Gruzínske kráľovstvo

Gruzínske kráľovstvo
საქართველოს სამეფო
(Sakartvelos Samepo)
1008 – po 1466/1490
Vlajka štátu
vlajka
Štátny znak
znak
Geografia
Mapa štátu
Gruzínske kráľovstvo na vrchole sily v rokoch 1184 – 1230
(žltou gruzínske krajiny, sivo-žltou závislé územia, zelenou moslimské ríše)
Kutaisi (cca. 1008 – 1122)
Tbilisi (cca. 1122 – 1490)
Rozloha
okolo 250 000 km²
(1. pol. 13. storočia)
Obyvateľstvo
Počet obyvateľov
okolo 2,4 až 2,5 mil.
podľa sčítania chána Möngkeho v roku 1254
Národnostné zloženie
pravoslávne kresťanstvo (náboženstvo vládnucej vrstvy)
arménske kresťanstvo (náboženstvo populácie arménskych území)
katolícke kresťanstvo (menšina od 13. storočia)
Štátny útvar
Materský štát
rôzne byzantské a arabské meny, od 12. storočia dirhamy
Vznik
zjednotenie rozdrobených gruzínskych panstiev Iberským kráľovstvom za vlády Bagrata III. (okolo r. 1008)
Zánik
rozdrobenie kráľovstva po smrti Juraja VIII. za vlády jeho synov - de facto po 1466, de iure v roku 1490
Predchádzajúce štáty:
Iberské kráľovstvo Iberské kráľovstvo
Abcházske kráľovstvo Abcházske kráľovstvo
Kachetské kniežatstvo Kachetské kniežatstvo
Arménske kráľovstvo Arménske kráľovstvo
Heretské kráľovstvo Heretské kráľovstvo
Tbiliský emirát Tbiliský emirát
menšie gruzínske a arménske panstvá menšie gruzínske a arménske panstvá
Nástupnícke štáty:
Kachetské kráľovstvo Kachetské kráľovstvo
Kartlijské kráľovstvo Kartlijské kráľovstvo
Imeretské kráľovstvo Imeretské kráľovstvo
Samccheské kniežatstvo Samccheské kniežatstvo
Chachenské kniežatstvo Chachenské kniežatstvo
Ilchanát Ilchanát
Tímúr Tímúr

Gruzínske kráľovstvo (gruz. საქართველოს სამეფო, Sakartvelos Samepo) bola stredoveká dedičná monarchia (kráľovstvo) rozprestierajúca sa približne na území dnešného Gruzínska a v období rozmachu aj Arménska a časti Azerbajdžanu. V krajine vládla vedľajšia vetva pôvodne arménskeho rodu Bagratovcov. Zárodok kráľovstva vznikol už v roku 888, keď bolo iberské knieža Ardanase II. (niekedy aj IV.) korunované za iberského kráľa s titulom „kráľ všetkých Gruzíncov“. Ardanasov potomok Bagrat III. následne dovŕšil zjednotenie rozdrobených kniežatstiev (resp. kráľovstiev), po tom, čo v rokoch 1001 – 1010 pripojil k svojej ríši posledné rozdrobené panstvá a vymohol si uznanie nezávislosti od Byzantskej ríše. Zlaté obdobia Gruzínsko zažilo počas vlád kráľa Dávida IV. Budovateľa a kráľovnej Tamary Veľkej. Kráľovstvo sa definitívne rozpadlo v roku 1466 po smrti kráľa Juraja VIII. Jeho traja synovia si krajinu rozdelili a z ich panstiev sa následne osamostatnili ďalšie malé kniežatstvá.

