vykoľajil pred Perthom vlak, ktorým išiel počas cesty po Austrálii.[23] V roku 1929 ho Sir Alexander Leith, popredný konzervatívec na severe Anglicka, presvedčil, aby urobil trojdňovú návštevu uhoľných polí v grófstvach Durham a Northumberland, kde bola veľká nezamestnanosť.[24] Od januára do apríla 1931 prešli princ z Walesu a jeho brat princ Juraj 29 000 km na turné po Južnej Amerike.

Hoci bol Eduard často odcestovaný, zdieľal rasové predsudky voči cudzincom a mnohým poddaným Impéria a veril, že bieli sú vo svojej podstate nadradení.[25] V roku 1920 pri svojej návšteve Austrálie napísal o domorodých Austrálčanoch: „sú najodpornejšou formou živých tvorov, aké som kedy videl !! Sú to najnižšie známe formy ľudských bytostí a sú opiciam najbližšie.“[26]

V roku 1919 súhlasil s prezidentom organizačného výboru pre navrhovanú výstavu British Empire Exhibition vo Wembley Park v Middlesexe. Prial si, aby výstava zahŕňala „veľké národné športovisko“, a tak sa podieľal na vzniku štadióna Wembley.[27]

RománikyUpraviť

 
Portrét od Reginalda Grenvilla Evesa, cca. 1920

V roku 1917 rád trávil čas v Paríži, keď bol v pluku na západnom fronte. Predstavili ho parížskej kurtizáne Marguerite Alibertovej, do ktorej sa zamiloval. Napísal jej úprimné listy, ktoré si ponechala. Asi po roku tento vzťah prerušil. V roku 1923 bola Alibertová zbavená viny v procese s vraždou po tom, čo zastrelila svojho manžela v hoteli Savoy. Kráľovská rodina vyvinula zúfalé úsilie, aby zabezpečila, že Eduardovo meno nebude uvedené v súvislosti s procesom alebo Alibertovou.[28]

Eduardovo zženštenie a nerozvážne správanie počas 20. a 30. rokov znepokojovalo predsedu vlády Stanleyho Baldwina, kráľa Juraja V. a blízkych. Juraj V. bol sklamaný z neúspechu svojho syna usadiť sa v živote, znechutený jeho pomermi s vydatými ženami a zdráhal sa, aby zdedil jeho korunu. „Keď budem mŕtvy,“ povedal Juraj, „chlapec sa o dvanásť mesiacov zruinuje.“[29]

Juraj V. uprednostnil svojho druhého syna Alberta („Bertieho“) a Albertovu dcéru Alžbetu („Lilibet“), neskoršieho kráľa Juraja VI. a kráľovnú Alžbetu II. Dvoranovi povedal: „Modlím sa k Bohu, aby sa môj najstarší syn nikdy neoženil a nemal deti a aby medzi Bertieho, Lilibet a trón nič nevkročilo.“[30] V roku 1929 časopis Time priniesol správu, že Eduard dráždil Albertovu manželku, tiež menom Alžbeta (neskôr kráľovná matka), tým, že ju nazýval „kráľovná Alžbeta“. Časopis sa jej pýtal, či „sa niekedy nečudovala, koľko pravdy je na príbehu, o ktorom sa kedysi [Eduard] vyjadril, že sa vzdá svojich práv po smrti Juraj V. - čím by jej mohla vzniknúť prezývka, ktorou ju oslovoval“.[31]

 
Thelma Furnessová a princ z Walesu v roku 1932

V roku 1930 mu dal Juraj V. na prenájom Fort Belvedere vo Windsor Great Park.[32] Tam pokračoval vo vzťahoch so sériou vydatých žien, vrátane Fredy Dudley Wardovej a Lady Furnessovej, americkej manželky britského vrstovníka, ktorá predstavila princa svojej priateľke a americkej kolegyni Wallis Simpsonovej. Simpsonová sa v roku 1927 rozviedla so svojím prvým manželom, americkým námorným dôstojníkom Winom Spencerom. Jej druhý manžel Ernest Simpson bol britsko-americký podnikateľ. Wallis Simpsonová a princ z Walesu, ako sa všeobecne uznáva, sa stali milencami, zatiaľ čo Lady Furnessová vycestovala do zahraničia, hoci princ neoblomne trval u svojho otca, že s ňou nemá milostný pomer a že nie je vhodné označovať ju za jeho milenku.[33] Vzťah Eduarda so Simpsonovou však ešte viac oslabil jeho zlý vzťah s otcom. Hoci sa jeho rodičia stretli so Simpsonovou v Buckinghamskom paláci v roku 1935,[34] odmietli ju neskôr prijať.[35]

Eduardova aféra s americkou rozvedenou ženou viedla k takým vážnym obavám, že tento pár sledovali príslušníci osobitného oddelenia metropolitnej polície, ktorí tajne skúmali povahu ich vzťahu. Nedatovaná správa podrobne opisuje návštevu snúbencov v obchode so starožitnosťami, kde majiteľ neskôr poznamenal, „že pani mala podľa všetkého princa z Walesu úplne pod palcom“.[36] Vyhliadka na to, že by americká rozvedená žena mala byť budúcou kráľovnou a porodiť Eduardovi následníkov na trón, vyvolala obavy medzi vládnymi predstaviteľmi a predstaviteľmi vlád.[37]

VládaUpraviť

 
Eduard VIII. pred svojím jediným štátnym otvorením parlamentu 3. novembra 1936

Kráľ Juraj V. zomrel 20. januára 1936 a Eduard nastúpil na trón ako kráľ Eduard VIII. Hneď nasledujúci deň porušil Eduard kráľovský protokol, keď sledoval vyhlásenie o svojom vymenovaní panovníkom z okna St James 's Palace v sprievode vtedy ešte stále vydatej Simpsonovej.[38] Stal sa prvým panovníkom Britského impéria, ktorý letel lietadlom, keď odlietal zo Sandrighamu do Londýna na svoju Radu pre vstup.

