Kara Kojunlu
قره قویونلو
okolo 1380 – 1469
Vlajka štátu
vlajka
Geografia
Mapa štátu
Obyvateľstvo
islam, vládnuca vrstva zrejme šiitizmus
Štátny útvar
Vznik
vydobytie si samostatnosti od okolitých mocností
Zánik
dobytie ríšou Ak Kojunlu
Predchádzajúce štáty:
Džalájírovci Džalájírovci
Tímúr Tímúr
Artukovci Artukovci
Nástupnícke štáty:
Tímúrovská ríša Tímúrovská ríša
Ak Kojunlu Ak Kojunlu

Kara Kojunlu[1] (iné názvy: Karakojunlu[1], Qara Qoyunlu[1], Karakojunluská ríša[2], Čierna ovca[1], Čierny baran[2]) bol stredoveký moslimský štátny útvar, turkický kmeňový zväz, na území dnešnej západnej Perzie (Iránu), severného Iraku a východného Turecka. Za potomkov Kara Kojunlu sa považujú viaceré turkické národnosti na Blízkom východe.

Dejiny ríše upraviť

Kmeňový zväz založili príslušníci turkického oghuzských kmeňov, podľa niektorých teórií príslušníci kmeňa Jiwa, ktorí sa v 11. storočí počas oghuzskej migrácie zo svojich sídiel odobrali na západ do Seldžuckej ríše, kde sa usadili na území tiahnúcom sa od jazera Van až po Mosul, a kde prijali šíitský islam. Ďalšia migrácia Oghuzov sa spustila pod tlakom Mongolov v 13. storočí, keď sa kmeň dostal pod ich nadvládu. V 30. rokoch 14. storočia sa kmeň vymanil spod nadvlády Mongolov a kmeňový vodca emír Bajrám Chvádža na istý čas získal Mosul a pokúsil sa ovládnuť aj okolité turecké krajiny. Tureckí Artukovci sa však odmietli Kara Kojunlu vzdať a požiadali o pomoc bagdadských Džalájírovcov, ktorí si kmeňový zväz podrobili a zaviazali ho platiť tribút. Po smrti džalájírovského sultána Uvajsa II. v roku 1372 kmene získali väčšiu samostatnosť a ich moc postupne na úkor nadradeného sultanátu rástla. Za zakladateľa nezávislej ríše Kara Kojunlu býva považovaný Bajrámov synovec Kara Muhammad Turmuš, ktorý v roku 1382 Džalájírovcov porazil pri Nachčivane a naplno sa od nich osamostatnil. Bojoval taktiež proti Tímúrovcvom a niekedy okolo roku 1389 po odchode Tímúrovych vojsk na východ obsadil Tabríz. Po tom, čo Turmuš zaistil svoje panstvo na východe, odišiel na západ, kde sa mu zrodila opozícia v emírovi Pir Hasanovi. Pir Hasan, podľa niektorých mamlúckych zdrojov Turmušov bratranec, však Turmuša v boji porazil a ujal sa moci. Nevládol však dlho, pretože proti nemu v kmeni vyvstala opozícia na čele s Turmušovým synmi Misrom Chodžom a Kara Júsufom.[1][3][4]

 
Kara Júsuf vedie karakojuluské vojská proti gruzínsko-širvánskym vojskám v kampani v roku 1412
 
Iránska miniatúra, pravdepodobne z karakojunluského Tabrízu, cca. 1430[5]

Ríšu od jej vzniku ohrozovali Kypčaci presídlení do oblasti Tímúrom (Tamerlánom), ktorý krajinu dočasne dobyl a Júsufa vyhnal. Správou oblasti poveril svojho syna Miránšáha. Po Timúrovej smrti v roku 1405 sa kmene Kara Kojunlu pod vedením Kara Júsufa spolu s Džalájírovcami opäť osamostatnili. Začiatkom roku 1410 Júsuf obsadil akkojunluský Diyarbakır a následne ešte toho roku v bitke pri Tebríze porazil aj Džalájírovcov (Ahmeda Džalájíra) a následne obsadil Bagdad.[6] V pričlenenom Iraku následne dosadil za správcu svojho syna Mehmeda a vznikla tu vedľajšia vetva vládnuceho rodu. Na západe Júsuf získal rozsiahle územie od tureckých Artukovcov a boje sa viedli aj s karakojunluskými rivalmi Ak Kojunlu. I napriek mnohým víťazstvám však ich krajinu Júsuf nedokázal dobyť. Akkojunluský vládca hľadal pomoc u mamlúkov, avšak väčších úspechov nedosiahli a nepriateľstvo skončilo pľundrovaním mamlúckych území. Karakojunluské úspechy nevraživo vnímalo aj Gruzínske kráľovstvo. Výsledkom rokovaní bol vznik gruzínsko-širvánskej koalície, s ktorou si však krajina dokázala poradiť v bitke pri rieke Kür v roku 1412. Bitka skončila pre koalíciu zdrvujúco, gruzínsky kráľ Konštantín I. zomrel a širvánsky vládca musel zaplatiť veľké výkupné.[4][7] Po tom, čo Júsuf v roku 1419 vyhnal timúrovských guvernérov z pohraničných perzských miest Soltáníje a Kazvín, sa stal najsilnejším vládcom západnej Perzie.[3] Rozsiahle oblasti však Čierny baran ovládal len obmedzene a na kmeňovom území žilo aj nezávislé obyvateľstvo - viaceré kurdské, či turkické kmene a usadlé obyvateľstvo západného Iránu a východného Turecka.[1]