Historický vývojUpraviť

Historický kontextUpraviť

Do konca 6. storočia v oblasti Gruzínska a Arménie striedavo dominovali Byzantská a Perzská ríša, ktoré do miestnych nárazníkových štátov dosádzali svojich bábkových vládcov. Koncom 6. storočia však oblasť Gruzínska (Prvé Iberské kráľovstvo) obsadili Peržania a oblasť zaradili do svojej provinčnej správy. Perzskú ríšu po jej zániku v 7. storočí vystriedali Arabi, ktorí v oblasti súperili s Byzanciou. Ako však arabská moc v kraji upadala, vzrástla v 9. storočí moc a ambície rozvetveného arménskeho rodu Bagratovcov. Gruzínski vládcovia narozdiel od arménskej kráľovskej vetvy Bagratovcov vyznávali ortodoxné kresťanstvo. Svoje postavenie si postupne vystavali na základe spojeneckých vzťahov s Byzanciou, ktorej vazalmi oficiálne boli. V roku 885 prijal kráľovskú korunu arménsky vládca Ašot V. a v roku 888 podobne, ešte ako byzantský vazal, učinilo aj iberské knieža Ardanase II. (niekedy označovaný ako IV.). Po takmer tristo rokoch tak opäť bolo obnovené Iberské kráľovstvo a koruna s titulom kráľ všetkých Gruzíncov. I napriek tejto deklarácii však v tomto období Iberské kráľovstvo všetky pôvodné gruzínske územia neovládalo a zjednotenie dokončil až Ardanesov potomok Bagrat III.[1][2]

 
Bagrat III., zjednotiteľ gruzínskych krajín

ZjednotenieUpraviť

Bagrat III., iberský kráľ, už v roku 975 získal Kartli a o tri roky neskôr zdedil po svojom bratrancovi Theodosiovi III. aj Abcházsko. Druhým významným gruzínskym panovníkom bol kuropalates Dávid III. z Taa a Klardžetska, ktorý Bagrata oficiálne adoptoval a ustanovil za svojho dediča.[3]

To sa však priečilo dohode, ktorú Dávid uzavrel s Bazilom II., proti ktorému sa postavil počas povstania Barda Sklera. Po tom, čo Dávid III. niekedy okolo roku 1000 zomrel jeho územie (kniežatstvo Tao a Klardžeti) pripadlo Bagratovi III., z čoho vzišiel spor s Byzanciou. Po byzantskom ťažení a porážke gruzínskych vojsk však Bagrat uzavrel s Byzanciou, ktorá musela riešiť konflikt s Bulharmi, pomerne výhodnú dohodu, v ktorej Bazil II. Bagrata uznal ako samostatného panovníka a udelil mu titul kuropalata s tým, že Byzancia získala časť Taa a s dohodou, že po Bagratovej smrti pripadne arménske kniežatstvo Vaspurakan Byzantskej ríši.[4] Po tom, čo sa Bagratovi uvoľnili ruky v priebehu nasledujúcich rokov obsadil Kachétiu a Hereti, čím zjednotil rozdrobené gruzínske panstvá s výnimkou územia arabského Tbiliského emirátu.

Vývoj v 11. storočíUpraviť

Po zjednotení sa zahraničná politika Gruzínskeho kráľovstva začala venovať dobývaniu zvyšných moslimských území a opätovne sa Gruzínsko dostalo aj do konfliktu s Byzantskou ríšou. Už krátko po nástupe Juraja I. vypukla nová vojna s Byzanciou o územia, ktoré mala Byzancia získať po smrti Bagrata III. I napriek počiatočným úspechom sa však Gruzíncom južné územia nepodarilo udržať. V bojoch o územia pokračoval aj Bagrat IV., ktorý kráľovstvu vládol vyše 40 rokov. Bagrat IV. sa počas svojej vlády musel potýkať aj s odbojnými šľachticmi, ktorí sa snažili osamostatniť v predtým zjednotených kniežatstvách.[5]

V 60. a 70. rokoch 11. storočia sa z východu so susedných oblastí Gruzínska a Byzantskej ríše rozšírila moc Seldžukov. V roku 1064 obsadil seldžucký sultán Alp Arslán južné gruzínske územia, avšak celé Gruzínsko sa mu získať nepodarilo. Seldžucká moc v priestore sa ešte viac rozšírila po bitke pri Mantzikerte (1071). V oblasti sa usadili turecké kmene, ktoré začali s pravidelnými nájazdmi do Anatólie a gruzínskych území. Seldžukom ani v tomto období nepodarilo Gruzínsko anektovať, avšak Juraj II. bol sultánom Malikšáhom prinútený uznať seldžuckú nadvládu a platiť pravidelný tribút.[5]

 
Dávid IV. Budovateľ i napriek neľahkej situácii počas svojho nástupu na trón dokázal kráľovstvo povzniesť k zlatému veku
 
Kráľovná Tamara Gruzínska a jej otec Juraj III.

