Gemini 3 bol prvý americký pilotovaný kozmický let v rámci programu Gemini. Zároveň išlo o prvý americký let do vesmíru s dvojčlennou posádkou a tiež prvý pilotovaný let s použitím rakety Titan II GLV. Hlavným cieľom letu bolo preverenie manévrovacích schopností novej dvojmiestnej kozmickej lode. Misia bola hodnotená veľmi úspešne.

Gemini 3
Znak misie
Gemini3.png
Údaje o misii
Názov misie: Gemini 3
COSPAR ID:1965-024A
Kozmická loď:Gemini SC3
Nosná raketa:Titan II GLV (výr. č. 62-12558)
Volací znak:Molly Brown
Posádka:2
Kozmodróm (rampa):Cape Kennedy (LC-19)
Štart: 23. marec 1965, 14:24:00,064 UTC
Pristátie: 23. marec 1965, 19:16:31 UTC
severná oblasť Atlantického oceánu; 100 km severovýchodne od ostrova Grand Turk
22°26′S 70°51′Z / 22,433°S 70,850°Z / 22.433; -70.850 (Miesto pristátia Gemini 3)
Trvanie: 4 hodiny, 52 minút, 31 sekúnd
Počet obehov:3
Apogeum:224,2 km
Perigeum:161,2 km
Doba obehu:88,35 minút
Inklinácia:32,58°
Vzdialenosť:128 748 km
Hmotnosť:3 236,9 kg (kozmická loď pri štarte)
Fotografia posádky
Grissom (vľavo) a Young (vpravo)
Grissom (vľavo) a Young (vpravo)
Navigácia
Predchádzajúca misiaNasledujúca misia
Gemini 2Gemini-4-logo.png Gemini 4

Pozri aj Kozmonautický portál

PosádkaUpraviť

(V zátvorkách je uvedený celkový počet letov do vesmíru vrátane tejto misie.)

Záložná posádkaUpraviť

Pôvodná posádkaUpraviť

Podporná posádkaUpraviť

Prípravy na letUpraviť

Na jeseň 1963 zostavoval šéfastronaut Deke Slayton posádku prvého pilotovaného letu programu Gemini. Skúšobný let novej dvojmiestnej kozmickej lode si vyžadoval skúseného a schopného veliteľa, resp. veliaceho pilota, ako sa v programe Gemini táto funkcia oficiálne nazývala. Slayton tak na túto pozíciu nominoval Alana Sheparda a pilotom sa stal Thomas Stafford, nováčik z tzv. novej deviatky astronautov (The New Nine). Záložnú posádku tvorili skúsený Gus Grissom a nováčik Frank Borman, tiež z novej deviatky. Táto zostava ale dlho nevydržala. V októbri 1963 Shepard musel byť vyradený z letového stavu kvôli neprestávajúcim príznakom tzv. Ménièrovej choroby (závraty s nevoľnosťou, šumenie v ušiach, postupná strata sluchu). Shepardovo a Staffordovo miesto tak podľa zaužívaných pravidiel zaujala záložná posádka, lenže aj tu bol problém, tentokrát nie zdravotného, ale psychologického charakteru. Gus Grissom si príliš nerozumel s Frankom Bormanom, pretože obaja boli značne tvrdohlaví a boli typickými vodcovskými osobnosťami. Nedokázali efektívne spolupracovať. Borman si po rokoch spomínal, ako ho raz Grissom pozval k sebe domov na večeru, a hoci mal Frank z večera pomerne dobrý pocit, Grissom dal neskôr najavo, že s ním nechce letieť. Slayton sa obzeral po alternatívach a na uvoľnenú pozíciu pilota nakoniec vybral Johna Younga, málovravného vynikajúceho pilota s charakteristickým suchým zmyslom pre humor (podobne ako Grissom). Young už mal za sebou dobré skúsenosti s Grissomom z výcviku prežitia v panamskej džungli na začiatku júna 1963. Obaja si vtedy porozumeli a stali sa z nich dobrí kamaráti. Dňa 13. apríla 1964 NASA informovala verejnosť, že hlavnou posádkou misie Gemini 3 sú veliaci pilot Gus Grissom a pilot John Young. Záložnou posádkou sa stali Walter Schirra (prezývaný „Wally“) a Thomas Stafford. John Young dostal pri tejto príležitosti okrem iného od reportérov otázku, či mu nevadí letieť s Grissomom. John odpovedal typicky po svojom: „Robíte si srandu? Pokojne by som letel aj s mojou svokrou!“[1][2][3][4]

