Bitka pri Mantzikerte

Bitka pri Mantzikerte bolo vojenské stretnutie medzi Byzantskou ríšou a Seldžuckou ríšou, ktoré sa uskutočnilo 26. augusta v roku 1071. Byzantské jednotky na čele s cisárom Romanom IV. boli porazené a cisár zajatý seldžuckým sultánom Alp Arslánom, čo viedlo k destabilizácii Byzantskej ríše v 11. storočí. Napriek tomu, že sultán po bitke bol ochotný uzavrieť s Byzanciou pomerne výhodný mier, vzbury aristokratov a prevraty v krajine viedli k tomu, že seldžuckí náčelníci prenikli ďalej do Anatólie a do roku 1100 ju prakticky celú obsadili a na jej území založili nové štáty, predovšetkým Rumský sultanát.

Bitka pri Mantzikerte
Súčasť Byzantsko-seldžucké vojny
Manzikert.jpg
Seldžuci po víťazstve pri Mantzikerte, dioráma O.Mustafin, Istanbulské vojenské múzeum
Dátum 26. august 1071
Miesto blízko Mantzikertu (dnený Malazgirt)
Výsledok Presvedčivé víťazstvo Seldžukov, zajatie cisára Romana IV.
Casus belli: seldžucké nájazdy do Byzantskej ríši
Zmeny územia: strata Anatólie v prospech Seldžukov
Protivníci
Simple Labarum.svg Byzantská ríša
  • žoldnieri: Francúzi, Normani, Gruzínci, Arméni, Bulhari, nomádi
Seldžucká ríša
Velitelia
Roman IV. Diogenes
Nikeforos Bryennios
Theodoros Alyates
Andronikos Dukas
Roussel de Bailleul
Alp Arslán
Afšin bej
Artuk bej
Sulejman ibn Kutalmiš
Sila
20 000 až 30 000
(pôvodne 40 000 až 70 000)
okolo 30 000
Straty
asi 8000 neznáme

Vývoj pred bitkouUpraviť

V 40. rokoch 11. storočia sa na východných hraniciach Byzantskej ríše objavila nová hrozba v podobe Seldžuckých Turkov pochádzajúcich zo stepí Strednej Ázie,[1] spomedzi riek Oxus (Amudarja) a Jaxartes (Syrdarja). Seldžuci boli v tomto období ešte stále nomádske kmene, ktoré síce ovládli Perziu, no naďalej sa živili lúpením a plienením. V Perzii prijali sunnitský islam a ich úhlavnými nepriateľmi sa stal šiítsky egyptský kalifát.[2] Prvý kontakt s Byzanciou Seldžuci naviazali už za vlády Konštantína IX. Monomacha, keď ich cisár presvedčil k útoku na arménske kráľovstvo Ani, ktoré povstalo proti byzantskému náboženskému útlaku, a ktoré bolo po Seldžuckom zásahu následne znovu pripojené k Byzancii.[2] Ziskom Arménie zanikla nárazníková zóna medzi Byzanciou a Seldžukmi, čo viedlo k tomu, že Seldžuci začali byzantské územie od roku 1048 napádať a plieniť. Cisár Konštantín IX. rezignoval na obranu hraníc pred útokmi a rozpustil značnú časť arménskych posádok, čo viedlo k tomu, že sa Seldžuci vo svojich výbojoch dostali až k Trabzonu a v roku 1057 dokonca zničili horno-mezopotámske mesto Melitene (Malatya). Podobne situáciu podceňovali aj ďalší cisári Izák I. a Konštantín X.[3][4]

 
Byzancia okolo roku 1045
 
Byzantsko-seldžucké vojenské kampane pred Mantzikertom
 
Postup jednotlivých vojsk pred bitkou v roku 1071

Nedbalá byzantská politika viedla k strate oblasti okolo mesta Ani, ktorú sultán Alp Arslán získal v roku 1064, a ktorá sa stala seldžuckou vstupnou bránou do Anatólie.[4] Kritickým okamihom bolo dobytie Cézarey (Kayseri) v roku 1067.[1]

