Jü Kuang-čung[pozn 1] (iný zápis: Yu Guangzhong, čín. 余光中; * 21. október 1928, Nanking – † 14. december 2017, Kao-siung) bol taiwanský básnik, prozaik, esejista, literárny kritik, umelecký prekladateľ a univerzitný pedagóg, ktorý na Taiwane pôsobil od roku 1950. Bol vedúcou osobnosťou Básnického spolku modrej hviezdy (1954 – 1964), jedného zo štyroch hlavných básnických zoskupení moderného taiwanského básnického hnutia,[1] pričom si získal uznanie ako na Taiwane a v Hongkongu, tak aj v pevninskej Číne, ako aj v čínskej diaspóre po celom svete.[2][3]

Jü Kuang-čung
taiwanský básnik, prozaik, esejista, literárny kritik, umelecký prekladateľ a univerzitný pedagóg
Jü Kuang-čung
Osobné informácie
Rodné meno余光中
Narodenie21. október 1928
 Nanking, Čínska republika (dnes Čínska ľudová republika)
Úmrtie14. december 2017 (89 rokov)
 Kao-siung, Taiwan
Dielo
Významné práceSiang-čchou („Nostalgia“)
Odkazy
Spolupracuj na CommonsJü Kuang-čung
(multimediálne súbory na commons)

Štúdium a akademická kariéra

upraviť

Narodil sa v Nankingu v rodine Jü Čchao-jinga, učiteľa a neskôr úradníka v Čankajšekovej vláde Čínskej republiky a jeho manželky, učiteľky Sun Siou-ťün, rodáčky zo Sia-menu. Jeho brat Jü Kuang-ja zomrel ešte ako dieťa. Po vypuknutí druhej čínsko-japonskej vojny a japonskom vpáde do Nankingu sa dal spolu so svojimi rodičmi na útek vojnou zmietanou krajinou.[4]

Stredoškolské štúdium absolvoval v provincii S’-čchuan a následne v roku 1947 nastúpil na štúdium cudzích jazykov na Nankingskej univerzite, no v roku 1949 prestúpil na Siamenskú univerzitu. Pre prebiehajúcu občiansku vojnu ešte v tom roku so svojou rodinou emigroval do Hongkongu a následne v roku 1950 na Taiwan, kde pokračoval v štúdiu na katedre cudzích jazkov Národnej taiwanskej univerzite (1950 – 1952). Ďalej sa vzdelával v USA, kde v roku 1959 získa magisterský titul z výtvarného umenia na Iowskej štátnej univerzite. Následne sa vrátil na Taiwan a vyučoval na Národnej taiwanskej univerzite. V rámci Fulbrightovho programu absolvoval dva pobyty, hosťujúc na vysokých školách v USA (1964, 1969).[5][6]

V roku 1972 sa stal predsedom katedry anglického jazyka na Národnej univerzite verejnej správy v Tchaj-peji. V rokoch 1974 – 1985 vyučoval literatúru na katedre čínskeho jazyka a literatúry Čínskej univerzity v Hongkongu, no v roku 1985 sa vrátil na Taiwan, kde nastúpil do funkcie dekana fakulty liberálnych štúdií Sunjatsenovej univerzity.[6] Na tejto škole vyučoval západnú literatúru až do svojej smrti.[4]

Spisovateľská činnosť

upraviť

Básnicky začal tvoriť počas svojho štúdia na Siamenskej univerzite.[6] V priebehu svojej básnickej kariéry osciloval medzi modernizmom a tradicionalizmom. Koncom 50. rokov, počas štúdia na Iowskej štátnej univerzite, experimentoval s modernizmom, vytvoriac niekoľko abstraktných básní, zatiaľ čo v 60. rokoch sa uňho prejavil silný cit po spojení s jeho kultúrnymi koreňmi (napr. v básni Čchiao-ta jüe „Perkúzia“, 1966[4]), ktorú ďalej rozvíjal v 70. rokoch, zahŕňajúc do svojej tvorby elementy z ľudových piesní.[7]

V tomto období sa zaplietol do politicko-literárneho sporu, v ktorom stál na strane prevažne prozápadných a modernistických spisovateľov (Pcheng Ke, Ču Si-ning) polemizujúcich s nativistickými literármi (Jie Š'-tchao, Čchen Jing-čen, Wang Tchuo), od ktorých ich delili odlišné estetické aj politické názory.[8] V článku „Vlci prichádzajú“ (Lang laj le, 1977) Jü odsúdil nativistov (hlavne Čchena) za vyznávanie hodnôt proletárskej literatúry propagovanej v komunistickej Číne, čo predstavovalo závažné obvinenie vzhľadom na pre prebiehajúce perzekúcie politických odporcov Čankajšekovho režimu (biely teror).[7]

Neskôr, v roku 2004 svoje vyjadrenia oľutoval, tvrdiac že boli spôsobené jeho precitlivenosťou na akékoľvek ľavicové tendencie po šoku z kultúrnej revolúcie, pričom zároveň poprel, že jeho útok na nativistov bol výsledkom kolaborácie s kuomintanským režimom.[4]