 
Hlavná a záložná posádka misie Gemini 3, 13. apríl 1964. Zľava doprava: John Young, Gus Grissom, Walter Schirra a Thomas Stafford

Let Gemini 3 predbežne naplánovali na jeseň 1964, ale Grissom odhadoval reálny dátum štartu na marec 1965. Neskôr sa ukázalo, že jeho odhad bol úplne presný, keďže o Gemini mal prehľad. Grissom totiž participoval na vývoji kozmickej lode Gemini, pričom sa zameriaval na rozloženie a ergonómiu kokpitu. Kabíny tak prispôsobili jeho požiadavkám i postave. Grissom ale patril k astronautom nižšieho vzrastu a pre tých vyšších bol interiér lode tesný. Kozmická loď Gemini si tak vyslúžila prezývku „Gusmobile“. Gemini bolo potrebné otestovať ako celok i jednotlivé komponenty. Pri väčšine testov boli pochopiteľne prítomní aj astronauti. Rovnako tomu bolo i pri testovaní funkcie katapultážnych sedadiel, ktoré predstavovali záchranný systém Gemini. Pri jednom skúšobnom spustení sa kreslo síce odpálilo úplne bez problémov, ale mechanizmus poklopu kabíny sa tak trocha „oneskoril“ a sedadlo sa oň sčasti roztrieskalo. Young pri pohľade na tie trosky povedal: „Z toho by mal človek poriadny bolehlav. Našťastie len veľmi krátky...“[2][4]

V období programu Mercury vznikla tradícia pomenovať svoju kozmickú loď nejakým patetickým názvom. Grissom a Young chceli pokračovať v tradícii a intenzívne rozmýšľali o mene svojej lode. Oslovili pritom aj editorov časopisu Life a autorov World Book Encyclopedia. Astronauti mali podmienku, aby ten názov mal indiánsky pôvod. Dostali návrh na meno Wapasha, čiže názov kmeňa, po ktorom bola pomenovaná rieka Wabash. Grissom a Young si však pri tomto mene spomenuli na populárnu pesničku Wabash Cannonball, v ktorej sa spieva o vlaku voziacom tulákov. Nechceli, aby si verejnosť spájala novú kozmickú loď zrovna v tejto súvislosti, a tak rozmýšľali ďalej. Grissomovi napadlo, že po dramatickom závere suborbitálneho letu Mercury-Redstone 4, kedy sa jeho kozmická loď Liberty Bell 7 potopila na dno Atlantiku, mu verejnosť bude tento fakt škodoradostne pripomínať. Grissoma totiž obviňovali, že odpálil vstupný poklop kabíny po pristátí na hladine Atlantiku, a tým spôsobil jej potopenie aj s dôležitými materiálmi. Obvinenia sa neskôr ukázali ako nepodložené. Gus sa však rozhodol, že svojim kritikom ukáže, čo si o nich myslí. Na Broadwayi vtedy zrovna končila séria repríz muzikálu The Unsinkable Molly Brown (Nepotopiteľná Molly Brownová) o legendárnej cestujúcej z Titanicu a Grissom dostal nápad, že kozmickej lodi Gemini 3 dá meno Molly Brown. Podľa vedenia NASA však tomuto názvu chýbala vážnosť, ktorá by patrila programu Gemini aj samotnej NASA, a tak začali na Grissoma vyvíjať tlak, aby loď premenoval. Grissom zareagoval po svojom: „Čo tak Titanic?“ Meno Molly Brown kozmickej lodi zostalo, ale NASA následne zakázala ďalšie pomenovania kozmických lodí, ktoré znovu povolila až pri misii Apollo 9.[1][4]

