Odluka cirkvi od štátu

Odluka cirkvi od štátu je politická a legislatívna doktrína, ktorá vyhlasuje, že štát a náboženské inštitúcie majú ostať oddelené a navzájom od seba nezávislé. Tento pojem zvyčajne odkazuje na kombináciu dvoch princípov: sekulárnu vládu a slobodu vierovyznania.

Pojem Odluka cirkvi od štátu je odvodený od listu, ktorý napísal Thomas Jefferson skupine, ktorá sama seba nazývala Danburskými baptistami.

Legislatívna úprava v Európe

Rada Európy a Európsky dohovor o ľudských právach

Vo všeobecnosti je jurisdikcia v štátoch, ktoré sú signatármi Európskeho dohovoru, kde zakotvuje náboženskú slobodu článok 10, veľmi odlišná v postoji voči náboženským skupinám. Zahrňuje široké spektrum od určitej formy cézaropapizmu (Grécko), financovania cirkví štátom (Belgicko, Luxembursko), cez rôzne formy cirkevných daní (Rakúsko, Nemecko) až po úplnú sekularizáciu (Francúzsko). Z tohoto dôvodu sa Európsky súd nezaoberá odlukou cirkví od štátu, čo je v USA jeden z najčastejších podnetov pre Najvyšší súd. V rámci judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva teda nie je odluka cirkví od štátu upravená a spadá v plnom rozsahu pod kompetenciu národných parlamentov.

Nemecko

Nemecko je známe svojou cirkevnou daňou, ktorá vznikla na základe rozhodnutia Ríšskej rady v roku 1803, ktorým protiprávne odňala cirkevný majetok. Nemecké kniežatá, ktoré tento majetok získali, ako kompenzáciu sľúbili zodpovednosť za financovanie potrieb cirkví. Tento záväzok však postupne presúvali na samotných členov cirkví. Základný zákon NSR z 23. mája 1949 podľa článku 140 udeľuje cirkvám, ktoré majú status verejnoprávnej korporácie, právo vyberať dane. Verejnoprávnou korporáciou sa náboženská spoločnosť môže stať na základe počtu členov jej trvalosti, z toho dôvodu je napríklad evanjelická cirkev Nemecka združením 24 právne autonómnych protestantských cirkví. Cirkev vyberá tzv. cirkevné dane od členov svojej farnosti a zborov na základe štátnych zoznamov platcov daní a podľa špecifikácie, ktoré boli prijaté jednotlivými spolkovými krajinami. Právna legitimita tejto dane bola viackrát neúspešne napadnutá pred Spolkovým ústavným súdom. Cirkevná daň je vlastne určitá daňová prirážka, ktorá je vypočítaná na základe odvedených daní zamestnancov.

V juhonemeckých zemiach je to 8 % odvedeného obnosu, ktorý bol zaplatený ako daň z príjmu, v severonemeckých krajinách je to 9 %. Či je disparita založená na odlišnej prevládajúcej konfesii alebo na inom dôvode nie je isté. Cirkevná daň môže byť uplatňovaná v prípade dane z príjmu, majetkovej a pozemkovej dane. Nemecký cirkevný daňový systém je považovaný za veľmi efektívnu spoluprácu cirkví a štátu (pri výbere dane). V záujme zaistenia efektívnej slobody vierovyznania má každý člen cirkvi možnosť kedykoľvek ukončiť svoje členstvo a tým ukončiť povinnosť platiť cirkevnú daň.

Belgicko

V Belgicku, v náväznosti na Napoleonské právo, je v článku 181 ústavy uvedené, že platy a dôchodky duchovných sú vyplácané zo štátneho rozpočtu, farárom a biskupom tiež má byť zabezpečené z verejných prostriedkov primerané ubytovanie alebo platenie nájmu. Pri stavbe alebo oprave cirkevných budov vzniká tiež nárok na štátnu podporu a štát tiež hradí náklady teologických fakúlt (v prípade katolíckych je to 100%, v prípade protestantských 60%). Táto podpora je poskytovaná všetkým registrovaným náboženským spoločnostiam, ktoré žiadajú o peniaze z rozpočtu bez výnimky. Článok 181 ústavy bol tiež v roku 1993 rozšírený v tom zmysle, že na úroveň náboženských spoločností sú postavené aj štátom uznané svetonázorové spoločnosti a tiež od tohoto roku prislúcha plat nielen duchovným, ale aj laickým spolupracovníkom. Filozofické združenie ateistov je teda v Belgicku postavené na rovnakú úroveň (vrátane paritného financovania) ako napríklad rímskokatolícka cirkev. Tým je dosiahnutá dôsledná neutralita a autonómia zo strany štátu.

