Jean Giono
Jean Giono (* 30. marec 1895, Manosque, Francúzsko – † 8. október 1970, Manosque) bol francúzsky spisovateľ – románopisec, vyznávač literárneho vitalizmu a panteizmu. Prostredím jeho románov je krajina v oblasti Provensalska umožňujúca mu rozvíjať pestrosť obraznosti, ktorá mu priniesla obdiv čitateľov.
| Jean Giono | |
| francúzsky spisovateľ a esejista | |
 Portrét Jeana Giona od Eugène Martela | |
| Osobné informácie | |
|---|---|
| Rodné meno | Jean Giono |
| Narodenie | 30. marec 1895 |
| Manosque, Francúzsko | |
| Úmrtie | 8. október 1970 (75 rokov) |
| Manosque, Francúzsko | |
| Národnosť | francúzska |
| Zamestnanie | bankár, spisovateľ |
| Manželka | Élise Maurin |
| Deti | Aline, Sylvie |
| Dielo | |
| Žánre | román, poviedka, esej, divadelná hra |
| Literárne hnutie | vitalizmus a panteizmus |
| Debut | Naissance de l’Odyssée - román |
| Významné práce | Colline - román, Le Grand Troupeau - román |
| Odkazy | |
| Jean Giono na centrejeangiono.com | |
 | Jean Giono (multimediálne súbory na commons) |
Život upraviť
Giono získal lásku k prírode v detstve, keď pásol ovce počas prázdnin. Pochádzal z rodiny remeselníka. Svoje detstvo nestrávil v bohatstve, no bolo šťastné. Juhofrancúzska príroda, v ktorej sa väčšinou pohyboval, zostala zvečnená v jeho diele. Čo sa týka vzdelania, bol samouk, lebo musel odísť predčasne z lýcea, aby pomohol finančne rodičom. Zamestnal sa v banke. Jeho detstvo skončilo začiatkom prvej svetovej vojny, keď bol mobilizovaný ako 19-ročný a na fronte potom strávil viac ako štyri roky. V prvej svetovej vojne bol účastníkom bojov o Verdun, ktoré prežil ako jeden z jedenástich vojakov - pešiakov jeho kompánie. Hororové zážitky z vojny spodobnil v románe Le grand troupeau (Veľká črieda). Po vojne sa oženil s mladou učiteľkou Élise Maurin, s ktorou mal dve dcéry Aline a Sylvie a ktoré sa stali neskôr tiež spisovateľkami.[1] V roku 1932 bol vyznamenaný za zásluhy v boji v prvej svetovej vojne rytierskym krížom Ordre national de la Légion d'honneur .
V období šírenia nacizmu sa Giono dal na cestu pacifizmu, zároveň publikoval román Que ma joie demeure (1935) a esej Les Vraies Richesses (1936), ktorými sa prihlásil k ekologickému pohľadu na svet. Od roku 1935 sa okolo neho vytváralo zoskupenie ľudí, ktorí ho považovali za svojho ekologického a mierotvorného guru. Obdobie vojny a nemeckej okupácie sťažilo Gionovi život, zo svojho domu na vidieku urobil skrýšu pre židovských utečencov, komunistov a členov francúzskeho odboja. V roku 1943 napísal divadelnú hru Le Voyage en calèche (Cesta na voze), v ktorej hrdinovia odboja bojujú s okupantmi.
V roku 1939 sa dostal na dva mesiace do žalára kvôli svojmu presvedčeniu. Po vypuknutí druhej svetovej vojny na území Francúzska sa dal mobilizovať, aby nenechal svoju rodinu celkom bez prostriedkov, no hneď po príchode do Marseille, kde sa kumulovali ozbrojené sily, ho zatkli a uväznili na dva mesiace. Po oslobodení Francúzska v roku 1944 ho v súvislosti s vyšetrovaním uväznili na 9 mesiacov pre podozrenie na kolaboráciu s okupačnou armádou. V roku 1945 ho začali prenasledovať komunisti sústredení v skupine bojovníkov odporu proti nemeckej okupácii. Títo považovali pacifizmus za kolaboráciu s nacistami. Francúzski liberacionisti spomedzi spisovateľov ho dali na čiernu listinu. Z tohoto zovretia ho vyslobodzoval André Gide, ktorý ho nakoniec úspešne zbavil stigmy. V roku 1954 bol Giono zvolený do Goncourtovej akadémie, ktorá udeľuje Goncourtovu cenu za literatúru.[1][2] V roku 1961 bol zvolený za predsedu poroty filmového festivalu v Cannes.