 
Grissom (vľavo) a Young (vpravo) pred simulátorom kozmickej lode Gemini, 26. február 1965

Medzitým sa napriek mnohým prekážkam a odkladom pomaly blížil deň štartu. Grissom a Young spolu s ich náhradníkmi Schirrom a Staffordom nestrácali čas. Ich výcvikový plán bol skutočne náročný, o čom svedčí aj fakt, že len Grissom strávil od apríla 1964 do marca 1965 asi 200 hodín na inštruktážach a poradách v Houstone, St. Louis a na Cape Kennedy. Ďalších 9,5 hodiny strávil na centrifúge v Johnsville v Pensylvánii a v pohyblivom simulátore zažil 225 prerušení štartu. Do St. Louis, kde sa v továrni firmy McDonnell pripravovala kozmická loď Gemini, cestovali Grissom a Young celkovo 45-krát. Na tieto účely im však NASA poskytla vyhovujúce dopravné prostriedky, ktorými boli dvojmiestne nadzvukové cvičné prúdové lietadlá T-38. To všetko, ale bola len časť aktivít, na ktorých astronauti participovali. Vo februári 1965 však Grissom mohol oznámiť: „Sme pripravení.“[1][2][3][4]

Kozmická loď Gemini 3 prišla na kozmodróm Cape Kennedy skoro ráno 4. januára 1965. V rámci jej príprav na let sa tu uskutočnila aj komplexná skúška rádiovej komunikácie, počas ktorej sa loď nachádzala na drevenej veži na tunajšej radarovej skúšobni. Drevená konštrukcia veže mala zabrániť prípadným interferenciám, ktoré by mohla spôsobiť kovová konštrukcia. Kozmická loď prešla skúškou bez problémov. Keďže hlavným cieľom misie Gemini 3 bolo preverenie manévrovacieho systému OAMS (Orbit Attitude and Maneuvering System) kozmickej lode, bol súčasťou prípravy aj test pohonného systému.[1][4]

V pondelok 15. marca 1965 sa Grissom, Young a spolu s nimi aj ich náhradníci Schirra a Stafford nasťahovali do ubytovní pre astronautov v Budove operácií kozmických lodí s ľudskou posádkou (Manned Spacecraft Operations Building) na Cape Kennedy. V porovnaní s hangárom S, kde boli pred štartom ubytovaní astronauti programu Mercury, bola táto budova značne pokročilejšia a rozsiahlejšia. Pohodlie ubytovní však narúšala absencia denného svetla, pretože sa nachádzali vo vnútri budovy. Posledné dni pred štartom posádka trávila nácvikmi a testami kozmickej lode. Jedným z testov bolo aj skúšobné „bliknutie“ tryskami orientačného systému, ktoré si vyžiadal Gus Grissom. Asistent programového manažéra Scott Wilkinson ho od toho odradzoval: „Sú to hypergoly, Gus, stačí len zmiešať palivo s okysličovadlom a zapália sa. Ver mi. Nepotrebuješ to testovať.“ Tvrdohlavý a precízny Grissom sa ale nedal presvedčiť. V natlakovaných skafandroch sa spolu s Youngom usadili do kabíny. Technici ich pred testom varovali: „Ak ucítite monometylhydrazín [palivo orientačného systému], ste mŕtvi!“ Skúška nakoniec prebehla v poriadku, hoci Young by mohol prisahať, že monometylhydrazín naozaj cítil. Každopádne bol živý. Podľa Grissoma prežil vďaku svojmu veľkému nosu. Vo štvrtok 18. marca sa uskutočnila posledná simulovaná letová skúška lode. Všetko už bolo pripravené na štart.[2][1][4]

