Prvý česko-slovenský armádny zbor v ZSSR

Prvý česko-slovenský armádny zbor v ZSSR bola česko-slovenská zahraničná jednotka, ktorá bojovala počas druhej svetovej vojny na východnom fronte. Zbor oficiálne vznikol v apríli 1944 po rozsiahlom doplnení vojenskej jednotky na východe na území Volyne z radov miestnych volynských Čechov. Zanikol 18. mája 1945, keď bol transformovaný na česko-slovenskú armádu.

Vznik

Základy budúcej česko-slovenskej vojenskej jednotky na východe boli položené v apríli 1939, keď z iniciatívy česko-slovenského konzula v Poľsku Vladimíra Znojemského vznikla tzv. Česko-slovenská vojenská skupina. Skupinu tvorilo prvých sedem dobrovoľníkov, ktorí sa zišli v turistickom dome na hlavnom námestí v Krakove. Jej rady rýchlo rozširovaii ďalší českí a slovenskí vlastenci, ktorí po okupácii Čiech a Moravy a vzniku Slovenského štátu opúšťali územie rozbitého Česko-slovenska a unikali do Poľska s úmyslom čoskoro sa zapojiť do boja proci nacistickému Nemecku. Poľská cesta bola jednou z niekoľkých ciest, ktorým vlastenci unikali a začiatkom mája tu bolo ubytovaných 57 osôb. O päť dní neskôr neskôr to dokonca bolo 90 a počet osôb rýchlo stúpal. Prvým veliteľom skupiny sa stal npor. Jiří Král, po ňom prevzal velenie kpt. Jan Veselý. Nakoniec skupine velil pplk. Ludvík Svoboda. Do Poľska unikol aj arm. gen. Lev Prchala. Prchala mal ako dôstojník s najvyššou hodnosťou len formálne velenie nad skupinou a neskôr ju opustil.

Pre mnohých vojakov bola Poľsko len prestupnou stanicou, odkiaľ putovali lodnými transportami do Francúzska. V šiestich transportoch vypravených z Poľska od mája do augusta 1939 odišlo do Francúzska celkovo 1 212 česko-slovenských občanov. Boli medzi nimi napríklad aj Jozef Gabčík a Jan Kubiš. Títo vojaci vstupovali do cudzineckej légie, v ktorej slúžili až do vypuknutia druhej svetovej vojny.

Vzťah poľských orgánov k občanom Česko-slovenska bol spočiatku chladný. Koncom júna 1939 však Poliaci vyhoveli česko-slovenskej žiadosti a poskytli skupine nové ubytovacie priestory v Malých Bronowiciach (dnes súčasť Krakova). Poľská strana súčasne prevzala na seba starostlivosť so zásobovaním skupiny.

Vojaci nemali zbrane a s výnimkou niekoľkých slovenských vojakov ani uniformy. Ich každodenný život sa odvíjal v intenciách bežného vojenského útvaru, ktorý zahŕňal aj nástupy do služby a striedanie hliadok. Strážni mali namiesto zbraní len palice. Koncom augusta sa skupina pod velením pplk. Svobodu mala presunúť do tábora Leszna, ktorý sa nachádzal na území dnešného Bieloruska. V Malých Bronowiciach zostal len malý oddiel (veliteľ škpt. žandárstva František Divoký) zložený z pilotov a špecialistov, ktorí čakali na vstup do poľskej armády.

Dňa 3. septembra 1939, t.j. dva dni po napadnutí Poľska Nemeckom, vydal poľský prezident Ignacy Móścicki dekrét o zriadení Legionu Čechov a Slovákov. Jeho veliteľom sa mal stať gen. Lev Prchala, no napokon jeho velenie pripadlo pplk. Ludvikovi Svobodovi ako dôstojníkovi s najvyššou hodnosťou.

Nakoľko bol nemecký postup veľmi rýchly, jadro legiónu bolo nútené opustiť tábor Leszna. Stalo sa tak 11. septembra 1939.