Nový cisár Roman IV. bol skúseným bojovníkom a na rozdiel od svojho predchodcu Konštantína X. sa proti situácii na východe pokúsil zasiahnuť. V roku 1068 sa na čele armády vybral do Sýrie, kde dobyl mesto Hierapolis.[5] Jeho absenciu v Anatólii však zároveň Seldžuci využili k vyplieneniu Amorionu. Roman IV. preto nasledujúceho roku pripravil novú výpravu do Arménie, kde chcel dobyť pevnosť Achlat (Khlat), ale pre pripravovaný turecký nájazd na Ikonion (Konya) od tohto plánu upustil.

V roku 1070 cisár pripravil ďalšiu výpravu, ale pre hrozbu palácového prevratu zo strany Dukovcov a ich podporovateľa Michala Psella,[6] bojom so Seldžukmi poveril Manuela Komnéna, brata neskoršieho cisára Alexia I. a sám zostal v hlavnom meste. Komnénove výboje však výsledky nepriniesli a po porážke pri Sebastei (Sivas) Seldžuci dobyli pevnosti Mantzikert a Arčeš,[7] a vyrabovali mesto Chonai. Cisár, proti ktorému sa v tom čase už v Byzantskej ríši vytvárala opozícia (najmä v mocnom rode Dukovcov) preto rozhodol svoju pozíciu posilniť jedným zásadným ťažením. V zime na prelome rokov 1070/1071 zhromaždil veľkú vojenskú moc zloženú z byzantských a žoldnierskych jednotiek a hodlal Seldžukov rozdrviť.[5]

Ešte vo februári 1071 poslal cisár k sultánovi Alp Arslánovi, ktorý práve obľahol Edessu, svojich vyslancov s návrhom mierovej zmluvy a ponukou výmeny arménskych pevností za Hierapolis v Sýrii.[8] Alp Arslán, ktorý za svojho úhlavného protivníka pokladal egyptských Fátimovcov cisárovu ponuku prijal, a vytiahol k fátimovskému Aleppu. V polovici marca byzantské vojsko čítajúce 40 000 – 70 000 vojakov prekročilo Bospor. Okrem byzantských maloázijských tagmát a varjažskej gardy sa skladalo z normanských a francúzskych (v Byzancii stále označovaných ako franských), arménskych, gruzínskych a nomádskych žoldnierov.

Koncom júna Byzantínci došli k Theodosiopolu (Erzurum), kde sa cisár po porade so svojimi generálmi rozhodol na ďalšom postupe na východ. Cisár znovu poslal Seldžukom totožné požiadavky, no tentoraz s ultimatívnym tónom, na čo Alp Arslán na to reagoval urýchleným stiahnutím sa z Aleppa a návratom k Eufratu. V miestnej krajine sultán naverboval asi 10 000 kurdských jazdcov a posily sultánovi prišli aj z Azerbajdžanu. Počtom bolo Arslánovo vojsko menšie ako byzantské, na seldžuckej strane však stála lepšia znalosť miestnej krajiny a presné informácie o byzantskom pohybe.[8]

V auguste sa byzantské vojská priblížili k jazeru Van, kde sa vojská rozdelili na dve časti. Polovica pod vedením Jozefa Tarchaneiota so žoldnierskym predvojom Roussela de Baileila mala dobyť pevnosť Achlat, kým cisár so zvyškom armády odišiel obsadiť pevnosť Mantzikert. Po tom, čo mal cisár tureckú pevnosť obsadiť, hodlal podporiť druhé vojsko. V tom období však už do krajiny prišli seldžucké vojská o ktorých Byzantínci predpokladali, že sú ďaleko na juhu a k spojeniu byzantských vojsk už nedošlo. Kým moslimské pramene hovoria o tom, že ich Alp Arslán rozdrvil, podľa byzantského kronikára Michala Attaleiata, ktorý sa ťaženia zúčastnil Tarchaneiotes so žoldniermi z boja utiekol a do bitky nezasiahol.[9]