Priebeh letuUpraviť

 
Young (v popredí) a Grissom po príchode na štartovací komplex 19 ráno v deň štartu

V utorok 23. marca o 04:40 miestneho času astronautov prebudil Deke Slayton, asistent riaditeľa letových operácií posádok. Následne sa Gus Grissom a John Young osprchovali a absolvovali krátku lekársku prehliadku. O 05:15 sa usadili k raňajkám, ktoré pozostávali z paradajkového džúsu, polovice melóna kantalup, porterhouse steaku, miešaných vajíčok, toastu, želé a kávy. Raňajkovali v spoločnosti Deka Slaytona, šéfastronauta Alana Sheparda, Dr. Charlesa Berryho, šéflekára oddielu astronautov, predstaviteľov McDonnell Aircraft a ďalších hostí. Potom Grissom a Young vyšli z Budovy operácií kozmických lodí s ľudskou posádkou a presunuli sa na štartovaciu rampu 16, kde si v špeciálne upravenom obytnom prívese mali obliecť skafandre. Rannú rutinu oživil vtipkár Wally Schirra, veliteľ záložnej posádky, ktorý sa tu zrazu objavil v starom obnosenom cvičnom skafandri z čias Mercury s typickými priepustkami NASA, ktoré mal pripnuté na rôznych miestach, aby upozornil Grissoma, že je ochotný a schopný okamžite prevziať jeho misiu. Po oblečení a kontrole skafandrov nasledovala jazda špeciálne upravenou dodávkou na štartovací komplex 19, odkiaľ mali Grissom a Young vyštartovať. Prišli sem krátko po siedmej. Grissom, Young a niekoľko technikov nastúpili do výťahu, ktorý ich vyviezol do 11. poschodia obslužnej veže. O 07:34 miestneho času už posádka sedela na svojich miestach v kozmickej lodi, poklopy boli uzavreté a kabína natlakovaná čistým kyslíkom. Záverečné prípravy na štart prebiehali natoľko hladko, že v túto chvíľu mali technici náskok asi 20 minút oproti plánu. Štart sa pôvodne plánoval na 09:00, ale objavil sa malý únik okysličovadla na prvom stupni nosnej rakety. Povolené tesnenie sa podarilo dotiahnuť celkom rýchlo, ale napriek tomu sa odpočítavanie muselo zastaviť na 24 minút, aby sa oprava dokonale preverila. Potom už štartu nič nebránilo.[2][1][3][5]

 
Štart misie Gemini 3, 23. marec 1965

Misia Gemini 3 úspešne odštartovala 23. marca 1965 o 09:24:00,064 miestneho času (14:24:00,064 svetového času) pomocou nosnej rakety Titan II GLV zo štartovacieho komplexu 19 na Základni vzdušných síl Cape Kennedy. Komunikátor (CAPCOM) Gordon Cooper posádke oznámil: „Ste na ceste, Molly Brown!“ Plynulosť štartu nosiča astronautov natoľko prekvapila, až sa Young musel pozrieť na palubné hodiny, aby sa presvedčil, že raketa naozaj vzlietla. O chvíľu Titan vykonal plánovanú rotáciu a potom sa začal nakláňať smerom na severovýchod. V čase 2 minúty a 36 sekúnd po štarte sa uskutočnil tzv. hot-staging, čiže druhý stupeň sa zapálil v čase, kedy bol ešte pripojený k prvému. Rakety Titan II sa spočiatku vyvíjali ako medzikontinentálne nosiče jadrových hlavíc a ich pôvodné určenie znamenalo, že na pohodlie nákladu netreba brať väčší ohľad. Posádka tak cítila trhané korekcie dráhy a narastajúce preťaženie, ktoré krátko pred dohorením druhého stupňa dosiahlo hodnotu 7,9 g. K vypnutiu druhého stupňa došlo v čase 5 minút a 38 sekúnd po štarte. Stlačením príslušného tlačidla Young oddelil kozmickú loď Molly Brown od teraz už nepotrebného nosiča a Grissom loď od neho vzdialil prvým z plánovaných zážihov. Molly Brown sa nachádzala na obežnej dráhe Zeme vo výške 161,2 – 224,2 km nad povrchom a posádka sa mohla pustiť do práce.[1][2][3][5]