Protilietadlová obrana Tranopolu

Už 13. septembra bol transport s česko-slovenskou jednotkou zastavený pred Tarnopolom. Príčinou bol nemecký nálet na železničnú stanicu a mesto. Súprava sa musela vrátiť do tábora Hluboczek-Wielki, kde skupina zažila dva nálety (pri jednom z nich zahynul prvý jej príslušník). Z jednotky bola vyčlenená guľometná skupiny, ktorá sa v nasledujúcich dňoch až do 17. septembra 1939 zúčastnila na protilietadlovej obrane Tarnopolu. Počas nej sa im podarilo zostreliť dve nemecké lietadlá.

Sovietská internácia

Situácia na fronte sa stávala kritickou a česko-slovenskej jednotke hrozilo nemecké zajatie.Preto padlo rozhodnutie pochodovať na východ v ústrety Červenej armáde, ktorá 17. septembra vstúpila na územie Poľska (dnešná západná Ukrajina a Bielorsko). Ku stretnutiu došlo 18. septembra 1939. Po niekoľko dennom pešom pochode pod dohľadom sovietskej ozbrojenej eskorty prekročila skupina 21. septembra v priestore Husjatyna starú poľsko-sovietsku hranicu. Odtiaľ boli vojaci autami prevezení do Kamenec-Podolského, kde sa stretli aj pplk. Ludvíkom Svobodom a jeho štábom, ktorý tu dorazil niekoľko dní predtým. Pôvodný Legión Čechov a Slovákov sa zmenil na Východnú skupinu česko-slovenského vojska.

V priebehu sovietskej internácie skupina postupne prešla niekoľkými internačnými tábormi (Suzdaľ, Jarmolice, Olchovac, Oranki). Sovietske vedenie najskôr hodlalo Čechov a Slovákov internovať do konca vojny medzi Nemeckom na jednej strane a Spojeným kráľovstvom a Francúzskom na strane druhej. Nakoniec padlo rozhodnutie povoliť odchod našich vojakov k vznikajúcim česko-slovenským jednotám na Blízkom východe. Z pôvodných takmer 800 osôb vrátane 15 žien a 6 detí napokon v Sovietskom zväze zostalo 93 vojakov. Ludvík Svoboda ich tam zadržal pre prípad, že sa vojna rozšíri.^{[chýba zdroj]}

Vznik poľného práporu

Až do vzniku Česko-slovenskej vojenskej misie v Sovietskom zväze (viedol ju plk. Heliodor Píka) bol v kontakte so sovietskymi orgánmi iba samotný Ludvík Svoboda. Po napadnutí Sovietskeho zväzu boli medzi exilovou česko-slovenskou vládou a sovietskou vládou podpísané prvé vojenské dohody, na základe ktorých bolo možné pristúpiť ku vytvoreniu česko-slovenskej vojenskej jednotky na území ZSSR.

V tom čase sa Svobodova skupina nachádzala v internačnom tábore Oranki, no jej internácia sa mesiac po nemeckom útoku na Sovietsky zväz skončila. Skupina sa presunula do priuralského mesta Buzuluk a zostávajúcich 93 vojakov vytvorilo štruktúru budúcej jednotky - poľného práporu.

V polovici januára 1942 sa v rozhlase, v novinách a na plagátoch v Sovietskom zväze objavila výzva oznamujúca, že v Buzuluku sa formuje česko-slovenská vojenská jednotka a vyzývajúca ľudí s česko-slovenským občianstvom, aby do nej vstúpili. V reakcii na túto výzvu začali do Buzuluku prichádzať prví muži, ale aj ženy.

Jednotka bola organizovaná podľa česko-slovenských vojenských predpisov. výstroj a uniformy mali britské, výzbroj zase sovietsku. Už v polovici februára dosiahol početný stav jednotky, ktorá niesla názov 1. prápor, čísla 300 osôb.