 
Portrét mince Eduarda VIII. s tvárou smerujúcou na ľavú stranu

Eduard pôsobil vo vládnych kruhoch ťažkosti svojimi aktivitami, ktoré mohli byť interpretované ako zásahy do politiky. Pri návšteve dedín v južnom Walese postihnutých znižovaním ťažby uhlia sa vyjadril, že by pre nezamestnaných baníkov „malo byť niečo podniknuté", čo bolo interpretované ako kritika súčasnej vlády, aj keď nebolo jasné, či to tak Eduard zamýšľal. Vládni ministri sa obávali poslať dôverné dokumenty a štátne dokumenty do Fort Belvedere, pretože bolo zrejmé, že im Eduard venoval malú pozornosť, a obávali sa, že by si ich Simpsonová a ďalší hostia mohli prečítať, čím by mohlo nastať, že neoprávnene alebo neúmyselne odhalia vládne tajomstvá.[39]

Jeho neortodoxný prístup k úlohe kráľa sa rozšíril aj na razenie mincí, ktoré nieslo jeho obraz. Porušil tradíciu, pri ktorej sa profilový portrét každého po sebe idúceho panovníka menil na opačnú stranu ako mal jeho predchodca (čiže keď mal predchádzajúci panovník profilový portrét na ľavú stranu, nasledujúci mal mať na pravú stranu, a naopak). Eduard trval na tom, aby bol tvárou vľavo (ako to urobil jeho otec),[40] aby mu lepšie ukázalo vlasy.[41] Pred abdikáciou bolo vyrazených iba niekoľko testovacích mincí a všetky sú veľmi vzácne.[42]

V priebehu augusta a septembra podnikli Eduard a Simpsonová okružnú cestu loďou po Stredozemnom mori. V októbri bolo jasné, že nový kráľ sa plánuje so Simpsonovou oženiť, najmä keď sa v Ipswich začalo rozvodové konanie medzi Simpsonovou a jej manželom.[43] Hoci v USA boli klebety o jeho afére rozšírené, britské médiá dobrovoľne mlčali a široká verejnosť do začiatku decembra nič nevedela.[44]

AbdikáciaUpraviť

Bližšie informácie v hlavnom článku: Abdikačná kríza
 
Eduard VIII. a Wallis Simpsonová na dovolenke v Stredozemnom mori, 1936

16. novembra 1936 pozval Eduard predsedu vlády Baldwina do Buckinghamského paláca a vyjadril mu želanie oženiť sa so Simpsonovou, keď sa bude môcť znovu vydávať. Baldwin ho informoval, že jeho poddaní budú manželstvo považovať za morálne neprijateľné, a to predovšetkým preto, že anglikánska cirkev je proti sobášu po rozvode a ľudia by Simpsonovu ako kráľovnú netolerovali.[45] Eduard ako kráľ bol titulárnou hlavou cirkvi a duchovenstvo od neho očakávalo, že si bude plniť záväzky tomu späté.

Eduard navrhol alternatívne riešenie morganatického manželstva, v ktorom zostane kráľom, ale Simpsonová sa kráľovnou manželkou nestane. Namiesto toho by si užívala nejaký menší titul a akékoľvek deti, ktoré by mohli mať, by nezdedili trón. Tento návrh v zásade podporil významný politik Winston Churchill a niektorí historici naznačujú, že tento plán koncipoval.[46] Britský kabinet to zásadne odmietol,[47] rovnako ako aj ďalšie vlády Domínia.[48] Ich stanoviská sa hľadali podľa Westminsterského štatútu z roku 1931, ktorý čiastočne stanovil, že „akákoľvek zmena v zákone, ktorá sa dotýka následníctva na tróne alebo kráľovského štýlu a titulov, si bude vyžadovať súhlas aj parlamentov všetkých domínií, ako aj parlamentu Spojeného kráľovstva.“[49] Premiéri Austrálie (Joseph Lyons), Kanady (Mackenzie King) a Juhoafrickej republiky (J. B. M. Hertzog) dali jasne najavo svoj nesúhlas s tým, aby sa kráľ oženil s rozvedenou ženou; ich írsky náprotivok (Éamon de Valera) vyjadril ľahostajnosť a nezainteresovanie sa do tejto záležitosti, zatiaľ čo premiér Nového Zélandu (Michael Joseph Savage), ktorý o Simpsonovej nikdy predtým nepočul, mal malé pochybnosti.[50] Tvárou v tvár tejto opozícii Eduard najskôr odpovedal, že v Austrálii „nie je veľa ľudí“ a na ich názore nezáleží.[51]

Eduard informoval Baldwina, že abdikuje, ak sa nebude môcť oženiť so Simpsonovou. Baldwin mu potom predstavil tri možnosti: vzdať sa myšlienky na manželstvo; oženiť sa proti želaniu svojich ministrov; alebo abdikovať.[52] Bolo zrejmé, že nebol pripravený vzdať sa Simpsonovej a vedel, že ak by sa oženil proti rade svojich ministrov, spôsobil by rezignáciu vlády, čo by vyvolalo ústavnú krízu.[53] Rozhodol sa abdikovať.[54]

Eduard podpísal abdikáciu[pozn. 1] 10. decembra 1936 vo Fort Belvedere za prítomnosti svojich mladších bratov: princa Alberta, vojvodu z Yorku, ďalšieho v poradí na trón; princa Henricha, vojvodu z Gloucesteru; a princa Juraja, vojvodu z Kentu.[55] Dokument obsahoval tieto slová: „vyhlasujem svoje neodvolateľné odhodlanie vzdať sa trónu pre seba a pre svojich potomkov a za svoju vôľu, aby bola táto abdikácia vykonaná okamžite“.[56] Na druhý deň bol posledným aktom jeho vlády kráľovský súhlas s aktom Deklarácie Jeho Veličenstva o abdikácii sa z roku 1936. Ako to vyžadoval Westminsterský štatút, všetky Domínia už s abdikáciou súhlasili. V noci 11. decembra 1936 vysvetlil Eduard, ktorý sa vrátil k titulu a štýlu princa, svoje rozhodnutie abdikovať v celosvetovom rozhlasovom vysielaní. Povedal: „Zistil som, že je nemožné niesť ťažké bremeno zodpovednosti a plniť si svoje povinnosti ako kráľ, ako by som si prial bez pomoci a podpory ženy, ktorú milujem.“ Dodal, že „rozhodnutie bolo moje a moje osobné ... Druhá najviac dotknutá osoba sa ma až do poslednej chvíle snažila presvedčiť, aby som zvolil iný smer“.[57] Nasledujúci deň odišiel z Británie do Rakúska; nemohol sa pripojiť k Simpsonovej, až kým sa jej rozvod nestal absolútnym, o niekoľko mesiacov neskôr.[58] Jeho brat, vojvoda z Yorku, nastúpil na trón ako Juraj VI. Staršia dcéra Juraja VI., princezná Alžbeta, sa stala predpokladanou dedičkou.