Približne 20 minút po navedení na obežnú dráhu, krátko potom, čo kozmická loď opustila oblasť, v ktorej astronauti mohli komunikovať so sledovacou stanicou na ostrove Gran Canaria, si Young všimol, že jeho ukazovateľ tlaku v kabíne ukazuje nulu. Podobný údaj bol čoskoro aj na Grissomovom ukazovateli. Astronauti si inštinktívne uzavreli priezory svojich prilieb, ale vzápätí si uvedomili, že to bolo zbytočné, pretože ak by v kabíne bol naozaj nulový tlak, boli by už obaja mŕtvi. Čudné hodnoty si Young všimol aj na niekoľkých ďalších prístrojoch, čo mu napovedalo, že problém je niekde v elektronickom vybavení kabíny. Zlyhal menič napätia. Young tak prepol na záložný menič, čím 45 sekúnd trvajúca záležitosť skončila.[1][2][5]

Potom prišiel na rad prvý vedecký experiment misie. Grissom otočil rukoväťou na schránke s vajíčkami morských ježkov. Rukoväť mala spustiť mechanizmus, pomocou ktorého malo dôjsť k oplodneniu vajíčok. Grissomovi však madlo zostalo v ruke. Z experimentu tak nebolo nič. Po pristátí vyšlo najavo, že výskumník, ktorý mal v rovnaký okamih aktivovať kontrolnú vzorku na Zemi, tiež odlomil rukoväť. Potom sa Grissom zaoberal skúškou orientačného systému, počas ktorej mal udržať v optickom hľadáčiku vytipované miesta na zemskom povrchu. Napriek problémom s oblačnosťou a malou jasnosťou gratikule v hľadáčiku sa mu celkom darilo.[1][2][5]

 
Hranica Kalifornie, Arizony a Mexika fotografovaná Johnom Youngom počas misie Gemini 3

Young sa medzitým zaoberal získavaním vzoriek svojej krvi za účelom analýzy vplyvu radiácie na krvné bunky. Zaujímavosťou je, že po návrate na Zem sa zistilo, že niektoré Johnove krvinky sú skutočne ľahko poškodené radiáciou, ale nie závažne. Young sa tiež stal prvým astronautom, ktorý zaobstaral čisté fotografie zemského povrchu príručným fotoaparátom Hasselblad.[2][5]

Zhruba 90 minút po štarte, kedy kozmická loď Molly Brown letela nad Texasom, Grissom vykonal pomocou manévrovacieho systému OAMS zážih trvajúci 74 sekúnd, ktorým znížil rýchlosť lode o 15,5 m/s a jej dráhu upravil na takmer kruhovú. Po prvýkrát v histórii tak kozmická loď s ľudskou posádkou aktívne menila parametre svojej obežnej dráhy. Približne o 45 minút neskôr sa počas druhého obletu Zeme uskutočnil ďalší zážih, pri ktorom Grissom zmenil sklon dráhy voči rovníku o 0,02°. Počas tretieho obletu Grissom vykonal 2 minúty a 27 sekúnd trvajúci zážih, ktorým znížil perigeum dráhy na výšku 72 km, čím zabezpečil návrat lode do atmosféry aj v prípade zlyhania brzdiacich motorov.[1][2][3][5]