Výcvik jednotky sa začal v marci a rýchlo napredoval. Vysokú bojovú pripravenosť práporu kladne hodnotil aj generál Georgij Konstantinovič Žukov. V júli 1942 navštívil jednotku česko-slovenský exilový minister obrany generál Sergej Ingr, ktorý v hlásení exilovému prezidentovi Benešovi zhrnul výsledky svojej cesty. Ingr mimo iného uvádzal, že v rokovaní so sovietmi žiadal urýchliť vyzbrojenie 1. práporu, ktorý už mesiac po obdržaní zbraní mohol odísť do prifrontového pásma a po dokončení technického a taktického výcviku v spolupráci s inými zbraňami mohol odísť na front.

Aj keď výcvik ešte nebol dokončený, všeobecné bojové nadšenie vojakov podnecované komunistami pri jednotke podnietilo veliteľa práporu pplk. Ludvíka Svobodu, aby opäť obišiel nadriadených a 28. augusta 1942 sa písomne priamo obrátil na Stalina so žiadosťou o vyslanie jednotky na front.

V druhej polovici októbra 1942 začali k prvému práporu konečne prichádzať prvé zbrane. Dňa 28. októbra 1942 zložil prápor slávnostnú prísahu. Stalin vyhovel česko-slovenskej žiadosti o odoslanie jednoky na front. Medzitým bol dokončený výcvik jednotky a 2. decemba 1942 sa blízko Buzuluku pred očami sovietskej vojenskej komisie uskutočnilo práporné cvičenie s ostrou streľbou.

Dňa 28. januára 1943 prišiel rozkaz k odchodu na front. V ten istý deň sa uskutočnil aj slávnostný akt, počas ktorého jednotka obdržala z rúk veľvyslanca Zdenka Fierlingera bojovú zástavu a v sobotu 30. januára 1943 odišiel česko-slovenský poľný prápor o sile 936 mužov a 38 žien na front.

Prápor obdržal 750 pušiek, 50 samopalov, 50 pištolí, 40 ľahkých a 12 ťažkých guľometov, 16 protitankových pušiek, 18 mínometov a 2 protitankové kanóny kalibru 45 mm.

Ženy v armáde

Keďže česko-slovenský branný zákon s účasťou žien v ozbrojených silách Česko-slovenska nepočítal, nerátalo sa s nimi ani pri výstavbe vojenskej jednotky v Buzuluku. Do Buzuluku však začali prichádzať aj mladé dievčatá - Češky, Slovenky, Rusínky a ďalšie - odhodlané po vzore mladých dievčat vstupujúcich do Červenej armády, zapojiť sa do boja proti nacizmu. Veliteľ jednotky pplk. Ludvík Svoboda šiel napokon proti vojenským predpisom. Bol vydaný bezprecedetný práporný rozkaz, ktorým bola ženám pridelená najnižšia hodnosť - vojak.

Vznik brigády

Po odchode 1. práporu ku Sokolovu zostal v Buzuloku len náhradný prápor. V tom čase už do Buzuluku prichádzali občania Česko-slovenska z pôvodnej Podkarpatskej Rusi, ktorí boli vďaka činnosti ľudí Česko-slovenskej vojenskej misie postupne uvoľňovaní z pracovných táborov - Gulagov. Centrum formovania česko-slovenských jednotiek sa presunulo do Novochoperska vo Voronežskej oblasti

Dňa 9. mája 1943 dorazil do Novochoperska aj 1. prápor, ktorý sa sem presunul po bojoch pri Sokolove. Jednotka prešla komplexným doplnením, rozšírením a reorganizáciou. Dostatočný počet osôb umožnil vznik brigády. Mala dva pešie prápory. Finančná zbierka umožnila vznik tankového práporu. Jeho 1. rotu (ppor. Josef Buršík) tvorilo 10 tankov T-34/76. Jednotlivé tanky niesli názvy spojené s Česko-slovenskom a jeho históriou: Žižka, Praha, Bachmač, Jánošík, Podkarpatský partizán, Jaroš, Sokolovo, Lidice, Ležáky a Zborov. 2. rota (ppor. Richard Tesařík) bola vyzbrojená 10 ľahkými tankami T-70M. 3. rota bola tvorená 10 obrnenými automobilmi BA-64 . Súčasťou práporu bola aj rota tankových samopalníkov (ppor. Antonín Sochor).