Priebeh bitkyUpraviť

 
Francúzska miniatúra z 15. storočia zobrazujúca bitku pri Mantzikerte v nepresnom západo-európskom štýle zbroje
 
Alp Arslán pokoruje cisára Romana IV., francúzsky ilustrovaný manuskript z 15. storočia

Krátko po kapitulácii Mantzikertu narazil byzantský prieskum na prvý vážnejší odpor tureckých lukostrelcov. Cisár Roman, ktorý nevedel nič o Tarchaneitovej armáde mylne predpokladal, že sa pred ním nachádza len menší oddiel zo sultánovej armády. Vyčlenil preto západné tagmaty pod vedením Nikefora Bryennia, ktorý však čoskoro skončil v tuhom boji a bol nútený žiadať o podpory. Vyslaná podpora na čele s arménskym generálom Nikeforom Basiliaskom však padla do nastraženej pasce a sám Basiliaskes bol zajatý. I napriek hrozbe obkľúčenia Bryennios nakoniec Seldžukov zahnal späť k Mantzikertu.[10]

Cisárske vojská sa znovu preskupili a očakávali nový nápor. Turci však počas dňa nezaútočili a vyčkávali až do večera, kým sa Byzantínci nevrátili do svojho tábora. Nový útok podporovaný drvivými lukostreleckými salvami prišiel v noci. Ráno cisárske vojsko zastihla zvesť o tom, že asi tisíc-členná žoldnierska jednotka Uzov prešla k Seldžukom, čo viedlo k zvýšeniu nedôvery voči ostatným turkickým jednotkám vo vojsku. Alp Arslán Romanovi ráno ponúkol zmier. Podľa Johna Norwicha tkvela sultánova ochota zmieru v obavách o priamy stret, ktorému sa Seldžuci ako nomádi snažili vyhynúť a skutočný záujem o boj s Fátimovcami a nie Byzantíncami.[10] Cisár ponuku o zmier odmietol, pretože chcel seldžuckú hrozbu na východe raz a navždy vyriešiť a nové ťaženie by bolo nákladné a podkopalo by jeho autoritu v ríši.[1][11]

Rozhodujúci boj sa uskutočnil 26. augusta 1071. Cisár Roman nechal svoje vojská sformovať dvojitú líniu s jazdectvom po stranách a sám zaujal bojové postavenie uprostred. Ľavému krídlu velil Nikeforos Bryennios, kým pravému kapadócky stratég Theodoros Allyates. Zadným podporným vojom velil Andronikos Dukas, syn cézara Jána Duku. Seldžuci stavali vojsko do polkruhovej formácii a sultán Alp Arslán boj sledoval z neďalekého pahorku.[12]

Útočnú iniciatívu ako prvý prevzali Byzantínci. Seldžuci sa však s typickou nomádskou taktikou vyhýbali priamemu stretu a lukostreleckým ostreľovaní, sa snažili čo najviac preriediť rady útočiacich vojsk. Situácia sa zmenila po tom, čo cisár prikázal vojakom sa stiahnuť do tábora, na čo na ustupujúce vojská zaútočila seldžucká jazda. Byzantské vojsko bolo obkľúčené a navyše si niektorí žoldnieri pokyn na ústup vysvetlili ako údajný cisárov skon. Podľa Michala Attaleia (a k tej verzii sa prikláňa aj Norwicha) navyše fámy o cisárovej smrti vyvolával aj veliteľ zadného voja Andronikos Dukas.[12] Vo vojsku zavládla panika a iba oddielom Nikefora Bryennia si dokázali z obkľúčenia prebiť cestu von. Cisár Roman IV. bol zranený a zajatý.Byzantský autori sa v popise boja pomerne značne rozchádzajú. Kým podľa Michala Attaleiata, ktorý bol priamy účastník bojov po Romanovom nariadení na ústup Andronikas Dukas cisára zradil a pod zámienkou jeho smrti vojsko opustil, čo viedlo k byzantskej porážke, podľa Nikefora Bryennia mladšieho padla byzantská armáda do seldžuckej pasce. Nutno však dodať, že Bryennios mladší bol manželom dcéry Alexia I. Anny Komnény a bol vrúcnym podporovateľom komnénovskej dynastie, ktorá svojmu vzostupu vďačila politickej únii s Dukovcami. Moslimské pramene sa prikláňajú predovšetkým k druhej verzii a zásluhy pripisovali sultánovi a nie zrade v byzantských radoch.

