Druhý mongolský vpád do Uhorska

Druhý mongolský vpád do Uhorska bol vpád vojsk na územie Uhorského kráľovstva v rokoch 1285 – 1286. V zime roku 1285 viedol nájazd do Uhorska dvoma hlavnými smermi. Nogai chán viedol armádu, ktorá úspešne spustošila Sedmohradsko. Talabugu, ktorý viedol hlavnú armádu smerom na sever, však zastavilo husté sneženie pri prechode Karpát a jeho invázne vojsko bolo pri Pešti porazené kráľovským vojskom Ladislava IV. Mongoli stratili veľkú časť svojej inváznej sily a výsledok nemohol ostrejšie kontrastovať s mongolskou inváziou z roku 1241, a to najmä vďaka reformám Bélu IV., ktoré zahŕňali pokroky vo vojenskej taktike a hlavne rozsiahle budovanie kamenných hradov. Neúspešný mongolský útok na Uhorsko značne znížil vojenskú silu Zlatej hordy.

Druhý mongolský vpád do Uhorska
Súčasť Mongolský vpád do Európy

Druhý mongolský vpád do Uhorska v roku 1285 zobrazený v Obrázkovej kronike. Vľavo Mongoli so zajatými ženami, vpravo Uhri, s jednou zachránenou ženou.
Dátum 1285 - 1286
Miesto Uhorsko
Výsledok Uhorské víťazstvo
  • Vpád vojsk Zlatej hordy odrazený
  • Väčšina mongolského vojska zničená.
Protivníci
Uhorské kráľovstvo Zlatá horda
(Mongolská ríša)


Haličsko-volynské kniežatstvo

Velitelia
Kráľ Ladislav IV.
Roland Borsa
Juraj Bakša
Omodej Aba
Peter Aba
Ivánka Aba
Nogaj chán
Talabuga
Kráľ Lev I.
Sila
30 000 30 000 – 50 000
Straty
nízke takmer celá armáda zničená/zajatá

Predohra

upraviť

V roku 1241 mongolská armáda pod vedením Sübedeja a Batuchána napadla strednú a východnú Európu vrátane Poľska, Bulharska, Chorvátska a Uhorského kráľovstva. Maďarský pokus zastaviť inváziu v bitke pri rieke Slanej katastrofálne zlyhal. Mongoli rozhodne rozdrvili uhorskú armádu a nasledujúci rok pokračovali v pustošení krajiny. Na konci ich ťaženia bola zabitá približne štvrtina obyvateľstva Uhorska a väčšina veľkých sídiel kráľovstva sa zmenila na trosky.

Drevené a hlinené opevnenia, ktorá tvorili ochranu väčšiny miest a pevností, ľahko podľahli mongolským obliehacím strojom. Mnohé uhorské osady nemali vôbec žiadne opevnenia. Kamenné hrady však mali podstatne lepšie šťastie; nebol dobytý žiaden z mála uhorských kamenných hradov, dokonca ani tie hlboko za mongolskými líniami. Keď sa Mongoli pokúsili použiť svoje obliehacie stroje proti kamenným múrom chorvátskej pevnosti Klis, nenarobili absolútne žiadne škody a boli odrazení s veľkými stratami. Podobná vec sa stala, keď sa pokúsili dobyť citadelu v Ostrihome, napriek tomu, že mali ohromnú početnú prevahu a 30 obliehacích strojov, ktoré použili na zničenie drevených veží mesta.

Reformy kráľa Bela IV.

upraviť
 
Vpád Mongolov v roku 1241 viedol k výstavbe mohutných kamenných hradov, ako je Spišský hrad.