Súčasťou brigády bolo aj silné delostrelectvo a tylové zabezpečenie. Brigáda disponovala 212 automobilmi, 62 motocyklami, 6 122 mm húfnicami, 12 76 mm kanónmi kalibru 76 mm, 10 45 mm protitankovými kanónmi, 30 mínometmi, 99 guľometmi, 512 samopalmi a 2158 automatickými puškami. Početný stav brigády dosiahol 3 517 vojakov.

Vznik 1. česko-slovenského armádneho zboru

V marci 1944 bola vtedy ešte brigáda presunutá do oblasti Rovna na Ukrajine, ktoré bolo centrom Volyňských Čechov. Bol vyhlásený nábor do ktorého sa prihlásilo 12 000 dobrovoľníkov, z toho asi 600 žien. Dňa 10. apríla 1944 bol vytvorený prvý česko-slovenský armádny zbor. V priebehu formovania jednotky vojakom umožnili prezrieť si ruiny vypálenej obce Český Malín, ktorého obyvateľov prevažne českej národnosti povraždili a olúpili nacistické jednotky počas okupácie. Súčasťou zboru sa stala i novosformovaná 2. paradesantná brigáda, ktorá bola sformovaná v Jefremove zo zajatých príslušníkov slovenskej 1. pechotnej divízie, ktorí padli do sovietskeho zajatia v októbri 1943. Jednotka bola formovaná na Ukrajine pri mestách Kamianec-Podiľskyj, Černovice a Proskurov.

V lete 1944 tvorili prvý česko-slovenský armádny zbor 1. (Vedral-Sázavský) a 3. pechotná brigáda (Klepálek), ďalej 2. paradesantná brigáda (Přikryl), tanková brigáda (Janko), 5 delostreleckých plukov (z toho dva zmiešané pluky po jednej batérii húfnic a dvoch dvoch batériách ťažkých mínometov, dvoch motorizovaných protitankových plukov a 5. zborového pluku ťažkého delostrelectva) a ďalších podporných jednotiek (protilietadlovej obrany, 3 ženijných práporov, 4 spojovacích práporov, jazdeckej čaty a ďalších). Celkovo mal zbor na začiatku septembra 1944 okolo 16 700 vojakov. Veliteľom bol Jan Kratochvíl, ktorého menovala exilová vláda v Británii. Pri riadení zboru dochádzalo k častým nezhodám medzi jeho velením a česko-slovenskou exilovou vládou v Londýne.

Štruktúra zboru

Velenie zboru

Počas jeho existencie velili zboru postupne títo velitelia:

• brig, gen. Jan Kratochvíl (máj 1944 - september 1944)
• brig. gen. Ludvík Svoboda (september 1944 - marec 1945)
• brig, gen, Bohumil Boček (marec 1945 - apríl 1945)
• brig, gen. Karel Klapálek (apríl 1945 - máj 1945)

V máji 1945 mal zbor nasledujúcu štruktúru. Veleniu zboru podliehali 5. delostrelecký pluk, 1. ženijný prápor, 1. spojovací prápor, prápor obrnených automobilov, 1. automobilový prápor, 1. náhradný pluk, zborový tyl.

1. Samostatná brigáda

Brigáda vznikla ako pešia v priebehu roka 1943. Skladala sa z 1. pešieho práporu, 2. pešieho práporu, tankového práporu, podporného delostrelectva a . Začiatkom zimy 1943 sa pod velením pplk. Ludvíka Svobodu zúčastnila bojov o pravobrežnú Ukrajiny, pričom si úspešne počínala pri oslobodzovaní Kyjeva, za čo obdržala Rad Suvorova II. stupňa a traja jej príslušníci: ppor. Libor Tesařík, ppor. Josef Buršík a ppor. Antonín Sochor obdržali titul Hrdina Sovietskeho zväzu.

