Zoja Anatolievna Kosmodemianská
Zoja Anatolievna Kosmodemianská (rus. Зоя Анатольевна Космодемьянская – Zoja Anatolievna Kosmodemianskaja; * 13. september 1923, Osino-Gaj, Tambovská oblasť, ZSSR – † 29. november 1941, Petriščevo, Moskovská oblasť) bola príslušníčka Červenej armády počas druhej svetovej vojny, ruskej národnosti. Ako člen prieskumno-diverznej skupiny štábu Západného frontu na jeseň 1941 prenikla do tyla nemeckých vojsk. (Sovietske oficiálne zdroje ju však neskôr považovali za partizánku.) Padla do nemeckého zajatia, bola kruto mučená a zavraždená. Ako prvej žene v krajine jej bol v priebehu druhej svetovej vojny udelený titul Hrdina Sovietskeho zväzu[1].
| Zoja Anatolievna Kosmodemianská | |
 | |
| Narodenie | 13. september 1923 Osino-Gaj, Tambovská oblasť, ZSSR |
|---|---|
| Úmrtie | 29. november 1941 (18 rokov) Petriščevo, Moskovská oblasť, ZSSR |
| Národnosť | ruská |
| Zamestnanie | príslušníčka sovietskych diverzných jednotiek |
| Odkazy | |
| Commons |  Zoja Anatolievna Kosmodemianská |
Život
upraviťNarodila sa 13. septembra 1923 v obci Osino-Gaj v Tambovskej oblasti v učiteľskej rodine. Jej starý otec bol pravoslávny kňaz, ktorého počas revolúcie v roku 1918 uniesli boľševici. Bol pravdepodobne mučený a utopený. Jeho telo bolo nájdené až na jar 1919.
V roku 1929 bola jej rodina deportovaná na Sibír, kvôli odporu jej rodičov voči násilnej kolektivizácii poľnohospodárstva. Žili v obci Šitkino pri rieke Biriuza v Tajšetskom rajóne Irkutskej oblasti. V roku 1933 bol jej otec popravený[2]. Zoja vyrastala so svojim mladším bratom Alexandrom a matkou. V škole dosahovala výborné výsledky, bavila ju hlavne literatúra a dejiny. Plánovala pokračovať v štúdiu literatúry na vysokej škole. V roku 1938 vstúpila do mládežníckej komunistickej organizácie Komsomol. V roku 1940 prekonala meningitídu, z ktorej sa liečila v rehabilitačnom zariadení v meste Sokoľniki. Toho istého roku ukončila povinnú 9 ročnú školskú dochádzku.
Po vypuknutí vojny sa 31. októbra 1941 prihlásila so skupinou ďalších 200 komsomolcov ako dobrovoľníčka do sovietskych ozbrojených síl. Absolvovala krátky prieskumnícko-diverzný kurz a bola pridelená k špeciálnym jednotkám Západného frontu, ktorý bránil prístupy k Moskve v Mažajskom smere. Prakticky bez výcviku bola jej 9903. diverzná skupina 4. novembra nasadená v oblasti Volokolamska, kde jednotka uskutočnila diverznú akciu s cieľom zamínovania cesty. Veliteľmi oddielu o sile 20 ľudí boli P. S. Provorov (pod ktorého priame velenie spadala aj Zoja Kosmodemianská) a B. S. Krajnov.
V druhej polovici novembra v súlade s rozkazom hlavného stanu zo 17. 11. 1941 č. 428 dostala jednotka za úlohu narúšať nemecké zimné postavenia požiarmi v okupovaných obciach v zmysle taktiky spálenej zeme. Pri obci Golvkovo sa oddiel dostal do nemeckej paľby a utrpel ťažké straty, pričom časť oddielu sa roztratila. Velenie torza oddielu, v ktorom okrem Zoje Kosmodemianskej zostali iba Boris Krajnov a Vasilij Klubkov, prebral Krajnov.
