Wikipédia

Walter Marty Schirra

americký astronaut

Walter Marty „Wally“ Schirra, Jr. (* 12. marec 1923, Hackensack – † 3. máj 2007, San Diego) bol americký astronaut, skúšobný pilot a námorný pilot. Bol jedným z pôvodnej sedmičky astronautov programu Mercury, ktorých NASA vybrala v apríli 1959. V októbri 1962 sa stal tretím Američanom na obežnej dráhe Zeme a celkovo piatym Američanom vo vesmíre. Bol jediným astronautom, ktorý letel v kozmických lodiach Mercury, Gemini a Apollo. Počas troch kozmických letov strávil 295 hodín a 15 minút vo vesmíre.

Walter M. Schirra, Jr.
astronaut NASA
Wally Schirra v roku 1964
Wally Schirra v roku 1964
Stavzosnulý
Narodenie12. marec 1923
Hackensack, New Jersey, USA
Úmrtie3. máj 2007 (84 rokov)
San Diego, Kalifornia, USA
Iné zamestnaniepilot U.S. Navy, skúšobný pilot
Hodnosťkapitán, U.S. Navy
Čas vo vesmíre12 dní, 7 hodín, 13 minút
Kozmonaut od9. apríla 1959
MisieMercury-Atlas 8, Gemini 6A, Apollo 7
Znaky misií
Kozmonaut do1. júla 1969

Život upraviť

Mladosť a výcvik upraviť

Jeho starí rodičia z otcovej strany pochádzali z Bavorska a Švajčiarska. Pôvodom boli zo Sardínie. Walter mal veľa príbuzných a sestru Suzanne. Rád lyžoval a pretekal na autách.[1] Po základnej škole absolvoval strednú a potom začal študovať na strojníckej fakulte v Newarku a v roku 1941 na námornej akadémii v Annapolise. Ukončil ju v roku 1945.[2] Ako aktívny pilot narukoval k 7. americkej námornej flotile v Tichomorí a bojoval aj v kórejskej vojne. Zúčastnil sa 90 bojových letov, pri ktorých sa mu podarilo zostreliť dve nepriateľské stíhačky MiG-15.[3] Po tejto vojne sa vrátil do USA a slúžil ako skúšobný pilot na základniach v Kalifornii. Po nasadení do Ázie na palube lietadlovej lode USS Lexington a výcviku v oblasti bezpečnosti v letectve na Univerzite Južnej Kalifornie bol Schirra v roku 1958 prijatý do námornej školy skúšobných pilotov v Patuxent River v Marylande. Spolužiakmi mu tu boli aj budúci astronauti Jim Lovell a Pete Conrad.[4] Schirra sa tu naučil lietať na viacerých typoch lietadiel vrátane F4D Skyray, F-11 Tiger a F-8 Crusader. Po skončení štúdia sa stal skúšobným pilotom v Patuxent River a naučil sa lietať na strojoch F4H Phantom, aby pomohol zistiť, či je toto lietadlo vhodné na prevádzku na lietadlových lodiach. V roku 1959 dostal pozvánku medzi budúcich astronautov NASA. Schirra pozvánku prijal, úspešne prešiel náročným výberovým procesom a v apríli 1959 sa stal jedným zo sedmičky astronautov programu Mercury. Bol ženatý a mal dve deti.[5]

Lety do vesmíru upraviť

V programe Mercury Schirra zodpovedal za systémy podpory života a pretlakový oblek. S Johnom Glennom navyše spolupracoval na dizajne kabíny kozmickej lode. Počas Shepardovho suborbitálneho letu Mercury-Redstone 3 v máji 1961 leteli Schirra a Scott Carpenter v stíhacích lietadlách F-106 Delta Dart. Dňa 29. novembra 1961, po úspešnom orbitálnom lete Mercury-Atlas 5 so šimpanzom Enosom na palube, bol Schirra oficiálne určený za náhradníka Deka Slaytona pre let Mercury-Atlas 7. V marci 1962 však Slayton musel byť vyradený z letového stavu kvôli srdcovej arytmii a nahradil ho Scott Carpenter. Približne mesiac po Carpenterovom lete, 27. júna 1962, NASA informovala verejnosť, že na let Mercury-Atlas 8 poletí astronaut Walter Schirra a jeho náhradníkom bude Gordon Cooper.[6]

