Mongolský vpád do Uhorska

Mongolský (nesprávne tatársky[pozn 1]) vpád do Uhorska bol vpád mongolských vojsk na územie Uhorského kráľovstva v rokoch 1241 – 1242 súvisiaci s rozširovaním Mongolskej ríše smerom na západ od jej pôvodných sídiel. Bol súčasťou mongolského vpádu do Európy, ktorý začal vo Východnej Európe (v kniežatstvách Kyjevskej Rusi) už v roku 1223. Invázne vojská síce v roku 1242 z Uhorska odtiahli ale v roku 1285 uskutočnili druhý vpád do Uhorska.

Mongolský vpád do Uhorska
Súčasť Mongolský vpád do Európy

Mongolský vpád zobrazený v kronike Jána z Turca
Dátum marec 1241 - apríl 1242
Miesto Uhorsko
Výsledok Víťazstvo Mongolov
Protivníci
Uhorské kráľovstvo

Chorvátske kráľovstvo
Templári


Kumáni


Rakúske vojvodstvo
(do apríla 1241)

Zlatá horda
(Mongolská ríša)
Velitelia
Belo IV.
Koloman Haličský
Ugrín Čák
Batuchán
Šejban
Sübedej

Vznik Mongolskej ríše a expanzia na západ Upraviť

Bližšie informácie v hlavnom článku: Mongolská ríša

Začiatkom 13. storočia sa vo východnej Ázii, približne na území dnešnej severnej Číny, sformovala Mongolská ríša pod vedením Džingischána (Temüdžina). Po zaujatí okolitých území začala postupovať smerom na západ. V roku 1223 porazili Mongoli v bitke na rieke Kalke spojené ruské a kumánske vojská. Postupne obsadili veľkú časť Kyjevskej Rusi a v roku 1240 (niektoré iné, tu neuvedené, pramene uvádzajú 1239) aj Kyjev. Kumáni spolu so svojím vodcom ušli pred Mongolmi do Uhorska, kde ich kráľ Belo IV. usadil na územiach medzi Tisou a Dunajom. Žiadosť Mongolov o vydanie Kumánov uhorský kráľ zamietol a Mongoli získali vhodnú zámienku na vpád do Uhorska, ktorý sa odohral na jar nasledujúceho roku.

 
Belo IV., uhorský kráľ

Situácia v Uhorsku Upraviť

V Uhorsku sa po neveľmi úspešnom panovaní Ondreja II. (1205 – 1235), za ktorého vzrástla moc šľachty až tak, že si bulou vynútila od panovníka potvrdenie svojich slobôd a výsad, dostal na trón jeho syn Belo IV. (1235 – 1270). Belo chcel oslabiť moc veľmožov, ktorí mali v rukách čoraz väčšiu politickú a hospodársku moc, zavádzaním rôznych opatrení. Revidoval podľa neho neoprávnené donácie majetkov svojho otca, čo sa prirodzene nepáčilo šľachte a stavala sa mu na odpor. Na druhej strane posilňoval vrstvu kráľovských servientov a hradných jobagiónov. Povolával tiež hostí z cudziny.

Po obsadení Kyjeva Mongolmi sa Belo začal pripravovať na boj. Dvor a celá ostatná verejnosť podceňovali hroziace nebezpečenstvo a niektorí z nich tvrdili, že Kumáni sú spojenci Mongolov a že sa im nemá dôverovať. Vypukla vzbura a náčelníka Kumánov zavraždili. Belo teda nemohol rátať s ich pomocou a ani s pomocou veľmožov, ktorí neboli priveľmi ochotní bojovať a svoje oddiely vedené županmi zhromažďovali len veľmi pomaly.

Invázia Mongolov Upraviť

Stratégia Mongolov, ktorí mali precízne znalosti o príbuzenských a iných vzťahoch európskych kráľov, a ktorých prieskumní jazdci precválali väčšinu Európy až po Francúzsko, bola rozdelená na niekoľko fáz, ktoré dopodrobna vypracoval Bahadur Subudai. Uhorska sa týkala prvá z nich:

  • Severný prúd pozostávajúci z 2 ťumenov (20 000 jazdcov) mal pod velením Kadana napadnúť Poľsko, kde mal zamestnať poľského vladára Henricha a prilákať taktiež českého kráľa, Henrichovho spojenca. Podľa možnosti sa vyhýbať bitkám.
  • Južný prúd pod velením Subudaia a Batuchána mal napadnúť Uhorsko a zviesť rozhodujúce bitky. Potom po víťazstve nabrať sily, neskôr sa spojiť s Kadanom a poraziť Poľsko (nebolo nakoniec potrebné).