 
Karakojuluská Modrá mešita v Tabríze
 
Zbroj používaná v Kara Kojunlu a Ak Kojunlu

Timúrovci sa nevedeli zmieriť so stretou území na západe a chystali sa na novú veľkú vojnu. Tá však už Karakojunluskú ríšu zastihla až za vlády Júsufovho syna Iskandara. I napriek statočnej obrane bol Iskandar v roku 1421 veľkou presilou porazený a Tímúrovci sa priamo alebo nepriamo prostredníctvom nových vazalov, zmocnili značnej časti jeho ríše. Nasledujúce roky Iskandar strávil trestaním vazalov, ktorí prešli na tímúrovskú stranu a dobývaním stratených území. Timúrovský vládca Šáchruch si uvedomoval, že nedokáže karakojunluské územia pričleniť k svojmu panstvu a do Azerbajdžanu preto dosadil Iskandarovho mladšieho brata Abú Sajda, ktorý však svojmu bratovi nedokázal dlho čeliť a skončil na popravisku. Problematické vzťahy mal Iskandar aj so svojim druhým bratom Mehmedom, ktorý vládol v Bagdade, a ktorý sa osamostatnil. Iskandar síce v roku 1433 bagdadské panstvo dobyl, ale už krátko na to získal opozíciu vo svojom ďalšom bratovi Džahánšáhovi, ktorý vládol v okolí jazera Van. Džahánšáha podporovaného Tímúrovcami už Iskandar nedokázal poraziť a nakoniec bol v roku 1438 zavraždený vlastným synom.[4]

Džahánšáh, ktorý sa ujal moci v krajine, vládol spočiatku ako tímúrovský vazal. Po smrti Tímúrovca Šáchrucha v roku 1447 však svoju politiku zmenil a na istý čas rozšíril panstvo Kara Kojunlu až do Chorasánu, a ovládol aj zvyšnú časť Perzie a časti Malej Ázie a Mezopotámie. Ríša za jeho vlády dosiahla najväčší rozmach a darilo sa kultúre a umeniu. V neskoršom období však musel Džahánšáh viaceré územia opätovne odstúpiť. V 60. rokoch 15. storočia vypukli vnútri vládnuceho klanu dynastické spory a niektoré konkurenčné kmene povstali proti ich vláde. Zdrvujúco skončila Džahánšáhova posledná výprava proti Ak Kojunlu v roku 1467, keď pri pokuse dobyť ich hlavné mesto Diyarbakır Džahánšáh padol. Džahánšáhovi synovia následne nedokázali odvrátiť katastrofu a útoky zväzu Ak Kojunlu, ktorý postupne obsadil väčšinu karakojunluského územia. V 16. storočí vošli do služieb perzských vládcov Safíjovcov.[4][1]

Zoznam panovníkov upraviť

Nasleduje zoznam vládcov Kara Kojunlu:[1][4]

Referencie upraviť

  1. a b c d e f g h Kara Kojunlu In: Encyclopaedia Beliana [online]. Bratislava: Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, [cit. 2019-12-26]. Dostupné online. ISBN 978-80-89524-30-3.
  2. a b Historica. Jedinečný atlas svetových dejín s viac ako 1200 mapami. 1. vyd. Bratislava : Slovart, 2011. 512 s. ISBN 978-80-556-0487-9. S. 351, 354 – 355.
  3. a b IRAN In: The Encyclopaedia of Islam. Ed. E. van Donzel, B. Lewis, Ch. Pellat. 2nd Ed. Vol. 4. IRAN – KHA. Leiden : BRILL, 1997. ISBN 90-04-05745-5. S. 33 – 37. (po anglicky)
  4. a b c d e KARA-KOYUNLU In: The Encyclopaedia of Islam. Ed. E. van Donzel, B. Lewis, Ch. Pellat. 2nd Ed. Vol. 4. IRAN – KHA. Leiden : BRILL, 1997. ISBN 90-04-05745-5. S. 584 – 588. (po anglicky)
  5. Iran, 1400–1600 A.D. [online]. The Metropolitan Museum of Art, [cit. 2019-12-27]. Dostupné online.
  6. Kara Júsuf In: Encyclopaedia Beliana [online]. Bratislava: Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, [cit. 2019-12-28]. Dostupné online. ISBN 978-80-89524-30-3.
  7. Kara Koyunlu In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2019-12-26]. Dostupné online. (po anglicky)

Pozri aj upraviť