Situla (nádoba)

Situla (od lat. situla – „vedro“) je typ nádoby. Zväčša má tvar vedra a je vyrobená z kovu.[1][2]

Červenofigúrová situla z Apúlie, cca 350 pred Kr.

Situla (mn. č. situlae), kovová alebo keramická hlboká nádoba (rôznych tvarov, niekedy s pokrývkou[1]) zvyčajne s mierne konkávnym valcovitým telom, s otvoreným ústím, dvoma malými uchami na hornom okraji a pohyblivým držadlom, slúžila na mnohé účely (úžitkové, votívne alebo rituálne).[3][1]Historicky sa používala veľmi dlho, a to už od neskorej doby bronzovej až po novovek.[4][5]

Situla z Apúlie (tzv. Fleischmanova situla), cca 350 pred Kr.

Starovekí Gréci v južnom Taliansku (Magna Graecia) používali situlu hlavne ako nádobu na prepravu vody či vína (aj na riedenie vína s vodou).[6][7] V keramickej podobe (v troch formách) sú zriedkavejšie a ich tvar je jasne odvodený od ich kovových prototypov (ich priemerná výška je cca 20 cm.[8]).[9] Od konca 6. stor. pred Kr. sa zdobili hlavne červenofigúrou technikou. V 2. polovici 4. stor. pred Kr. začali apúlski keramikári vyrábať gnathijské výrobky. Boli to nádoby s čiernym leskom zdobené bielou, hnedou, žltou a červenou farbou, najmä so zvieracími alebo rastlinnými motívmi.[10] Dobrým príkladom je tzv. Fleischmanova situla z Apúlie znázorňujúca herca, ktorá má mierne konkávne valcovité telo umiestnené na troch nízkych nôžkach. Tento tvar situly je veľmi zriedkavý (cca 5 kusov).[11] Utilitárna situla bola zavedená v 2. stor. pred Kr. ako nádoba na vodu a svoju popularitu si udržala i v rímskom období.[12]

Na Slovensku sa v roku 1939 vo Vysokej pri Morave našiel germánsky kniežací hrob. Obsah tohto hrobu pozostával z viacerých artefaktov. Z juhoitalských dielní pochádzala situla, panvice, naberačka a sklený pohár. Samotná situla z bronzového plechu, ktorá bola zhotovená v 1. storočí v Capui, vyniká umeleckou výzdobou.[13]

Nálezy bronzových situl (zo 6. stor. pred Kr.[14]) z pohrebiska pri obci Kleinklein v Rakúsku (hrobky, ktorým ako model mohli slúžiť etruské hrobky, okrem bronzových nádob obsahovali aj železné zbrane) majú jednoduchú reliéfnu výzdobu. Zobrazujú zvyčajne miestne prírodné scény, ako napr. stáda zvierat alebo ryby, a takmer nemajú náznaky orientálnych štýlov pochádzajúcich z juhu. Je to dôkaz, že miestna tradícia zdobenia týchto nádob bola významnejšia ako vplyv Etrúrie. Ďalšie situly z cintorína Certosa v Bologni (boli v nich uložené ľudské kosti[15]) zhotovené zrejme z pred roku 500 pred Kr. predstavujú umenie zdobenia sitúl v rozvinutejšej podobe. Aj keď sú scény na nich prevzaté z miestneho bežného života, ako napr. hodujúcich mužov, slávnostných sprievodov a radov pochodujúcich bojovníkov, je tu náznak, že sa tento štýl vyvinul z tradičného spôsobu zobrazovania vecí (často i scén odchyľujúcich sa od reality). Niektoré výjavy reliéfov na bronzových situlách sú archaické, zobrazujú scény typické pre predchádzajúce storočie, ako napr. bronzová situla s vtáčou hlavou alebo situla s reliéfom zobrazujúcim pochodujúcich bojovníkov nesúcich štíty, kopije a prilby miestneho typu. I keď je tento štýl už plne rozvinutý, cítiť tu aj vplyv egyptskej tradície, ktorý sa sem dostal prostredníctvom dovážaných etruských nádob. Nálezy z pohrebiska v Palestrine zobrazujú mýtické zvieratá a iné typicky etruské ozdobné prvky, akými sú zvieratá s ľudskými nohami a iné. Tieto výjavy sa nachádzajú aj na situle z múzea v Providence, ktorá zrejme tiež pochádza z cintorína Certosa v Bologni. Táto konkrétna situla má na okraji nápis, čo dokazuje, že aj v týchto končinách sa znalosť písma stala bežnejšia.[16]

Vaška situla, Slovinsko, cca 350 pred Kr.

Súčasné s týmito situlami zo severného Talianska sú situly zo Slovinska, ako napr. tzv. Vaška situla (situla z Vače) objavená pri meste Litija. Zobrazené sú na nich napr. štandardné scény mýtických zvierat, boxerská scéna, reliéfy bojovníkov, pretekárske dvojkolesové vozy, ale i erotické scény (napr. na bronzovom fragmente (situly?) z Brezje je zobrazená žena na stoličke a muž oproti pri tom kľačí[17]). Obdobie z okolo roku 500 pred Kr. predstavuje v oblasti zdobenia sitúl tu svoj vrchol. Aj keď sa našli veľmi jemne spracované exempláre i z neskoršej doby, nálezy zo severného Talianska patriace do druhej polovice 5. stor. pred Kr. už predstavujú známky hrubšieho spracovania (napr. menej precízneho znázornenia scén).[16]

Bronzová situla z hrobky Arnoaldi, cca začiatok 4. stor. pred Kr.

