Laskár (Nováky)
Laskár je zaniknutá obec v okrese Prievidza. Obec sa nachádzala medzi obcou Koš a mestom Nováky.
| Laskár | |
| zaniknutá obec | |
| Štát |  Slovensko
|
|---|---|
| Kraj | Trenčiansky kraj |
| Okres | Prievidza |
| Región | Horná Nitra |
| Súradnice | 48°44′03″S 18°33′33″V / 48,7340561°S 18,5591839°V |
  Poloha obce na Slovensku
| |
 Interaktívna mapa obce
| |
| Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa | |
| Freemap Slovakia: mapa | |
| OpenStreetMap: mapa | |
| Portály, ktorých súčasťou je táto stránka: | |
Historické názvy obce upraviť
História obce upraviť
Prvá známa osada na jeho území, sa spomína až v polovici 14. storočia. V roku 1355 pri uvedení rodu Majthényiovcov do držby a vlastníctva osady Lipník sa spomína ako úradný svedok, tak aj istý „Johannes, filius Lazkar de Szenthiacabteleke“,(Ján, syn Laskára zo Svätého Jakuba). Listina z roku 1367 uvádza, že Koš leží v susedstve dediny svätého Jakuba. Podľa osobného mena majiteľa, Laskára, mohla neskôr dostať názov aj osada, ktorá sa pôvodne nazývala osadou svätého Jakuba (villa Sancti Jacobi).
Podľa portálneho súpisu z roku 1532 bol Laskár majetkom zemianskeho rodu Hrussoi (Russoy).
Vojnové časy, nepokoje a zmätky zanechali zreteľné stopy aj v Laskári. Roku 1601 sa odohrala pri Laskári bitka sedliakov (na čele Mikuláš Turzo), s hajdúchmi. Bitku prehral a spolu bolo vyše sto mŕtvych a ranených (Na Turzovej strane straty: z Koša 63, z Bojníc 17 a 3 z Prievidze). V roku 1608 bola obec celá vypálená.
Laskár patril cirkevne k nováckej fare a jeho obyvatelia sa starali predovšetkým o udržiavanie učiteľa pri farskej škole v Novákoch, kde aj pochovávali mŕtvych.
V 18. a 20. storočí sa tu nachádzal kaštieľ.[1] Nachádzali sa tu tiež furmanské krčmy, panská krčma, panský pivovar, panský mlyn, píla, pekáreň, kováreň, (väčšinou stavané z nepálenej tehly a dreva zo šútovských lesov). Všetky spomenuté budovy patrili panstvu.
Roku 1936 bola do dediny zavedená elektrina.
V období druhej svetovej vojny sa medzi obcou Laskár a obcou Koš nachádzal koncentračný tábor (Košovsko - Laskársky (Novácky) - láger alebo aj Pracovný tábor Nováky - Laskár).[2][3]
V roku 1962 sa bývalom pracovnom tábore nakrúcal film Boxer a smrť.[4]
Kaštieľ do konca 18. storočia upraviť
Z roku 1546 poznáme prvú listinnú zmienku o laskárskom kaštieli. Bol to vodný hrad obohnaný priekopou naplnenou vodou a popri Bojnickom hrade a Sivom Kameni bol treťou pevnosťou v štruktúre obrany hornej Nitry pred vpádmi z juhu.
V roku 1601 počas nepokojov bol kaštieľ vypálený.
Podľa listiny z roku 1672 patrí kaštieľ aj s obcou Andrejovi Vitálovi, od ktorého za sumu 600 zlatých ho chcela získať rodina Hölgyiová.
Už v prvej polovici 18. storočia dostal laskarský kaštieľ spolu s dedinou do vlastníctva rodu Berényiovcov, ktorí mali rozsiahly majetkový diel. Z Laskára sa tak vytvorilo centrum a sídlo správy feudálneho panstva.
Roku 1788 zomrel majiteľ kaštieľa a panstva František Berényi. Po jeho smrti sa 13. marca toho istého roku vykonal súpis všetkého majetku. Patrila mu celá dedina s kaštieľom, veľká časť dediny Horné Lelovce, väčší diel v Sebedraží a mal menšie majetkové diely v dedinách: Liešťany, Valaská Belá, Nevidzany, Seč, Šútovce, Kršťanová Ves, Diviacka Nová Ves, Chalmová, Vrbany a obe dediny Kamenca.