Krátko po začiatku Karpatsko-duklianskej operácie bol z funkcie veliteľa armádneho zboru odvolaný gen. Kratochvíl. Na jeho miesto bol menovaný dovtedajší veliteľ 1. brigády gen. Ludvík Svoboda. Na uvoľnenú funkciu veliteľa brigády bol menovaný brig. gen. Vedral-Sázavský.

Na jar 1945 mala brigáda dobudovanú štruktúru, ktorú tvorili:

• 1. úderný prápor
• 2. peší prápor
• 3. peší prápor
• 1. samopalný prápor
• 1. delostrelecký pluk
• 2. delostrelecký pluk
• 1. protiletadlový oddiel
• 3. ženijný prápor
• 2. spojovací prápor

Brigáde vtom čase velil brig. gen. Oldřich Španiel.

2. Samostatná brigáda

Brigáda vznikla v januári 1944 ako paradesantná. Jej jadro tvorili slovenskí vojaci, bývalí príslušníci Rýchlej divízie, neskôr pretransformovanej na 1. pešiu divíziu. Brigáda mala byť nasadená na slovenskom území ako podpora plánovanému ozbrojenému povstaniu no najskôr bola nasadená do Karpatsko-duklianskej operácie. V dôsledku zlého počasia bolo jadro brigády na povstalecké územie prevezené až 6. októbra 1944. Brigáda sa zúčastnila obranných bojov Slovenského národného povstania. Prvý krát bola do bojov povstania na Pohroní nasadená 8. októbra 1944 pri protiútoku jednotiek 1. česko-slovenskej armády na Slovensku v smere na Jalnú a Trnavú Horu. O niekoľko dní sa jednotky brigády zúčastnili obranných bojov pri Dobrej Nive. Svoju bojaschopnosť si brigáda zachovala zachovala aj po ústupe do hôr.

Veliteľom brigády bol brig. gen. Vladimír Přikryl. Brigádu tvorili:

• 10. paradesantný prápor
• 11. paradesantný prápor
• 12. úderný prápor
• 4. samopalný prápor
• 8. delostrelecký pluk
• 9. delostrelecký pluk
• 2. protilietadlový oddiel
• 4. ženijný prápor
• 3. spojovací prápor

3. Samostatná brigáda

Veliteľom brigády bol plk. Jaroslav Seiner. Brigádu tvorili:

• 4. úderný prápor
• 5. peší prápor
• 6. peší prápor
• 2. samopalný prápor
• 3. delostrelecký pluk
• 4. delostrelecký pluk
• 3. protilietadlový oddiel
• 2. ženijný prápor
• 4. spojovací prápor

4. Samostatná brigáda

Brigáda vznikla už na slovenskom území a bola tvorená najmä vojakmi slovenskej národnosti. Bojovým krstom brigáda prešla počas bojov o Liptovský svätý Mikuláš. neskôr sa zúčastnila bojov na Morave a oslobodzovania mesta Vsetín.

Veliteľom brigády sa najskôr stal plk. Pavol Kuna. Počas bojov na Morave jej už velil plk. Mikuláš Markus. Na jar 1945 tvorili brigádu:

• 7. úderný prápor
• 8. peší prápor
• 9. peší prápor
• 3. samopalný prápor
• 6. delostrelecký pluk
• 7. delostrelecký pluk
• 4. protiletadlový oddiel
• 6. ženijný prápor
• 5. spojovací prápor

1. Samostatná tanková brigáda

Veliteľom brigády bol mjr. Vladimír Janko. Brigádu tvorili:

• 1. tankový prápor
• 2. tankový prápor
• 3. tenkový prápor
• motorizovaný samopalný prápor

1. Zmiešaná letecká divízia

Veliteľom brigády bol plk. Ludvík Budín. Brigádu tvorili:

• 1. stíhací letecký pluk (výzbroj síhačka Lavočkin La - 5FN)
• 2. stíhací letecký pluk (Lavočkin La - 5FN)
• 3. bojový letecký pluk (bojové lietadla Iľjušin Il-2)