Vojvoda z WindsoruUpraviť

12. decembra 1936 na nástupníckom zasadaní Súkromnej rady Spojeného kráľovstva Juraj VI. oznámil, že z jeho brata urobí „vojvodu z Windsoru“ podľa vzoru kráľovskej výsosti.[59] Chcel, aby to bol prvý akt jeho vlády, hoci formálne dokumenty boli podpísané až 8. marca nasledujúceho roku. Počas tejto doby bol Eduard všeobecne známy ako vojvoda z Windsoru. Rozhodnutie Juraja VI. vymenovať Eduarda kráľovským vojvodcom zabezpečilo, že nemohol kandidovať vo voľbách do britskej dolnej komory ani hovoriť o politických témach v snemovni lordov.

Patent z 27. mája 1937 znovu udeľoval „titul, štýl alebo atribút kráľovskej výsosti“ vojvodovi, ale konkrétne sa v ňom uvádzalo, že „jeho manželka a prípadní potomkovia nebudú mať uvedený titul alebo atribút“. Niektorí britskí ministri odporúčali, že opätovné potvrdenie nie je potrebné, pretože Eduard si štýl ponechal automaticky, a ďalej, že Simpsonová automaticky získa hodnosť manželky princa v štýle Jej kráľovská výsosť; iní tvrdili, že stratil všetky kráľovské hodnosti a už by nemal niesť kráľovský titul alebo štýl ako abdikovaný kráľ, a môže sa označovať iba ako „pán Eduard Windsor“. Dňa 14. apríla 1937 predložil generálny prokurátor Sir Donald Somervell ministrovi vnútra Sirovi Johnovi Simonovi memorandum zhrňujúce názory lorda advokáta T. M. Coopera, parlamentného radcu Sira Granvilla Rama a jeho samotného:

  1. Prikláňame sa k názoru, že pri svojej abdikácii si vojvoda z Windsoru nemohol nárokovať právo na to, aby bol označený za kráľovskú výsosť. Inými slovami, nemohla by byť vznesená nijaká rozumná námietka, ak by kráľ rozhodol, že jeho vylúčenie z priameho dedenia ho vylúčilo z práva na tento titul, ktoré sa udeľuje v existujúcom patente.
  2. Túto otázku je však potrebné posudzovať na základe skutočnosti, že z dôvodov, ktoré sú ľahko pochopiteľné, má tento pán s výslovným súhlasom Jeho Veličenstva tento titul a pri formálnej príležitosti a vo formálnych dokumentoch bol označovaný ako kráľovská výsosť. Vo svetle precedensu sa zdá byť zrejmé, že manželka kráľovskej Výsosti má ten istý titul, pokiaľ ju nemožno prijať a neprijmú o ňu vhodný výslovný krok.
  3. Dospeli sme k záveru, že manželka sa nemôže tohto práva domáhať na žiadnom právnom základe. Právo používať tento štýl alebo názov je podľa nášho názoru výsadou Jeho Veličenstva a má právomoc regulovať ho prostredníctvom patentu všeobecne alebo za konkrétnych okolností.[60]
 
Château de Candé, miesto svadby Windsorsovcov

Vojvoda sa oženil so Simpsonovou, ktorá si zmenila meno na Wallis Warfieldová, na súkromnom obrade 3. júna 1937 v Château de Candé neďaleko francúzskeho Tours. Keď anglikánska cirkev odmietla schváliť úniu, duchovný v grófstve Durhame, reverend Robert Anderson Jardine (vikár zo St. Paul, Darlington), ponúkol vykonanie obradu a vojvoda to prijal. Juraj VI. zakázal členom kráľovskej rodiny účasť na svadbe, k trvalej nevôli vojvodu a vojvodkyne z Windsoru. Eduard si osobitne želal, aby sa na slávnosti zúčastnili jeho bratia vojvodovia z Gloucesteru a Kenta a jeho bratranec lord Louis Mountbatten.[61]

Popieranie štýlu Kráľovská výsosť vojvodkyni z Windsoru spôsobilo ďalšie konflikty, rovnako ako finančné vyrovnanie. Vláda odmietla zahrnúť vojvodu alebo vojvodkyňu na občiansky zoznam a vojvodov príspevok vyplácal osobne Juraj VI. Keď sa neformálne dohodli na výške príspevku, vojvoda kompromitoval svoju pozíciu so svojím bratom utajením rozsahu svojej finančnej hodnoty. Eduardovo bohatstvo sa nahromadilo z výnosov Cornwallského vojvodstva, ktoré mu boli vyplácané ako princ z Walesu a obvykle k dispozícii prichádzajúcemu kráľovi. Juraj VI. mu tiež zaplatil za Sandringham House a Balmoral Castle, ktoré boli Eduardovým osobným majetkom, zdedené po jeho otcovi, a teda pri jeho nástupe automaticky neprešli na Juraja VI.[62] Eduard dostal za obe rezidencie približne 300 000 libier, ktoré mu boli vyplácané v ročných splátkach. V počiatkoch vlády Juraja VI. vojvoda každý deň telefonoval, dovážal peniaze a naliehal, aby sa vojvodkyni udelil štýl kráľovskej výsosti, až kým obťažovaný kráľ nerozkázal, aby sa hovory neuskutočňovali.[63]

 
Edward prezerajúci stráže SS s Robertom Leyom, 1937

Vzťahy medzi vojvodom z Windsoru a zvyškom kráľovskej rodiny boli napäté po celé desaťročia. Vojvoda predpokladal, že sa po roku alebo dvoch vo vyhnanstve vo Francúzsku usadí v Británii. Kráľ Juraj VI. (s podporou kráľovnej Márie a jeho manželky kráľovnej Alžbety) pohrozil prerušením Eduardovho príspevku, ak sa vráti do Británie bez pozvania.