27. novembra 1941 sa trojica pri útoku na Petriščino rozdelila, aby každý prenikol do inej časti obce. Diverzantom sa podarilo zapáliť zápalnými fľašami v obci Petriščevo 3 domy. Úlohou Kosmodemianskej bolo prestrihnúť telefónne káble, čo sa jej úspešne podarilo. Nemci pri požiari údajne prišli o 20 koní a budovu s rádiostanicou. Príslušníkom záškodníckeho oddielu sa však už viac nepodarilo spojiť. Krajnov, ktorý v mraze 10 hodín márne čakal svojich spolubojovníkov sa napokon sám vrátil k sovietskym jednotkám. Klubkov bol zajatý Nemcami. Zoja, ktorá zostala sama bola nasledujúceho dňa 28. novembra spozorovaná Nemcami zvoleným starostom Sviridovom a následne zajatá Nemcami a ruskými kolaborantami. Nemci mohli byť o prítomnosti ďalších diverzantov oboznámení výpoveďou zajatého Klubkova[3], avšak je rovnako možné, že jeho výpoveď bola vykonštruovaná neskorším vyšetrovateľom NKVD. Aj vzhľadom na to, že ju zajali bez výzbroje, odmietala sa k podpaľačstvu priznať a tvrdila mimo iného, že sa volá Táňa. Pri vypočúvaní bola 18 ročná Zoja Kosmodemianská nemeckými dôstojníkmi vyzlečená donaha a niekoľko hodín brutálne bitá opaskom a pálená ohorkami cigariet a zápalkami. Bez odevu bola prinútená chodiť bosá niekoľko hodín v tuhom mraze až do odpadnutia. Podľa neskoršej obhliadky jej mŕtveho tela jej pri mučení vytrhli nechty na viacerých prstoch. Nasledujúceho rána okolo 10:40 ju nacisti vyvliekli na ulicu, kde ju miestni obyvatelia, ktorým zapálila domy alebo úžitkové stavby zbili palicami. Pred smrťou Kosmodemianská odhodlane prehovorila k obyvateľom obce aj Nemcom. Následne bola obesená na vopred pripravenej šibenici. Na krku mala tabuľku v ruštine a nemčine s textom „podpaľač“ a „bandita“. Jej telo nechali Nemci na šibenici visieť v mraze celý mesiac. V tomto období prechádzalo obcou množstvo nemeckých jednotiek. Nemeckí vojaci jej telo zohavili nožmi a bodákmi a odrezali jej ľavý prsník[2]. Po vojne sa zachovalo viacero fotografii jej popravy a jej mŕtveho tela, ktoré boli nájdené u zajatých a zabitých príslušníkov nemeckej 197. divízie Wehrmachtu.
Jej mladší brat Alexandr Anatolievič Kosmodemianskij bojoval počas vojny ako tankista. Padol necelý mesiac pred koncom vojny počas bojov vo Východnom Prusku. Za odvahu v boji bol tiež posmrtne vyznamenaný titulom Hrdina Sovietskeho zväzu.
Ocenenie
upraviťOsud Zoje Kosmodemianskej sa stal známy vďaka článku Piotra Lidova v novinách Pravda 27. januára 1942. V tomto období však nebola identita zavraždenej príslušníčky odboja ešte známa. Príbeh vzbudil aj záujem Josifa Stalina, ktorý prikázal jej skutočnú identitu vypátrať. Príbeh mal v priebehu vojny veľký verejný ohlas. 16. februára 1942 jej bol za odvahu posmrtne udelený titul Hrdina Sovietskeho zväzu a Rad Lenina. Bola prvou ženou vyznamenanou týmto najvyšším vyznamenaním počas vojny. Pochovaná bola na Novodevičiom cintoríne v Moskve. Ešte v priebehu vojny (1944) bol o jej osude natočený film Leva Arnštama Zoja s hudbou Dmitrija Šostakoviča.
Po Zoji Kosmodemianskej sú pomenované ulice vo viacerých ruských mestách. V rodnej obci Osino-Gaj má od roku 1995 bustu. V obci Petriščevo, kde bola zajatá, mučená a popravená jej je venované v minulosti často navštevované múzeum[4]. Jedna busta sa nachádza aj na stanici Moskovského metra - Partizanskaja.
Referencie
upraviť- ↑ Указ Президиума Верховного Совета СССР «О присвоении звания Героя Советского Союза т. т. Гурьянову М. А., Космодемьянской З. А., Кузину И. Н., особо отличившимся в партизанской борьбы в тылу против немецких захватчиков» от 16 февраля 1942 года // Ведомости Верховного Совета Союза Советских Социалистических Республик : газета. — 1942. — 10 марта (№ 7 (166)). — С. 1.
- ↑ a b Overy, R., Russias War. A Hislory of the Soviet War Effort: 1941-1945. Pinguin Books, New York, 1998, s. 123
- ↑ Pravda o Zoje i Šure [online]. RIA Novosti (dnes dostupné na Web Archive), 16.11.2006, [cit. 2015-04-23]. Dostupné online. Archivované 2006-11-23 z originálu. (po rusky)
- ↑ "Nehynoucí" hrdinka Sovětského svazu dnes upadá v zapomnění [online]. Česká televízia, 29.04.2012, [cit. 2015-04-23]. Dostupné online. /
Iné projekty
upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Zoja Anatolievna Kosmodemianská
