Nikodém Hagiorita

Svätý Nikodém Hagiorita (iné podoby mena pozri nižšie; *1748/1749, ostrov Naxos – †14. júl 1809, Athos, Skurteon) bol grécky pravoslávny teológ, mystik, kánonista a mních, autor viac ako 100 diel. Najväčší grécky náboženský spisovateľ 18. storočia[1], duchovný učiteľ gréckeho národa[2] a predstaviteľ athoskéhokollyvadského hnutia[3]. Jedna z najvýznamnejších osobností nedávnej pravoslávnej histórie.[4]

svätý
Nikodém Hagiorita
grécky teológ, kánonista a spisovateľ
Nikodém Hagiorita, Benátky, 1818
Nikodém Hagiorita, Benátky, 1818
Biografické údaje
Narodenie1748/1749
ostrov Naxos
Úmrtie14. júl 1809
Skourteon, Athos
Uctievanie
Svätorečenie31. máj 1955
CirkevPravoslávna cirkev
Sviatok14. júl/1. júl
Odkazy
Spolupracuj na CommonsNikodém Hagiorita
(multimediálne súbory na commons)

Vydavateľ významnej antológie Filokalia a kánonickoprávnej zbierky Pidalion. Znovu oživil východnú tradíciu hésychazmu. V roku 1955 bol Pravoslávnou cirkvou prehlásený za svätého.[1][5] Jeho sviatok si pripomínajú 14. júla/1. júla[6][7][pozn. 1] a 21. júna na Athose.[8]

MenáUpraviť

  • Nikodém Svätohorec[9][10], Nikodým Svätohorec[11], Nikodém Svätohorský[12], Nikodím Svätohorský[13], Nikodým Svätohorský[11]
  • Nikodém Hagiorita z Atosu[14], Nikodém Hagiorita[15][1], Nikodem Hagiorita[16], zriedkavejšie: Nikodém z Naxu[17][18]
  • Nikodým Agiorita[19], Nikodím Agiorita[20], Nikodém Agiorita[21], Nikodím Agioritský[22]
  • gr. Νικόδημος ὁ Ἁγιορείτης[1]Nikodimos Agioritis (novogréčtina)[23]
  • vlastným menom: gr. Νικόλαος Καλλιβρούτσης[1][24]Nikolaos Kallivrutsis, v niektorých dokumentoch Καλλιβούρτζης[2]  – Kallivurtzis či Καλλιβούρτσης[2] – Kallivurtsis

ŽivotopisUpraviť

Nikodém sa narodil ako Nikolaos Kallivrutsis na gréckom ostrove Naxos, vtedy patriacom Osmanskej ríši. Jeho rodičmi boli Anton a Anastázia Kallivrutsisovci. Rodina žila v relatívnom blahobyte a vyznačovala sa hlbokou zbožnosťou. Po štúdiách na rodnom ostrove odišiel do maloázijskej Smyrny, kde v rokoch 1765 – 1770 študoval na cirkevnej škole[pozn. 2]. Jeho spolužiakmi boli budúci konštantínopolskí patriarchovia Neofytos VII. a Gregor V. Nikodém bol vynikajúcim žiakom. Dokázal si zapamätať obrovské objemy textu a hovorilo sa o ňom, že si pamätal každú knihu, ktorú prečítal.[1][2]

Po víťazstve ruskej flotily nad Osmanmi v bitke pri Çeşme (ostrov Chios), začali Turci prenasledovať kresťanov v Smyrne. Aby ušiel pred prenasledovaním osmanských úradov, vrátil sa Nikodém na rodný ostrov, kde určitý čas pôsobil ako tajomník miestneho metropolitu. Namiesto črtajúcej sa cesty duchovného však vstúpil do kláštora. Vplyv na jeho výber mali traja mnísi z kláštora na Athose, ktorí istý čas pôsobili na Naxe. Po vzore východných mníchov prijal nové meno Nikodémos (Nikodimos).[2][5]

Pod vplyvom korintského biskupa Makaria Notarasa sa Nikodém začal hlbšie zaujímať o teológiu a začal písať prvé diela. Z Makariovej iniciatívy tiež začal pracovať na Filokalii. Odišiel žiť na horu Athos, konkrétne do Kláštora Dionysia.[1][5] V rámci kollyvadského hnutia sa zasadzoval o obnovu cirkevného života na základe patristickej tradície.[24] Prakticky počas celého života písal rôzne diela, mnohé z nich ale vyšli až posmrtne.[2]