 
Územný rozsah byzantskej ríše okolo roku 1081 (do roku 1100 bola následne stratená väčšina Anatólie)


Následky bitkyUpraviť

Názory ohľadne byzantských vojenských strán sú nejednoznačné. Isté však je, že bitka priniesla byzantskej ríši vážnu ranu na prestíži a zajatie cisára Romana aj vnútroštátny kolaps. Roman IV. sa stal prvým byzantským cisárom, ktorý bol zajatý v boji s cudzím nepriateľom.[1] Sám Alp Arslán odmietal uveriť, že muž v reťaziach a bežnom vojenskom oblečení,[12] ktorého pred neho priniesli bol naozaj cisárom.[13] K svojmu väzňovi sa však správal s úctou a so všetkými poctami. Uzavrel taktiež s Byzanciou pomerne prijateľné mierové podmienky, v rámci ktorých mal získať Mantzikert, Edessu, Antiochiu a Hierapolis. Okrem toho sa mala uskutočniť svadby cisárovej dcéry a sultánovho syna a ríša mala zaplatiť tribút 10 miliónov solidov. Neskôr bola suma upravená na 1,5 milióna a ročný poplatok 360 000.[14] Asi po týždni bol Roman Alp Arslánom oslobodený a poslaný do Konštantínopolu. Tam sa však medzitým situácia zmenila a aristokratický rod Dukovcov usporiadal štátny prevrat. Na trón bol dosadený Michal VII., syn Konštantína X.[15] Roman preto v Anatólii zoskupil svoje vojská a vytiahol proti uzurpátorovi, ale opakovane bol porazený dukovskými vojskami. Roman sa preto svojim protivníkom vzdal výmenou za zmier, ktorý však netrval dlho, pretože ho Ján Dukas nechal oslepiť, na čo Roman zomrel.

Napriek výmenám na byzantskom tróne sa Alp Arslán cítil byť viazaný svojimi sľubmi a až do svoje smrti v roku 1072 proti ríši nič nepodnikol. Proti Byzantskej ríši sa však stavali pomerne nezávislí seldžuckí náčelníci, ktorí zmluvy neuznávali a pustošili východné krajiny. Proti nájazdníkom sa preto museli stavať jednotlivý maloázijskí magnáti sami, tí však nedokázali zabrániť postupnej strate jednotlivých území. Neúspechom skončila aj kampaň organizovaná Dukovcami na jar v roku 1073. Žoldniersky veliteľ Roussel de Bailleul sa v priebehu kampane vzbúril a na území themy Armeniakon vytvoril vlastné panstvo. Územie na východe až po Kapadóciu medzitým plne obsadili Seldžuci pod taktovkou nového sultána. Michal VII. proti Rousselovi poslal Jána Duku, ktorý však neuspel. Roussel sa preto prehlásil cisárom a vytiahol na Konštantínopol, pričom vyraboval maloázijský Chrysopolis (Üsküdar). Byzantský cisár Michael sa na o obrátil na Seldžukov, aby Bailleuia porazili, čo aj urobili a čo znamenalo, že posledná prekážka k dobytiu Anatolie padla.[16]

Koncom roku 1077 proti Michalovi povstal proti cisárovi anatólsky stratég Nikeforos Botaneiates a na západe zase Nikeforos Bryennios.[17] Na Botaneiatovu stranu sa postavil aj seldžucký emir Sulejman ibn Kutalmiš, ktorý v jeho mene obsadil bythýnske mestá a následne aj Nikáiu. Mestá neskôr Sulejman Byzancii odmietol naspäť vydať a stali sa základom vznikajúceho Rumského sultanátu.[18] Obdobie úpadku Byzantskej ríše a konsolidácia jej územia následne nastala až po nástupe Alexia I. a Komnénovcov na byzantský trón.