Zlatý vekUpraviť

 
Gruzínsko na vrchole svojej moci, svetlejšími farbami gruzínsky vazali a závislé územia

Mocenský neúspech Juraja II. viedol v Gruzínsku k prevratu. Kráľ bol prinútený abdikovať a novým vladárom bol prehlásený jeho, len 16-ročný syn Dávid IV. Dávid sa ukázal ako schopný panovník. Znovu povzniesol vyplienené územia a osídlil ich novou populáciou. V priebehu svojej vlády na gruzínske územie usídlil aj veľkí počet Kipčakov, ktorí sa stali významnou časťou gruzínskej reformovanej armády. V roku 1092 Dávid prestal Seldžukom odvádzať pravidelný tribút a v priebehu nasledujúceho desaťročia od Seldžukov oslobodil väčšinu gruzínskych území. V rokoch 1105, 1110 a 1116 odrazil seldžucké nájazdy do krajiny. 12. augusta 1121 vyhral s moslimskou koalíciou bitku pri Didgori, ktorú Gruzínci nazývajú dzlevai sakvirveli (neuveriteľné/zázračné víťazstvo). Ťaženie vyústilo k obsadeniu Tbilisi, ktoré sa následne stalo hlavným mestom kráľovstva. Do Dávidovej smrti Gruzínci od Seldžukov získali veľké časti Arménie a Širvánu (dnešný Azerbajdžan). Dávidova vláda bola aj dobou kultúrneho a náboženského rozmachu, Dávid zreformoval aj gruzínsku cirkev a sám písal poéziu. V dobe jeho smrti Gruzínsko zažívalo vrchol svojej moci.[5]

Dávidovi nasledovníci Demeter I. a Juraj III. pokračovali vo výbojnej politike. Kráľovstvo udržiavalo dobré vzťahy s Byzantskou ríšou, králi viedli bohatú sobášnu politiku, ktorá kráľovstvu zabezpečila mnohých kresťanských spojencov. Kým na juhu sa nie príliš darilo križiakom, Gruzínsko v roku 1161 obsadilo bývalé arménske hlavné mesto Ani a v roku 1167 dobyli Gruzínci Širván. Juraj III. ríši nezanechal mužského potomka a jeho dedičkou sa stala dcéra Tamara. S tým nesúhlasili viacerí gruzínski veľmoži, ktorí proti starému kráľovi v roku 1177 povstali, avšak boli porazení a Tamara tak ešte za života Juraja III. mohla nastúpiť na trón.[5]

Po tom, čo kráľ Juraj III. v roku 1184 zomrel mocní magnáti opäť využili príležitosť a za cenu odvrátenia občianskej vojny prinútili kráľovnú k druhej korunovácii a k ustanoveniu akéhosi predchodcu dnešného parlamentu tzv. karavi. Orgán mal zákonodarnú a súdnu moc. Kráľovská moc zoslabla a výrazne sa posilnilo postavenie šľachty na kráľovskom dvore a v kráľovskej rade.[5]

Moc štátu navonok však i naďalej prekvitala. V rokoch 1195 a 1202 Gruzínsko porazilo moslimskú koalíciu a o rok neskôr obsadilo Arrān a Dvin. V priebehu nasledujúceho desaťročia si Gruzínsko podmanilo okolité krajiny, ktorí panovníci krajine museli odvádzať tribút. Významný bol aj vplyv Gruzínska na dianie v susednom Trapezuntskom cisárstve, ktoré sa po IV. križiackej výprave osamostatnilo od Byzancie. Krajina sa stala lokálnou veľmocou a zvykne sa v tomto období zvykne označovať aj ako ríša. Darilo sa aj gruzínskemu umeniu, literatúre a obchodu. Výrazne sa rozvíjal život v mestách na čele s hlavným mestom Tbilisi, ktoré bolo významnou zastávkou na hodvábnej ceste a ktorého populácia dosiahla 100 000 obyvateľov.[5]