Na hore Athos vyhľadával najmä samotu a menšie mníšske spoločenstvá. Vystriedal viaceré menšie kélie. Istý čas tiež býval na neobývanom ostrov Skiropula a niekoľko mesiacov strávil v Kláštore Pantokratoros. Väčšinu života však prežil v kélii Skurteon, kam sa presťahoval po prijatí schimy. V tejto kélii tiež v roku 1809 zomrel. Pochovaný bol v Kláštore svätej Barbory v Patisii pri Aténach. Jeho hlava je uchovávaná v kélii Skurteon. V roku 1955 bol svätou synodou konštantínopolského patriarchátu (Athinagorasa I.) kanonizovaný.[1][5] Hymnograf Gerasimos Mikrajannanitis zostavil na jeho počesť službu, kánon a akatist.[2][24]

Dielo a myšlienkyUpraviť

Nikodém bol plodným autorom. Vytvoril viac ako 100 diel vrátane prekladov z latinčiny a starogréčtiny. Bol vynikajúcim znalcom východnej patristickej literatúry, no poznal aj západné (katolícke) diela. Napriek tomu, že vo svojich dielach niekedy mierne aplikoval západné scholastické metódy, „vždy zostal prevažne ‘byzantským’ teológom v tom zmysle, že bol verný byzantským tradíciám...“[2] Do gréčtiny preložil Duchovný zápas od Lorenza Scupoliho či Pinamontiho komentované vydanie Duchovných cvičení Ignáca z Loyoly.[1][6]

Nikodémovým najvýznamnejšími počinmi boli zbierka Filokalia (gr. φιλοκαλία, Benátky, 1782; ďalšie vydania: Atény, 1893; Atény, 1958) v rovine duchovno-teologickej a zbierka Pidalion (aj Pedalion, gr. Πηδάλιον; Lipsko, 1800) v rovine kánonickoprávnej. Spoluautorom Filokalie bol biskup Makarios Notaras, spoluautorom Pidalionu mních Agapios z Dimitsany.[1][6] Obe zbierky sú dodnes cennými prameňmi východného kresťanského učenia. Pidalion je navyše najviac používanejšou cirkevnoprávnou zbierkou pravoslávneho sveta.[22] I napriek tomu, že v duchovnej rovine Nikodém čerpal aj zo západného učenia, v právnej rovine prejavil značné protikatolícke tendencie.[25]

Medzi ďalšie Nikodémove diela patria napríklad Neon Eklogion (Νέον Ἐκλόγιον; Benátky, 1803); Christoithia christianon (Χρηστοήθεια χριστιανῶν, Benátky, 1803); Exomologitarion (Εξομολογηταριον), Interpretácia siedmich listov koncilu (Benátky, 1806); Nea Klimax (Νέα Κλιμαξ, Konštantínopol, 1844); Eortodromion (Ἑορτοδρόμιον) - vysvetlenie kánonov piesní, ktoré sa spievajú na sviatky Pána a Presvätej Bohorodičky či životy svätých Neos synaxaristis (Νέος Συναξαριστης, Benátky, 1819).[24][26]

Väčšina kníh, ktoré Nikodém pripravil na vydanie sú staroveké texty v novogréckom prerozprávaní. Doplnené boli mnohými dodatkami a poznámkami, ktoré obsahovali cenné informácie a odkazy. Nikodéma možno považovať za nezávislého komentátora. Neponúkal vlastné, originálne, riešenia ťažkých otázok, ale vyberal vhodné patristické interpretácie, podložené autoritou cirkevných otcov. Neobmedzoval sa na najznámejších komentátorov, ale čerpal aj zo starších, v tom čase menej poznaných velikánov pravoslávnej teológie.[2]

Nikodém ako jeden z nie mnohých na vtedajšom kresťanskom Východe, podporoval pravidelné prijímanie sviatosti svätého prijímania.[6] Jeho kniha o pravidelnom prijímaní bola spočiatku odsúdená a rehabilitovaná bola až synodou v roku 1790. Zo západnej teológie preberal niektoré prvky z oblasti pastorálnej teológie a teológie sviatostí.[2] Bol však tiež veľkým propagandistom Ježišovej modlitby a východného učenia hésychazmu. Pre novodobých gréckych čitateľov upravil spisy svätých Simeona Nového Teológa (1784) a Gregora Palamu. Bol autorom viac ako sedemdesiatich liturgických spevov (kánony, akatisty, chvály,...).[3][24] V tejto oblasti plne nadviazal na staršiu hymnografickú tradíciu, v dôsledku čoho sa javí „ako skutočný dedič Byzantskej ríše“. Jazyk jeho hymnov neobsahuje inovácie, hoci niekedy používa odvážne moderné obrazy.[2]

