Wikipédia

Ján Kasián

Svätý Ján Kasián (iné mená pozri nižšie; * okolo 360, Dobrudža – † medzi 430/432 – 435, Marseille[1]) bol kresťanský mních - askéta, duchovný, teológ a spisovateľ. Výrazne ovplyvnil podobu západného mníšstva. Založil kláštor v dnešnom Marseille, kde sa stal opátom. Svoje skúsenosti s askézou popísal v spisoch De institutis coenobiorum, Collationes patrum.[2][3][4][5] Pravoslávnou cirkvou je uctievaný ako svätý.[1] Katolíckou cirkvou oficiálne kanonizovaný nebol, no jeho kult sa slávi v okolí Marseille.[6] Na Východe je jeho sviatok slávený 29. februára (resp. 28. februára), na Západe je slávený 23. júla.[1][7]

svätý
Ján Kasián
kresťanský mních
Ikona svätého Jána Kasiána
Ikona svätého Jána Kasiána
Biografické údaje
Narodenie360
Dobrudža
Úmrtiemedzi 430/432 – 435
Marseille
Uctievanie
CirkevKatolícka cirkev, Pravoslávna cirkev
SviatokVýchod: 29./28. február
Západ: 23. júl
Odkazy
Spolupracuj na CommonsJán Kasián
(multimediálne súbory na commons)

Mená upraviť

Životopis upraviť

Kasián sa narodil na území Dobrudže (vtedajšej rímskej provincie Scythia minor), do bohatej kresťanskej rodiny zrejme rímskeho pôvodu.[1][5] Získal dôkladné klasické latinské vzdelanie, no prvky v jeho dielach a jeho cesty na Východe naznačujú aj vynikajúce znalosti gréčtiny.[6]

Mladosť prežil z veľkej časti v monastieri neďaleko Betlehema. Následne spolu so svojím priateľom Germanom odišiel do Egypta. Pôvodne mu bolo dovolené Egypt iba navštíviť, neskôr získal povolenie predstavených zostať v ňom natrvalo. V Egypte celkovo strávil desať rokov medzi mníchmi vo viacerých komunitách pri Níle. Najdlhšie sa zdržal v Skete, v južnej časti nitrijskej púšte. Zrejme putoval a istý čas strávil až v Tebaide.[3][5][6]

Datácia udalostí jeho života je ťažká. Jedinou informáciou, ktorú poskytuje a ktorá umožňuje presné datovanie (399), je zmienka o encyklike alexandrijského patriarchu Theofila proti antropomorfitom, ktorých obviňoval z órigenizmu. Násilné náboženské konflikty, ktoré nasledovali po Theofilovom liste mohli Kasiána prinútiť Egypt opustiť. Asi niekedy v rokoch 399/400 tak odišiel do Konštantínopola, kde z rúk patriarchu Jána Zlatoústeho prijal diakonské svätenie.[3][6]

Po tom, čo bol Ján Zlatoústy zosadený, odišiel do Ríma v jeho veci poprosiť o pomoc pápeža Inocenta I. V tomto období sa spoznal a zrejme aj spriatelil s neskorším pápežom Levom I. Následne žil na Západe, kde prijal aj kňazské svätenie (možno v Ríme). Zmienky o ňom na nasledujúcich desať rokov miznú.[1][5][6]

V roku 415 založil mužský i ženský kláštor v Massilii. Mužský bol zasvätený svätým Petrovi a Viktorovi, ženský svätému Spasiteľovi. O organizácii kláštora sa nič nevie, typ asketického života v nich však možno dedukovať z Kasiánovho životného štýlu.[3] Nasledujúce roky sa venoval spisovaniu svojich textov.[1][6] Po jeho smrti sa v okolí Marseille rýchlo rozvinul jeho kult.[3] Na Západe jeho kult mimo Marseille nie je veľký, pretože jeho meno bolo uvedené v zozname neschválených kníh nesprávne pripisovanom pápežovi Gelázovi. Výrazne však ovplyvnil západné mníšstvo. Na kresťanskom pravoslávnom Východe je všeobecne uctievaný.[5][6]