V októbri 1937 vojvoda a vojvodkyňa navštívili nacistické Nemecko, proti odporúčaniu britskej vlády, a stretli sa s Adolfom Hitlerom v jeho Berghofe v Bavorsku. Túto návštevu nemecké médiá veľmi propagovali. Počas návštevy vojvoda pozdravil nacistov pozdravom, známym ako Heil Hitler.[64]

Bývalý rakúsky veľvyslanec, gróf Albert von Mensdorff-Pouilly-Dietrichstein, veril, že Eduard uprednostňuje nemecký fašizmus ako hrádzu proti komunizmu, ba dokonca, že pôvodne uprednostňoval spojenectvo s Nemeckom.[65] Podľa vojvodu z Windsoru ho skúsenosť s „nekonečnými scénami hrôzy“ počas prvej svetovej vojny priviedla k podpore appeasementu. Hitler považoval Edwarda za priateľa Nemecka a myslel si, že anglo-nemecké vzťahy by sa dali cez Eduarda zlepšiť, nebyť abdikácie. Albert Speer priamo citoval Hitlera: „Som si istý, že prostredníctvom neho bolo možné dosiahnuť trvalé priateľské vzťahy. Keby zostal, všetko by bolo inak. Jeho abdikácia bola pre nás ťažkou stratou.“[66] Vojvoda a vojvodkyňa sa usadili vo Francúzsku.

Druhá svetová vojnaUpraviť

 
Vojvoda a vojvodkyňa s Hitlerom v roku 1937

V máji 1939 bol vojvoda poverený NBC poskytnutím rozhlasového vysielania[67] (svojho prvého od abdikácie) počas návštevy bojísk prvej svetovej vojny vo Verdune. V ňom apeloval na mier a povedal: „Som si hlboko vedomý prítomnosti veľkej spoločnosti mŕtvych a som presvedčený, že keby mohli počuť svoj hlas, boli so mnou v tom, čo sa chystám povedať. Hovorím jednoducho ako vojak poslednej vojny, ktorého najúprimnejšou modlitbou je, aby také kruté a deštruktívne šialenstvo už nikdy ľudstvo nepredstihlo. Neexistuje zem, ktorej obyvatelia by chceli vojnu.“ Vysielanie počuli po celom svete milióny ľudí.[68][69] Všeobecne sa to považovalo za podporu zmierenia[70] a BBC to odmietla vysielať. Bol vysielaný mimo USA v krátkovlnnom rádiu[71] a v plnom rozsahu o ňom informovali britské noviny.[72] Po vypuknutí druhej svetovej vojny v septembri 1939 priviedol vojvodu a vojvodkyňu späť do Británie Louis Mountbatten na palube HMS Kelly a Eduard, hoci mal hodnosť poľného maršala, bol menovaný za generálmajora pripojeného k Britskej vojenskej misii vo Francúzsku. Vo februári 1940 nemecký veľvyslanec v Haagu, gróf Július von Zech-Burkersroda, tvrdil, že vojvoda prezradil spojenecké vojnové plány na obranu Belgicka[73], čo vojvoda neskôr poprel.[74] Keď v máji 1940 Nemecko napadlo sever Francúzska, utiekli Windsorovci na juh, najskôr do Biarritzu, potom v júni do frankistického Španielska. V júli sa manželia presťahovali do Portugalska, kde spočiatku žili v domácnosti Ricarda Espírita Santa, portugalského bankára s britskými a nemeckými kontaktmi.[75] Pod krycím menom Operácia Willi nacistickí agenti, hlavne Walter Schellenberg, neúspešne plánovali presvedčenie vojvodu, aby opustil Portugalsko a vrátil sa do Španielska.[76] Lord Caldecote napísal varovanie Winstonovi Churchillovi, ktorý bol v tomto čase premiérom, že „[o vojvodovi] je známe, že je pronacistický, a môže sa stať centrom intríg“.[77] Churchill sa vyhrážal vojvodovi vojenským súdom, ak sa nevráti na britskú pôdu.[78]

V júli 1940 bol Eduard vymenovaný za guvernéra Bahám. Vojvoda a vojvodkyňa odišli 1. augusta z Lisabonu na palubu parníka American Export Lines Excalibur, ktorý bol špeciálne odklonený z obvyklého priameho smeru do New Yorku, aby ich 9. augusta mohli vysadiť na Bermudách.[79] 15. augusta odišli z Bermudy do Nassau na kanadskom parníku Lady Somers, a zakotvili tam o dva dni neskôr.[80] Vojvodovi sa nepáčilo, že je guvernérom, a súkromne o ostrovoch hovoril ako o „britskej kolónii tretej triedy“.[81] Britské ministerstvo zahraničia usilovne protestovalo, keď vojvoda a vojvodkyňa plánovali plavbu na palube jachty švédskeho magnáta Axela Wennera-Grena, o ktorom sa britské a americké spravodajské služby mylne domnievali, že sú blízkym priateľom veliteľa Luftwaffe Hermanna Göringa.

Vojvodu ocenili za jeho úsilie v boji proti chudobe na ostrovoch, hoci bol voči Bahamčanom rovnako pohŕdavý ako k väčšine nebielych obyvateľov Impéria. O Étiennovi Dupuchovi, redaktorovi denníka Nassau Daily Tribune, povedal: „Je potrebné pripomenúť, že Dupuch je viac ako polovicou černoch a vzhľadom na zvláštnu mentalitu tejto rasy sa zdá, že nie sú schopní dostať sa na výslnie bez straty rovnováhy.“[82] Bol pochválený, dokonca aj Dupuchom, za riešenie občianskych nepokojov kvôli nízkym mzdám v Nassau v roku 1942. Dňa 16. marca 1945 rezignoval na túto funkciu.

Mnoho historikov tvrdí, že Hitler bol pripravený znovu ustanoviť Eduarda za kráľa v nádeji na založenie fašistickej Británie.[83] Všeobecne sa verí, že vojvoda a vojvodkyňa sympatizovali s fašizmom pred druhou svetovou vojnou aj počas nej a boli presunutí na Bahamy, aby minimalizovali svoje možnosti konať podľa týchto pocitov. V roku 1940 uviedol: „Za posledných 10 rokov Nemecko úplne reorganizovalo usporiadanie svojej spoločnosti ... Krajiny, ktoré neboli ochotné prijať takúto reorganizáciu spoločnosti a jej sprievodné obete, by mali podľa toho riadiť svoju politiku.“[84] Počas okupácie Francúzska vojvoda požiadal nemecké sily, aby umiestnili stráže do jeho domovov v Paríži a na riviére; tak aj urobili.[85] V decembri 1940 poskytol vojvoda rozhovor Fultonovi Ourslerovi z časopisu Liberty vo Vládnej budove v Nassau. Oursler odovzdal obsah tohto rozhovoru prezidentovi na súkromnom stretnutí v Bielom dome 23. decembra 1940.[86] Rozhovor bol zverejnený 22. marca 1941 a v ňom vojvoda uviedol, že „Hitler bol správnym a logickým vodcom nemeckého ľudu“ a že nastáva čas, aby prezident Franklin D. Roosevelt sprostredkoval mierové urovnanie. Vojvoda protestoval, že bol nesprávne citovaný a interpretovaný.[87]