Úpadok ríšeUpraviť

Zlatý vek Gruzínska sa skončil v 13. storočí s príchodom Mongolov do oblasti. Tamarin syn Juraj IV. sa proti Mongolom postavil, avšak jeho armáda bola porazená. Mongoli sa však v Gruzínsku nezdržali, pretože ich záujmy ležali za Kaukazom. Po Mongoloch však do územia vtrhol syn posledného chórezmského panovníka - princ Džalál al Dín. Krajina, ktorá sa zmietala vo vnútorných nepokojoch bola nepripravená. Po náhlej smrti kráľa Juraja IV. koncom roka 1222 sa novou vládkyňou stala jeho sestra Rusudan. V roku 1225 Chórezmci porazili početne slabšie gruzínske vojská a vtrhli do Tbilisi, kde rozpútali masaker kresťanského obyvateľstva. Plieniace vojská krajinu zásadne destabilizovali a v Gruzínsku zdržali až do roku 1230, keď boli porazené Mongolmi. V rokoch 12351236 Mongoli znovu vtrhli do oblasti a ľahko obsadili zdevastované východné oblasti. Kráľovná Rusudan napokon v roku 1242 prijala mongolskú nadvládu a zaviazala sa platiť peňažný a armádny tribút.[6]

Po smrti kráľovnej Rusudan o moc začali súperiť kráľovnin syn Dávid a syn Juraja IV, ktorý sa taktiež volal Dávid. Mongoli súperenie, ktoré rozbíjalo ich prípadnú opozíciu podporovali a uznali Jurajovho syna ako staršieho kráľa (ulu) a Rusudaninho syna ako mladšieho kráľa (narin). Za vlády chána Möngkeho prebehlo v Mongolskej ríši sčítanie populácie a boli prepočítané požiadavky pre jednotlivých vazalov. Zmena nastala po vzniku mongolského Ilchanátu. Gruzínske vojská museli chanátu vojensky pomáhať v ich ťaženiach do Sýrie, Palestíny a Iraku. Tieto výpravy Gruzínsko oslabili a viedli aj k niekoľkým domácim vzburám. Gruzínsko sa navyše stalo nárazníkom sporov medzi Ilchanátom a Zlatou hordou, ktorá oblasť viackrát vyplienila. Spory nastali aj medzi dvoma gruzínskymi kráľmi a ich potomkami a ríša sa dočasne rozdelila na západnú a východnú časť. Južné územia okolo Samcche boli priamo stratené v prospech Ilchanátu.[6]

Iskry nádeje a zánikUpraviť

Mongolského jarma sa v prvej polovici 14. storočia dokázal zbaviť až kráľ Juraj V. Žiarivý. Ten zjednotil rozdrobené panstvá a dokázal i získať nové územia na severe. Zreformoval aj zákony v krajine a náboženstvo. Gruzínsko naďalej zostalo mongolským spojencom a s chánovou pomocou dokonca potlačilo odboj domácej šľachty. V priebehu rokov 13351344 sa Jurajovi podarilo z Gruzínska vyhnať posledné ilchanátske vojská. Ani Gruzínsku sa nevyhla Čierna smrť, ba čo viac ihneď po jej odchode z východu prišiel nový nepriateľ - Tímúr, ktorý za vlády Bagrata V. a Juraja VII. osemkrát vtrhol do Gruzínska a zdevastoval jeho provincie. Následkom Timúrových vpádov bola výrazná depopulácia najmä južných oblastí, tisíce obyvateľov boli predané do otroctva a desiatky miest skončili v ruinách. Reštaurácia krajina stála na bedrách Alexandra I., ktorého pozíciu však najmä spočiatku oslabovala domáca šľachta. Alexandrovi sa podarilo obnoviť život v krajina. Obnovil zdevastované mestá i kláštory a vyľudnené územia osídlil Arménmi. Zreformoval tiež daňový systém a náboženstvo. Podarilo sa mu takisto rozšíriť moc smerom na juh do Arménska. Moc na jednotlivých územiach však dával ako údely svojim synom, ktorí postupne nabrali na sile a spolu so šľachticmi začali intrigovať o moc.[6]