V neskorších fázach malo prísť k dobytiu Nemecka a Francúzska. Tie sa však z nižšie spomenutých dôvodov nikdy neuskutočnili.

Mongoli pod vedením Batuchána začali ťaženie do Uhorska začiatkom marca 1241. V polovici marca prenikli predné voje cez Karpatské priesmyky, ktoré bránilo vojsko palatína Dionýza. V polovici marca boli na území medzi Dunajom a Tisou a 17. marca vypálili Vacov. Rozhodujúca bitka pri rieke Slaná sa odohrala 11. apríla 1241 neďaleko maďarskej obci Muhi pri rieke Slaná. Oveľa silnejšie uhorské vojsko Mongoli takmer na hlavu porazili. V boji padlo veľké množstvo prelátov a veľmožov. Belov brat Koloman utrpel zranenia, na následky ktorých onedlho v Záhrebe zomrel. Kráľovi Belovi a niektorým malým skupinkám sa podarilo z obkľúčenia uniknúť. Belo sa cez Gemer dostal do Nitry, posilnil svoj sprievod a odišiel do Viedne na pozvanie Fridricha. Fridrich však nedbal na tiesnivú situáciu, v ktorej sa Belo ocitol a začal od neho vymáhať dlh 2000 hrivien striebra ešte z roku 1235. Belo mu dal všetky svoje cennosti, čo mal pri sebe a do zálohu mu dal navyše Bratislavskú, Mošonskú a Šopronskú župu. Odtiaľ odišiel po krátkom pobyte do Záhrebu, kde zomieral jeho brat Koloman a napokon prišiel až do dalmátskeho prístavu Trogir.

Druhý mongolský prúd, vedený Orduchánom, porazil 9. apríla pri Lehnici v Poľsku knieža Henricha II. Pobožného a prenikol cez Poľsko až na Kladsko, kde ho zastavili záseky bránené českým vojskom. Mongoli sa preto obrátili na juhovýchod a cez Moravu (obliehali Olomouc) koncom apríla prenikli priesmykmi v okolí Trenčína do Uhorska. Celá oblasť juhozápadného Slovenska bola vystavená niekoľkomesačnému plieneniu mongolských hôrd. Vypálili množstvo dedín, úrodu zničili, ľudí pobili, niektorí sa zachránili iba útekom do lesov alebo močarísk. Jediné miesta, ktoré sa Mongolom nepodarilo dobyť, boli opevnené hrady. V januári 1242 prekročil Orduchán s vojskom zamrznutý Dunaj a spojil sa s vojskom Batuchána. Ich spojené vojská plienili Uhorsko až do polovice roku 1242. Menšie oddiely chána Šejbana postupovali smerom na územie dnešného stredného Slovenska, odkiaľ ich jeden prúd smeroval cez dnešné juhovýchodné Slovensko na Spiš. Ich odchod spôsobila smrť veľkého chána Ogotaja (* 1186 – † 1241). Batuchán sa ponáhľal domov, aby mohol rozhodnúť o nástupníctve.

Následky plienenia Upraviť

Po Mongoloch sa niektoré oblasti úplne vyľudnili, v iných vyčíňali lúpežné skupiny. Ďalším následkom bol hladomor, pretože nemal kto zasiať úrodu. Podľa súvekých správ padlo hladomoru za obeť asi toľko ľudí, koľko pri Mongolských nájazdoch. Obnova krajiny trvala niekoľko rokov a poháňal ju strach z kolujúcich chýrov, ktoré hovorili, že Mongoli sa sem ešte čoskoro vrátia. Tí znovu vtrhli do Uhorska v roku 1285 (po vyše 40 rokoch, pozri druhý mongolský vpád do Uhorska, do Poľska zavítali druhý krát v rokoch 1259–1260). Mongolský vpád do Európy znamenal vznik moslimského štátu Zlatá horda (ako súčasť Mongolskej ríše) v južnej európskej časti dnešného Ruska a okolí a na západnej Sibíri. Zlatá Horda sa začala definitívne rozpadávať a strácať moc až v druhej polovici 15. storočia.