Laskársky kaštieľ mal stále v tom čase podobu vodného hradu obohnaného dvoma múrmi, medzi ktorými bola rozsiahla priekopa s vodou. Vstup do "hradu" umožňoval padací (vysúvací) most. Mal jedno poschodie s obývacími miestnosťami a rozsiahlou sálou. Nábytok podľa údajov súpisu nemal väčšia hodnotu. Medzi iným sa spomínajú stoličky a kreslá obtiahnuté kožou vyrobenou v Rajci a v jedálni keramika pochádzajúca z holíčskej majolikovej a porcelánovej manufaktúry. Pozoruhodný je aj údaj o kaštieľskej kaplnke zasvätenej sv. Jakubovi, ktorú mal na starosti kňaz, pravdepodobne v súkromných službách zemepána.
Provizór bol správcom laskárskeho panstva a bol mu podriadený dvorský v Sebedraží, kde mali druhý majer. Majerskú pôdu v chotári Horných Leloviec strážil tamojší hájnik.
Podľa súpisu z 1788 je v dedine iba jeden pánsky majer s výmerom 525 bratislavských meríc poľa a lúky na 15 koscov. Ďalší súpis zemepánskych budov z roku 1798 spomína aj druhý majer, a to v bukovom lese.
Za zmienku stojí aj to, že je to jediné miesto na hornej Nitre, kde v rokoch 1788 a 1789 pôsobila veľká osobnosť kultúrneho života, kardinál a reálny kandidát na pápeža Alexander Rudnay.
Kaštieľ od konca 18. storočia upraviť
Dňa 1. 4. 1798 dal dedič a majiteľ panstva Valentín Berényi celý majetok do zálohy na 32 rokov za sumu 57 000 zlatých Antonovi Brauneckerovi. Nový majiteľ vykonal v prvej polovici roku 1799 rozsiahle úpravy a prestavby laskárskeho kaštieľa. Dali zbúrať vnútorný múr, ktorý oddeľoval kaštieľ od vodou naplnenej priekopy a takto získaný materiál použili na stavbu nových hospodárskych budov na panstve. Priekopu odvodnili a vysušený priestor premenili na zeleninovú záhradu a park obklopujúci kaštieľ zo všetkých strán. V parku sa vtedy vysadili okrasné kríky a stromy, medzi ne aj platane. Zlikvidoval sa padací most a na jeho miesto sa postavil dvojoblúkový most získaného zbúraním pekárne a pálenice. Súčasne sa zbúrala aj vstupná vežička v obvode vonkajšieho múru, ktorý ostal naďalej ako ohrada areálu. Búracie práce a odvoz odpadu mali na starosti poddaní z Laskáru v rámci urbárskych robotových povinností.
V druhej polovici 19. storočia sa dostal kaštieľ spolu s majetkom v Laskári, Horných Lelovciach, Diviackej Novej Vsi, Sebedraží a v oboch dedinách Kamenca kúpou od Brauneckerovcov do vlastníctva Tarnócziovcov.
Na konci 19. storočia laskársky kaštieľ bol sídlom veľkostatkára Kazimíra Tárnócziho, ktorý mal v ňom cennú knižnicu s historickou a právnickou literatúrou a rodový archív. Zachovala sa aj maľba pôvodného hradu s vodnou priekopou. Pôda veľkostatku sa rozprestierala v katastrálnych územiach uvedených piatich obcí a mala rozlohu 912 katastrálnych jutrov. Veľkostatok trvalo zamestnával 22 osôb.
Kaštieľ v Laskári mal po druhej svetovej vojne zaujímavý osud. Po znárodnení veľkostatku sa o jeho pridelenie snažila správa zaisťovacieho tábora "nepriateľov ľudu". To však MNV v Novákoch zamietol a ponúkol tu zriadiť prvú školu v obci. Bola tu aj úvaha o zriadení nemocnice, ktorá bola potrebná pre ľudí z nitrickej a oslianskej doliny. To sa zase nepozdávalo Nováčanom, lebo by to bolo ďaleko od obce. Posledná možnosť bola zriadiť tu detský domov, to zas školský inšpektor zamietol. Zo všetkých plánov nakoniec zišlo a kaštieľ sa stal majetkom ministerstva vnútra a fungoval ako vojenský objekt.
Osud veľkolepej stavby skončil rovnako ako celá dedina. Koncom 90. rokov bolo rozhodnuté o demolácií kaštieľa.