Posledným kráľom zjednoteného Gruzínska bol Juraj VIII. Kráľ sa musel potýkať s revoltami šľachty, ktorá kráľovské vojská dokázala opakovane poraziť. V bitke pri jazere Paravani v roku 1465 bol Juraj VIII. dokonca zajatý. V tomto období do oblastí južne od Gruzínska takisto vtrhli nové turkické kmene, ktoré v oblasti založili svoje ríše - Akkonjuluská ríša a Karakonjuluská ríša a začali pravidelne Gruzínsko plieniť.[6] K definitívnemu rozpadu centrálnej moci dochádza po kráľovej smrti v roku 1466, keď sa ríša postupne de facto rozdelila na tri malé kráľovstvá Imereti, Kacheti a Kartli medzi jeho synov a niekoľko poloautonómnych vazalských kniežatstiev. V roku 1490 Konštantín II. zvolal zvláštny poradný orgán, ktorý rozdelenie kráľovstva podporil a definitívne potvrdil.[7]

Gruzínske umenieUpraviť

 
Katedrála Sveticchoveli z 11. storočia, súčasť svetového dedičstva UNESCO
 
Monastier Gelati
 
Ivironský monastier na hore Athos bol založený za vlády kráľovnej Tamary, podobné národné kláštory na hore zakladali aj iné pravoslávne štáty - napr. Srbi, Rusi. Svoje kláštory Gruzínci zakladali aj na Sinaji, či v Palestíne

Gruzínska architektúraUpraviť

Gruzínska architektúra v mnohom vychádzala z arménskej architektúry a byzantského výtvarného umenia. Na druhú stranu gruzínska architektúra významne prispela i k rozvoju byzantského umenia. Medzi najvýznamnejšie dela patria centrálne chrámy s kupolou, ktoré sa v Gruzínsku začali stavať od 7. storočia.[8] Významná bola výstavba monastierov. V stavebníctve sa využíval travertínový penovec a fasádové rytiny. Námety výzdoby sa čerpali najmä zo Starého a Nového zákona. Narozdiel od ranejších diel, fresky gruzínskych kráľov a princov od 12. až 13. storočia vychádzajú najmä z byzantského programu.[9]

Gruzínska literatúraUpraviť

Gruzínska literatúra bola podobne ako arménska vystavaná na samostatnom gruzínskom písme a jazyku. Podľa istej arménskej legendy aj gruzínsku literatúru vytvoril Mesrop Maštoc, túto informáciu však iné zdroje nepotvrdzujú. Najstaršie pamiatky gruzínskej literatúry pochádzajú už z 5. storočia, medzi prvé texty patria náboženské liturgické texty a preklady Biblie, prvé originálne dielo vzniklo až v 6. storočí. Významný prerod nastal spolu so zjednotením gruzínskych panstiev v 10. a 11. storočí. Do Gruzínska sa vďaka vzdelancovi Ioannnovi Petricimu dostala byzantská filozofia. Petrici sa pokúsil aj o syntézu platónskej a aristotelskej filozofie, avšak jeho snaha sa z dlhodobého a širšieho hľadiska neujala. Významný bol aj vplyv arabskej a neskôr najmä perzskej literatúry.[10]

GalériaUpraviť

Zoznam panovníkovUpraviť

Nasleduje zoznam panovníkov zjednoteného Gruzínskeho kráľovstva. Číslovanie panovníkov historiografia uvádza ako pokračovanie predchádzajúcich bagrationovských kráľov, číslovanie však niekedy i napriek tomu býva problematické. Zoznam s poradím podľa:[11]