Štart letu Mercury-Atlas 8 sa uskutočnil 3. októbra 1962. Hlavnou úlohou astronauta bolo zistiť, aké úpravy potrebuje kozmická loď Mercury k uskutočneniu 24-hodinového letu. Schirra ďalej fotografoval Zem a hviezdy na farebný film. Ďalej pri prelete nad Austráliou zisťoval, ako atmosférou preniká žiara svetelného zdroja, umiestneného na raketovej základni Woomera. Kamerou získal pätnásť snímok Zeme, pričom použil rôzne filtre. Cieľom bolo zistiť, aké filtre sú najvhodnejšie pre meteorologické družice, aby sa získali čo najkontrastnejšie fotografie. Na prednej časti kabíny boli umiestnené vzorky rôznych materiálov. Experiment overoval tepelnú odolnosť nových zliatín s ohľadom na ich možné použitie na kozmických telesách.[7]

Dňa 13. apríla 1964 bol Schirra oficiálne vybraný za veliteľa záložnej posádky pre misiu Gemini 3, prvého pilotovaného letu programu Gemini. O rok neskôr, 15. apríla 1965, prišla nominácia za veliaceho pilota hlavnej posádky letu Gemini VI. Pilotom sa stal Thomas Stafford. Hlavným cieľom misie, ktorá mala odštartovať 25. októbra 1965, bolo priblížiť sa na obežnej dráhe okolo Zeme k cieľovému telesu Agena a spojiť sa s ním. Cieľové teleso malo odštartovať na rakete Atlas v ten istý deň ako aj kozmická loď s astronautmi. Atlas s Agenou odštartoval, ale o niekoľko minút neskôr došlo k explózii. Let Gemini VI tak stratil zmysel a bolo potrebné pre neho naplánovať nový cieľ. Nový let dostal označenie Gemini VI-A a jeho úlohou bolo uskutočniť stretnutie s loďou Gemini 7. Dňa 12. decembra 1965 ale došlo v dôsledku poruchy k prerušeniu štartu misie Gemini VI-A. Rozpojil sa kontakt na spodnej časti rakety, k čomu malo dôjsť až keď by sa raketa naozaj vzniesla. Aj keď nebolo času nazvyš (Gemini 7 už bola na obežnej dráhe) inžinierom sa podarilo vyriešiť problémy so štartom a 15. decembra 1965 sa štart Gemini VI-A konečne uskutočnil. Pomocou motorických manévrov sa Gemini 6 dostala na prechodovú dráhu k Gemini 7 a lode sa začali k sebe približovať. Jemným manévrovaním oblietavala Gemini 6 druhú loď, približovala sa a opäť sa vzďaľovala. Pri najväčšom priblížení boli od seba obe telesá vzdialené len 0,3 m. Gemini 7 bola počas skupinového letu pasívna a nemanévrovala, pretože na manévre nemala dostatok paliva. Fyzické spojenie sa uskutočniť nemohlo, pretože Gemini 7 k tomu nebola (na rozdiel od cieľového telesa Agena) vybavená.[7]

Potom Schirra prešiel do programu Apollo. Dňa 29. septembra 1966 NASA zverejnila zloženie posádky misie Apollo 2 (AS-205), ktorá mala byť druhým pilotovaným letom lode Apollo Block I na obežnej dráhe Zeme. Za veliaceho pilota bol určený Walter Schirra, senior pilotom sa stal Donn Eisele a pilotom Walter Cunningham. Nakoniec sa už 15. novembra rozhodlo, že ďalší let Apolla Block I je nadbytočný a ruší sa. NASA o týchto skutočnostiach informovala verejnosť 22. decembra s tým, že Schirra, Eisele a Cunningham prešli do záložnej posádky Apolla 1 (AS-204). Schirra to vtedy ťažko niesol, pretože nechcel slúžiť v záložnej posádke ako nejaký nováčik. V tom období totiž otvorene hovoril, že čoskoro chce odísť z oddielu astronautov, ale riaditeľ operácií letových posádok Deke Slayton ho nakoniec prehovoril, aby ešte zostal.[8][9]