Kráľ Belo IV. to vzal na vedomie a niekoľko nasledujúcich desaťročí strávil reformou Uhorska v príprave na možné budúce invázie. Spojil servientes a iobagiones castri do novej triedy ťažko obrnených, dobre vycvičených rytierov západného typu. V roku 1247 uzavrel feudálnu dohodu s maltézskym rádom, ktorým daroval juhovýchodné pohraničie výmenou za ich pomoc pri vytváraní ďalšej obrnenej jazdy a opevnení. V roku 1248 vyhlásil, že stredná vrstva krajiny môže vstúpiť do barónskych služieb pod podmienkou, že baróni povedú mužov náležite vystrojených do kráľovskej armády. Po roku 1250 boli slobodní majitelia malých alebo stredných majetkov, slúžiaci priamo kráľovi zaradení (spolu s barónmi) do šľachty. Nakoniec, noví osadníci dostali „podmienečný“ šľachtický titul výmenou za požiadavku boja na koni a brnení na žiadosť kráľa. V roku 1259 požiadal pápeža, aby ho skontaktoval s Benátkami, pretože chcel najať najmenej 1 000 strelcov z kuší. Kuše sa ukázali ako veľmi účinná zbraň proti Mongolom.

Aby kráľ upevnil svoju novú obrannú doktrínu, ponúkol mestám a šľachticom granty a odmeny výmenou za stavbu kamenných opevnení. Reformy sa nakoniec vyplatili. Do konca svojej vlády Belo IV. dohliadal na výstavbu takmer 100 nových pevností. Z týchto 100 bolo 66 kamenných hradov postavených na vyvýšených miestach.

Pred inváziou

upraviť

V roku 1254 požadoval Batu chán sobášne spojenectvo s Uhorskom a štvrtinu jeho armády na cestu do strednej a západnej Európy. Výmenou by bolo Uhorsko ušetrené od povinnosti platiť tribúty a akéhokoľvek ďalšieho ničenia. Belo IV. správu ignoroval. Ďalšie ultimáta zaslal v rokoch 1259 a 1264 Batuov brat a nástupca Berke chán. Berke vyslovil podobné požiadavky: ak sa Uhorsko podriadi Mongolom a poskytne im štvrtinu svojej armády na plánovanú inváziu do Európy, dostane oslobodenie od daní a 1/5 koristi. Belo opäť odmietol. Listy, ktoré si Belo s pápežom vymenili okolo roku 1259, naznačujú, že Mongoli boli už desaťročia všeobecne známi ako nedôveryhodní, pričom pápež povedal, že akékoľvek dohody uzavreté „zradnými“ dobyvateľmi sú bezcenné.

Po smrti kráľov Bela IV. a Štefana V. nastúpil v roku 1272 na uhorský trón Ladislav IV. Pod matkiným vplyvom sa stal známym ako Ladislav Kumánsky. V ďalších rokoch jeho odpor proti šľachticom a duchovným zosilnel až do takej miery, že zatkol pápežského legáta kvôli zákonu, ktorý vyžadoval, aby pohanskí Kumáni konvertovali na kresťanstvo, a uväznil svoju kresťanskú manželku Izabelu z Anjou. Baróni postavili armádu a ostrihomský arcibiskup Lodomer vyhlásil proti uhorskému kráľovi križiacku výpravu. Keď sa však Kumáni v roku 1282 vzbúrili a napadli Uhorsko, Ladislav a jeho šľachtici neváhali vzburu rozdrviť. Obrázková kronika píše, že Ladislav „ako statočný Jozua vyšiel proti“ Kumánom „bojovať za svoj ľud a svoju ríšu“, pričom porazil kumánsku armádu pri jazere Hód.

Napriek tomu zostala povesť kráľa najmä medzi jeho šľachticmi veľmi zlá. V roku 1283 sa po opustení manželky usadil medzi kumánskymi poddanými a za milenky si vzal kumánske ženy. Kumánske povstanie v roku 1282 mohlo katalyzovať mongolskú inváziu. Kumánski bojovníci vyhnaní z Uhorska ponúkli svoje služby Nogaj chánovi, de facto vládcovi Zlatej hordy, a povedali mu o nebezpečnej politickej situácii v Uhorsku. Vidiac to ako príležitosť, rozhodol sa Nogai začať rozsiahlu kampaň proti zjavne slabému kráľovstvu.