Hroby z tohto obdobia už obsahujú viac artefaktov (najmä osobných bronzových ozdôb alebo nádob) zdobených v etruskom štýle, ako aj grécku a etruskú jemnú keramiku. Postupný pokles kvality miestnej výroby týchto výrobkov na konci 5. stor. pred Kr. spôsobil stratu prestíže voči dovážanému luxusnému tovaru a tým stagnáciu ich výroby. V hrobke pohrebiska Arnoaldi západne od Bologne sa okrem bronzovej situly našla aj atická červenofigúrová nádoba vyrobená približne v roku 425 pred Kr. Samotná situla, ktorá už nevyniká bohatstvom scén ani umeleckou zručnosťou, zobrazuje bojovníkov nesúcich dlhé štíty galského štýlu (pripomína migráciu Galov od Álp zo severu[18]).[19] Este (v regióne Benátsko) zostala konzervatívnejšia, ale i tu klesla umelecká úroveň zdobenia sitúl. V miestnej hrobke pohrebiska Boldu Dolfin sa našla i bronzová situla s reliéfnou dekoráciou zobrazujúcou sfingy, okrídlené kone a vtáky, ktorá už prezrádza vplyv keltského umenia. [18]

V starovekom Egypte sa situla počas ptolemaiovského a rímskeho obdobia používala ako rituálna nádoba pri náboženských obradoch. Egyptská situla má zväčša tvar malého úzkeho vedra s plochým alebo okrúhlym dnom (často v tvare prsníka) a obvykle je odliata z bronzu a zdobená mytologickými motívmi. Pred rituálmi a procesiami do nej kňazi bohyne Izis naliali posvätnú vodu z Nílu alebo mlieko ako symbol Izis, bohyne matky.[20]

Najmä v stredoveku slúžila situla kresťanským kňazom ako nádoba na svätenú vodu, ktorou sa kropilo pri posvätných obradoch.[5] Napr. počas omše kňaz do svätenej vody v situle ponoril aspergillum (kropič) a pokropil ním oltár. Tieto nádoby majú v kresťanskej liturgii dlhú históriu. Napr. medená situla z Hildesheimu (vyrobená cca v rokoch 1220 – 1230) sa počas liturgie používala ešte donedávna vo farskom kostole sv. Michala v Bilderlahe. Príkladov sitúl vyrobených zo zliatiny medi z obdobia pred roka 1250, ako je táto, je málo. Zachovalo sa ich menej ako dvadsaťpäť, väčšina z nich má tvar kužeľa, podobne ako situla z Hildesheimu, zatiaľ čo niektoré z nich majú tvar osemuholníka.[21]

Referencie a bibliografiaUpraviť

  1. a b c Robert Manuel Cook, Pierre Dupont. East Greek Pottery. London : Psychology Press, 1998. ISBN 978-04-1516-601-0. S. 116.
  2. Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 381.
  3. Susan I. Rotroff. Hellenistic Pottery: Text. Princeton : ASCSA, 1997. ISBN 978-08-7661-229-3. S. 376.
  4. Ina Berg. Breaking the Mould: Challenging the Past Through Pottery. Oxford : Archaeopress, 2008. ISBN 978-14-0730-344-4. S. 60.
  5. a b E. Ann Matter, Thomas J. Heffernan. The Liturgy of the Medieval Church. Kalamazoo : Medieval Institute Publications, 2005. ISBN 978-15-8044-091-2. S. 375.
  6. Brian A. Sparkes. Greek Pottery. Manchester : Manchester University Press, 1991. ISBN 978-07-1902-936-3. S. 86.
  7. Joseph Coleman Carter, Keith Swift. The Chora of Metaponto 7. Austin : University of Texas Press, 2018. ISBN 978-14-7731-423-4. S. 1120.
  8. Ritual, Situla [1]
  9. Marion True, Kenneth Hamma. A Passion for Antiquities. Malibu : Getty Publications, 1994. ISBN 978-08-9236-223-3. S. 142.
  10. Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 389.
  11. R M Cook - Decd, R. M. Cook. Greek Painted Pottery. Hoboken : Routledge, 2013. ISBN 978-11-3563-684-5. S. 191.
  12. Susan I. Rotroff. Hellenistic Pottery. Princeton : ASCSA, 1997. ISBN 978-08-7661-229-3. S. 134.
  13. Ľudmila Kraskovská. Roman bronze vessels from Slovakia. Oxford : British Archaeological Reports, 1978. ISBN 978-08-6054-020-5. S. 23.
  14. Joshua Whatmough. The Foundations of Roman Italy. Hoboken : Taylor and Francis, 2015. ISBN 978-13-1759-325-6. S. 180-181.
  15. John Boardman. The Cambridge Ancient History. Cambridge : Cambridge University Press, 1998. ISBN 978-05-2130-580-8. S. 223.
  16. a b John Collis. The European Iron Age. London : Routledge, 2003. ISBN 978-11-3474-638-5. S. 73.
  17. John Boardman, M.A. Brown, T.G.E. Powell. The European Community in Later Prehistory. London : Routledge, 2018. ISBN 978-13-1551-551-9. S. 50.
  18. a b John Collis. The European Iron Age. London : Routledge, 2003. ISBN 978-11-3474-638-5. S. 112.
  19. Elisabeth Wagner-Durand, Barbara Fath, Alexander Heinemann. Image – Narration – Context: Visual Narration in Cultures and Societies of the Old World. Heidelberg : BoD – Books on Demand, 2019. ISBN 978-39-4745-016-9. S. 320.
  20. Pat Remler. Egyptian Mythology, A to Z. New York : Infobase Publishing, 2010. ISBN 978-14-3813-180-1. S. 180.
  21. Peter Barnet, Michael Brandt, Gerhard Lutz. Medieval Treasures from Hildesheim. New York : Metropolitan Museum of Art, 2013. ISBN 978-15-8839-497-2. S. 111.

Iné projektyUpraviť

Pozri ajUpraviť