HodnotenieUpraviť

Historické kruhy obvykle na bitku pri Mantzikerte nazerajú ako na katastrofu pre Byzantskú ríšu, ktorá vyústila k strate tradičnej nárazníkovej zóny pri obrane voči moslimskému svetu – Anatólie. Uznávaný britský byzantológ John Julius Norwich vo svojich dielach o byzantských dejinách zastáva názor, že porážka pri Mantzikerte bola pre Byzanciu smrteľným úderom, z ktorého sa i napriek nie okamžitému jej zániku už nikdy nedokázala úplne spamätať – konkrétne "najväčšia pohroma, akú ríša za sedem a pol storočí svojej existencie utrpela." [19] Podobne i rusko-americký historik Alexander A. Vasiliev porážku hodnotí ako: "smrteľnú ranu byzantskej dominancii v Malej Ázii, kľúčovej časti ríše, kde po roku 1071 nebola žiadna byzantská armáda, ktorá by vzdorovala Turkom." [20] Byzantský vojenský historik John Haldon bitku nepokladá až za takú veľkú katastrofu, ale rozpad byzantskej správy prisudzuje najmä nasledujúcim vnútorným rozbrojom v Byzancii.[21]

Byzantské pramene sa k bitke stavajú odlišne. Kým Michal Attaleiates ju označuje ako katastrofu,[13] Michael Psellos bitke venuje pomerne malú pozornosť.[22] Anna Komnéna Mantzikert uznáva ako závažnú historickú udalosť, ale nepovažuje ju za osudový katastrofický zvrat.[23]

Pozri ajUpraviť

ReferencieUpraviť

  1. a b c d ZÁSTĚROVÁ, Bohumila. Dějiny Byzance. Vyd. 1. Praha : Academia, 1992. 529 s. ISBN 80-200-0454-8. S. 243 – 245.
  2. a b NORWICH, John Julius. Byzantium: The Apogee (A History of Byzantium 2). London : The Folio Society Ltd a Cambridge University Press, 1993. (ďalej len Norwich). S. 384 – 385. (po anglicky)
  3. Zástěrová, Bohumila, a kol. Dějiny Byzance. s. 239
  4. a b Treadgold, Warren. A History of the Byzantine State and Society. s. 595, 600
  5. a b Treadgold, Warren. A History of the Byzantine State and Society. s. 602 – 603
  6. Norwich, str. 390
  7. Norwich, str. 392
  8. a b Norwich, str. 392 – 393
  9. History of Michael Attaliates (Cont.) [online]. 2008-06-24, [cit. 2019-09-16]. Dostupné online.
  10. a b Norwih, str. 394 – 396
  11. Medieval History Magazine [online]. 2012-01-11, [cit. 2019-09-16]. Dostupné online.
  12. a b c Norwich, str. 397 – 399
  13. a b History of Michael Attaliate [online]. www.ancientworlds.net, [cit. 2019-09-16]. Dostupné online.
  14. Norwich, str. 400
  15. Treadgold, Warren. A History of the Byzantine State and Society. s. 603 – 604
  16. Zástěrová, Bohumila, a kol. Dějiny Byzance. s. 247
  17. Dupuy, R. Ernest; Dupuy, Trevor N. Historie vojenství : Harperova encyklopedie. Od roku 3500 př. Kr. do roku 1700. s. 321
  18. Runciman, Steven. A History of the Crusades. s. 69
  19. Norwich, John Julius. A Short History of Byzantium. s. 242
  20. History of the Byzantine empire [online]. [Cit. 2019-09-16]. Dostupné online.
  21. Haldon, John F. Byzantium at War : 600-1453. s. 46
  22. Psellos, Michal. Byzantské letopisy. s. 276
  23. Anna Komnéna. The Alexiad (Alexiáda) XV.10

ZdrojeUpraviť

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Bitva u Mantzikertu na českej Wikipédii.

Externé odkazyUpraviť