Bojová cesta

Dňa 30. januára 1943 jednotka odišla na front, do priestoru Charkova na Ukrajine. 8. marca prešla jednotka prvými bojmi, keď odrážala útoky nemeckých tankových a mechanizovaných jednotiek 6. a 11. tankovej divízie. Toto ozbrojené stretnutie je známe ako bitka pri Sokolove. Vzhľadom na to, že vojaci práporu nedisponovali ťažkými zbraňami, boli posilnení o bojové prostriedky Červenej armády. Plukovníkovi Svobodovi bola pridelená sovietska tanková brigáda, oddiel gardových mínometov Kaťuša, dve delostrelecké batérie a v priebehu bojov ďalšie protitankové palebné prostriedky. V bitke pri Sokolove stratil prápor asi 250 ľudí (padlých, ranených a nezvestných), padol aj nadporučík Otakar Jaroš veliteľ obrany pri Sokolove, ktorý bol posmrtne povýšený na kapitána a ako jeden z prvých cudzincov bol vyznamenaný vysokým sovietskym vyznamenaním Hrdina Sovietskeho zväzu. V bojoch pri Sokolove si česko-slovenskí vojaci viedli dobre, ubránili zverený úsek a nepustili Nemcov za líniu rieky Mža a držali ho až do 14. marca. Kredit česko-slovenského zahraničného vojska tak výrazne stúpol.

Po bitke pri Sokolove sa sovietske a česko-slovenské jednotky chvatne sťahovali z obkľúčenia pri Charkove cez Severský Donec k obci Machnači (15. marca). 25. marca sa jednotka začala presúvať peším pochodom do tyla.

Pokračovanie bojov na území ZSSR, vznik samostatnej brigády

Začiatkom októbra 1943 bola česko-slovenská jednotka nasadená v bojoch o Kyjev. Brigáda sa podieľala na hlavnom útoku a 6. novembra 1943 sa jej príslušníkom podarilo prebojovať do severnej časti Kyjeva, kde preťali Nemcom ústupovú cestu. Traja dôstojníci Antonín Sochor, Richard Tesařík a Josef Buršík boli za bojové úspechy vyznamenaní titulom Hrdina Sovietskeho zväzu, brigáda ako celok obdržala Suvorovov rad 2. stupňa. Neskôr bola jednotka nasadená v rámci širokej dnepersko-karpatskej operácie pri bojoch na Pravobrežnej Ukrajine v (žitomirsko-berdičevskej a korsuň-ševčenkovskej operácii pri Čerchaňove, Vasilkove, Bielej Cerekvy, Žaškove a Ostrožanoch. Jednotka bola po oslobodení Volyne doplnená o väčšie množstvo sovietskych občanov českej národnosti z tejto oblasti. Toto doplnenie umožnilo rozšíriť jednotku na armádny zbor.