Všetky tieto plány nakoniec úplne zmenil 27. január 1967, kedy sa konala predletová skúška v rámci príprav na misiu Apollo 1 (AS-204), ktorej štart sa plánoval na 21. februára 1967. Astronauti Gus Grissom, Edward White a Roger Chaffee boli počas skúšky vo vnútri kabíny kozmickej lode Apollo Block I, ktorá sa nachádzala na vrchole nosnej rakety Saturn IB na štartovacom komplexe 34. V dôsledku chyby na kabeláži kabíny preskočila iskra, ktorá v atmosfére tvorenej čistým kyslíkom spôsobila požiar, pri ktorom všetci traja astronauti zahynuli. Táto nehoda zasiahla podľa mnohých aj Wallyho Schirru a od základov ho zmenila. Predtým bol snáď najväčším vtipkárom v celom oddiele astronautov. Traduje sa, že keď mali odovzdať lekárom vzorky moču, Schirra postavil vedľa malých skúmaviek svojich kolegov 20-litrovú nádobu.[9]

Program Apollo sa musel pozastaviť a prehodnotiť. Krátko po nehode Apolla 1 Slayton požiadal Schirru, Eiseleho a Cunninghama, aby po obnovení programu uskutočnili prvý pilotovaný let kozmickej lode Apollo, čiže tentokrát už s verziou Block II. Misia Apollo 7 nakoniec úspešne odštartovala 11. októbra 1968. Hlavným cieľom letu bolo otestovať technické kvality novej kozmickej lode Apollo a vykonať naplánované vedecké experimenty. Zaujímavosťou je, že pri tomto lete sa z americkej kozmickej lode po prvýkrát podarilo uskutočniť priamy televízny prenos. Celkovo sa uskutočnilo sedem krátkych televíznych prenosov. Zo záznamu ich vysielala aj Česko-slovenská televízia. Misia Apollo 7 bola natoľko úspešná, že úplne zmenila plán pre nasledujúce lety. Vedenie NASA potom definitívne rozhodlo, že nasledujúci let Apollo 8 poletí aj s ľudskou posádkou k Mesiacu. Wally Schirra bol bežne známy ako vtipkár a pohodár, ale počas letu Apollo 7 sa prejavil ako hundroš. Dôvodom jeho nepríjemných nálad bolo zrejme nachladnutie, možno nikotínový deficit a istú úlohu zohrali aj trocha nešetrné zmeny v letovom pláne. Situáciu musel niekoľkokrát osobne zachraňovať Deke Slayton, ktorý sa Schirrovi snažil prehovoriť do duše, ale ani to príliš nepomohlo a mrzutý Schirra sa s ním aj pohádal. Wally ešte pred letom Apollo 7 oznámil svoj odchod z NASA, ale jeho správanie počas letu bohužiaľ nepriaznivo ovplyvnilo ďalšie osudy Donna Eiseleho a Waltera Cunninghama, čo Slayton po pristátí Apolla 7 aj otvorene vytkol Schirrovi. Potom, čo letový riaditeľ Chris Kraft ešte počas misie Apollo 7 vyhlásil, že táto posádka už pre neho nikdy nepoletí, ich zo svojich plánov v tichosti vyškrtol aj Slayton. Astronauti museli mať plnú dôveru kontrolórov v riadiacom stredisku. Nikto z posádky Apolla 7 tak už do vesmíru neletel.[10]

Po letoch upraviť

Dňa 1. júla 1969 Schirra odišiel z NASA aj námorníctva. Prijal miesto predsedu finančnej a lízingovej spoločnosti Regency Investors Incorporated v Denveri, podpísal niekoľko zmlúv na vystupovanie v televízii a stal sa tiež komentátorom ďalších kozmických letov pre spoločnosť Colombia. V januári 1979 založil spoločnosť Schirra Enterprises a do roku 1980 pracoval ako konzultant. V rokoch 1971 až 1984 pracoval pre belgický konzulát pre Colorado a Nové Mexiko a bol členom predstavenstva niekoľkých spoločností. V roku 1986 bol v Ohiu zapísaný do Národnej leteckej siene slávy (National Aviation Hall of Fame). Spolu s Richardom N. Billingsom vydal v roku 1988 autobiografiu Schirra’s Space. Walter Schirra zomrel na srdcový infarkt 3. mája 2007 vo veku 84 rokov v nemocnici Scripps Green v kalifornskom San Diegu.[11]

