Wikipédia

Piastovská klenba

Piastovská klenba[1] (poľ. sklepienie piastowskie, sklepienie trójpodporowe, sklepienie trójdzielne alebo sklepienie przeskokowe) je architektonický prvok poľskej gotickej architektúry, používaný medzi 14. – 15. storočí na území Malopoľska a Sliezska.[2] Ide o charakteristickú trojdielnu obkročnú klenbu, ktorá je úpravou rebrovej klenby, a to pridaním piatej prípory ako dodatočný nosný bod. Skladá sa z troch trojuholníkových polí zvyčajne v obdĺžnikovom uzávere chrámu, z ktorých každé rozdeľuje trojlúč rebier na tri časti, čím vzniká klenba zložená z deviatich malých trojuholníkov. Rebrá väčšieho, čelného trojuholníkového poľa obkračujú víťazný oblúk smerom do rohov. Po stranách sú menšie polia.[3][4] Piastovská klenba čiastočne ovplyvnila Petra Parléra pri tvorbe obkročnej klenby a vývoj spišského dvojlodia v 14. až 15. storočí.[5]

Detail piastovskej klenby v vo východnom uzávere presbytéria Wawelskej katedrály, 1346, Krakov, Poľsko

Terminológia upraviť

Termín piastovská klenba je odvodený od jeho použitia v rámci krakovského dvora na Waweli v hlavnom korunovačnom chráme prvých poľských kráľov z dynastie Piastovcov.[5][6] Označenie piastovská klenba prvý krát použil v roku 1901 Ján Sas-Zubrzycki vo svojej dizertačnej práci: Krakowska szkoła architektoniczna XIV wieku.[pozn. 1][7] Termín sa neskôr ujal aj v poľskej odbornej literatúre.[pozn. 2][1] Termín piastovská klenba sa všeobecne používa, ako zastrešujúce označenie pre viac príbuzných variácii klenbového systému.pozri:[9][10][11] Najčastejší druhotný názov v poľskej odbornej literatúre je sklepienie trójpodporowe.[2][10] Pre jednoduchšiu verziu piastovskej klenby sa používa termín sklepienie trójdzielne,[4][11] ktorá je zložená z troch vzájomne sa prelínajúcich rebier, tvoriaci tvar trojuholníka.[12] Zložitejšia verzia má označenie sklepienie przeskokowe,[13] ktorej štruktúra spočíva v posunutí nosného bodu. Klenba bola zoskupená do polovičnej šesťramennej hviezdice, tvoriaci sedemdielnu obkročnú klenbu.[14]

Historický vývoj upraviť

 
Derail piastovskej klenby v bočnej lodi Kostola Preblahoslavenej Panny Márie na Piasku, 1334 – 1390, Vroclav, Poľsko

Piastovská klenba je pravdepodobne odvodená z architektonického tvaroslovia cisterciánskych stavieb[pozn. 3][1][6] nemeckého prostredia na prelome 13. a 14. storočia.[5] Stavitelia sa v súvislosti s dvojpodporovými tzv. kazimírovskými dvojlodiami inšpirovali riešením klenbového systému trojlúča rebier v kapitulnej sieni cisterciánskeho kláštora v Pelpline alebo hradu Marienburg (Malbork, okolo roku 1300) na území Rádu nemeckých rytierov. Práve na ne nadviazal pravdepodobne aj Peter Parlér pri vytváraní svojej obkročnej klenby. Podobné klenbové riešenia uplatňovali cisterciáni vo svojich kapitulných sieňach juhonemeckého a podunajského prostredia, akými sú kláštory v Maulbronn, Bebenhausen a Vyšší Brod. Prototyp obkročnej trojdielnej klenby tzv. wiślická klenba sa prvýkrát objavil v Kolegiálnej bazilike narodenia Preblahoslavenej Panny Márie vo Wiślice, ktorú mohol ovplyvniť aj klenbový systém kapitulnej sieni v cisterciánskom opátstve v Ląde.[5]

