Mirdásovci
| Mirdásovci المرداسيون al-Mirdásíjún
| |||||||||
Geografia
| |||||||||
Aleppo (dnešný Halab)
| |||||||||
| Obyvateľstvo | |||||||||
Národnostné zloženie
|
|||||||||
| Štátny útvar | |||||||||
dedičná monarchia
| |||||||||
Materský štát
|
|||||||||
| |||||||||
Mirdásovci[1][2] (arab. المرداسيون – al-Mirdásíjún alebo arab. بنو مرداس – Banú Mirdás[3]) bola arabská moslimská šíitska dynastia vládnuca v sýrskom Aleppe a okolí s prestávkami približne v rokoch 1023/24 – 1080. Členovia dynastie pochádzali z vplyvného kmeňa Banú Kiláb, zakladateľom dynastie bol Sálih ibn Mirdás.[3]
Ich panstvo tvorilo nárazníkovú zónu medzi Byzantskou ríšou a Fátimovcami. Po príchode Seldžukov a zmene politickej situácie na Blízkom východe ich moc začala upadať. Viedli k tomu najmä neustále rozbroje s inými príslušníkmi kmeňa Kiláb, konflikty medzi mirdásovskými princami a príchod turkických tlúp z východu. Nakoniec podľahli Ukajlovcom z Mosulu, ktorí boli vazalmi Seldžuckej ríše.[3]
Kultúre politická situácia v mirdásovskom panstve príliš nenapomáhala, darilo sa však literatúre. Významným literátom a filozofom pôsobiacim v mirdásovskom štáte bol Abú al-Aláʾ al-Maʾarrí.[2][4]
Dejiny
upraviťHistorický kontext
upraviťDynastia Mirdásovcov pochádzala z arabského kmeňa Banú Kilíb, ktorý dlhodobo zohrával významnú úlohu v dejinách Sýrie. Narozdiel od mestskej populácie boli miestne arabské kmene náchylné na neortodoxné ne-sunnitské smery islamu (ší’a, karmatíja). Vplyv kmeňa vzrástol potom, čo boli ostatné kmene za vlády Hamdánovca Sa‘ída ad-Davlu potlačené. Moc Hamdánovcov v Sýrii postupne klesala, až sa nakoniec moci v Aleppe ujal s podporou Fátimovcov bývalý vojenský otrok Lu'lu'.[3]
Zakladateľom dynastie Mirdásovcov bol Sálih ibn Mirdás al-Kilábí, ktorého historické texty v roku 1009 spomínajú ako emíra v meste Rahba. V tom istom čase zomrel aleppský vládca Lu'lu' a moc po ňom ako fátimovský vazal zdedil jeho syn Murtadá ad-Davla Mansúr ibn Lu'lu'. Prechod moci v krajine chcel využiť byzantský cisár Bazil II., ktorý v boji o Aleppo podporil kandidáta z rodu Hamdánovcov. Plán však vďaka fátimovskej diplomacii zlyhal, pretože šejkovia z kmeňa Kiláb byzantského kandidáta nepodporil. V roku 1011/12 sa moc Hamdánovcov pokúsili obnoviť naopak Fátimovci. Kmeň sa však postavil za miestneho vládcu Murtadá, výmenou za čo požadoval rozsiahle úrodné pastviny pre svoje stáda.[3]
Murtadá súhlasil, avšak nemienil kmeňu ustupovať. Počas obrovskej hostiny usporiadanej na počesť arabských bojovníkov časť z nich nechal povraždiť a časť zajať. Medzi zajatcami bol aj Sálih ibn Mirdás, ktorého okrem toho aleppský vládca nesmierne ponížil odňatím jeho šable a ženy. V roku 1014 Sálih z väzenia utiekol a v meste narýchlo pozbieral armádu z vojenských otrokov, kresťanov a Židov. Sálihovi sa podarilo Murtadu zajať a vyjednať veľké výkupné, výhody pre kmeň a prepustenie zajatcov z mestskej citadely. Murtadá podmienky prímeria splnil len čiastočne a podvedení Arabi preto povstali. Spustošili pozemky okolo Aleppa a v meste prepuklo povstanie. Murtadá obávajúci sa zrady veliteľa citadely utiekol do Byzancie. Moci sa tak v roku 1017 ujal Sálih.[3]
Sálih sa síce ukázal byť ako rozvážny vládca, no svoju pozíciu neudržal. Prostredníctvom diplomacie si uzmieril spočiatku nepriateľskú Byzantskú ríšu a dodržal sľuby dané Murtadom kmeňu Kiláb. Rokovania s Fátimovcami, ktorí chceli severnú Sýriu začleniť do svojej ríše, však boli neúspešné. Ešte v tom istom roku do Aleppa dosadili vlastného správcu Azíza ad-Davlu Fátika a Sálih, ktorý nedisponoval dostatočnou vojenskou silou sa proti nim nepostavil.[3]