Galéria upraviť

  •  
    Walter Schirra v kokpite lietadla F-84 Thunderjet po návrate z bojového letu počas kórejskej vojny, 19. november 1951
  •  
    Schirra (druhý sprava) ako skúšobný pilot pri lietadle F3H-2 Demon, cca 1958
  •  
    Oficiálny portrét z roku 1959
  •  
    Oficiálny portrét z roku 1960
  •  
    Oficiálny portrét Waltera Schirru v skafandri Mercury, 13. august 1962
  •  
    Schirra dohliada na maľovanie loga Sigma 7 na kabínu svojej kozmickej lode
  •  
    Oficiálny portrét z roku 1962
  •  
    Schirra pri rozhovore s Dekom Slaytonom počas obliekania skafandra v deň štartu, 3. október 1962
  •  
    Schirra nastupuje do kabíny kozmickej lode Sigma 7
  •  
    Schirra v lodi Sigma 7 na obežnej dráhe
  •  
    Schirra so svojou rodinou počas návštevy prezidenta Kennedyho v Bielom dome, 16. október 1962
  •  
    Schirra (druhý sprava) ako veliteľ záložnej posádky pre let Gemini 3
  •  
    Hlavná posádka letu Gemini VI – Thomas Stafford (vľavo) a Walter Schirra (vpravo)
  •  
    Schirra (v popredí) a Stafford opúšťajú štartovaciu rampu po zrušení letu Gemini VI, 25. október 1965
  •  
    Schirra počas príprav na misiu Gemini VI-A
  •  
    Veliaci pilot Walter Schirra pri rozhovore s Alanom Shepardom v deň štartu Gemini VI-A, 15. december 1965
  •  
    Posádka Apolla 7 – Donn Eisele (vľavo), Walter Schirra (v strede) a Walter Cunningham (vpravo)
  •  
    Schirra počas príprav na let Apollo 7, 26. júl 1968
  •  
    Schirra v interiéri veliteľského modulu počas letu Apollo 7
  •  
    Schirra v roku 2005

Referencie upraviť

  1. ↑ Schirra & Billings 1995, s. 9 – 11.
  2. ↑ Schirra & Billings 1995, s. 10 – 20.
  3. ↑ Schirra & Billings 1995, s. 29 – 32.
  4. ↑ Schirra & Billings 1995, s. 33 – 43.
  5. ↑ Schirra & Billings 1995, s. 43 – 46.
  6. ↑ Schirra & Billings 1995, s. 65.
  7. ↑ a b Codr 1982, s. 373.
  8. ↑ PŘIBYL, Tomáš. Dobytie Mesiaca : príbeh programu Apollo. 1. vyd. V Bratislave : Lindeni, 2019. 252 s. ISBN 978-80-566-1174-6. Kapitola Apollo 7 – Vzbura na palube, s. 54.
  9. ↑ a b STRAKA, Vít. Apollo 7, první let s posádkou: Co bylo příčinou špatné nálady velitele Schirry [online]. stoplusjednicka.cz, 2018-11-04, [cit. 2020-10-23]. Dostupné online.
  10. ↑ ŠAMÁREK, Ondřej. Vesmírné osudy 72. díl – Donald Slayton [online]. kosmonautix.cz, 2014-09-15, [cit. 2020-10-23]. Dostupné online.
  11. ↑ GOLDSTEIN, Richard. Walter M. Schirra Jr., Astronaut, Dies at 84 [online]. nytimes.com, 2007-05-04, [cit. 2021-05-28]. Dostupné online.

Literatúra upraviť

  • CODR, Milan. Sto hvězdných kapitánů. 1. vyd. Praha : Práce, 1982. 480 s. ISBN 24-033-82.
  • SCHIRRA, Wally; BILLINGS, Richard N. Schirra’s Space. Annapolis, Maryland : Naval Institute Press, 1995. 227 s. ISBN 978-1-55750-792-1.

Iné projekty upraviť

Externé odkazy upraviť

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Walter_Marty_Schirra&oldid=7787445“