Klenbový systém sa skladá z troch trojuholníkových polí zvyčajne v obdĺžnikovom uzávere chrámu, z ktorých každé rozdeľuje trojlúč rebier na tri časti, čím vzniká klenba zložená z deviatich malých trojuholníkov. Rebrá väčšieho, čelného trojuholníkového poľa obkračujú víťazný oblúk smerom do rohov. Po stranách sú menšie polia.[3][4] Na klenbu mali rozhodujúci vplyv cisterciánske kláštory v prímorských oblastiach na severe dnešného Poľska.[5] Piastovská klenba bola prvýkrát použitá vo východnom uzávere presbytéria Wawelskej katedrály v Krakove (1346).[3] Ďalej sa piastovská klenba objavuje v bočných lodiach mnohých malopoľských alebo vroclavských chrámov, akými sú Kolegiálny kostol svätého Kríža a Bartolomeja (1341 – 1371)[2] alebo Kostol Preblahoslavenej Panny Márie na Piasku (1334 – 1390)[11] či Kostol svätého Stanislava, Doroty a Václava (14. storočie) vo Vroclave.[15] Klenbu použili aj v mariánskej kaplnke Wawelskej katedrály, pristavanej k osi presbytéria (1382 – 1390)[16] a v mnohých ďalších sliezskych kostoloch, napríklad v Legnici, Namysłówe, Nyse alebo Góre.[17] Obmena sedemdielnej piastovskej klenby bola použitá v chórovej ochodzi Oliwskej katedrály (1401)[8] v Gdansku alebo v mestskej radnici v Toruni (koniec 14. storočia).[18] Rôzne variácie piastovskej klenby sa nachádzajú ojedinele aj v podunajskom prostredí pod sliezko-malopoľským vplyvom,[16] ako napríklad klenba Zlatej brány Katedrály svätého Víta (1368)[5] alebo v predsieni Kostola Panny Marie pod řetězem v Prahe (1375) či zjednodušený typ v centrálnom dvojlodí kostola v Sankt Peter bei Freistadt (14. storočie), ktorý možno súvisí s klenbami v presbytériách juhočeských kostolov, ukončených rovným dvojosovým uzáverom.[16]

V priebehu 14. storočia bola spišská gotická architektúra ovplyvnená piastovskou klenbou.[pozn. 4] Podľa Juraja Žáryho bol malopoľský vplyv jeden z faktorov vývoja tzv. spišského dvojlodia. Deväťdielna obkročná klenba sa vyskytuje v oboch skupinách centrálneho a pozdĺžneho dvojlodia, akými sú napríklad Kostol svätého Serváca vo Vrbove, Kostol svätého Antona Pustovníka v Spišskej Belej, Kostol nanebovzatia Panny Márie v Ľubici, Kostol svätého Jána Evanjelistu vo Veľkej, Kostol svätého Egídia v Poprade, Kostol svätej Alžbety Uhorskej v Dravciach, Kostol svätého Mikuláša v Odoríne, Kostol svätého Juraja v Spišskej Sobote a Kostol svätej Kataríny Alexandrijskej vo Veľkej Lomnici. Klenbový systém spišských obkročných klenieb je podobný piastovskej klenbe. Vo vymedzenom obdĺžnikovom rámci s piatimi klenbovými pätkami sú štyri umiestené v rohoch a piata je na stredovej podpore uprostred dvojlodia. Z nej smeruje trojlúč rebier do rohov pri víťaznom oblúku, ktorý delí plochu na tri časti, čím vzniká klenba zložená z deviatich malých trojuholníkov, zoskupených do polovičnej šesťramennej hviezdice. Z podobného základu vychádza aj jednoduchá sedemdielna obmena piastovskej klenby, ktorá bola vzorom pre klenby v Kostole svätej Agnesy v Ruskinovciach (dnes zničený), Kostole Márie Magdalény v Danišovciach a v Kostole Ducha Svätého v Žehre.[5]

