Uhorské ťaženia na juhozápadnú Rus

Uhorské ťaženia na juhozápadnú Rus boli vojenské výpravy Uhrov na východ od Karpát v rámci pol tisícročia (898 – 1377). Prvé ťaženie sa uskutočnilo ešte v rámci presídľovania Starých Maďarov z južných ruských stepí do strednej Podunajskej nížiny a je (hoci pomerne nepresne) opísaný v kronikách.[1][2]:179 Posledným bolo ťaženie uhorského a poľského kráľa Ľudovíta I. do Volyne v roku 1377 proti Litovcom počas vojny o haličsko-volyňské dedičstvo.[3]

Hlavná časť ťažení sa udiala v období boja o moc medzi ruskými kniežatami na západe Kyjevskej Rusi, keď uhorskí králi zasiahovali do bojov ako spojenci jednej z bojujúcich strán a potom sa (v období 1187 – 1232) pokúsili začleniť Haličské kniežatstvo do svojho panstva a zveriť ho jednému z kráľovských synov. Uhorsko bolo v tomto úsilí podporované apoštolskou stolicou, ktorá sa snažila docieliť katolizáciu Haliče. Napríklad pápež Gregor IX. tituloval Kolomana Haličského, brata uhorského kráľa Bela IV., ako „dux ac rex Sclavoniae“, čo býva interpretované ako pokus o vytvorenie štvrtej cirkevnej provincie Sclavonie (po Itálii, Germánii a Gálii).[4]:39 – 42 Uhorská posádka sa v Haliči zdržiavala nielen v obdobiach, keď tam vládlo uhorské knieža či kráľ, ale aj počas vlády spojencov Uhorska (napríklad počas vlády princeznej Romanovej v roku 1205, Vladislava Kormiličiča v roku 1213, Michaila Vsevolodoviča v roku 1237).

Ťaženia opačným smerom (ruských kniežat za Karpaty) sa až na zriedkavé výnimky prakticky neuskutočňovali. V roku 1132 podporil Vladimír Monomach nárok svojho vnuka Borisa Kolomanoviča na uhorský trón, no ten bol porazený v bitke na rieke Slaná. V rokoch 1241 a 1285 pramene zaznamenali účasť Rusov (ako nútených spojencov) na mongolských inváziach do Uhorska a v roku 1282 Lev Danilovič spolu s Mongolmi, prekročili Karpaty, ale boli nútení vrátiť sa na východ, aby odrazili poľský útok. V roku 1253 sa haličsko-volynské vojská pod vedením Daniela Romanoviča zúčastnili ako spojenec kráľa Bela IV. vojny o babenberské dedičstvo a vyplienil Opavu.

Ťaženia z konca 11. a začiatku 12. storočia

upraviť

Počas vojny o západné volosti po Ljubečskom zjazde Uhri podporovali Sviatopolka II., ktorý sa snažil pripojiť k svojmu majetku Przemyśl, Terebovľ a Volyň, proti Davydovi Igorevičovi a Rostislavičovcom. Sviatopolk bol porazený pri Rožnom poli a Uhri pri Wiare.[2]:243

Po nástupe Vladimíra Monomacha k moci v Kyjeve zahrnul do svojho majetku aj Volyň. Jaroslav Sviatopolčič utiekol do Poľska a Uhorska, ale spoločné akcie boli neúspešné. Jaroslav zomrel počas obliehania Volodymyra-Volynského v roku 1123.

Kampane z konca 12. až polovice 13. storočia

upraviť

Po smrti Jaroslava Osmomysla (1187) obsadil haličský trón vo svojom testamente Oleg Jaroslavič. Uhorský kráľ Belo III. využil nároky zákonného dediča Haliče Vladimíra Jaroslaviča, aby posadil na trón svojho syna Ondreja. Podpora cisára Svätej ríše rímskej Fridricha Barbarossu a Vsevoloda III. Veľkého Hniezda však umožnila Vladimírovi Jaroslavičovi vrátiť sa späť do Haliče.

Počas vojny za zjednotenie Haličsko-volynského kniežatstva (1205 – 1245) podnikli Uhri desať ťažení na Halič.

  • Prvé ťaženie bolo zamerané na obnovenie práv zákonných dedičov Daniela a Vasilka Romanoviča a skončilo sa bitkou pri Zvenigorode privedením Romanovičovcov k moci (1211).[4]:107 – 110
  • Druhé ťaženie v roku 1212 bolo namierené proti haličským bojarom, ktorí vyhnali Danielovu matku.[4]:111
  • Tretie ťaženie v roku 1213 proti Haliči sa uskutočnilo po tom, čo bojari povolali k vláde Mstislava z Peresopnice. Ťaženie však bolo neúspešné pre vzburu uhorskej šľachty.[4]:113
  • Štvrté ťaženie 1214 bolo podniknuté spolu s Poliakmi a skončilo sa panovaním uhorského kniežaťa Kolomana v Haliči (Volyň dostal Romanovič ako náhradu).[4]:114 – 117
  • Piate ťaženie sa uskutočnilo po rozpade poľsko-uhorskej únie a po zaujatí Haliče Mstislavom Udatným (1215 alebo 1219). Samotnú Halič obsadili Uhri (1219).[4]:121 – 122
  • Šiesta kampaň (1220/1221) bola podniknutá s cieľom čeliť pokusom Mstislava, s podporou Daniela a Polovcov, prinavrátiť Halič, ale skončila jeho stratou. V roku 1221 bol uzavretý mier spečatený sobášom kniežaťa Ondreja s dcérou Mstislava.[4]:125 – 127
  • V roku 1227 viedol Ondrej II. svoje siedme ťaženie, dobyl Terebovľ, ale bol porazený Mstislavom pri Zvenigorode.[4]:139 – 141
  • Ôsme neúspešné ťaženie v roku 1230 bolo spustené proti Danielovi Romanovičovi, ktorý vyhnal princa Ondreja z Haliče, ktorý dostal kniežatstvo podľa vôle Mstislava Udatného.[4]:152 – 154
  • Deviate ťaženie uskutočnil kráľ Ondrej II. v roku 1232. Dobyl Jarosław a neúspešne obliehal Volodymyr-Volynskyj.[4]:157 – 159
  • V roku 1245 Uhri podporili nároky Rostislava Michajloviča, ktorý sa oženil s dcérou uhorského kráľa Belu IV. Annou, na Halič. Kampaň sa skončila neúspechom a smrťou guvernéra Fileho (pozri bitka pri Jarosławe).[4]:196 – 208

Referencie

upraviť
  1. Kronika anonymného notára kráľa Bela : Gesta Hungarorum. Ed. Vincent Múcska. Budmerice : Rak, 2000. 159 s. ISBN 80-85501-17-1.
  2. a b Marek z Káltu. Viedenská maľovaná kronika : 1358 – 1370. Ed. Magdaléna Gocníková; preklad Július Sopko, Tünde Lengyelová. Bratislava : Perfect, 2016. 287 s. ISBN 978-80-8046-770-8. S. 229.
  3. SOPKO, Július. Kronika uhorských kráľov zvaná Dubnická. Budmerice : Rak, 2004. 239 s. ISBN 80-85501-13-9. S. 113 – 158.
  4. a b c d e f g h i j k HOMZA, Martin; MALINOVSKÁ, Nora. Haličsko-volynská kronika, Neznáme rozprávanie o rodine kráľov a kniežat východo-strednej Európy v 13. storočí. Martin : Matica slovenská, 2019. ISBN 978-80-8128-233-1.

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Венгерские походы в Юго-Западную Русь na ruskej Wikipédii.