Spojencov až tak znepokojili nemecké sprisahania točiace sa okolo vojvodu, že prezident Roosevelt nariadil tajné sledovanie vojvodu a vojvodkyne, keď v apríli 1941 navštívili Palm Beach na Floride. Vojvoda Carl Alexander z Württembergu (v tom čase mních v americkom kláštore) povedal Federálnemu úradu pre vyšetrovanie, že vojvodkyňa spala v roku 1936 s nemeckým veľvyslancom v Londýne Joachimom von Ribbentrop; zostávala s ním v neustálom kontakte; a naďalej prezradzovala tajomstvá.[88]

Autor Charles Higham tvrdil, že Anthony Blunt, agent MI5 a sovietsky špión, konajúci na príkaz britskej kráľovskej rodiny, uskutočnil na konci vojny úspešnú tajnú cestu do zámku Schloss Friedrichshof v Nemecku, aby získal citlivé listy medzi vojvodom z Windsoru a Adolfom Hitlerom a ďalšími poprednými nacistami.[89] Isté je, že Juraj VI. poslal v marci 1945 kráľovského knihovníka Owena Morsheada v sprievode Blunta, ktorý vtedy pracoval na čiastočný úväzok v Kráľovskej knižnici, ako aj britské spravodajské služby, do Friedrichshofu, aby zabezpečil dokumenty týkajúce sa nemeckej cisárovnej Viktórie, najstaršieho dieťaťa kráľovnej Viktórie. Lúpežníci ukradli časť archívu hradu, vrátane pozostalých listov medzi dcérou a matkou, ako aj ďalších cenností, z ktorých niektoré boli po vojne nájdené v Chicagu. Dokumenty zachránené Morsheadom a Bluntom a dokumenty, ktoré americké orgány vrátili z Chicaga, boli uložené v Kráľovskom archíve.[90] Na konci 50. rokov boli po viac ako desaťročí potláčania zverejnené dokumenty, ktoré americké jednotky v nemeckom Marburgu získali v máji 1945, nazvané Marburgské súbory, a tým podporili teórie o vojvodových sympatiách k nacistickým ideológiám.[91][92]

Po vojne vojvoda vo svojich spomienkach pripustil, že obdivuje Nemcov, poprel však, že by bol pronacistický. O Hitlerovi napísal: „Führer mi pripadal ako trochu smiešna postava so svojimi divadelnými postavami a bombastickými predtuchami.“[93]

Neskorší životUpraviť

 
Vojvoda v roku 1945

Na konci vojny sa pár vrátil do Francúzska a zvyšok svojho života strávili v podstate na dôchodku, pretože vojvoda nikdy nezastával inú oficiálnu rolu. V roku 2009 sa v americkej knižnici objavila korešpondencia medzi vojvodom a Kennethom de Courcym v rokov 1946 až 1949. Listy naznačujú sprisahanie, v ktorých by sa vojvoda vrátil do Anglicka a postavil sa do pozície možného regentstva. Zdravie Juraja VI. zlyhávalo a de Courcy bol znepokojený vplyvom rodiny Mountbattenovcov na mladú princeznú Alžbetu. De Courcy navrhol vojvodovi, aby kúpil fungujúcu poľnohospodársku usadlosť v ceste do Londýna, aby si získal priazeň britskej verejnosti a bol k dispozícii, ak by bol kráľ invalidný. Vojvoda však váhal a kráľ sa z operácie dostal.

Vojvodova vôľa bol doplnená vládnymi láskavosťami a nelegálnym obchodovaním s menami.[94][95] Mesto Paríž poskytlo vojvodovi dom na 4 route du Champ d'Entraînement na strane Bois de Boulogne v Neuilly-sur-Seine za nominálne nájomné.[96] Francúzska vláda ho oslobodila od platenia dane z príjmu[97] a manželia si mohli kúpiť tovar bez cla prostredníctvom britského veľvyslanectva a vojenského komisára. V roku 1952 kúpili a zrekonštruovali víkendové vidiecke miestečko Le Moulin de la Tuilerie v Gif-sur-Yvette, čo bol ich jediný majetok, aký kedy vlastnili.[98] V roku 1951 vojvoda vytvoril monografiu Kráľov príbeh, v ktorej vyjadril nesúhlas s liberálnou politikou.

V júni 1953 vojvoda a vojvodkyňa namiesto účasti na korunovácii svojej neteri kráľovnej Alžbety v Londýne sledovali ceremoniál v televízii v Paríži. Vojvoda vyhlásil, že je v rozpore s precedensom, aby sa panovník alebo bývalý panovník zúčastňoval akejkoľvek korunovácie iného panovníka.

 
Americký prezident Richard Nixon s vojvodom a vojvodkyňou z Windsoru v roku 1970

V roku 1955 navštívili prezidenta Dwighta D. Eisenhowera v Bielom dome. Pár sa objavil v televíznom rozhovore režiséra Edwarda R. Murrowa Person to Person v roku 1956 a v 50-minútovom televíznom rozhovore BBC v roku 1970.[99] V tom roku ich prezident Richard Nixon pozval ako čestných hostí na večeru v Bielom dome.[100]

Kráľovská rodina vojvodkyňu nikdy úplne neprijala. Kráľovná Mária ju odmietla formálne prijať. Eduard sa však niekedy stretol so svojou matkou a bratom Jurajom VI.; v roku 1952 sa zúčastnil Jurajovho pohrebu. Kráľovná Mária zostala na Eduarda nahnevaná a rozhorčená, kvôli jeho manželstvu s Wallis. V roku 1965 sa vojvoda a vojvodkyňa vrátili do Londýna. Navštívili ich Alžbeta II., jeho švagriná princezná Marina, vojvodkyňa z Kentu, a jeho sestra Mária, kráľovská princezná a grófka z Harewoodu. O týždeň neskôr kráľovská princezná zomrela a zúčastnili sa jej spomienkovej slávnosti. V roku 1967 vstúpili do kráľovskej rodiny pri príležitosti stého výročia narodenia kráľovnej Márie. Posledným kráľovským obradom, na ktorom sa vojvoda zúčastnil, bol pohreb princeznej Mariny v roku 1968.[101] Odmietol pozvanie Alžbety II. na účasť na vymenovaní princa z Walesu v roku 1969 a odpovedal, že princ Charles by tam nechcel svojho „starého prastrýka“.[102]