Dielo upraviť

Kasiánovo najvýznamnejšie dielo je De institutis coenobiorum, resp. celým názvom De institutis coenobiorum et de octo principalium vitiorum remediis[14] [libri XII][3] – t.j. O kláštoroch a liekoch proti ôsmim hlavným nerestiam[14] alebo Zvyky cenobitov a lieky na osem hlavných nerestí[16]. Pochádza z rokov 420 – 429. Kasián v ňom spojil obdiv k egyptským modelom, etický nadhľad, diskrétnosť a adaptabilitu na galské skúsenosti. Ide v podstate o dve spojené diela. Prvé štyri knihy podávajú informácie o zvyklostiach a učení egyptských mnichov. T.j. o ich odeve mnícha, modlitbách a organizácii ich spoločného života. V piatej až dvanástej knihe sa zaoberá ôsmimi neresťami/hriechmi, ako aj prostriedkami, ktorými sa proti nim bojuje - t.j. ako zachovať čistotu srdca (puritas cordis).[3][6][18]

 
Sarkofág Jána Kasiána v Kláštore svätého Viktora v Marseille

Ďalšou Kasiánovou prácou bolo dielo Collationes patrum (Collationes XXIV)[3]. Ide o prednášky, ktoré autor spísal formou dialógov so známymi mníšskymi otcami v štýle apofthegmata tón hagión paterón[17]. Dopĺňajú úvahy jeho prvého diela, venuje sa v nich psychologickým a teologickým témam. Prvá časť (po 10 knihu) pojednáva o dokonalosti a cieli mnícha - Božom kráľovstve. Niektoré jeho myšlienky o vzťahu milosti a slobodnej vôle boli veľmi blízke heretickej náuke pelagianizmu a prispeli k zakotveniu juhogalského semipelagianizmu.[16] Ide o ucelené pojednanie v 24 knihách, ktoré obsahuje všeobecnú predstavu o probléme duchovného života.[3][5]

Obe mali významný vplyv na rozvoj mníšstva na Západe. Z doktrinálneho hľadiska tvoria prvú summu duchovnej teológie na Západe.[3] Jeho teologická dizertácia De Incarnatione Domini contra Nestorium, libri VII[3] (slov. O vtelení Pána proti Nestoriovi)[14], napísaná proti heretikovi Nestoriovi na žiadosť pápeža Leva I. je podradným dielom. [1] Napísaná bola zrejme pôvodne v gréčtine.[3] Stotožňuje v diele nestorianizmus a pelagiánstvo, čím sa snaží zakryť svoje vlastné názory blízke semipelagianizmu.[14]

Učenie upraviť

V teologickej rovine sa jeho meno spája s doktrínou semipelagianizmu. Náuku výslovne obhajoval a vysvetľoval v niektorých častiach jeho spisov. Semipelagianizmus učí, že prvotný hriech je u potomkov skôr trestom ako skutočným hriechom. Človek s ním má stále schopnosť dosiahnuť svoje vlastné ospravedlnenie a môže si ho želať tak, ako si chorý človek môže želať vlastné zdravie. Božia milosť je nevyhnutná pre spásu, je ale dosiahnuteľná súčinnosťou s ľudskou vôľou. Milosť je tak v určitom zmysle odmenou za použitie vlastnej vôle, ktorá si spásu zaslúži. Neexistuje podľa nej predurčenie k spáse (ante praevisa merita). Táto doktrinálna predstava bola odsúdená na druhom oranžskom koncile (529), hoci Kasiánovo meno nebolo spomenuté. Proti pelagianizmu v tom období vystupoval veľký učenec Západu Augustín z Hippa. Jeho termín gratia victrix (milosť vo víťazstve) bol však Kasiánom považovaný za nebezpečný pre asketickú prax spojenú so slobodou vôle.[3]

Základný kameň štruktúry duchovného života odhaľuje Kasián vo svojom Collationes patrum. Konečný cieľ mníšskeho života spočíva v získaní Božieho kráľovstva prostredníctvom duchovného boja, ktorý vedie k čistote srdca.[3][5]

Nie je pri tom potrebné čakať na koniec pozemského života. Istým spôsobom je dosiahnutie Božieho kráľovstva možné aj počas pozemského života, a to ak mních riadi svoj život takým spôsobom, aby smeroval čo najviac k jednote s Bohom. Toto spojenie je možné uskutočniť kontempláciou a uvažovaním o samotnom Bohu. Pozornosť zameraná na Boha postupne obnovuje Boží obraz v ľudskom duchu. Získanie Božieho kráľovstva sa tak dosahuje meditáciou a podľa Kasiána sa v živote pustovníka dokonale realizuje.[3]

