Max Born
Max Born (* 11. december 1882, Vroclav, Poľsko – † 5. január 1970, Göttingen, Nemecko) bol nemecký fyzik, priekopník modernej teoretickej fyziky, jeden z objaviteľov kvantovej mechaniky.
| Max Born | |
| fyzik | |
 | |
| Narodenie | 11. december 1882 Vroclav, Poľsko |
|---|---|
| Úmrtie | 5. január 1970 (87 rokov) Göttingen, Nemecko |
| Zamestnanie | 1919 - 1921: Profesor na Univerzite vo Frankfurte nad Mohanom
1921 - 1933: Profesor na Univerzite v Göttingene 1935 - 1936: Indický Inštitút Vied v Banglore 1936 - 1953: Profesor prírodnej filozofie na Univerzite v Edinburghu, Škótsko |
| Známy vďaka | Bornova rovnica, Bornova-Oppenheimerova aproximácia, Bornova štatistická interpretácia vlnovej funkcie, Bornov-Haberov cyklus, Bornova-mayerova rovnica |
| Alma mater | Univerzita v Göttingene |
| Podpis |  |
| Odkazy | |
| Commons |  Max Born |
Max Born študoval vo Vroclavi, Heidelbergu, Zürichu, Cambridge a v Göttingene.[1] Najskôr študoval právo a filozofiu, neskôr matematiku (pod vedením Felixa Kleina, Davida Hilberta a Hermanna Minkowského) a nakoniec fyziku a astronómiu (pod vedením Karla Schwarzschilda).[1]
Titul doktora filozofie (Ph.D.) z fyziky získal v roku 1907, habilitoval sa na docenta v roku 1909 na Univerzite v Göttingene.[1] Profesúru získal až po prvej svetovej vojne, počas ktorej slúžil v armáde, na Univerzite vo Frankfurte nad Mohanom v roku 1919,[1] ďalšiu profesúru získal na Univerzite v Götingene až v roku 1921.
Zaoberal sa solvatáciou, čo vyústilo k publikovaniu Bornovej rovnice, ktorá veľmi jednoducho ukazuje závilosť Gibbsovej energie hydratácie iónu na náboji iónu, polomere iónu a dielektrickej konštante rozpúšťadla.[1][2]
V spolupráci s Robertom Oppenheimerom zaviedol v roku 1926 Bornovu-Oppenheimerovu aproximáciu, ktorá je základom výpočtom chemických väzieb a počítačových výpočtov chemickej reaktivity zlúčenín. Preklopil tak kvantovú mechaniku z popisu atómov na popis molekúl.[1]
V spolupráci (a korešpondencii) s Albertom Einsteinom obhajoval štatistickú interpretáciu vlnovej funkcie (orbitálov) v kvantovej mechanike.[1]
Max Born doplatil na nástup fašizmu a Adolfa Hitlera k moci tým, že bol v roku 1933 nútený ako potomok Židov odísť z Nemecka.[1] Odišiel do Indie, kde pol roka spolupracoval s Ramanom v Bangalore na Indickom Vedeckom Inštitúte.[1]
Z Indie odišiel do Británie, do Edinburghu v Škótsku, kde pracoval ako Profesor prírodnej filozofie. [1]
Po odchode do dôchodku sa vrátil do Nemecka, kde zomrel v roku 1970.[1]
Bol členom Kráľovskej spoločnosti v Londýne a nositeľom Nobelovej ceny za fyziku (spolu s Waltherom Bothe) v roku 1954.
Referencie
upraviť- ↑ a b c d e f g h i j k BARD, Allen J.; INZELT, György; SCHOLZ, Fritz. Electrochemical Dictionary. 2. vyd. New York : Springer, 2012. ISBN 978-3-642-29550-8. DOI:10.1007/978-3-642-29551-5
- ↑ BORN, M. Volumen und Hydratationswärme der Ionen. Zeitschrift für Physik, 1920-02-01, s. 45 – 48. Dostupné online. ISSN 0044-3328. DOI: 10.1007/BF01881023. (po nemecky)
Iné projekty
upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Max Born