V 60. rokoch sa vojvodov zdravotný stav zhoršoval. Michael E. DeBakey ho v decembri 1964 operoval v Houstone na aneuryzmu brušnej aorty a Sir Stewart Duke-Elder vo februári 1965 ošetroval odlúčenú sietnicu v ľavom oku. Koncom roku 1971 bola vojvodovi, ktorý bol fajčiarom od malička, diagnostikovaná rakovina hrdla a podstúpil kobaltovú terapiu. 18. mája 1972 navštívila kráľovná Alžbeta II. vojvodu a vojvodkyňu z Windsoru počas štátnej návštevy Francúzska; hovorila s vojvodom pätnásť minút, ale len kráľovná sa objavila na kráľovskom večierku, pretože vojvoda bol príliš chorý.[103]

Smrť a posolstvoUpraviť

28. mája 1972, desať dní po návšteve kráľovnej, vojvoda zomrel vo svojom dome v Paríži, necelý mesiac pred svojimi 78. narodeninami. Jeho telo bolo vrátené do Británie a ležalo v kaplnke svätého Juraja na hrade Windsor. Pohreb sa konal v kaplnke 5. júna za prítomnosti kráľovnej, kráľovskej rodiny a vojvodkyne z Windsoru, ktorá sa počas svojej návštevy zdržiavala v Buckinghamskom paláci. Bol pochovaný na kráľovskom pohrebisku za kráľovským mauzóleom kráľovnej Viktórie a princa Alberta vo Frogmore.[104] Až do roku 1965, keď sa s kráľovnou dohodli, vojvoda a vojvodkyňa plánovali pohreb na cintoríne, ktorý kúpili na cintoríne Green Mount v Baltimore, kde bol pochovaný vojvodcov otec.[105] Vojvodkyňa, ktorá bola čoraz viac postihnutá demenciou, zomrela v roku 1986 a bola pochovaná po boku svojho manžela.[106]

Viacerí historici v 21. storočí, ako napríklad Philip Williamson tvrdia, že k abdikácii došlo skôr politikou než náboženskou morálkou, čím sa rozvod stal oveľa bežnejším a spoločensky prijateľnejším.

Tituly a štýlyUpraviť

  • 23. jún 1894 - 28. máj 1898: Jeho Výsosť princ Edward z Yorku
  • 28. máj 1898 - 22. január 1901: Jeho kráľovská výsosť princ Eduard z Yorku
  • 22. január - 9. november 1901: Jeho kráľovská výsosť princ Eduard z Cornwallu a Yorku
  • 9. november 1901 - 6. máj 1910: Jeho kráľovská výsosť princ Eduard z Walesu
  • 6. mája 1910 - 23. júl 1910: Jeho kráľovská výsosť vojvoda z Cornwallu
    • v Škótsku: Jeho kráľovská výsosť vojvoda z Rothesay
  • 23. jún 1910 - 20. január 1936: Jeho kráľovská výsosť princ z Walesu
  • 20. január 1936 – 11. december 1936: Jeho Výsosť Kráľ
  • 11. december 1936 - 8. marec 1937: Jeho kráľovská výsosť princ Eduard
  • 8. marec 1937 - 28. máj 1972: Jeho kráľovská výsosť vojvoda z Windsoru

RodokmeňUpraviť

 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Albert Sasko-Kobursko-Gothajský
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Eduard VII.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Viktória
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Juraj V.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Kristián IX.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Princezná Alexandra Dánska
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Princezná Lujza Hesensko-kasselská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Eduard VIII.
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Vojvoda Alexander z Württembergu
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
František, vojvoda z Tecku
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Grófka Claudine Rhédey von Kis-Rhéde
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Princezná Mária z Tecku
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Princ Adolf, vojvoda z Cambridge
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Princezná Mária Adelaide z Cambridge
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
Princezná Augusta Hesensko-kasselská
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

ZdrojUpraviť

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Edward VIII na anglickej Wikipédii.