V roku 1992 sa naplnili Jüove priania znovu navštíviť svoju domovinu, čomu dovtedy bránila politická situácia. Po tom, čo tam v 80. rokoch vyšli jeho básne, získal pozvanie hosťovať niekoľko prednášok a recitačne vystúpiť v Čínskej ústrednej televízii.[9] Vďaka melanchickým a nostalgickým veršom prekypujúcimi láskou k domovine si jeho tvorba získala uznanie aj v komunistickej Číne, dokonca aj v radoch funkcionárov Komunistickej strany Číny. Napr. čínsky premiér Wen Ťia-pao si počas svojho stretnutia s prezidentom USA Georgeom W. Bushom v decembri 2003 vypomohol citátom z Jüovej básne „Nostalgia“ pri diskusii o komunistickom zámere pripojiť Taiwan k pevninskej Číne. Napriek tomu, že sa Jü netajil svojimi antikomunistickými postojmi, spolitizovanie jeho diela čínskymi komunistami ho príliš neznepokojovalo.[4]

Jü publikoval celkom 50 kníh, pričom 18 z toho predstavujú básnické zbierky, zatiaľ čo ostatné obsahujú lyrické eseje, literárnu kritiku a umelecké preklady.[10]

Prekladal najmä z anglickej literatúry,[11] napr. v roku 1957 vydal čínsky preklad novely Ernesta Hemingwaya Starec a more a románu Irvinga Stonea Smäd po živote.[4] Okrem toho prekladal diela Oscara Wildea, iných anglických a amerických autorov,[7] tureckých básnikov a i.[10]

Rodina a súkromie

upraviť

V roku 1956 sa zosobášil s Fan Wo-tsun. Spolu mali štyri dcéry: Šan-šan, Jou-šan, Pchej-šan a Ťi-šan.[4]

Jü bol vášnivým cestovateľom – okrem Hongkongu a USA istý čas pôsobil a tvoril aj v Európe. V rokoch 1992 – 2010 absolvoval odhadom 50 až 60 ciest do pevninskej Číny.[4]

Jü zomrel 14. decembra 2017 v univerzitnej nemocnici v Kao-siungu na následky pľúcnej infekcie, resp. pneumónie po týždeň trvajúcej hospitalizácií v dôsledku miernej cievnej mozgovej príhody.[12][13][14]

Výber z diela

upraviť
  • 1954 – Lan-se te jü-mao („Modré pierko“)
  • 1969 – Caj leng-čan te nien-taj („Roky studenej vojny“)
  • 2008 – Ou-šen („Lotosová bohyňa“)

Poznámky

upraviť
  1. je priezvisko

Referencie

upraviť
  1. Ying 2010a, s. 142
  2. Ying 2010c, s. 250
  3. Chou, Oliver (2017), „The poet whose works struck a chord with Chinese diaspora and Hong Kong youth in the 1960s“, South China Morning Post ([Hong Kong]: South China Morning Post Publishers), 2017-12-15, https://www.scmp.com/news/hong-kong/community/article/2124371/poet-whose-works-struck-chord-chinese-diaspora-and-hong, dost. 2021-11-26 
  4. a b c d e f g h Qin 2017
  5. Ying 2010c, s. 249-250
  6. a b c Professor YU Kwang Chung, Hong Kong: The Chinese University of Hong Kong, [s. a.] (vyd. [s. d.]), https://www.cuhk.edu.hk/cpr/pressrelease/YU%20Kwang%20Chung-e.htm, dost. 2021-11-26 
  7. a b c Ying 2010c, s. 250
  8. Ying 2010b, s. 250
  9. Yang, Yang (2017), „Nostalgia poet Yu Kwang-chung dies at 89“, China Daily (Beijing: [Publicity Department of the Central Committee of the Communist Party of China]), 2017-12-15, https://www.chinadaily.com.cn/cndy/2017-12/15/content_35306550.htm, dost. 2021-11-26 
  10. a b Yeh a Malmqvist c2001, s. 154
  11. „Jü Kuang-čung“, Encyclopaedia Beliana, Siedmy zväzok, In-Kalg (1. vyd.), Bratislava: Encyklopedický ústav SAV; Veda, 2013-11, str. 682, ISBN 978-80-970350-1-3, https://beliana.sav.sk/heslo/ju-kuang-cung, dost. 2021-11-26 
  12. Hsu-lei, Huang; Chin, Jonathan (2017), „Poet Yu Kwang-chung, 90, dies in Kaohsiung“, Taipei Times (Taipei: The Liberty Times Group): 1, 2017-12-15, https://www.taipeitimes.com/News/front/archives/2017/12/15/2003683990, dost. 2021-11-26 
  13. Gan, Nectar (2017), „Poet Yu Kwang-chung dies in Taiwan aged 89“, South China Morning Post ([Hong Kong]: South China Morning Post Publishers), 2017-12-14, https://www.scmp.com/news/china/society/article/2124314/poet-yu-kwang-chung-dies-taiwan-aged-89?module=inline&pgtype=article, dost. 2021-11-26 
  14. Yu Kwang-chung, titan of Taiwan literature, passes away at 89“, Taiwan Today ([Taipei]: Ministry of Foreign Affairs, Republic of China (Taiwan)), 2017, 2017-12-15, https://taiwantoday.tw/news.php?unit=2,6,10,15,18&post=126606, dost. 2021-11-26 

Použitá literatúra

upraviť