  • Ardanase II. (IV.) – (888 – 923) (Iberský kráľ - Kráľ všetkých Gruzíncov)
  • viacero panovníkov iberskej vetvy
  • Bagrat III. Zjednotiteľ – (1008 – 1014) (Kráľ zjednoteného Gruzínska)
  • Juraj I. – (1014 – 1027)
  • Bagrat IV. – (1027 – 1072)
  • Juraj II. – (1072 – 1089)
  • Dávid IV. Budovateľ – (1089 – 1125)
  • Demeter I. – (1125 – 1155), prvýkrát
  • Dávid V. – (1155)
  • Demeter I. – (1155 – 1156), druhýkrát
  • Juraj III. – (1156 – 1184)
  • Tamara Gruzínska – (1184 – 1213)
  • Juraj IV. – (1213 – 1223)
  • Rusudan Gruzínska – (1223 – 1245)
  • Dávid VI. – (1245 – 1259)
  • Dávid VII. – (1259 – 1270)
  • Demeter II. – (1270 – 1289)
  • Vachtang II. – (1289 – 1292)
  • Dávid VIII. – (1293 – 1311)
  • Vachtang III. (1298 – 1308)
  • Juraj V. – (1297 – 1298), prvýkrát
  • Juraj VI. – (1310 – 1314)
  • Juraj V. – (1314 – 1346), druhýkrát
  • Dávid IX. – (1346 – 1360)
  • Bagrat V. – (1027 – 1072)
  • Juraj VII. – (1395 – 1405)
  • Konštantín I. (1405 – 1411)
  • Alexander I. – (1411 – 1443)
  • Vachtang IV. – (1443 – 1446)
  • Juraj VIII. – (1446 – 1466), po jeho smrti za vlády jeho troch synov sa kráľovstvo rozpadlo
  • Bagrat VI. – (1465 – 1478)
  • Alexander II. – (1478), de facto vládol len v Imereti a Kartli
  • Konštantín II. (1478 – 1505), de facto vládol v len Imereti a Kartli, 1490 zjednotené kráľovstvo zaniklo aj de iure

ReferencieUpraviť

  1. MIKABERIDZE, Alexander. Historical Dictionary of Georgia. 1. vyd. [s.l.] : Scarecrow Press, 2017. 733 s. (Historical Dictionaries of Europe.) ISBN 978-0810855809, 0810855801. Kapitola Introduction, s. 10 – 16. (po anglicky)
  2. GEORGIA In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. 1. vyd. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 840 – 841.
  3. BAGRAT III. In: MIKABERIDZE, Alexander. Historical Dictionary of Georgia. 1. vyd. [s.l.] : Scarecrow Press, 2017. 733 s. (Historical Dictionaries of Europe.) ISBN 978-0810855809, 0810855801. S. 162 – 163. (po anglicky)
  4. ZÁSTĚROVÁ, Bohumila. Dějiny Byzance. Vyd. 1. Praha : Academia, 1992. 529 s. (ďalej len Ibidem). ISBN 80-200-0454-8. S. 196 – 197.
  5. a b c d e f MIKABERIDZE, Alexander. Historical Dictionary of Georgia. 1. vyd. [s.l.] : Scarecrow Press, 2017. 733 s. (Historical Dictionaries of Europe.) ISBN 978-0810855809, 0810855801. Kapitola Introduction, s. 16 – 20. (po anglicky)
  6. a b c d MIKABERIDZE, Alexander. Historical Dictionary of Georgia. 1. vyd. [s.l.] : Scarecrow Press, 2017. 733 s. (Historical Dictionaries of Europe.) ISBN 978-0810855809, 0810855801. Kapitola Introduction, s. 20 – 24. (po anglicky)
  7. CONSTANTINE II. In: MIKABERIDZE, Alexander. Historical Dictionary of Georgia. 1. vyd. [s.l.] : Scarecrow Press, 2017. 733 s. (Historical Dictionaries of Europe.) ISBN 978-0810855809, 0810855801. S. 238. (po anglicky)
  8. Gruzínske umění a architektura. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. 1. vyd. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 181.
  9. GEORGIAN ART AND ARCHITECTURE In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. 1. vyd. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 841 – 842.
  10. Gruzínska literatura. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. 1. vyd. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 180 – 181.
  11. MIKABERIDZE, Alexander. Historical Dictionary of Georgia. 1. vyd. [s.l.] : Scarecrow Press, 2017. 733 s. (Historical Dictionaries of Europe.) ISBN 978-0810855809, 0810855801. S. 674 – 675. (po anglicky)

Pozri ajUpraviť