 
Kasián v Norimberskej kronike

Pre kontempláciu (=najvyššie dobro a videnie Boha) je podľa Kasiána potrebné mať pozitívny prístup k životu (vita actualis), ktorý spočíva v zmene chovania a dosiahnutí dokonalého života. Kontemplácia sa deje pod božským vplyvom Ducha Svätého. Dokonalý život sa podľa neho nedá realizovať bez boja proti nerestiam, hriechu a démonom. Duchovný boj vnáša do duše cnosti potrebné pre dokonalý cenobitský život.[3] V prípade voľby medzi cenobizmom a pustovníctvom volí pustovnícky život. Pred týmto spôsobom života však má mních žiť najprv v spoločenstve. Jeho kontemplácia sa ale neobmedzuje len na spoznávanie seba samého a premáhanie slabosti. Jeho prístup je skôr mystický než asketický, a teda skôr pozitívny než negatívny.[5] Dôležitú úlohu zohráva modlitba, ktorá je formou lásky a posledným cieľom asketického odriekania. Mních má usilovať, aby dospel do stavu modlitby, nejde však o ustavičnú modlitbu, pretože potrebná je aj práca. Modlitbu stavia na Biblii, a to najmä žaltári. Úpenlivé čítanie vytvára dialóg a intenzívne spoločenstvo s Bohom. Intenzívne zanietenie počas modlitby je prejavom lásky k Bohu, jej vrcholným prejavom sú slzy, ktoré sú znamením neopísateľnej duchovnej radosti.[5]

Medzi explicitné zdroje, ktoré Kasián uvádzal patrili okrem Svätého písma, ktoré cituje najmenej 1 800-krát aj diela svätých: Bazila Veľkého, Hieronyma, Jána Zlatoústeho, Atanáza, Palladia, Rufina a Evagria Pontica a ďalších. Jeho myslenie naopak ovplyvnilo svätých Benedikta z Nursie, Izidor zo Sevilly a Fructuosa z Bragy. Táto skutočnosť naznačuje rozsiahle rozšírenie jeho spisov v 5. a 6. storočí. O jeho veľkom vplyve v stredoveku svedčia tiež učenci ako Alkuin, Rabanus Maurus, Peter Damiani a svätý Tomáš Akvinský. Autori ako Ignác z Loyoly, Lorenzo Scupoli a Bernardino Rossignoli zase zabezpečili prežitie jeho myšlienok aj v neskoršej dobe.[3][5][6] Jeho dielo bolo preložené aj do gréčtiny a bolo objavené vo Fótiovom diele Myriobiblon a Filokalii Nikodéma Hagioritu a Makaria z Korintu.[6]