Demografia upraviť
- 1532 - 1 nezdanené porty, 2 spustnuté porty, 3 zdanená porty (majetok rodu Hrussoi (Russoy))
- 1533 - 2 nezdanené porty, 3 opustené porty, 3 zdanené porty
- 1545 - 1 nezdanený port, 3 spustnuté porty, 3 zdanené porty (majiteľ Ján Hrussoi)
- 1548 - 1 nezdanený port, 2 spustnuté porty, 5 zdanených portov (majiteľ Adam Hrussoi)
- 1576 - - , 3 spustnuté porty, 2 zdanené porty
- 1600 - 10 domov
- 1601 - 3 domy
- 1608 - combusta (vyhorená)
- 1778 - 12 domov a 121 obyvateľov
- 1787 - 24 domov a 208 obyvateľov (39 rodín) (109 žien a 99 mužov),((42 ženatých, 57 slobodných (dospelé mužské obyvateľstvo)),((27 detí (od 1 do 12 rokov) a 11 mladistvých (od 13 do 17 rokov) nedospelé obyvateľstvo mužského pohlavia)
- 1828 - 25 domov a 175 obyvateľov (14 rodín)
- 1831 - - 159 obyvateľov
- 1871 - 17 domov a 191 obyvateľov
- 1880 - 19 domov a 199 obyvateľov
- 1890 - 24 domov a 219 obyvateľov
- 1900 - 23 domov a 230 obyvateľov
- 1910 - 31 domov a 203 obyvateľov
- 1930 - - 194 obyvateľov ( z celého počtu sa uvádza 5 obyvateľov maďarskej národnosti a dvaja inej národnosti)
Zánik Laskáru upraviť
Handlovské uhoľné bane začali ťažiť uhlie v Novákoch 29. marca 1940 v bani nazvanej ,,Rudolf". Lepšie ekonomické a spoločensko-kultúrne podmienky rozvoja obce rozhodli nakoniec roku 1944 o zlúčení Laskára s Novákmi. Pribrzdenie vývoja obce predznamenal stavebný uzáver v roku 1950. Individuálna výstavba je opäť dočasne povolená v rokoch 1969 – 1971. Definitívne rozhodnutie prinieslo vládne uznesenie č. 45 z roku 1980, keď sa rozhodlo o likvidácii povrchovej zástavby obce. Dôvodom bola ekonomicky výhodná ťažba veľkého uhoľného ložiska nachádzajúce sa pod obcami Koš a Laskár. V roku 1985 bolo zadané vypracovanie štúdie, týkajúcej sa demolačných prác, postupného odpájania inžinierskych sieti a odkúpenia rodinných domov, ktoré sa mali realizovať do roku 1990. Dobývacie práce sa realizovali od začiatku roku 1988. V tom istom roku horný koniec obce sa začal prepadávať, z toho dôvodu bolo potrebné okamžite riešiť sťahovanie obyvateľov do vybranej obce Kanianka. Posledné domy boli zbúrané koncom roka 2000, elektrinu odstavili 1. 12. 2001. Ľudia si aj napriek zrušení obce a vyhlásení poddolovaného územia stavajú chatky a trávia tu voľný čas.
Referencie upraviť
- ↑ Richard Filipko. Laskár sa pomaly vyľudnil, svetlá vypínajú [online]. Petit Press, Sme.sk, 2001-11-21. Dostupné online.
- ↑ Koncentračný a pracovný tábor pri Novákoch už pripomína pamätník. TASR, teraz.sk, 2017-09-27.
- ↑ Pamätník obetiam holokaustu Nováky - Laskár, žiadne vstupné [online]. tipykamnavylet.cz, 2019-08-18. Dostupné online.
- ↑ Klenot slovenskej kinematografie Boxer a smrť: Sloboda stojí život 40 priateľov! [online]. Zoznam s.r.o., telkac.zoznam.sk, 2017-11-7. Dostupné online.
- ↑ Rakytkove kúpele pri Laskári: ich vznik a zánik [online]. infobane.blogspot.com, 2017-09-26. Dostupné online.
Externé odkazy upraviť
Zdroj upraviť
- O Novákoch [online]. novaky.sk, [cit. 2024-03-30]. Dostupné online.
- Nováky - História [online]. e-obce.sk, [cit. 2024-03-30]. Dostupné online. Archivované 2008-02-19 z originálu.
- SEDLÁK, František, MELNÍKOVÁ, Marta, ĎURINA Andrej: Nováky kedysi a dnes, Osveta, Martin, 1976
- LETAVAJOVÁ Silvia a kolektív: Kanianka, vlastivedná monografia obce, Obec Kanianka, 2006, ISBN 80-85413-59-0