Grécko

Grécko je zaujímavým príkladom uplatňovania cézaropapizmu v praxi. Štátna grécka ortodoxná cirkev je priamo podriadená štátu a je de facto jeho integrálnou súčasťou. Štátu dáva ústava právo „upravovať zákonom všetky dôležité administratívne záležitosti cirkvi a to vrátane tých, ktoré sa týkajú jej vnútornej podstaty“. Grécky štát takmer úplne prevzal krytie potrieb grécko-pravoslávnej štátnej cirkvi. Ústava Gréckej republiky tiež dokonca zakazuje preklad Biblie bez súhlasu štátnej cirkvi. Veľké množstvo sporov pred Európskym súdom pre ľudské práva (žalujúca strana je väčšinou Náboženská spoločnosť Svedkovia Jehovovi) a vysoké tresty odňatia slobody pre inovercov ukazujú, že v Grécku je sloboda vierovyznania obmedzená.

Francúzsko

Vo Francúzsku, ako je známe, bola zavedená dôsledná odluka cirkví od štátu v roku 1905. Podľa ústavy z roku 1958 „republika neuznáva, neplatí a nepodporuje žiaden kult.“ Odluka vo Francúzsku bola veľmi násilná a napríklad rímskokatolícka cirkev sa z nej dodnes z hospodárskej stránky nespamätala. Vo Francúzskom štátnom zákonodarstve dnes neexistuje pojem cirkev alebo náboženstvo. Tieto pojmy boli v legislatíve nahradené výrazom kult.

Na štátnych univerzitách tiež nemôžu existovať teologické fakulty, čo je paradoxné práve s historickým významom univerzít. Od stredoveku musela mať univerzita (aby sa mohla honosiť týmto názvom) štyri fakulty - teologickú, lekársku, slobodných umení a právnickú. Zaujímavosťou je, že v troch východných departementoch (Bas-Rhin, Haut-Rhin a Moselle) zostalo štátne podporovanie cirkví zachované.

Rakúsko

V Rakúsku existuje systém obligatórneho cirkevného príspevku. Cirkvi vyberajú na základe štátneho zákona o cirkevnom príspevku z 1. mája 1939 (Rakúsko bolo vtedy súčasťou nacistickej Tretej ríše) súkromnoprávne príspevky, ktoré pokrývajú prevažnú časť finančných potrieb. Poplatky vyberajú cirkvi, štát vymáha iba v prípade žaloby nedošlé príspevky, za ktoré môže byť v krajnom prípade uvalená na neplatiča exekúcia. V Rakúsku je tiež zabezpečená náboženská sloboda a rovnosť a štát vedie registráciu na základe konfesie. Kto dosiahol vek 18 rokov, môže slobodne zmeniť vierovyznanie. Musí to však ohlásiť na úrade s názvom (Bezirckverwaltungbehőrde). Tento úrad následne informuje príslušnú konfesiu, ktorú tento občan opustil.

Spojené kráľovstvo a Írsko

Katedrála sv. Patrika v Dubline

V Spojenom kráľovstve existuje štátna Church of England na čele ktorej je v súčasnosti anglická kráľovná Alžbeta II. Táto štátna cirkev však nie je, paradoxne, financovaná štátom, ale prioritne sa financuje sama z výnosov svojho značného majetku. Ďalším zdrojom sú poplatky, dary a dobrovoľné príspevky. Anglická cirkev potrebuje napríklad odobrenie parlamentu na to, aby mohla zmeniť základnú knihu modlitieb.

Anglikánske cirkvi Walesu a Severného Írska sú naopak odštátnené. Škótska presbyteriánska cirkev nebola nikdy v dejinách štátna.

Odlišné je postavenie cirkví v tradične katolíckom Írsku. Až do roku 1871 bola štátnou cirkvou „anglikánska“ Church of Ireland s právnym nárokom na financovanie dokonca aj od tých, ktorí sa k nej nehlásili (čo bola drvivá väčšina obyvateľstva s výnimkou Ulsteru). Dodnes táto cirkev právne vlastní najvýznamnejšie historické kostoly a katedrály v krajine vrátane katedrály St. Patrick's Cathedral v Dubline.

Rímskokatolícka cirkev v tom období nedostávala žiaden finančných príspevok zo strany štátu. V roku 1871 bola Church of Ireland odštátnená a zároveň začala platiť v írskom práve, s výnimkou školstva, zásada odluky štátu a cirkví. Podľa dodnes platnej ústavy z roku 1937 „štát zaručuje, že žiadne náboženstvo nebude finančne podporovať“ (článok 44, ods. 2.2). Táto klauzula je v nej zakotvená napriek tomu, že v preambule sa spomína katolícka spoločenská doktrína.