Iné projektyUpraviť

External linksUpraviť

ReferencieUpraviť

  1. ↑ Windsor, p. 1
  2. ↑ Ziegler, p. 5
  3. ↑ Ziegler, p. 6
  4. ↑ Windsor, p. 7; Ziegler, p. 9
  5. ↑ Wheeler-Bennett, pp. 16–17
  6. ↑ Parker, pp. 12–13
  7. ↑ Matthew, H. C. G. (September 2004; online edition January 2008) "Edward VIII, later Prince Edward, duke of Windsor (1894–1972)", Oxford Dictionary of National Biography, Oxford University Press, doi:10.1093/ref:odnb/31061, retrieved 1 May 2010 (Subscription required)
  8. ↑ Parker, pp. 13–14
  9. ↑ Parker, pp. 14–16
  10. ↑ Condon, Denis David, (23 Oct. 1910–6 June 2000), Senior Representative at Lloyd’s of London for Neilson McCarthy, Consultants, 1968–75. [s.l.] : Oxford University Press, 2007-12-01. Dostupné online.
  11. ↑ Talbot, George, (1823–30 July 1914). [s.l.] : Oxford University Press, 2007-12-01. Dostupné online.
  12. ↑ WEIR, Alison. Britains's royal families : the complete genealogy. London : Pimlico, 1996. (Rev. ed.) Dostupné online. ISBN 0-7126-7448-9.
  13. ↑ Windsor, p. 78
  14. ↑ Ziegler, pp. 26–27
  15. ↑ Windsor, pp. 106–107 and Ziegler, pp. 48–50
  16. ↑ Roberts, p. 41 and Windsor, p. 109
  17. ↑ Ziegler, p. 111 and Windsor, p. 140
  18. ↑ Ashmore, Admiral of the Fleet Sir Edward Beckwith, (11 Dec. 1919–28 April 2016). [s.l.] : Oxford University Press, 2007-12-01. Dostupné online.
  19. ↑ Broad, Lewis (1961), The Abdication: Twenty-five Years After. A Re-appraisal, London: Frederick Muller Ltd, pp. 4–5
  20. ↑ Flusser, Alan J. (2002), Dressing the man: mastering the art of permanent fashion, New York, NY: HarperCollins, p. 8, ISBN 0-06-019144-9, OCLC 48475087
  21. ↑ Windsor, p. 215
  22. ↑ May, Edward Hooper, (2 Nov. 1831–25 Sept. 1914), Consulting Surgeon, Prince of Wales’ General Hospital. [s.l.] : Oxford University Press, 2007-12-01. Dostupné online.
  23. ↑ TURBET, Martin. When Glaciers Turn Bad: How Earth Narrowly Escaped CO2 Condensation & Permanent Glaciation. Science Trends, 2017-10-25. Dostupné online [cit. 2021-03-28]. DOI: 10.31988/scitrends.4119.
  24. ↑ WINDSOR, DONALD A.. Titles and Reprints. Nature, 1973-01, roč. 241, čís. 5386, s. 226–226. Dostupné online [cit. 2021-03-28]. ISSN 0028-0836. DOI: 10.1038/241226b0.
  25. ↑ Ziegler, pp. 158, 448
  26. ↑ Godfrey, Rupert, ed. (1998), "11 July 1920", Letters From a Prince: Edward to Mrs. Freda Dudley Ward 1918–1921, Little, Brown & Co, ISBN 978-0-7515-2590-8
  27. ↑ British Empire Exhibition : Malayan series, no. II-no. XIX, 1924.. [Singapore : : Fraser and Neave,, 1923. Dostupné online.
  28. ↑ Dirty Great Love Story. Dirty Great Love Story, 2013-03-05. Dostupné online [cit. 2021-03-29]. DOI: 10.5040/9781472533883.00000004.
  29. ↑ MIDDLEMAS, Keith. Baldwin: a biography. London, : Weidenfeld and Nicolson, 1969. Dostupné online. ISBN 0-297-17859-8.
  30. ↑ Airlie, Mabell, Countess of, (10 March 1866–7 April 1956), JP; formerly Lady of the Bedchamber to HM Queen Mary. [s.l.] : Oxford University Press, 2007-12-01. Dostupné online.
  31. ↑ Commonwealth Bank of Australia - New York - General Correspondence - Letters To/From Governor & Agent - February 1929 - April 1929. [s.l.] : [s.n.], 2021-03-08. Dostupné online.
  32. ↑ Windsor, p. 235
  33. ↑ Ziegler, p. 233
  34. ↑ Windsor, p. 255
  35. ↑ Bradford, p. 142
  36. ↑ DUMONT, Étienne. The Collected Works of Jeremy Bentham: The Correspondence of Jeremy Bentham, Vol. 8: January 1809 to December 1816. [s.l.] : Oxford University Press, 1988-05-12. Dostupné online. ISBN 978-0-19-822615-4. S. 28–28.
  37. ↑ AIGNER, Martin; ZIEGLER, Günter M.. Proofs from THE BOOK. Berlin, Heidelberg : Springer Berlin Heidelberg, 2010. Dostupné online. ISBN 978-3-642-00855-9. S. 231–234.
  38. ↑ Windsor, p. 265; Ziegler, p. 245
  39. ↑ Ziegler, pp. 273–274
  40. ↑ Windsor, pp. 293–294
  41. ↑ A. Michie, God Save The Queen
  42. ↑ Edward VIII, Royal Mint Museum, archived from the original on 16 September 2016, retrieved 4 August 2016
  43. ↑ Broad, pp. 56–57
  44. ↑ Broad, pp. 44–47; Windsor, pp. 314–315, 351–353; Ziegler, pp. 294–296, 307–308
  45. ↑ Windsor, pp. 330–331
  46. ↑ PEARCE, R. D.. British prime ministers from Balfour to Brown. London : [s.n.], 2013. Dostupné online. ISBN 978-0-415-66982-5.
  47. ↑ Windsor, p. 346
  48. ↑ Windsor, p. 354
  49. ↑ Statute of Westminster 1931 c.4, UK Statute Law Database, archived from the original on 13 October 2010, retrieved 1 May 2010
  50. ↑ Bradford, p. 187
  51. ↑ Bradford, p. 188
  52. ↑ Windsor, pp. 354–355
  53. ↑ Beaverbrook, Lord (1966), Taylor, A. J. P. (ed.), The Abdication of King Edward VIII, London: Hamish Hamilton, p. 57
  54. ↑ Windsor, p. 387
  55. ↑ Windsor, p. 407
  56. ↑ September 1935–January 1937. Cambridge, MA and London, England : Harvard University Press. Dostupné online. ISBN 978-0-674-59946-8.
  57. ↑ George VI. [s.l.] : I.B.Tauris, 2012. Dostupné online. ISBN 978-1-78076-071-1.
  58. ↑ Ziegler, p. 336
  59. ↑ Secretary's Department - London Letters - From London (Indexed) - September - December 1936. [s.l.] : [s.n.], 2021-03-08. Dostupné online.
  60. ↑ FLEMING, Jno. A.. Report of the General Secretary, May 1, 1936, to April 30, 1937. Transactions, American Geophysical Union, 1937, roč. 18, čís. 1, s. 8. Dostupné online [cit. 2021-03-31]. ISSN 0002-8606. DOI: 10.1029/tr018i001p00008.