Galéria upraviť

Poznámky upraviť

  1. ↑ SAS-ZUBRZYCKI, Jan. Krakowska szkoła architektoniczna XIV wieku. Lwów : Politechnika Lwowska, 1901. Dysertacja. (po poľsky)
  2. ↑ Termín piastovská klenba bol kritizovaný za neobjektívny a nacionálne podfarbený. Okrem toho bol Ján Sas-Zubrzycki kritizovaný za fragmentáciu ďalších termínov piastovskej klenby, ktoré nesprávne definovali schému klenbového systému.[8]
  3. ↑ Podľa Václava Mencla piastovská klenba vznikla pod parlérovským vplyvom, na základe parlérovských obkročných klenieb v Prahe, ako je napríklad Zlatá brána Katedrály svätého Víta.[5]
  4. ↑ Václav Mencl mylne predpokladal predlžujúcu líniu parlérovského vplyvu cez Vroclav až na Spiš. Domnieval sa, že české dvojlodie a obkročná trojdielna klenba ovplyvnili spišské dvojlodie a klenbový systém. Spišská gotická architektúra bola ovplyvnená niekoľkými prvkami až na konci 15. storočia.[5]

Referencie upraviť

  1. ↑ a b c ŽÁRY, Juraj. Dvojloďové kostoly na Spiši. Bratislava : Tatran, 1986. Kapitola III. Spišské dvojlodia a levočská stavebná huta vo vzájomných súvislostiach, s. 48.
  2. ↑ a b c KRASSOWSKI, Witold Czeslaw. Dzieje budownictwa i architektury na ziemiach Polski. Ed. Maria Łotyszowa, Małgorzata Szumna, Katarzyna Krawczyk. Tom. 2. Budownictwo i architektura w warunkach rozkwitu wielkiej własności ziemskiej (XIII w. – trzecia ćwierć XIV w.). Warszawa : Wydawnictvo Arkady, 1990. ISBN 83-213-3384-2. S. 77. (po poľsky)
  3. ↑ a b c ŽÁRY, Juraj. Dvojloďové kostoly na Spiši. s. 280.
  4. ↑ a b c Sklepienie piastowskie In: Słownik architektury [online]. Szlak Cysterski w Polsce, [cit. 2022-10-27]. Dostupné online. (po poľsky)
  5. ↑ a b c d e f g h i ŽÁRY, Juraj. Dvojloďové kostoly na Spiši. s. 85 – 86.
  6. ↑ a b BARAŃSKI, Marek Kazimierz. Dynastia Piastów w Polsce. Warszawa : Wydawnictwo Naukowe PWN, 2005. ISBN 978-83-01-14816-4. S. 558. (po poľsky)
  7. ↑ JANICKI, Jerzy. A do Lwowa daleko az strach ... : alfabet lwowski 3. Warszawa : Polska Oficyna Wydawnicza "BGW", 1996. ISBN 83-7066-655-8. S. 227. (po poľsky)
  8. ↑ a b FRAZIK, Józef Tomasz. Zagadnienie sklepień o przęsłach trójpodporowych w architekturze średniowiecznej. Folia Historiae Artium (Kraków: Polska Akademia Umieje̜tności), 1967, roč. 4, s. 21. ISSN 0071-6723. (po poľsky)
  9. ↑ PRIX, Dalibor. O klenbě bývalé kaple Panny Marie při trojlodí městského kostela v Opavě. Časopis Slezského zemského muzea: série B - vědy historické (Opava: Slezské zemské muzeum), 2003, roč. 52, čís. 1, s. 41. ISSN 1211-3131. (po česky)
  10. ↑ a b MICHALIK, Marian B.; MAŁECKI, Jan M., et al. Kronika Krakowa. Warszawa : Wydawnictwo Kronika, 1996. ISBN 9788386079070. Kapitola Dlaczego tu właśnie stanęło miasto? Kraków słowiański, s. 18. (po poľsky)
  11. ↑ a b c KOCH, Wilfried. Style w architekturze: arcydzieła budownictwa europejskiego od antyku po czasy współczesne. Warszawa : Świat Książki Wydawnictwo, 1996. ISBN 978-83-7129-288-0. S. 158. (po poľsky)
  12. ↑ sklepienie trójdzielne. In: SKOWROŃSKI, Wojciech. Ilustrowany leksykon architektoniczno-budowlany. Warszawa : Wydawnictwo Arkady, 2008. ISBN 978-83-213-4515-4. S. 310. (po poľsky)
  13. ↑ STEINBORN, Bożena. Złotoryja, Chojnów, Świerzawa: zabytki sztuki regionu. Wrocław : Prezydium Powiatowej Rady Narodowej w Złotoryi, Zakład Narodowy imienia Ossolińskich, 1959 strany=74. (po poľsky)
  14. ↑ BRONIEWKI, Tadeusz; ZLAT, Mieczysław, et al. Sztuka Wrocławia: praca zbiorowa pod red. Tadeusza Broniewkiego i Mieczysława i Mieczysława Zlata. Redakcia Tadeusz Broniewki, Mieczysław Zlat. Wrocław : Zakład Narodowy imienia Ossolińskich, 1967. S. 81. (po poľsky)
  15. ↑ SOSNOWSKI, Kirył; SUCHOCKI, Mieczysław. Dolny Śląsk: praca zbiorowa pod redakcja Kiryła Sosnowskiego, Mieczysława Suchockiego. Ed. Zygmunt Wojciechowski. Tom. 1. Część druga. Poznań : Instytut zachodni, 1948. (Ziemie Staropolski.) S. 440. (po poľsky)
  16. ↑ a b c ŽÁRY, Juraj. Dvojloďové kostoly na Spiši. s. 286.
  17. ↑ POPIOŁEK, Kazimierz. Górny Śląsk: praca zbiorowa pod redakcja Kazimierza Popiolka, Mieczysława Suchockiego, Sewerna Wysloucha, Stanislaw Zajchowskiej. Ed. Zdisław Kaczmarczyk, Gerard Labudy edd.. Tom. 2. Część druga. Poznań : Instytut zachodni, 1959. (Ziemie Staropolski.) S. 305 – 306. (po poľsky)
  18. ↑ BOGUCKA, Maria. Dzieje kultury polskiej do 1918 roku. 2. vyd. Wrocław : Zakład Narodowy im. Ossolińskich, 1991. ISBN 83-04-03282-1. S. 73. (po poľsky)