Tvorba upraviť
Gionove prózy zaraďuje literárna veda do smerov panteizmus a vitalizmus. Giono písal romány, poviedky, eseje a divadelné hry, v ktorých odmietal vojnu a ničenie prírodných ekosystémov vo Francúzsku. Za svoj pacifizmus bol prenasledovaný, za svoje odmietanie protinacistického odboja tiež. Bol vyznavačom prepojenia človeka s prírodou a jeho jednoduchého života v zdravom prostredí, ktoré staval do protikladu s moderným životným štýlom, viac-menej postupne odľudšteným.[3]
Dielo[3][2] upraviť
- Naissance de l’Odyssée, román, 1925, slov. Zrodenie Odysea
- Colline, slov. Vŕšok, román, 1926
- Un de Baumugnes, slov. Človek z vrchov, román, 1929
- Regain, slov. Mládza, 1930
- Le Grand Troupeau, Veľká črieda, 1931
- Jean le Bleu, 1932, slov. Ján Modrý
- Le Serpent d´ Étoiles, Hviezdny had, 1933
- Le Chant du Monde, Spev sveta, román, 1934
- Que ma joie demeure, román, 1935), slov. Nech moja radosť zostáva
- Les Vraies Richesses, esej, 1936, slov. Skutočné bohatstvá
- Le Voyage en calèche, divadelná hra, 1943,slov. Cesta na voze
- Un roi sans divertissement (1947),slov. Kráľ bez obveselenia
- Mort d'un personnage (1949),slov. Smrť jednej osobnosti
- Les Âmes fortes (1950), slov. Silné duše
- Le Moulin de Pologne, slov. Poľský mlyn, 1952
- Le Hussard sur le toit, slov. Husár na streche, 1951
- L'Homme qui plantait des arbres, Človek, ktorý sadil stromy, poviedka, 1953[4]
- Le Bonheur fou, 1957, slov. Bláznivé šťastie
- Le Désastre de Pavie, slov. Porážka pri Pavii, 1963,
- Ennemonde, román, 1964
- Deux cavaliers de l’orage, 1965, Dvaja rytieri búrky
- Le Déserteur, román, 1966, Dezertér
- L’Iris de Suse, slov. Dúha v Súsach, román, 1970
Citáty upraviť
„Svet je optimistický výtvor. Dôkaz: všetky vtáky spievajú v stupnici dur.“ [5]
Literárne ocenenia[2] upraviť
Referencie upraviť
- ↑ a b Jean Giono [online]. Britannica encyclopaedia, [cit. 2022-06-01]. Dostupné online.
- ↑ a b c CITRON, Pierre. Biographie [online]. Centre Jean Giono, [cit. 2022-06-01]. Dostupné online.
- ↑ a b JURÍČEK, Ján. Malá encyklopédia spisovateľov sveta. 2. vyd. Bratislava : Obzor, 1978. S. 197.
- ↑ BÍZIKOVÁ, Margita. Muž, ktorý sadil stromy - recenzia [online]. Literárne informačné centrum Bratislava, [cit. 2022-06-01]. Dostupné online. , slov. preklad v 2007
- ↑ Jean Giono - citáty [online]. citaty-slavnych.sk, [cit. 2022-06-01]. Dostupné online.
Iné projekty upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Jean Giono
Externé odkazy upraviť
Zdroj upraviť
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Jean Giono na francúzskej Wikipédii.