Móric Ballagi[1] (maď. Ballagi Mór, rodným menom Móric Bloch; * 18. marec 1815, Inovce – † 1. september 1891, Budapešť) bol uhorský teológ, jazykovedec, kráľovský radca, učiteľ Reformovanej teologickej akadémie v Pešti, sudca rady Dunajského reformovaného cirkevného dištriktu a Peštianskej diecézy, presbyter Reformovanej cirkvi v Budapešti, člen Budapeštianskeho stoličného výboru a prvý židovský člen Maďarskej akadémie vied.[2]

Móric Ballagi
uhorský filozof, jazykovedec, poslanec Uhorského snemu
Móric Ballagi
Osobné informácie
Rodné menoMóric Bloch
Narodenie18. marec 1815
 Inovce, Rakúsko (dnes Slovensko
Úmrtie1. september 1891 (76 rokov)
 Budapešť, Rakúsko-Uhorsko (dnes Maďarsko
Národnosťmaďarská
Alma materKráľovská uhorská univerzita
ZamestnanieJazykovedec, pedagóg, kráľovský radca
ManželkaIda Lehotzká
Odkazy
Spolupracuj na CommonsMóric Ballagi
(multimediálne súbory na commons)

Životopis upraviť

 
Portrét z mladosti v časopise Vasárnapi Újság (1856)

Narodil sa v roku 1815 v Inovciach, malej osade v Zemplínskej župe, v židovskej rodine ako Móric Bloch. Mal štrnásť súrodencov. Už ako malé dieťa v rodine sa zoznámil s hebrejčinou a Talmudom . V roku 1831 začal štúdiá učiteľstva Talmudu v škole Beth-Hammidras v Pápe, študoval filozofiu na škole vo Veľkom Varadíne .

V roku 1837 sa zapísal na vyššie štúdium matematiky na Kráľovskej uhorskej univerzite v Pešti . Popri vysokoškolskom štúdiu publikoval v novinách a časopisoch - najmä v Hasznos Mulatságy a Pester Tageblatt .

Keďže v Uhorsku bolo vysokoškolské vzdelanie pre ľudí so židovským pôvodom obmedzené, v roku 1839 sa presťahoval do Paríža a pokračoval v štúdiu na tamojšej univerzite. V roku 1840, vydáva brožúru „O Židoch“, s ktorou si získal uznanie a pozornosť verejnosti aj politikov.[3]

Po jej vydaní ho József Eötvös pozval, aby sa vrátil domov a zúčastnil sa programu, ktorým chcel šíriť maďarčinu medzi Židmi.

V rokoch 1840 - 1841 vydal „Päť kníh Mojžišových“, ktoré vychádzali dvojjazyčne, v maďarčine a hebrejčine. Po zverejnení jeho prekladu Tóry ho Maďarská akadémia vied prijala za svojho korešpondenta, čím sa stal prvým židovským maďarským akademikom. V roku 1841 pripravil modlitebnú knihu s názvom „Izraelské prosby na celý rok“.

Okrem lingvistiky sa zaujímal aj o religionistiku, a tak vycestoval do nemeckého Tübingenu a vyštudoval teológiu . [4] [5]

V roku 1843 bol už opäť v Uhorsku, kde sa dostal do konfliktu s poprednými židovskými kruhmi. V dôsledku toho opäť odcestoval do Nemecka a v máji 1843 prestúpil na luteránske náboženstvo, ktoré neskôr zmenil na reformované náboženstvo a stal sa kalvínom .

V roku 1843 získal v Nemecku doktorát z humanitných vied. Potom sa opäť vrátil do Uhorska a stal sa učiteľom na luteránskom lýceu v Szarvasi . Vo svojom náboženskom živote sa dôsledne postavil za zjednotenie luteránskej a reformovanej cirkvi. V roku 1845 sa oženil s kresťankou; v dôsledku toho sa jeho rozchod so Židmi stal konečným.

Počas Uhorskej revolúcie 1848-1849 vstúpil do revolučnej armády a čoskoro získal hodnosť kapitána. Po porážke revolúcie ho internovali v Szarvasi a zakázali mu učiť. Prenajal si pôdu a hospodáril v Kondorose. V roku 1851, získal miesto učiteľa na reformovanej teológii v Kecskeméte . Od roku 1855 bol učiteľom na katedre teológie a výkladu písiem na Reformovanej teologickej akadémii v Budapešti . V roku 1858 bol zvolený za riadneho člena Uhorskej akadémie vied .

V roku 1861 bol zvolený za stranu Františka Deáka - za Adresnú stranu za poslanca Uhorského snemu vo volebnom obvode Stara Moravica Báčsko-bodrockej župy (dnes Srbsko).

Patril k hlavným iniciátorom Uhorského protestantského spolku (Magyarországi protestáns egylet) s cieľom odstraňovať konfesionálne individuality vo vede a spoločenskom živote, a tak pripravovať pôdu maďarizačným úsiliam cirkvi. Proti jeho hlavným iniciátorom a ich cieľom sa postavil Jozef Miloslav Hurban v Osvedčení proti Ballagimu uverejnenom v Cirkevných listoch.[6]

V roku 1877 ochorel, odišiel do dôchodku a venoval sa iba vedeckej činnosti. Práve v tom čase vyšli jeho početné práce z maďarskej jazykovedy a tiež jeho slovníky ( Úplný slovník maďarského jazyka, Nový vývin nášho jazyka, Maďarsko-nemecký a nemecko-maďarský slovník, Základná učebnica hebrejskeho jazyka ). V roku 1884 ho cisár František Jozef I. vymenoval za kráľovského radcu. [7]

Móric Ballagi hovoril šestnástimi jazykmi vrátane starej hebrejčiny, latinčiny, gréčtiny a sanskrtu .

Referencie upraviť

  1. BALLAGI, Móric. In: Slovenský biografický slovník. Zväzok I. A – D. Martin : Matica slovenská, 1986. 544 s. S. 124.
  2. . Dostupné online.
  3. https://books.google.sk/books/about/A_zsidokrol_%C3%9Cber_die_Juden_hung_Pesth_T.html?id=mZVLAAAAcAAJ&redir_esc=y
  4. . Dostupné online.
  5. Archivovaná kópia [online]. [Cit. 2022-12-16]. Dostupné online. Archivované 2013-07-29 z originálu.
  6. https://www.literarny-tyzdennik.sk/news/vyrocia-osobnosti-september-2016/
  7. K 19 - Király Személye Körüli Minisztérium Levéltára – Királyi könyvek – 68. kötet – 625. oldal
  • Szinnyei József: Magyar írók élete és munkái I. (Aachs–Bzenszki). Budapest: Hornyánszky. 1891.  

Iné projekty upraviť

Zdroj upraviť

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Ballagi Mór na maďarskej Wikipédii.