Krátko po začiatku druhého obletu sa mal Young zaoberať hodnotením stravy a systému na zachytávanie telesných produktov. Počas druhého obletu tak Grissom a Young ochutnali niekoľko vzoriek kozmickej stravy. Youngovi najviac chutili brownies. Najznámejšou pochúťkou na palube kozmickej lode Molly Brown sa však stalo jedlo, ktoré tam oficiálne vôbec nemalo byť. V čase 1 hodina a 52 minút po štarte Young s vážnym výrazom v tvári vytiahol z vrecka svojho skafandra sendvič s pečeným hovädzím mäsom a ponúkol ho šokovanému Grissomovi. „Čo je to?“ Opýtal sa prekvapený Grissom. „Hovädzí sendvič z kukuričného chleba.“ S prehľadom mu odpovedal Young. „Odkiaľ sa to vzalo?“ Zaujímal sa Grissom. „Priniesol som to so sebou. Pozrime sa, ako to chutí. Vonia, však?“ Prezradil Young a vyzval Grissoma k ochutnávke.[6] Astronauti si v tom čase pochvaľovali bistro Wolfie’s na Cocoa Beach, v ktorom robili chutné sendviče. Medzi ostatnými astronautmi sa však vedelo, že Gus Grissom si vo Wolfie’s zvlášť obľúbil hovädzie sendviče. Svojim kamarátom rozprával, že je stále hladný a že kozmická strava nestojí za nič, a na obežnej dráhe by si najradšej dal niečo naozaj chutné, napríklad hovädzí sendvič. Keď už bolo isté, že Gus opäť poletí do vesmíru, a tentokrát na obežnú dráhu, nie len na balistický skok, začali si ho doberať, či tam hore naozaj neumrie od hladu, keďže lekári z NASA mu rozhodne nepribalia jeho obľúbené jedlo. Wallymu Schirrovi to nemusel dvakrát pripomínať. Wally tak s niekoľkými kumpánmi navštívil Wolfie’s a dal urobiť zopár hovädzích sendvičov. Potom sa uskutočnil zaujímavý experiment. Kuchár vyliezol na rebrík a sendviče zhadzoval dole. Schirra spolu s ostatnými sendviče skúmali a ten, ktorý touto „skúškou“ prešiel najlepšie, dal zabaliť do polyetylénovej fólie a večer pred štartom Gemini 3 si ho vyzdvihol. Ráno v deň štartu ho nenápadne podstrčil Youngovi, ktorý si sendvič dal do vrecka na nohavici svojho skafandra, kde pochúťka strávila celé odpočítavanie, preťaženie skoro 8 g a takmer dve hodiny trvajúci stav mikrogravitácie. Sendvič tak už trocha zaváňal a rozpadal sa. Grissom ho preto po opatrnom ochutnaní vložil do vrecka svojho skafandra. Trochu sklamaný Young povedal Grissomovi: „Bol to len taký nápad.“ „Áno,“ prikývol mu Grissom a počúval ho. „A asi nie moc dobrý,“ dokončil svoju myšlienku Young. Grissom bol však spokojný: „Celkom dobré, keby to len držalo pohromade.“ Vzápätí sa ho Young spýtal: „Chceš kuracie stehienko?“ „Nie, to už zvládneš sám,“ odpovedal pobavený Grissom.[6] Po návrate na Zem však bol z tohto nevinného žartu problém. Rôzni politici obviňovali astronautov za pašovanie neschválených položiek na obežnú dráhu. Lekári z riadiaceho strediska vyhlásili, že Grissomova nezodpovednosť celkom iste skreslí výsledky ich výskumov. Technici zasa lamentovali nad tým, že keby v bezváhovom stave vlietli omrvinky zo sendviča do citlivých palubných prístrojov, mohlo dôjsť aj ku kríze a let mohol skončiť tragicky. Značná miera kritiky sa zniesla aj na Deka Slaytona, ktorý vraj nedokáže zabrániť výstrelkom svojich mužov. Slayton však o celej tejto záležitosti so sendvičom vedel a Youngovi to povolil. Po ďalších letoch Gemini sa na túto „aféru“ zabudlo.[1][2][3][7][5]