  61. ↑ Ziegler, pp. 354–355
  62. ↑ Ziegler, pp. 376–378
  63. ↑ Ziegler, p. 349
  64. ↑ Donaldson, pp. 331–332
  65. ↑ ROSE, Kenneth. King George V. London : Weidenfeld and Nicolson, 1983. Dostupné online. ISBN 0-297-78245-2.
  66. ↑ Albert Speer. <italic>Inside the Third Reich: Memoirs</italic>. Translated from the German by Richard and Clara Winston. Introduction by Eugene Davidson. [New York:] Macmillan Company. 1970. Pp. xviii, 596. $12.50. The American Historical Review, 1971-12. Dostupné online [cit. 2021-03-31]. ISSN 1937-5239. DOI: 10.1086/ahr/76.5.1562.
  67. ↑ ZIEGLER, Günter M.. Pi und Co.. Berlin, Heidelberg : Springer Berlin Heidelberg, 2016. Dostupné online. ISBN 978-3-662-48871-3. S. 398–399.
  68. ↑ Gender and Media in the Broadcast Age. [s.l.] : Bloomsbury Academic, 2020. Dostupné online. ISBN 978-1-5013-1876-4.
  69. ↑ Why We Went to War [online]. The SHAFR Guide Online, [cit. 2021-03-31]. Dostupné online.
  70. ↑ Bradford, p. 285
  71. ↑ The Times, 8 May 1939, p. 13
  72. ↑ e.g. The Times, 9 May 1939, p. 13
  73. ↑ DAVISON, Roderic H.. Documents on German Foreign Policy, 1918-1945. Series D (1937-1945). Volume VIII, The War Years, September 4, 1939-March 18, 1940. The American Historical Review, 1955-01, roč. 60, čís. 2, s. 364. Dostupné online [cit. 2021-03-31]. ISSN 0002-8762. DOI: 10.2307/1843213.
  74. ↑ P., J. H.. Spanish Book Notes: Spanish & English Dictionary – Revised; Dicionario Ingles y Español – Revisado, by Edwin В. Williams. New York, Holt, Rinehart and Winston, 1962; Historia de La Literatura Española, by Angel del Río. Vol. I, Revised. New York, Holt, Rinehart and Winston, 1963; Spanish American Life, by John A. Crow. Revised edition. New York, Holt, Rinehart and Winston, 1963Spanish & English Dictionary - Revised; Dicionario Ingles y Español - Revisado, by Edwin В. Williams. New York, Holt, Rinehart and Winston, 1962. Pp. x, 621; xli, 605. $7.70.Historia de La Literatura Española, by Angel del Río. Vol. I, Revised. New York, Holt, Rinehart and Winston, 1963. Pp. xviii, 488. $5.30.Spanish American Life, by John A. Crow. Revised edition. New York, Holt, Rinehart and Winston, 1963. Pp. 294, lxxvii, 16. $5.30.. Canadian Modern Language Review, 1964-06, roč. 20, čís. 4, s. 66–66. Dostupné online [cit. 2021-03-31]. ISSN 0008-4506. DOI: 10.3138/cmlr.20.4.66.
  75. ↑ Bloch, p. 91
  76. ↑ Bloch, pp. 86, 102; Ziegler, pp. 430–432
  77. ↑ Ziegler, p. 434
  78. ↑ Bloch, p. 93
  79. ↑ Bloch, pp. 93–94, 98–103, 119
  80. ↑ Bloch, p. 119; Ziegler, pp. 441–442
  81. ↑ Bloch, p. 364
  82. ↑ Ziegler, p. 448
  83. ↑ Ziegler, p. 392
  84. ↑ Bloch, pp. 79–80
  85. ↑ Roberts, p. 52
  86. ↑ MORTON, Andrew. 17 carnations : the Windsors, the Nazis and the cover-up. London : [s.n.], 2015. Dostupné online. ISBN 978-1-78243-456-6.
  87. ↑ Bloch, p. 178
  88. ↑ Smellie, Alexander, (1857–23 May 1923), Minister, Original Secession Church. [s.l.] : Oxford University Press, 2007-12-01. Dostupné online.
  89. ↑ Levin, David Saul, (born 28 Jan. 1962), Chief Executive, McGraw-Hill Education, New York, since 2014. [s.l.] : Oxford University Press, 2007-12-01. Dostupné online.
  90. ↑ Bradford, p. 426
  91. ↑ EVENSEN, Bruce J.. Hewitt, Don (14 December 1922–19 August 2009). [s.l.] : Oxford University Press, 2015-04. (American National Biography Online.) Dostupné online.
  92. ↑ Carter, (Edward) Graydon, (born 14 July 1949), Editor in Chief, Vanity Fair, 1992–2017. [s.l.] : Oxford University Press, 2007-12-01. Dostupné online.
  93. ↑ Windsor, p. 277
  94. ↑ Roberts, p. 53
  95. ↑ Bradford, p. 442
  96. ↑ Ziegler, pp. 534–535
  97. ↑ Bradford, p. 446
  98. ↑ The Papers of Thomas Jefferson, Volume 30. [s.l.] : Princeton University Press. Dostupné online. ISBN 978-0-691-18535-4. S. 607–670.
  99. ↑ SECRETAN, J.P.. Examens au Peep-show. ORL, 1956, roč. 18, čís. 4, s. 247–247. Dostupné online [cit. 2021-04-01]. ISSN 1423-0275. DOI: 10.1159/000273968.
  100. ↑ Ghosts of the Southern Mountains and Appalachia. [s.l.] : University of South Carolina Press. Dostupné online. ISBN 978-1-61117-358-1. S. 1–11.
  101. ↑ Ziegler, pp. 554–556
  102. ↑ Ziegler, p. 555
  103. ↑ New Jazz Conceptions. [s.l.] : Routledge, 2017-06-26. Dostupné online. ISBN 978-1-315-54504-2. S. 18–45.
  104. ↑ Ziegler, pp. 556–557
  105. ↑ Rasmussen, Frederick (29 April 1986), "Windsors had a plot at Green Mount", The Baltimore Sun
  106. ↑ Simple funeral rites for Duchess, BBC, 29 April 1986, archived from the original on 30 December 2007, retrieved 2 May 2010

PoznámkyUpraviť

  1. ↑ K dispozícii bolo pätnásť samostatných kópií - jeden pre každé domínium, írsky slobodný štát, Indiu, Dolnú snemovňu, Snemovňu lordov a predsedu vlády.


Eduard VIII.
Narodenie: 23. jún 1894 Úmrtie: 28. máj 1972
Vladárske tituly
Predchodca
Juraj V. 		Kráľ Spojeného kráľovstva a britských domínií; cisár Indie
20. január – 11. december 1936 		Nástupca
Juraj VI.
Predchodca
Juraj
neskôr sa stal kráľom Jurajom V. 		Princ z Walesu
Vojvoda z Cornwallu; Vojvoda z Rothesay
1910 – 1936 		Nástupca
Neobsadený
titul ďalej držal
Charles
Predchodca
Sir Charles Dundas 		Guvernér Bahám
1940 – 1945 		Nástupca
Sir William Lindsay Murphy
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Eduard_VIII._(Spojené_kráľovstvo)&oldid=7439357“