Oltos

Oltos (starogr. Ὄλτος) bol grécky maliar váz, činný približne v rokoch 525 až 500 pred Kr.^[1]^[2]

Oltos, neskoroarchaický vázový maliar, pôsobil v Aténach. S počiatku zdobil predovšetkým kylikes (najmä typ s očami), a to dvojitým dekorom (interiér čaše bol čiernofigúrový a exteriér červenofigúrový). Pripisuje sa mu viac kylikes s dvojitým dekorom než ktorémukoľvek inému maliarovi, ale maľoval aj väčšie tvary váz. Medzi hrnčiarov pre ktorých pracoval patrili Kachrylión, Tlesón, Pamfaios, Chelis, Euxitheos, vrátane Nikosthena.^[3]^[1] Bol jedným z najlepších maliarov čaší, patriacich k prvej generácii predstaviteľov tzv. „priekopníckej“ skupiny umelcov maľujúcich červenofigúrovou technikou.^[1]

Dve čaše (červenofigúrové kylikes), ktoré zhotovil hrnčiar Euxitheos, majú jeho signatúru (ΟΛΤΟΣ ΕΓΡΑΦΣΕΝ - OLTOS EGRAFSEN – Oltos ma „namaľoval“ ^[4]), ostatných viac než sto váz mu bolo pripísaných na základe štýlu maľby.^[3] Prvá zo signovaných čaší, zrejme nájdená vo Vulci, vystavená v Berlíne (Antikensammlung: F2264) zobrazuje boj o mŕtveho Patrokla v trójskej vojne a druhá nájdená v Tarquinii (Museo Nazionale Tarquiniese RC 6848), zobrazuje slávnostné zhromaždenie olympských božstiev spolu so scénou zobrazujúcou Dionýza, ako odchádza na voze medzi mainádami a satyrmi.^[3]^[5] Na tejto čaši je tiež dlhý etruský nápis: ITUN TURUCE VENEL ATELINAS TINAS CLINIIARAS – „Venel Atelinas to dal synom Tinie.“^[6] Tieto slová boli napísané v etruskom jazyku na gréckej čaši, ktorá bola venovaná ako obeta pre Dioskúrov a bola nájdená v etruskej hrobke v Tarquinii (po etrusky Tarchnal). Maľba na čaši ale nemá nič spoločné s Dioskúrmi, tento nápis vyjadruje len osobnú vieru etruského pisateľa a nebol inšpirovaný ničím na samotnej váze.^[7]

Jedným z jeho nesignovaných váz je červenofigúrový kylix uložený v Národnom archeologickom múzeu v Madride (Museo Arqueologico Nacional: L151), ktorý zobrazuje dve nahé hetéry na symposiu. Jedna hrá na diaulos, druhá sa venuje hre kottabos (hráči pri pitke nechali na dne čaše trochu vína a triafali ho do vybraného terča^[8]).^[9]^[10] V Oltosovej tvorbe (najmä na čašiach) sú uprednostňované symetrické kompozície, vkladanie jednej postavy medzi motívy očí alebo palmet. Jeho postavy majú pevnú plnú stavbu a sú naplnené vitalitou, zatiaľ čo akcenty elegancie sú zobrazené v drapériách, palmetách a iných ornamentoch.^[3]^[11]

Atický kylix (typ s očami) s dvojitým dekorom, 520 pred Kr., Staatliche Antikensammlungen 7580, Mníchov
Atický kylix s dvojitým dekorom, čiernofigúrový interiér, cca 520 pred Kr., Antikenmuseum Basel
Atický červenofigúrový kylix zobrazujúci hetéry na symposiu, cca 510 pred Kr., Museo Arqueológico Nacional de España
Atický červenofigúrový Kylix zobrazujúci boj o Patroklovu mŕtvolu, 515 – 510 pred Kr., Museo Nazionale Tarquiniese RC 6848
Červenofigúrová Nikosthenova amfora, hrnčiar Pamfaios, cca 520 – 510 pred Kr., Louvre