Referencie upraviť

  1. ↑ a b c d e f g h i Saint John Cassian In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2021-01-19]. Dostupné online. (po anglicky)
  2. ↑ a b c VLADÁR, Vojtech. Dejiny cirkevného práva. Praha : Leges, 2017. ISBN 978-80-7502-238-7. S. 101 – 102.
  3. ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p q CASSIAN, JOHN (JOHANNES CASSIANUS) In: New Catholic Encyclopedia. Ed. Thomas Carson, Joann Cerrito. 2nd Ed. Vol. 3. Can – Dol. Farmington Hills : Thomson Gale, 2003. ISBN 0-7876-4008-5. S. 295 – 296.
  4. ↑ Cassian, John In: CANER, Daniel F.. The Cambridge Dictionary of Christianity. Ed. Daniel Patte. Cambridge : Cambridge University Press, 2010. ISBN 978-0-521-52785-9, 978-0-521-82096-7. S. 174. (po anglicky)
  5. ↑ a b c d e f g h i j k JAN KASSIÁN In: Slovník křesťanských mystiků. Ed. Luigi Borriello et al.; preklad Ctirad Václav Pospíšil. Kostelní Vydří : Karmelitánské nakladatelství, 2012. 767 s. ISBN 978-80-7195-198-8. S. 424 – 429.
  6. ↑ a b c d e f g h i j JOHN CASSIAN In: Encyclopedia of Ancient Christianity. Downers Grove : InterVarsity Press, 2014. ISBN 978-0-8308-9717-9. S. 2:427 – 2:429. (po anglicky)
  7. ↑ Cassian, John In: The Oxford Dictionary of the Christian Church. Ed. Frank Leslie Cross, Elizabeth A. Livingstone. 3rd. ed. Oxford : Oxford University Press, 1997. 1786 s. ISBN 019211655X, 9780192116550. S. 295. (po anglicky)
  8. ↑ JÁN KASIÁN In: KRAFT, Heinrich. Slovník starokresťanskej literatúry. Preklad Vojtech Mikula. Trnava : Dobrá kniha, 1994. 441 s. ISBN 80-7141-048-9. S. 261.
  9. ↑ Zmena. Bratislava : Vydávajú študenti žurnalistiky FF UK Bratislava v spolupráci s Československým koordinačným štrajkovým výborom, 1999. Dostupné online. S. 18.
  10. ↑ a b Pravoslávny kalendár 2018 = Pravoslavnij kalendar 2018 : ročenka s kalendáriom a duchovným čítaním. Prešov : Metropolitná rada Pravoslávnej cirkvi na Slovensku, 2017. ISBN 978-80-89643-05-9. S. 35, 63.
  11. ↑ Náš otec svätý Lev, rímsky pápež (Náš otec svätý Flavián Vyznávač, konštantinopolský patriarcha) [online]. Gréckokatolícka eparchia Bratislava, 2020-02-17, [cit. 2021-01-19]. Dostupné online.
  12. ↑ LICHARD, Daniel G.. Slowenský Kalendár. Uhorská Skalica : Vydáva Daniel G. Lichard, 1878. S. 18.
  13. ↑ GOFFINE, Leonhard. Krest'ansko-katolická poučujúca w zdeláwajúca kniha .... [s.l.] : Lad. Lukac, 1853. S. 431.
  14. ↑ a b c d e KASIÁN Z MASSILE In: KRAFT, Heinrich. Slovník starokresťanskej literatúry. Preklad Vojtech Mikula. Trnava : Dobrá kniha, 1994. 441 s. ISBN 80-7141-048-9. S. 280 – 281.
  15. ↑ GENNADE. Gennadii Massiliensis liber de scriptoribus ecclesiasticis cum notis Auberti Miraei. Ernest. Salomo Cyprianus recensuit, & annotationibus illustrauit. Praemittuntur VVilhelmi Ernesti Tenzelii... Florum Sparsio ad S. Hieronymi librum de scriptoribus ecclesiasticis nec non variantes lectiones.... [s.l.] : sumtu Io. Bielckii, 1703. Dostupné online. (po latinsky)
  16. ↑ a b c Jan Kassián In: iencyklopedie.cz [online]. [Cit. 2021-01-19]. Údaje prevzaté zo Slovník starokřesťanské literatury (cs). Dostupné online.
  17. ↑ a b CASSIAN, JOHN In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 387 – 388. (po anglicky)
  18. ↑ Cassian, John (ca. 365-ca. 433) In: The Encyclopedia of Early Christianity. Ed. Everett Ferguson, Michael P. McHugh, Frederick W. Norris. 2nd edition New York : Routledge, 1999. ISBN 0-8153-3319-6, 978-0-8153-3319-7. S. 219. (po anglicky)

Ďalšia literatúra upraviť

  • CASSIANUS, Jan. Zvyky cenobitů a léky na osm základních neřestí: (a), předmluva a knihy 1-4. Preklad Ondřej Koupil et al. Praha : Benediktinské arciopatství sv. Vojtěcha a sv. Markéty, 2007. 136 s. ISBN 978-80-86882-06-2. (po česky)
  • CASSIANUS, Jan. Zvyky cenobitů a léky na osm základních neřestí - svazek (b). Preklad Ondřej Koupil et al. Praha : Benediktinské arciopatství sv. Vojtěcha a sv. Markéty, 2008. 203 s. ISBN 9788086882093. (po česky)
  • CASSIANUS, Jan. Rozmluvy 11 – 14. Preklad Ondřej Koupil. Praha : Benediktinské arciopatství sv. Vojtěcha a sv. Markéty, 2019. 152 s. ISBN 978-80-86882-24-6. (po česky)

Iné projekty upraviť

  •   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ján Kasián

Externé odkazy upraviť

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Ján_Kasián&oldid=7463316“