 
Niektoré z oficiálne povolených jedál pre misiu Gemini 3

Young potom ďalej skúšal jedlo a vodu z palubného dávkovača. Strava nebola zrovna najchutnejšia, ale ani príliš odpudivá a s konzumáciou neboli problémy. Komplikácie však nastali počas skúšky systému na zachytávanie telesných odpadov. Hadica na odvod moču bola trochu nespoľahlivá, ale podľa Younga bol hlavný problém s veľkou potrebou. Procedúru s fekálnym vakom síce zvládol za približne 12 minút, lenže po svojich skúsenostiach odporučil, aby sa nabudúce na tento úkon vyhradilo aspoň 45 minút. Young to okomentoval: „Je to veľmi špinavá záležitosť.“[1][2][5]

 
Záchranné operácie po pristátí lode Molly Brown v Atlantiku

Po štyroch hodinách letu už boli splnené takmer všetky ciele misie Gemini 3. Zostával už len návrat do atmosféry. Vďaka zníženiu perigea dráhy na výšku 72 km bolo isté, že kozmická loď sa vráti na Zem aj bez brzdiaceho zážihu, ale ak by sa tak naozaj stalo, znamenalo by to nesplnenie veľmi dôležitej položky letového plánu. V čase 4 hodiny a 32 minút po štarte sa oddelil prístrojový úsek a odhalil štyri brzdiace motory na tuhé palivo. Približne o minútu neskôr sa motory postupne zapálili a o ďalšiu minútu nato sa oddelil aj úsek s už nepotrebnými retrográdnymi motormi. Keď kozmická loď Molly Brown vletela do horných vrstiev atmosféry, astronautom sa za oknami ukázala oranžová žiara. Young vtedy prepol spínač a automatika začala vstrekovať vodu do ohnivého chvosta za loďou. Sledovacie stanice tak chceli otestovať možnosť zachovania rádiového spojenia počas tzv. blackoutu, kedy žeravý ionizovaný oblak bráni prenikaniu rádiových signálov k lodi aj z lode smerom na zem. Hoci sa v tejto fáze letu nepodarilo nadviazať s kabínou zvukové spojenie, sledovacie stanice zaznamenali mierny nárast sily rádiového signálu. Zostup atmosférou mal riadiť palubný počítač, ktorý pritom prepočítaval vzdialenosť skutočného miesta pristátia od predpokladaného bodu. Vďaka tvaru kabíny a vyosenému ťažisku mohol využívať ľahký vztlak, ktorý generovala kabína. Keď sa však astronauti pozreli na údaje z počítača, zistili, že kozmická loď mieri mimo predpokladané miesto. Podľa počítača loď mala byť „krátka“, čiže mala dosadnúť 88 km západne a mierne severne. Príčinou tejto odchýlky boli malé nepresnosti počas manévrov na obežnej dráhe a mierne vyšší ťah brzdiacich motorov. Grissom sa rozhodol, že nebude dôverovať údajom z počítača a snažil sa čo najviac korigovať zostupovú dráhu. Nemohol však vedieť, že v porovnaní so simuláciami v aerodynamickom tuneli je vztlak kabíny výrazne menší. Zrovna nižší vztlak „obral“ kozmickú loď o 296 km, o ktoré by bola bývala schopná „predĺžiť“ svoj prelet atmosférou. Oranžová žiara okolo lode medzitým postupne bledla a preťaženie, ktoré pôsobilo na posádku, pomaly ustúpilo. Za oknami sa objavila modrá obloha. Vo výške 17 km sa otvoril stabilizačný padák. Kabína bola vtedy ešte stále 84 km západne od predpokladaného miesta pristátia. Zaujímavosťou je fakt, že ak by sa Grissom spoliehal na počítač, kabína by pristála s odchýlkou len 6 km od predpokladaného bodu. Vo výške 3 km Grissom vypustil hlavný padák a 10 sekúnd po jeho otvorení aktivoval prevesenie padákového systému. Dovtedy kabína klesala nosom hore, ale poloha na pristátie bola s nosom viacmenej v horizonte. Vyžadovalo si to zmenu konfigurácie padákových závesov, pri ktorej sa z jednobodového zavesenia malo stať dvojbodové. Keď sa kabína preklopila do horizontálnej polohy, zakolísala tak prudko, až to oboch astronautov vrhlo voči prístrojovému panelu pred sebou. Grissom si pritom praskol priezor svojej helmy o ovládací kolík optického hľadáčika, zatiaľ čo Young vyviazol len so škrabancom na priezore svojej prilby.[1][2][5]