Vznik mirdásovského štátu
upraviť
Správca Fátik čoskoro začal vládnuť ako autonómny vládca, čo sa Fátimovcom nepozdávalo. Nechali ho preto v roku 1022 odstrániť a nahradiť dvomi správcami. Mirdásovci zatiaľ posilňovali svoju moc a uzatvárali spojenectvá. Samotný Sálih ovládal mestá Rahba, Rakka, Bális, Rafaníjja a Manbidž. Na jar v roku 1024 zomrela fátimovská regentka Sitt al-Mulk a egyptská ríša Fátimovcov sa dostala do krízy. S byzantskou a arabskou pomocou Sálih v lete vtrhol do Aleppa a následne pokračoval do ďalších miest. Svoju moc rozšíril až do Homsu, Ba'labakku, Akkáru a Sidónu, čím položil základy mirdásovského štátu.[3]
Hoci Sálih pochádzal z nomádskeho kmeňového prostredia, svoje nové panstvo staval na princípoch stredovekého islamského štátu. Vytvoril štátny aparát, ktorý riadili vezíri a úrad kádího (sudcu). V krajine zaviedol poriadok. Väčšiemu kultúrnemu rozmachu ale nepriala pretrvávajúca vojna s Fátimovcami a ich lokálnymi správcami. V roku 1029 bola arabská kmeňová koalícia porazená v bitke pri Tiberiadskom jazere. Samotný Sálih a jeho mladší syn spolu s vezírom krajiny boli zabití.[3]
Sálihovi synovia
upraviť
Moci sa po Sálihovej smrti ujali jeho synovia Šibl ad-Davla Nasr (aj Nasr ibn Sálih) a Mu'izz ad-Davla Thimál, ktorí si rozdelili vládu nad Aleppom. Územia v strednej Sýrii (Homs, Baalbek, Rafaníjja) boli pre bratov rýchlo stratené a naopak nepokoje vypukli na západnej hranici, kde konflikt vyprovokoval antiochijský doux (dux) Michaél Spondyles. Bratia Spondyla porazili a prinútili uzavrieť mier. Keď sa o rok do Sýrie vybral samotný cisár Roman III., bratia sa snažili s cisárom uzavrieť mier, no Roman ponuku odmietol. V boji následne cisára i vďaka podpore susedných Numajrovcov potupne porazili pri Azáze.[3]
V ďalšom období sa Nasr sám ujal vlády nad celým mestom a venoval sa jeho obnove a výstavbe. Chladnokrvne potlačil vzburu v meste a v apríli 1031, možno i zo strachu pred útokom jeho brata Thimála uzavrel zmier s Byzanciou. V zmluve sa zaviazal platiť tribút pol milióna dirhamov výmenou za ochranu nad jeho kniežatstvom. O rok neskôr spolu s antiochijským douxom potlačil hnutie drúzov v Džabal Summák a začal vystupovať ako byzantský vazal.[3]
Medzitým sa vyostrovali spory medzi Byzanciou a Fátimovcami. Fátimovskí správcovia v Sýrii verejne volali po džiháde proti neveriacim a hoci Byzantínci deklarovali vôľu bojovať s Fátimovcami, Nasr sa začal obávať, že ho cisár obetuje pre udržanie mieru. Do Konštantínopola vyslal početné dary vrátane vzácnych relikvií. Romana III. zatiaľ vystriedal Michal IV., ktorý sa na Nasrovu radu s Fátimovcami dohodol, že aleppskí Mirdásovci budú (aspoň formálne) podliehať Egyptu. Presné podrobnosti zmluvy nie sú ale známe. Vo fátimovskom područí Nasr spriadal plány, ako rozšíriť svoju moc ďalej na juh. Kalifovi az-Záhirovi poslal bohaté dary a časť koristi z bitke pri Azáze, za čo mu kalif dovolil prevziať mesto Homs. Uzavrel navyše znovu spojenectvo s Numajrovcami, čo bolo tŕňom v roku pre damašského a sýrskeho správcu ad-Duzbarího. Pred tým, než Nars obsadil Homs preto ad-Duzbarí bez povolenia z Káhiry proti nemu vytiahol a v roku 1038 Nasra bitke zabil. Moci sa ujal jeho brat Thimál, ktorý musel časť územia prenechať ad-Duzbárimu, ktorý obsadil Aleppo.[3]