Invázia

upraviť
 
Uhorské kráľovstvo a jeho južní susedia v druhej polovici 13. storočia

V zime roku 1285 mongolské vojská vtrhli do Uhorska druhýkrát. Rovnako ako pri prvej invázii v roku 1241 Mongoli vtrhli do Uhorska dvoma prúdmi. Nogaj vtrhol cez Sedmohradsko, kým Talabuga cez Podkarpatsko alebo cez Moravu. Tretia, menšia sila pravdepodobne vstúpila stredom kráľovstva. Zdalo sa, že nájazdníci postupujú cestami Batuchána a Sübedeja z roku 1241. Talabuga prechádzal cez Verecký priesmyk a Nogaj chán cez Brašov, aby vstúpil do Transylvánie. Podobne ako pri prvej invázii kládli Mongoli dôraz na rýchlosť a prekvapenie a mali v úmysle úplne zničiť uhorské vojská. Vtrhli v zime v nádeji, že Uhrov zaskočia, a pohybovali sa rýchlo, aby Ladislav nemal čas pozbierať sily pre rozhodujúcu konfrontáciu. Kvôli absencii občianskej vojny v Mongolskej ríši v tom čase, ako aj absencii akýchkoľvek iných veľkých konfliktov zahŕňajúcich Zlatú hordu, Nogaj dokázal postaviť veľmi veľkú armádu zahŕňajúcu aj vazalov, ako boli rusínske kniežatá, vrátane Leva Daniloviča.

V roku 1255 Viliam z Rubrucku napísal, že Uhri môžu zhromaždiť najviac 30 000 vojakov. Táto situácia sa k roku 1285 pravdepodobne výrazne nezmenila. Nie je známe, koľko z týchto mužov bolo zhromaždených počas obdobia mongolskej invázie.

Stredné/severné Maďarsko, Podkarpatsko a západná Transylvánia

upraviť

Talabugu, ktorý viedol hlavnú armádu v severnom Maďarsku, zastavil hustý sneh v Karpatoch. Na pochode horami bola jeho sila zdevastovaná logistickými faktormi, menovite hladom, ktorý spôsobil smrť tisícov jeho vojakov, ako to dosvedčuje Haličsko-volyňská kronika a niektoré súčasné poľské zdroje. To bol pravdepodobne výsledok tradičnej taktiky hradnej vojny, ktorá zahŕňala vyhladovanie útočníkov hromadením všetkých dostupných zásob potravín a jeho znepokojovanie malými nájazdami a výpadmi z hradov. Poľskí kronikári nepriateľskí voči uhorskému kráľovi uviedli, že Ladislav bol príliš zbabelý na to, aby čelil Mongolom v priamom boji, čo je veľmi pravdepodobne skreslená interpretácia taktiky spálenej zeme a úspešného vyhýbania sa bitke.

Na začiatku ťaženia invázne sily zdevastovali stredné Uhorsko a postúpili až do mesta Pešť. Vypálili ho, ale mesto už dávno opustilo jeho obyvateľstvo, ktoré utieklo na juh a na západ od Dunaja. Talabugove sily sa nedokázali dobyť žiadne hrady alebo opevnené mestá. Civilnému obyvateľstvu však spôsobili veľké škody a tiahli až k Dunaju. Miestne uhorské sily bojovali s Mongolmi v mnohých obranných bitkách. Kráľ povýšil niekoľkých nižších predstaviteľov, ktorí sa vyznamenali, vrátane Juraja Bakšu, jeho príbuzného Omodeja Abu, Petra Abu. Jedna taká bitka sa odohrala pri hrade Turusko (Trascău), kde Mongoli utrpeli ostrú porážku a veľké straty vrátane 1 000 zajatých. Oslabená Talabugova armáda bola nakoniec porazená, keď sa čelne stretla v bitke s narýchlo zhromaždenou kráľovskou armádou Ladislava IV. v kopcoch západnej Transylvánie. Uhorská armáda ťažila z reforiem a mala vyšší podiel rytierov ako armáda, ktorú Mongoli porazili o niekoľko desaťročí skôr v bitke pri Slanej.