Škandinávske krajiny

V Škandinávskych krajinách môže vyberať dane iba konfesia so štátom prepojená a uprednostňovaná. V Nórsku, Dánsku a vo Fínsku sú štátne protestantské cirkvi, vo Švédsku tomu tak bolo do roku 2000. Vo všetkých štyroch krajinách sa platí cirkevná daň, výnosy majú tiež z majetku a financované sú tiež zo zbierok a taktiež z priameho štátneho príspevku. Panovníci sú tiež často jedinou fyzickou osobou, ktorej nie je zabezpečená náboženská sloboda. Švédsky zákon o nástupníctve z roku 1810 predpisuje, aby panovníci boli augsburského vyznania (čl. 4). Podľa Nórskej ústavy z roku 1814, ktorá stále platí, panovník, ale aj viac ako polovica ministrov musí patriť k oficiálnemu luteránskemu náboženstvu.

Švajčiarsko

Vo Švajčiarsku určujú vzťahy medzi štátom a cirkvami jednotlivé autonómne kantóny. Vo väčšine kantónov je zavedený decentralizovaný daňový systém platenia cirkevných daní na úrovní miestnych cirkví. Výnimkou je Ženevský kantón (od roku 1907) spolu s kantónom Neuchâtel (od roku 1941) s úplnou odlukou štátu a cirkvi a kantón Waadtland, kde bolo na základe referenda v 60. rokoch 20. storočia zavedené štátne financovanie cirkví.

Španielsko a Taliansko

V Španielsku aj v Taliansku bol v relatívne nedávnej dobe zavedený systém financovania cirkví asignáciou z daní. V Taliansku môže od 1. januára 1990 každý platiteľ dane z príjmu, ktorý je talianskym občanom, pripísať určité percento z daní z príjmu niektorej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti. V súčasnosti je to 0,8% z daní. Ak sa občan rozhodne neprispieť žiadnej cirkvi, štát danú sumu použije na sociálne alebo humanitárne účely. Podobný systém je od roku 1988 aj v Španielsku, výška je však stanovená v súčasnosti na 0,7% a platiteľ dane z príjmu môže poukázať svoju sumu alternatívne na podporu kultúry. Dane sa stávajú adresnejšími a autonómia cirkví je väčšia.

Legislatívna úprava v Spojených štátoch amerických

Budova Kongresu USA - Kapitol

Loď Mayflower v prístave v Plymouthu

Zápis prvých 10 dodatkov k ústave Spojených štátov, známych aj ako listina práv

Prvý dodatok Ústavy Spojených štátov jasne hovorí, že „Kongres nesmie vydávať zákony zavádzajúce nejaké náboženstvo alebo zákony, ktoré by zakazovali slobodné vyznávanie nejakého náboženstva…“. To bráni nielen tomu, aby sa vytvorilo akékoľvek oficiálne náboženstvo, no federálnej vláde aj vládam jednotlivých štátov zároveň zakazuje, aby akýmkoľvek spôsobom uprednostňovali niektorú z existujúcich cirkví.

Federálna listina práv bola rozšírená na štáty a miestne samosprávne orgány až sporom Chicago, Burlington a Quincy Railroad vs. Chicago (z roku 1897), do tej doby existovala možnosť ustanoviť štátne náboženstvo. Žiadna vláda preto nie je oprávnená prijať zákon, ktorý by uprednostňoval jedno náboženstvo na úkor druhého, alebo ktorý by diskriminoval niektoré náboženstvo. Vláda tiež nemôže žiadnu osobu nútiť, aby vstúpila alebo vystúpila z niektorej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti.

Zakázané sú aj daňové zákony, ktoré by podporovali akékoľvek náboženstvo, cirkevné aktivity alebo účasť štátnych orgánov na záležitostiach cirkevných organizácií. Táto deklarácia vychádza z The Virginia Act for Establishing Religious Freedom (z roku 1786), ktorú napísal Thomas Jefferson. V nej obhajuje slobodu vierovyznania, pretože „Všemohúci Boh stvoril myseľ slobodnú; pretože všetky pokusy ovplyvniť ju svetskými trestami či bremenami, či hatením občianskych práv, vedú len k vzniku pokrytectva a zloby...“