V roku 1809 sa musel brániť voči obvineniam z herézy, v súvislosti čím napísal ospravedlňujúce dielo Vyznanie viery. Podobne ako mnohé oné jeho diela vyšlo až posmrtne, v roku 1819. Jeho diela sú dodnes pravidelne publikované, pričom ide často o pomerne vysoké náklady. Predstavujú však spravidla dotlače predchádzajúcich vydaní. „Nevykonáva sa takmer žiadny pokus o serióznu archeografickú a textologickú prácu“. V dôsledku toho neexistujú takmer žiadne kritické edície jeho diel.[2]

PoznámkyUpraviť

  1. Okrem 14. júla sa možno stretnúť aj s 1. júlom, čo je zároveň dátum v slovenskom pravoslávnom kalendári. Rovnako bol 1. júla od 1956 slávený aj v Ruskej pravoslávnej cirkvi. Až v roku 2005 zmenila Ruská pravoslávna cirkev dátum na 14. júla. Za nepresnosti môžu rozdiely medzi juliánskym a gregoriánskym kalendárom a nepresné grécke údaje.
  2. Presnejšie na Evanjelickej škole (Ευαγγελική Σχολή – Euangeliki Scholi), čo však nemožno chápať ako evanjelický = protestantský, keďže šlo o pravoslávne orientovanú školu.

