Koloman (maď. Kálmán; * približne 1208 – † 1241, Záhreb) bol slavónsky vojvoda v rámci Uhorska a haličský kráľ v prvej polovici 13. storočia.

Koloman Haličský
Knieža a neskôr kráľ haličský
Kolomanova socha v Gödöllő
Kolomanova socha v Gödöllő
Panovanie
DynastiaArpádovci
Panovanie1214 – 1219
1219 – 1221
Korunovácia1215 alebo 1216
PredchodcaVladislav Kormiličič (regent)
NástupcaMstislav Mstislavič
Ostatné titulyVojvoda slavonský, chorvátsky a dalmátsky
Biografické údaje
Narodeniepribližne 1208
Úmrtie1241
Záhreb
Rodina
Manželka
Salomena Poľská
OtecOndrej II. (Uhorsko)
MatkaGertrúda Meranská
Odkazy
Spolupracuj na CommonsKoloman
(multimediálne súbory na commons)

Koloman bol mladším synom uhorského kráľa Ondreja II. a Gertrudy Meranskej. Zdá se, že už roku 1214 bol oženený so Salomenou Poľskou, dcerou Leška Bieleho, otcovho súpera o ovládnutie Haliče.

Nie je dobré, aby v Haliči vládol bojar. Vydaj moju dcéru za Tvojho syna Kolomana a daj mu vládu v Haliči...
– Leško Biely kráľovi Ondrejovi II. (Haličsko-volynský letopis[1] )

Koloman bol inštalovaný v Haliči krátko po páde regenta Kormiličiča. Keďže Koloman bol neplnoletý, za správu kniežatstva bol vymenovaný Benedikt Plešatý. Ďalší uhorský šľachtic Demetrius Aba sa stal pánom správcov na Kolomanovom dvore. Kormiličičov bývalý spojenec Sudislav bol jedným z popredných galícijských bojarov, ktorí podporovali Kolomana.

Z listov kráľa Ondreja pápežovi Inocentovi, vyplýva, že Koloman bol s najväčšou pravdepodobnosťou korunovaný za kráľa Haliče dvakrát: najprv (koncom roku 1214 alebo začiatkom roku 1215) provizórnou korunou v Uhorsku, neskôr (pravdepodobne začiatkom roku 1216) korunou zaslanou pápežom.[2]

Mier dlho nevydržal, Ondrej odobral Leškovi zverené územia, ten se spojil s novgorodským kniežaťom Mstislavom a spoločne napadli Halič. Roku 1219 sa Mstislavovi dokonca podarilo Kolomana aj s manželkou zajať a ich sloboda bola vykúpená svadbou Kolomanovho brata Ondreja s Máriou, dcérou Mstislava. Halič bola odovzdaná mladému Ondrejovi a Koloman se vrátil do Uhorska, kde mu otec zveril vládu Slavónie, Chorvátska a Dalmácie.

Roku 1241 vpadli do Uhorska Tatári (Mongoli), vedení chánom Batuom, ktorému kráľ Belo IV. odmietol zložiť sľub poslušnosti. Koloman sa pripojil k bratovmu vojsku a spoločne s ním sa stretol s nájazdníkmi na rieke Slanej. V uhorskom vojsku vládlo presvedčenie, že Tatári ustúpia a neprejdú most cez rieku a tiež sa prejavili rozpory medzi kráľom Belom IV. a nespokojnými magnátmi. V okamihu, keď Tatári vypustili svoje šípy, sa vojaci rozpŕchli na všetky strany a jediní, kto se vzchopili k odporu, boli Koloman s templármi a vojskom arcibiskupa Ugrina.

Veľmajster templárov so svojimi rytiermi v bitke zahynul a Koloman spoločne s Ugrinom boli prinútení ustúpiť. Uhorské vojsko bolo na hlavu porazené a přeživší sa zachránili útekom. Koloman bol v bitke tažko ranený a na následky zranení následne v Záhrebe zomrel. Bol pochovaný v dominikánskom kláštore v Ivaniči pri Čazme.

A zničené bolo celé vojsko krajiny. Kráľa zahnali až k moru, jeho brata Kolomana zabili...
Spišskosobotská kronika[3]:104-111

Referencie

upraviť
  1. HOMZA, MALINOVSKÁ, Martin, Nora. Haličsko-volynská kronika, Neznáme rozprávanie o rodine kráľov a kniežat východo-strednej Európy v 13. storočí. 1. vyd. Martin : Matica slovenská, 2019. ISBN 978-80-8128-233-1. S. 105.
  2. HOLLÝ, Karol. Princess Salomea and Hungarian – Polish Relations in the Period 1214 – 1241. Historický časopis (Bratislava: SLOVAK ACADEMIC PRESS, spol. s r. o., Bratislava). Dostupné online. ISSN 0018-2575.
  3. SOPKO, Július. Kroniky stredovekého Slovenska, Stredoveké Slovensko očami kráľovských a mestských kronikárov. 1. vyd. Budmerice : Rak, 1995. 384 s. ISBN 80-85501-06-6.

Iné projekty

upraviť