Po porážke nariadil Talabuga ústup z Uhorska, ale jeho armádu prepadli Székelyovia, ktorí bojovali ako ľahká jazda. Kým sa dostal späť na priateľské územie, jeho armáda prakticky prestala existovať, pričom väčšina vojakov, ktorých priviedol, zomrela pri neúspešnom nájazde. Keď sa konečne dostal na Volyň, jeho vyhladovaní vojaci plienili mestá jeho spojencov a vazalov.

Sedmohradsko a Uhorské nížiny

upraviť

Nogaj zostal v Sedmohradsku do jari 1286. Tu vyplienil niektoré mestá a dediny, ako Szászrégen (Reghin), Brašov a Bistrițu. Podarilo sa mu tiež zničiť niekoľko pevností a opevnených miest. Rovnako ako Talabuga však nedokázal dobyť žiadne väčšie opevnenia, s výnimkou saského hradu Ban Mikod v údolí Arieș, bývalej kráľovskej pevnosti Turda, Rumunsko. Po porážke hlavnej kolóny Talabugy viedol kráľ Ladislav IV výpravu s cieľom vyhnať Nogaiove sily zo Sedmohradska. Jeho armáda dorazila príliš neskoro, pretože Nogajove sily už medzitým utrpeli vážnu porážku od miestnych uhorských jednotiek – väčšinou od Sasov, Vlachov a Sikulov, ktorým velil vojvoda Roland Borša. Ladislav sa uspokojil s dotieraním počas ústupu.

Druhý mongolský vpád do Uhorska v naračných prameňoch

upraviť

Viedenská obrázková kronika, napísaná medzi rokmi 1358-1370, ktorej autorstvo je prisudzované Marekovi z Káltu,[1]:262 hovorí o druhej mongolskej invázii nasledovne:

… Iba niekoľkí spomedzi zachránených Kumánov ušli k Tatárom. A na ich popud roku Pána tisícdvestoosemdesiatom piatom Tatári druhýkrát vtrhli do Uhorska a až po Pešť všetko nemilosrdne vypálili.
[1]:262

Haličsko-volynský letopis zachytáva tiež druhý vpád Mongolov:

Naničhodný a hriešny Nogaj a s ním Telebuga pritiahli proti Uhrom s veľkou silou a s nespočetným množstvom (vojska). Poručili ruským kniežatám Levovi, Mstislavovi, Vladimírovi a Jurajovi Levovičovi, aby šli s nimi … V tej dobe boli všetky ruské kniežatá v područí Tatárov, a preto šli všetci, jediný Vladimír ostal (doma), pretože bol chromý.
Účasť Haličanov na vpáde[2]:274
Naničhodný a hriešny Nogaj a s ním Telebuga sa vracali, po tom čo plienili v Uhorskej krajine. Nogaj tiahol na Brašov a Telebuga cez (karpatské) hory, ktoré je možné prejsť za tri dni. No on chodil tridsať dní. Blúdil v horách vedený Božím hnevom. (Jeho vojaci) Mali veľký hlad a začali jeť ľudí. Potom sa začali aj sami poddávať (smrti) a zomrelo ich nespočetné množstvo. Tí, čo to videli, riekli: "Mŕtvych bolo sto tisíc." Naničhodný a hriešny Telebuga so svojou ženou opustil pešo (Horu) s jednou kobylou. Takto ho Boh zahanbil.
Návrat Mongolov cez Karpaty[2]:277

Referencie

upraviť
  1. a b DE KALT, Marcus. Viedenská maľovaná kronika. 1. vyd. Bratislava : Perfekt, 2016. ISBN 978-80-8046-770-8.
  2. a b Haličsko-volynská kronika : neznáme rozprávanie o rodine kráľov a kniežat východo-strednej Európy v 13. storočí. Ed. Martin Homza, Nora Malinovská. 1. vyd. Martin : Matica slovenská; Libri Historiae, 2019. 423 s. ISBN 978-80-8128-233-1.

Pozri aj

upraviť