V roku 1039 vypukla nová vojna s Byzanciou, ktorá si opätovne podriadila krajiny Mirdásovcov i Numajrovcov. Ad-Duzbárí sa v situácii postavil ako proti Byzancii, tak aj proti Mirdásovcom, čo viedlo k tomu, že bol Fátimovcami po viacerých prešľapoch definitívne zavrhnutý. Vojenského veliteľa opustila väčšina armády a v januári 1042 v Aleppe zomrel. Thimál sa následne s podporou Ukajlovca Mukallada vrátil do Aleppa, kde ho hneď uznala byzantská cisárovná Theodora. V roku 1045 bol ako vládca uznaný aj Fátimovcami, hoci vzťahy s nimi zostali boli chladné pre nevrátené peniaze, ktoré mali Fátimovci v Aleppe. Už o tri roky neskôr prepukli boje medzi homským a damašským správcom a Thimálom znovu. Thimál však ich výpad odrazil a drvivo porazil aj druhú kampaň v roku 1050. Fátimovský kalif následne uznal všetky ním ovládané územia.[3]
Nasledujúcich sedem rokov bolo pre mirdásovské panstvo obdobím prosperity a blahobytu. Zvrat nastal až v roku 1057/8, keď sa proti Thimálovi postavili jeho bývalí spojenci z kmeňa Kiláb, ktorí žiarlivo sledovali zvýhodňovanie numajrovských spojencov. Thimál preto s kalifom al-Mustansirom uzavrel zmluvu, v ktorej vymenil vládu v Aleppe za mestá Džubajl, Bejrút a Akko ďaleko od kilábských družín.[3]
Až do roku 1060 bola fátimovská moc v Sýrii natoľko veľká, že kmeň proti nim nepovstal. Následne však po smrti významného generála al-Basásíriho ich moc upadla. Thimálov brat Asad ad-Davla Atijja ibn Sálih obsadil Rahbu a získal početné zbrane pripravené pre inváziu do Iraku. Kilábski Arabi následne podporili a posmelili mladého mirdásovského princa Mahmúda ibn Šibla ad-Davlu Nasra ibn Sáliha ibn Mirdása a jeho bratranca Máního ibn Mukallada, aby dobyli Aleppo späť. V auguste sa kitábskym podarilo obsadiť mesto, no museli čeliť fátimovskému vojsku povolanému správcami mestskej citadely. Porážky povolaných fátimovských vojsk medzitým využil Asad, ktorý mesto obsadil, no už o dva dni ho musel postúpiť Mahmúdovi. Za ďalších desať dní sa vzdali posledné fátimovské vojská v severnej Sýrii.[3]
Thimál, ktorý bol práve v Káhire na kalifovom dvore bol následne al-Mustansirom, informovaný, že mu v dôsledku straty Aleppa odoberá pobrežné mestá. Mirdásovec sa preto rozhodol vrátiť do Aleppa, kde mu ale Mahmúd odmietol odovzdať moc spoliehajúc sa na svojich spojencov z radov Numajrovcov. Naopak, vyslal poslov do Byzancie a snažil sa uzmieriť s kalifom. Po niekoľkých vojenských operáciách bol kilábskymi šejkmi dojednaný zmier. Thimálovi mala byť prinavrátená vláda nad mestom a Mahmúd bol odškodnený. Thimálov brat vládol nezávisle v Rahbe. Následne Thimál ešte viedol niekoľko bojov proti Byzancii v horách medzi Aleppom a Antiochiou, no koncom roka 1062 zomrel. Vládu v meste odkázal svojmu bratovi Asadovi.[3]
Úpadok
upraviťProti Thimálovej vôli sa po jeho smrti ihneď postavil Mahmúd podporovaný mnohými predákmi kmeňa Kiláb. Na jar 1063 vypukla vojna. Spor netrval dlho a už o rok skončil zmierom, podľa ktorého Asad získal Aleppo a východnú časť, Mahmúdovi pripadol západ krajiny. Asad však túžil vládnuť v celom panstve a i napriek zmieru si na pomoc povolal turkických bojovníkov usadených v Dijár Bakre. Šlo o prvý väčší húf slobodných Turkov v Sýrii. Asad Mahmúda porazil, no pre nevďačný postoj voči Turkom o ich podporu prišiel. Turkický veliteľ Ibn Chákán vstúpil do služieb Mahmúda. Ten následne Asada porazil a obsadil Aleppo. Asadovi nakoniec zostala len časť území pri rieke Eufrat. Boje medzi Mirdásovcami pokračovali aj šesťdesiatich rokoch.[3]
V tomto čase sa situácia na Blízkom východe rapídne zmenila. V roku 1055 obsadili Bagdad Seldžuci a ich pozornosť sa následne obrátila ďalej na západ. Nový sultán Alp Arslán mal ambiciózne plány. Jeho vazalom sa stali aj Ukajlovci sídliaci východne od Mirdásovcov. Turkické vojská následne prenikali aj na územie Mirdásovcov a odtiaľ plienili byzantské pohraničie. Obchod s ich lupom síce Aleppu významne prospel, avšak zároveň proti nim obrátil Byzanciu, ktorá v roku 1067 dobyla Manbidž a viedla viaceré operácie na mirdásovskom území. Mahmúd sa Byzancii zaviazal poslať tribút a ako väzňa svojho syna Nasra.[3]