ReferencieUpraviť

  1. a b c d e f g h i j NIKODÉM HAGIORITA. In: FARRUGIA, Edward G.; AMBROS, Pavel, ed. Encyklopedický slovník křesťanského Východu. Preklad Adam Mackerle. Vyd. 1. Olomouc : Refugium Velehrad-Roma, 2010. 1039 s. (Prameny spirituality; zv. 15.) ISBN 978-80-7412-019-0. S. 622 – 623.
  2. a b c d e f g h i j k l RODIONOV, O. A. NIKODIM SVJATOGOREC. In: Pravoslavnaja enciklopedija. Tom. L. NIKODIM – NIKON. Moskva : Cerkovo-naučnyj centr „Pravoslavnaja enciklopedija“, 2018. ISBN 978-5-89572-057-8. S. 27 – 38.
  3. a b HOVORUN, Cyril. St. Nikodemos the Hagiorite (1749–1809). In: The Encyclopedia of Eastern Orthodox Christianity. Ed. John Anthony McGuckin. Malden, MA : Blackwell Publishing Ltd., 2011. ISBN 978-1-405-18539-4. S. 541 – 542. (po anglicky)
  4. NICODEMUS OF THE HOLY MOUNTAIN (HAGIORITES). In: PROKURAT, Michael; GOLITZIN, Alexander; PETERSON, Michael D. Historical Dictionary of the Orthodox Church. Lanham etc. : Scarecrow Press, 1996. ISBN 0-8108-3081-7. S. 237 – 238.
  5. a b c d Saint Nicodemus the Hagiorite In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2021-07-29]. Dostupné online.
  6. a b c d Nicodemus of the Holy Mountain, St. In: The Oxford Dictionary of the Christian Church. Ed. Frank Leslie Cross, Elizabeth A. Livingstone. 3rd. ed. Oxford : Oxford University Press, 1997. 1786 s. ISBN 019211655X, 9780192116550. S. 1152. (po anglicky)
  7. Pravoslávny kalendár 2018 = Pravoslavnij kalendar 2018 : ročenka s kalendáriom a duchovným čítaním. Prešov : Metropolitná rada Pravoslávnej cirkvi na Slovensku, 2017. ISBN 978-80-89643-05-9. S. 44.
  8. Pravoslavnyj Cerkovnyj kalendar [online]. [Cit. 2021-08-04]. Dostupné online.
  9. NEUPAUER, Eduard. Byzantské mníšstvo v stredoveku. Edit. Pavol Maliniak; Imrich Nagy. Acta Historica Neosoliensia (Banská Bystrica: Katedra histórie FHV UMB), 2013, roč. 16, čís. 1-2, s. 129. ISSN 1336-9148.
  10. ŠAK, Štefan. Duchovná príručka duchovníka – „ΕΞΟΜΟΛΟΓΗΤΑΡΙΟΝ“ svätého Nikodéma Svätohorca/. Acta Patristica (Prešov: Pravoslávna bohoslovecká fakulta Prešovskej univerzity v Prešove), 2011, roč. 2, čís. 2, s. 56 – 64. ISSN 1338-3299.
  11. a b SAVČÁK, Peter. Pohľad prepodobného Nikodýma Svätohorca na časté prijímanie svätých Christových Tajín. Acta Patristica (Prešov: Pravoslávna bohoslovecká fakulta Prešovskej univerzity v Prešove), 2013, roč. 8, čís. 4, s. 56 – 63. ISSN 1338-3299.
  12. NIKULIN, Andrej. Východiská práce kňaza s psychickými a duchovnými anomáliami u veriacich. Acta Patristica (Prešov: Pravoslávna bohoslovecká fakulta Prešovskej univerzity v Prešove), 2012, roč. 7, čís. 3, s. 148. ISSN 1338-3299.
  13. Mních Mojsej Svätohorský. Nikodím Svätohorský [online]. Preklad Ján Zozuľak. Web Pravoslávne kresťanstvo, [cit. 2021-07-29]. Dostupné online.
  14. hésychazmus In: Encyclopaedia Beliana [online]. Bratislava: Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, [cit. 2021-07-29]. Dostupné online. ISBN 978-80-89524-30-3.
  15. DAVY, Marie-Madeleine. Encyklopedie mystiky. Praha : Argo, 2002. ISBN 978-80-7203-373-7. S. 75.
  16. BELEJKANIČ, Imrich. Byzantský hesychazmus ako cesta k svätosti. In: Svätec a jeho funkcie v spoločnosti I.. Ed. Rastislav Kožiak, Jaroslav Nemeš. Bratislava : Chronos, 2006. ISBN 80-89027-19-9. S. 117n.
  17. Zborník číslo 2 k tisícročiu príchodu kresťanstva do Ruska [samizdat]. 1985, [cit. 2021-07-29]. S. 55. (url na stiahnutie zapoznámkované v kóde).
  18. AMBROS, Pavel. Kam směřuje česká katolická církev?: teologie obnovy místní církve v Čechách a na Moravě, její základní pastorační postoje a orientace pro třetí tisíciletí. Olomouc : Refugium Velehrad-Roma, 1999. ISBN 978-80-86045-38-2. S. 327.
  19. PRUŽINSKÝ, Štefan. Svätosť a svetskosť v liste sv. apoštola Jakuba : (exegéza Jk 4, 1-10). Gorlice : Diecezjalny osrodek kultury prawoslawnej ELPIS w Gorlicach, 2020. Dostupné online. ISBN 978-83-63055-74-5. S. 49.
  20. PRUŽINSKÝ, Štefan. Rúhanie sa Bohu v kontexte medziľudských vzťahov In: Pravoslávny biblický zborník III/2014. Ed. Ján Husár. Gorlice : Diecezjalny ośrodek Kultury Prawoslavnej ELPIS, 2014. ISBN 978-83-63055-88-2. S. 12.
  21. AGIORITA, Nikodém. Neviditeľný boj. Preklad Alexander Cap. Prešov : Pravoslávna bohoslovecká fakulta Prešovskej univerzity Prešove, 1996. 192 s.
  22. a b BOUMIS, Panagiotis I. Kanonické právo Pravoslávnej cirkvi. Preklad Georgios Pan Kountouris. 1. slovenské vyd. Prešov : Pravoslávna bohoslovecká fakulta Prešovskej univerzity v Prešove, 1997. Z gr. originálu Kanonikon Dikeion. ISBN 80-88885-21-3. S. 42.
  23. Prepis podľa projektu Wikipédie. Iné prepisy ako napr. Nikodémos Hagioreités a pod. zo starogréčtiny, sú pre moderné obdobie gréckych dejín nevhodné, predsa však, možno sa s nimi, zrejme najmä v zahraničnej literatúre, stretnúť (pozri napr. Nikodémos Hagioreités In: Google Knihy)
  24. a b c d e Makarevič, E. V. Nikodim Svjatogorec In: Boľšaja rossijskaja enciklopedija. Dostupné online [cit. 2021-08-06].
  25. MALONEY, G. A. NICODEMUS THE HAGIORITE. In: New Catholic Encyclopedia. Ed. Thomas Carson, Joann Cerrito. 2nd Ed. Vol. 10. Mos – Pat. Farmington Hills : Thomson Gale, 2003. ISBN 078764014X. S. 382.
  26. Nikodim Svjatogorec In: Novyj enciklopedičeskij slovar. Dostupné online [cit. 2021-08-06].

Ďalšia literatúraUpraviť

  • AGIORITA, Nikodém. Neviditeľný boj. Preklad Alexander Cap. Prešov : Pravoslávna bohoslovecká fakulta Prešovskej univerzity Prešove, 1996. 192 s.

Heslá v encyklopédiáchUpraviť

Externé odkazyUpraviť