Pre oblasť súčasného Slovenska boli najdôležitejšie tieto následky:

  • V dôsledku čiastočného vyľudnenia bola zintenzívnená nemecká kolonizácia Slovenska, ktorá priniesla nemecké právo a vznik miest.
  • Motivovaný mongolskou inváziou dal kráľ vystavať v Uhorsku v pohraničí, najmä na území súčasného Slovenska, kamenné hrady. Vďaka tomu dnes na Slovensku máme vysoký počet hradov (hrad. zrúcanín).

Mongolský vpád do Uhorska v naračných prameňoch Upraviť

 
Uhorský kráľ Belo IV. na úteku pred Mongolmi vedených generálom Kadanom (Qadan syn Ogotaja) zo Zlatej hordy. Farebná ilustrácia z Chronicum Pictum.

Viedenská obrázková kronika, napísaná medzi rokmi 1358-1370, ktorej autorstvo je prisudzované Marekovi z Káltu,[2]:159-160 hovorí o mongolskej invázii nasledovne:

,,Roku Pána tisícdvestoštyridsiatom prvom, za vlády Bela. Mongoli, čiže Tatári vtrhli do Uhorska s päťsto tisíc ozbrojencami. Kráľ Belo sa s nimi stretol v boji pri rieke Slaná, kde ho premohli. V bitke zahynulo takmer celé vojsko uhorskej krajiny. Sám kráľ Belo ušiel k moru, kam ho Tatári nemilosrdne prenasledovali. Tatári zostali v Uhorskej krajine tri roky. A pretože Uhri nemohli v tom čase siať, po ich odchode zahynulo od hladu oveľa viac ľudí, než ich bolo odvlečených do zajatia a zabitých mečom. Kráľ Belo sa potom vrátil z prímorských oblastí."[2]:258-259

Treba povedať, že kronikár sa tu mýli, keďže Mongoli odtiahli už po necelom roku a pol v lete 1242, ako bolo spomenuté vyššie.

Poznámky Upraviť

  1. V slovenskej odbornej aj popularizačnej historickej literatúre sa pod vplyvom maďarskej historickej literatúry zaužívalo označenie etnickej či štátnej príslušnosti inváznych vojsk etnonymum Tatári, ktoré pochádza z dobových uhorských i európskych písomných prameňov, vychádzajúc z lat. tatarus – „pekelník“ < starogr. τάρταρος tartaros. Kresťanskí Európania takto pomenovali časť obyvateľov strednej Ázie, ktorí podľa európskeho vkusu vyzeral tak škaredo, akoby pochádzali z pekla. Podľa Tajnej kroniky Mongolov (1240) na prelome 12. a 13. storočia Temudžin resp. Čingischán porazil skupinu stredoázijských kmeňov známych ako Tatári, dospelých mužov vojakov dal pozabíjať a ostatné obyvateľstvo si mocensky podrobil. Pre stredoázijské kmene žijúce pod jeho vládou sa zaviedlo pomenovanie Mongoli, pričom hlavným veliteľom vojenskej výpravy bol Batuchán, vnuk samotného Čingischána. Z tohto dôvodu je pomenovanie Tatári nesprávne a v povojnovej česko-slovenskej historiografii bolo nahradené správnym označením Mongoli (napr. už v 3. zväzku syntézy Dějiny světa z roku 1960, čo je český preklad ruského diela z roku 1957).[1]

Referencie Upraviť

  1. Uličný, Ferdinand. Vpády Mongolov na Slovensko v roku 1241. Vojenská história. 2004, roč. 8, č. 3, s. 4-5.
  2. a b DE KALT, Marcus. Viedenská maľovaná kronika. 1. vyd. Bratislava : Perfekt, 2016. ISBN 978-80-8046-770-8.

Literatúra Upraviť

  • MARSINA, Richard; MAREK, Miloš. Tatársky vpád : historické rozprávanie o strašných udalostiach, ktoré priniesli obyvateľom Uhorského kráľovstva veľa utrpenia a celú krajinu priviedli na pokraj skazy. 1. vyd. Budmerice : Vydavateľstvo Rak, 2008. 167 s. ISBN 978-80-85501-40-7.

Pozri aj Upraviť

Zdroj Upraviť