Medzi tým sa zhoršila situácia aj v Aleppe. Turkické bandy čoraz častejšie prúdiace na mirdásovské panstvo spôsobovali obrovskú nestabilitu a nepokoj. Ukajlovec Muslim ibn Kurajš zase dobyl Asadovu Rahbu. Aby Mahmúd zabránil najhoršiemu, rozhodol sa obrátiť so žiadosťou na pomoc k seldžuckému sultánovi. Problémom bol fakt, že Seldžuci boli sunniti. Presvedčil preto miestnych predákov o potrebe konverzie na sunnitský islam, čo znamenalo odklonenie sa od fátimovského kalifa. Nakoniec konverzia mestskej mešity prebehla v júli 1070.[3]
Sultán Alp Arslán Mahmúdovi ponúkol pomoc, avšak podmienil ju tým, že sa mu Mahmúd podriadi a príde sa mu osobne pokloniť ako to urobili východní panovníci. Po tom, čo Mahmúd zaváhal, usadil sa Alp Arslán na jar v roku 1071 na kopci neďaleko Aleppa. Mirdásovci sa sultánovi nakoniec podrobili a on Mahmúdovi ponechal všetky jeho územia. Zároveň ho však poveril prenasledovaním šíitskych Fátimovcov. Mahmúd následne s vojskom obľahol Damask, no pre hrozbu zo strany Asada, ktorý sa pred tým uchýlil do Byzancie sa musel vrátiť. Víťazstvo Seldžukov pri Mantzikerte však znamenalo aj zánik Asadových snáh.[3]
Mahmúd zomrel v roku 1075 niekoľko mesiacov po tom, čo od Byzancie dobyl hrad Sinn. Za svojho nástupcu určil najmladšieho syna Šabíba, no vládcom Aleppa sa stal jeho najstarší syn Nasr ibn Mahmúd. Mahmúdove vojská ešte dokázali znovu dobyť Manbidž od ťažko ranenej Byzantskej ríše. Následne však na mirdásovské územie vpadol Atsiz ibn Uvak, turecký vládca Damasku. Nasr zomrel v tom istom roku po strele z tureckého luku po tom, čo nechal uväzniť svojho vojenského veliteľa Ahmada Šáha.[3]
Novým vládcom sa stal ďalší Mahmúdov syn Sábik ibn Mahmúd, ktorý následne z väzenia ihneď prepustil Ahmada Šáha. Turecký veliteľ upokojil svoje družiny a získal nad Mirdásovcom značný vplyv. Banú Kiláb medzi tým za vodcu Aleppa vybral Waththába, Sábikovho brata a podporu mu vyjadrili aj ďalší členovia rodu. Sábikove vojská následne poplienili arabské statky a zajali veľký počet Arabov. Sábikovi odporci sa preto obrátili so žiadosťou o pomoc k seldžuckému sultánovi, ktorý im ponúkol léna v Sýrii a zároveň ustanovil Sýriu ako apanáž svojho brata Tutuša (1077). Následne vypukli v krajine veľké boje, ktoré viedli k hladomoru. Situáciu využil Ukajlovec Muslim ibn Kurajš, ktorý s podporou Sábikových bratov obsadil Aleppo. Sábikovi bratia následne dostali menšie léna v jeho panstve a mirdásovský štát zanikol. Členovia rodu následne ešte do križiackych výprav vlastnili menšie panstvá v Sýrii, no už nikdy nevládli sami.[3]
Referencie
upraviť- ↑ ZÁSTĚROVÁ, Bohumila, a kol. Dějiny Byzance. Vyd. 1. Praha : Academia, 1992. ISBN 978-80-200-0454-3. S. 244.
- ↑ a b ŠUSTA, Josef. Dějiny lidstva od pravěku k dnešku. Sv. 4. Praha : Nakladatelství Melantrich, 1942. S. 39.
- ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p q r s t u v MIRDAS. In: The Encyclopaedia of Islam. Ed. C. E. Bosworth, E. van Donzel, W. P. Heinrichs a CH. Pellat. 2nd ed. Zväzok VII. MIF – NAZ. Leiden : Brill, 1993. ISBN 90-04-09419-9. S. 115 – 123.
- ↑ MIRDASID DYNASTY. In: COMMINS, David; LESCH, David W. Historical Dictionary of Syria. 3rd ed. Lanham, Toronto, Plymouth : Scarecrow Press, 2014. ISBN 978-0-8108-7966-9, 978-0-8108-7820-4. S. 239.