Kozmická loď Molly Brown v poriadku pristála ešte v ten istý deň o 14:16:31 miestneho času (19:16:31 svetového času) na hladine Atlantického oceánu. Miesto pristátia sa nachádzalo 100 km severovýchodne od ostrova Grand Turk a 110 km od hliadkujúcej lietadlovej lode USS Intrepid. Dôvodom tejto veľkej vzdialenosti od záchrannej lode boli už spomínané nepresnosti v dráhe počas zostupu atmosférou. Grissom si preto vyžiadal vyzdvihnutie vrtuľníkom a vzhľadom na svoje skúsenosti odmietol otvoriť poklop kabíny dovtedy, kým potápači neupevnia okolo trupu Molly Brown nafukovací golier. Obaja tak čakali v uzavretej kabíne ešte pol hodinu. Do konštrukcie kozmickej lode prenikala žiara z rozpáleného tepelného štítu a vo vnútri tak bolo čoraz väčšie horúco. Podľa Younga bola Gemini výbornou kozmickou loďou, ale mizerným námorným člnom. Na nepríjemné pohyby na vlnách bol ako skúsený námorník už zvyknutý, ale Grissom zvracal. Potom, čo ku kabíne prišli potápači a zaistili ju, Grissom opustil loď ako prvý presne podľa nacvičeného postupu. Young vtipne podotkol, že je to po prvýkrát, čo kapitán opúšťa loď pred mužstvom. Grissom odpovedal, že mu týmto odovzdáva velenie. Vzápätí Young kabínu premenoval na USS Molly Brown a opustil ju aj on. Potom sa obaja astronauti nechali vytiahnuť na palubu vrtuľníka, ktorý ich dopravil na loď USS Intrepid, kde ich čakala lekárska prehliadka, telefonický rozhovor s prezidentom Lyndonom B. Johnsonom a prvé poletové rozbory. Young ľutoval, že let netrval dlhšie, a Grissom bol nezvyčajne usmievavý a zhovorčivý. Misia bola hodnotená veľmi úspešne.[1][2][3][5]

GalériaUpraviť

ReferencieUpraviť

  1. a b c d e f g h i j k l m n ŠAMÁREK, Ondřej. Gemini – Kosmonautická maturita (6. díl) [online]. kosmonautix.cz, 2018-01-08, [cit. 2020-09-16]. Dostupné online.
  2. a b c d e f g h i j k l m n ŠAMÁREK, Ondřej. Vesmírné osudy 84. díl – John Young [online]. kosmonautix.cz, 2014-12-08, [cit. 2020-09-16]. Dostupné online.
  3. a b c d e f g The Mission of Gemini 3 [online]. drewexmachina.com, 2015-03-23, [cit. 2020-09-16]. Dostupné online.
  4. a b c d e f EVANS, Ben. The Misfortune of Al Shepard: 50 Years Since Gemini 3 (Part 1) [online]. americaspace.com, 2015-03-23, [cit. 2021-06-14]. Dostupné online.
  5. a b c d e f g h i j EVANS, Ben. The Fortune of John Young: 50 Years Since Gemini 3 (Part 2) [online]. americaspace.com, 2015-03-24, [cit. 2021-06-14]. Dostupné online.
  6. a b Spacelog Gemini 3 [online]. gemini3.spacelog.org, [cit. 2020-09-17]. Dostupné online.
  7. Gemini 3 [online]. kosmonautika.cz, [cit. 2020-09-16]. Dostupné online.

Iné projektyUpraviť

  •   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Gemini 3

Externé odkazyUpraviť