Treba si uvedomiť, že mnoho prisťahovalcov prišlo do Ameriky z dôvodu náboženského prenasledovania v ich materskej krajine. Plymouth, jedna z prvých amerických osád bola založená skupinou amerických nonkonformistov, známych v amerických dejinách pod menom Pútnici, ktorí priplávali na lodi Mayflower z anglického Southamptonu. Pred Najvyšším súdom USA sa viedlo viacero sporov, ktoré sa priamo týkali financovania náboženských skupín štátom. V roku 1947 v spore Everson vs. Board of Education of Ewing Township súd povolil hradiť štátu výdaje, ktoré súvisia s dopravovaním detí do cirkevných škôl, ale len ako podporu rodičom a nie ako podporu školstva viazaného na určitú cirkev. V spore Lemon vs. Kurtzman z roku 1971 Najvyšší súd rozhodol, že štáty môžu finančne prispievať náboženským školám, ale iba keď tento príspevok nebude v rozpore s troma hľadiskami, podľa ktorých štát odmieta štátne náboženstvo, pomoc musí byť prospešná nenáboženskému cieľu stanovenému zákonom (napr. dotácia na školské učebnice) a nesmie prospievať resp. škodiť žiadnej cirkvi a akýmkoľvek spôsobom porušovať odluku štátu od cirkvi.

Federálny finančný úrad podmieňuje udelenie dotácií a daňové oslobodenie cirkevným školám zákazom diskriminácie z rasových dôvodov (odvoláva sa na verejný záujem). V spore Bob Jones University vs. Spojené štáty v roku 1983 Najvyšší súd potvrdil ústavnosť straty daňového zvýhodnenia univerzity, ktorá zakázala schôdzky študentov rôznych rás. Vyskytujú sa požiadavky na rozšírenie antidiskriminačnej politiky aj na iné formy diskriminácie, tieto aktivity sú však zatiaľ neúspešné. Je tiež zakázané financovanie evanjelizácie resp. inej náboženskej aktivity štátom, výnimkou sa neskôr stalo financovanie vojenských kaplánov v armáde, ktorí sú platení štátom. Cirkvi v USA sú oslobodené od daní (podľa § 501c daňového zákonníka titulu 26 Zákonníka USA) a tiež dary, ktoré dostávajú sú oslobodené od daní, viaceré spory ohľadom námietky, že tým sa nepriamo podporujú náboženské skupiny štátom (napr. Walz vs. Tax Commission z roku 1970) boli zamietnuté.

Náboženská organizácia však musí plniť 14 kritérií, ktoré používa Federálny úrad, aby mohla byť oslobodená od platenia daní, patrí sem napríklad nutnosť formálneho kódexu náuky, určitá náboženská história, existencia vlastnej literatúry či stále miesto pre bohoslužbu. Každé náboženské združenie teda nie je automaticky oslobodené od daní (boli určité pokusy napríklad o ustanovenie kultu požívateľov LSD, ktoré však skončili nezdarom). Udelenie hromadného oslobodenia od daní sa vzťahuje iba na federálnu daň z príjmu a asignácia sa vzťahuje na federálnu daň z príjmu, daň z daru a dedičskú daň. Výška odpočtu nemôže prevyšovať 50% (federálne dane sú však relatívne nízke). V paragrafe 501 (c)(3) je tiež ukotvený zákaz politickej činnosti v podobe podpory nejakého kandidáta alebo opozícii proti nemu.

Zatiaľ čo lobing je v určitej miere povolený (nepísaný úzus je na úrovni 5-15% ročného rozpočtu cirkevnej organizácie), činnosť v prospech (či neprospech) politických kandidátov je striktne zakázaná. V roku 1992 jedna menšia evanjelická cirkev zverejnila v denníku USA Today inzerát, v ktorom prehlasovala o Billovi Clintonovi, že je nemorálnou osobou. Následne jej bolo odňaté daňové zvýhodnenie. V súčasnej dobe sa vedie diskusia o protiústavnosti tzv. sľubu vernosti (Pledge of Allegiance), pretože obsahuje slová „pred Bohom“, táto námietka však zatiaľ nebola súdom potvrdená, podľa právnych expertov je „Boh“ za týchto okolnosti odrazom západnej kultúry a jej histórie. Spojené štáty americké sú príkladom krajiny, kde je odluka cirkví od štátu zakotvená od prijatia prvého dodatku Ústavy v roku 1789. Obyvatelia sa viac identifikujú so svojou denomináciou a prejavujú viac aktivít (charita, nedeľné školy, účasť na bohoslužbách a pod.) a väčšiu životaschopnosť ako krajiny v Európe. Tiež je tu výrazne väčšia sloboda a rôznorodosť ako v Európe.