Literatúra upraviť

  • FRAZIK, Józef Tomasz. Sklepienie tak zwane piastowskie w katedrze wawelskiej Studia do dziejów. Studia do Dziejów Wawelu (Kraków: Ministerstwo kultury i sztuki, zarzad muzeow i ochrony zabytkow), 1968, roč. 3, s. 127 – 147. Dostupné online [cit. 2022-10-29]. ISSN 2720-5290. Archivované 2022-10-29 z originálu. (po poľsky)
  • SKLEPIENIE. In: Mała encyklopedia powszechna PWN. Warszawa : Państwowe Wydawictwo Naukowe, 1974. S. 745. (po poľsky)
  • Monasticon Cisterciense Poloniae. Ed. Andrzej Marek Wyrwa, Jerzy Strzelczyk, Krzysztof Kaczmarek. Tom. 2. Katalog męskich klasztorów cysterskich na ziemiach polskich i dawnej Rzeczypospolitej. Poznań : Wydawnictwo Poznańskie, 1999. 559 s. ISBN 8371771924. (po poľsky)
  • PRIX, Dalibor. Asymetryczne sklepienia na Śląsku w XIV wieku. Preklad Marcin Szyma. Rocznik Historii Sztuki (Warszawa: Komitet Nauk o Sztuce PAN), 2016, roč. 41, s. 522. Dostupné online [cit. 2022-10-28]. ISSN 0080-3472. Archivované 2022-10-28 z originálu. (po poľsky)

Externé odkazy upraviť

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Piastovská_klenba&oldid=7659579“