Referencie

↑ ^a ^b ^c Andrew J. Clark, Maya Elston, Mary Louise Hart. Understanding Greek Vases. Los Angeles : Getty Publications, 2002. ISBN 978-08-9236-599-9. S. 54.
↑ Biographischer Index der Antike. Berlin : Walter de Gruyter, 2012. ISBN 978-31-1095-441-8. S. 675.
↑ ^a ^b ^c ^d Giovanni Becatti. The Art of Ancient Greece and Rome, from the Rise of Greece to the Fall of Rome. New York : H. N. Abrams, 1967. ISBN 978-08-1090-004-2. S. 99.
↑ Takashi Seki. Untersuchungen zum Verhältnis von Gefässform und Malerei attischer Schalen. Berlin : Gebr. Mann, 1985. ISBN 978-37-8611-285-3. S. 41.
↑ Paula K. Lazrus, Alex Barker. All the King’s Horses. Washington : University Press of Colorado, 2012. ISBN 978-16-4642-511-2. S. 32.
↑ Sheramy D. Bundrick. Athens, Etruria, and the Many Lives of Greek Figured Pottery. Wisconsin : University of Wisconsin Press, 2019. ISBN 978-02-9932-100-0. S. 69.
↑ Henry John Walker. The Twin Horse Gods: The Dioskouroi in Mythologies of the Ancient World. London : Bloomsbury Publishing, 2015. ISBN 978-08-5772-441-0. S. 184.
↑ Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 439.
↑ Claude Calame. The Poetics of Eros in Ancient Greece. Princeton : Princeton University Press, 2013. ISBN 978-06-9115-943-0. S. 114.
↑ J. H. W. Penney. Indo-European Perspectives. Oxford : OUP Oxford, 2004. ISBN 978-01-9153-175-0. S. 311.
↑ Lucia Guerrini: Enciclopedia dell’Arte Antica, Classica e Orientale, Roma 1959, Treccani, Oltos [1]

Iné projekty

Umelecký portál

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Oltos

[:54-1] Andrew J. Clark, Maya Elston, Mary Louise Hart. Understanding Greek Vases. Los Angeles : Getty Publications, 2002. ISBN 978-08-9236-599-9. S. 54.

[:675-2] Biographischer Index der Antike. Berlin : Walter de Gruyter, 2012. ISBN 978-31-1095-441-8. S. 675.

[:99-3] Giovanni Becatti. The Art of Ancient Greece and Rome, from the Rise of Greece to the Fall of Rome. New York : H. N. Abrams, 1967. ISBN 978-08-1090-004-2. S. 99.

[:41-4] Takashi Seki. Untersuchungen zum Verhältnis von Gefässform und Malerei attischer Schalen. Berlin : Gebr. Mann, 1985. ISBN 978-37-8611-285-3. S. 41.

[:32-5] Paula K. Lazrus, Alex Barker. All the King’s Horses. Washington : University Press of Colorado, 2012. ISBN 978-16-4642-511-2. S. 32.

[:69-6] Sheramy D. Bundrick. Athens, Etruria, and the Many Lives of Greek Figured Pottery. Wisconsin : University of Wisconsin Press, 2019. ISBN 978-02-9932-100-0. S. 69.

[:184-7] Henry John Walker. The Twin Horse Gods: The Dioskouroi in Mythologies of the Ancient World. London : Bloomsbury Publishing, 2015. ISBN 978-08-5772-441-0. S. 184.

[:439-8] Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 439.

[:114-9] Claude Calame. The Poetics of Eros in Ancient Greece. Princeton : Princeton University Press, 2013. ISBN 978-06-9115-943-0. S. 114.

[:311-10] J. H. W. Penney. Indo-European Perspectives. Oxford : OUP Oxford, 2004. ISBN 978-01-9153-175-0. S. 311.

[:1-11] Lucia Guerrini: Enciclopedia dell’Arte Antica, Classica e Orientale, Roma 1959, Treccani, Oltos [1]

[1]

[2]

[3]

[4]

[5]

[6]

[7]

[8]

[9]

[10]

[11]