Vstup na územie Česko-Slovenska

Po vypuknutí Slovenského národného povstania 29. augusta 1944 rozhodla česko-slovenská exilová vláda o jeho vojenskej podpore za pomoci ZSSR. 17. septembra pristál na území držanom jednotkami povstaleckej 1. česko-slovenskej armády na Slovensku stíhací pluk pod vedením F. Fajtla, došlo k tiež k preprave a nasadeniu 2. paradesantnej brigády, ktorá sa začala presúvať na Slovensko z Poľského územia 26. septembra. V súčinnosti so sovietskymi silami bola zorganizovaná karpatsko-duklianska operácia. Jednotky armádneho zboru spolu s jednotkami sovietskej 38. armády mali na česko-slovenské územie preniknúť cez hrebene Laboreckej a Ondavskej vrchoviny. Celú realizáciu však sťažovala okrem komplikovaného terénu a zlého počasia aj silná nemecká obrana a úspešné odzbrojenie slovenských divízií na východnom Slovensku. Sovietskym jednotkám sa spolu so zborom nepodarilo rozvinúť útok dostatočne rýchlo. Poľské mestá Dukla, Krosno, horské priesmyky a slovenské pohraničné obce sa podarilo dobyť len za cenu ťažkých strát. 6. októbra 1944 sa podarilo jednotkám zboru preniknúť prielomom vytvoreným sovietskymi jednotkami na česko-slovenské územie. Operácia síce viazala množstvo nemeckých síl, ktoré tak nemohli byť nasadené proti povstaniu, ale rozhodujúci úspech ktorým malo byť pozemné spojenie s povstalcami nebol po 80 dní bojov dosiahnutý. Operácia bola po potlačení povstania nemeckými vojskami zastavená a obe strany prešli do obrany. V dôsledku porážky povstania bola stratená aj podstatná časť paradesantnej brigády, ktorá bola nútená k prechodu na partizánsky spôsob boja a niektoré jej oddiely sa rozpadli. Keďže zbor utrpel v prvých dňoch veľké straty, veliteľ 1. ukrajinského frontu, maršal Konev odvolal brigádneho generála Kratochvíla 10. septembra 1944 z funkcie a velením zboru poveril generála Svobodu. Po reorganizácii a preskupení vojsk pokračovali jednotky zboru vo východoslovenskej operácii, pri ktorej sa významnou mierou podieľali na oslobodení Bardejova a územia východne od Košíc a Prešova. Jednotka však po ťažkých bojoch, v priebehu ktorých prišla o približne 6000 vojakov potrebovala nutnú prestávku a doplnenie. Prešla preto do obrany na rieke Ondava, kde zostala až do polovice januára 1945. Jednotka bola doplňovaná i z radov partizánskych jednotiek, ktoré sa prebili cez front k sovietskym silám (napr. jednotky Čapajev, Požarskij, Za rodinu). Zbor bol navyše v decembri 1944 nútený odovzdať časť svojho delostrelectva (1. a 5. pluk) a takmer všetky tankové jednotky pre potreby 1. ukrajinského frontu na podporu 38. armády pri bojoch o Jasło. Po reorganizácii a doplnení mal v januári 1945 zbor skoro 20 000 mužov.

Boje na Slovensku

18. januára 1945 začal zbor opäť s aktívnymi operáciami smerom na západ. 22. januára sa rozhoreli tri dni trvajúce ťažké boje o priesmyk Branisko, po zdolaní ktorého česko-slovenské a sovietske jednotky prenikli na Spiš a do Popradskej kotliny. Po bojoch pri Važci a Východnej sa zbor 30. januára dostal až k Liptovskému Hrádku, ktorý bol 1. februára oslobodený. Nasledoval útok na Liptovský Mikuláš, ktorý však Nemci vďaka výhodným pozorovatelniam na okolitých kopcoch ako aj relatívne hlboko rozčlenenej a pripravenej obrane rozhodne bránili. Tvrdé dva mesiace trvajúce boje o mesto si vyžiadali ťažké straty. Útoky 3., 5. a 13. februára sa podarilo Nemcom odraziť, takže útočiace jednotky prešli na čas do obrany. Medzitým došlo na oslobodenom území k mobilizácii, v Levoči začala byť formovaná nová 4. brigáda a v Kežmarku sa začali zhromažďovať jednotky rozbitej 2. paradesantnej brigády. Zbor mal vo februári už okolo 35 000 mužov. V polovici februára bola tanková brigáda zboru presunutá pre potrebe ostravsko-opavskej operácie mimo pôsobnosť zboru. Obnovené útoky na Liptovský Mikuláš síce boli 3. marca úspešné a mesto sa podarilo získať pod kontrolu ale už 11. marca Nemci podnikli protiútok a získali ho späť. V tej istej dobe však začali na južné Slovensko prenikať jednotky 2. ukrajinského frontu a Nemcom na Považí hrozilo obkľúčenie. Preto sa začali pomaly sťahovať na západ. Liptovský Mikuláš bol Nemcami 4. apríla vyprázdnený o deň neskôr opustili i Ružomberok. Zbor, ktorý ich prenasledoval, tak viedol iba boje so zadnými zadržiavacími oddielmi. Väčší odpor kládli Nemci iba pri Martine a Žiline, na svahoch Malej a Veľkej Fatry, kde sa postup opäť výrazne spomalil.

V apríli bol poverený vedením zboru generál Karel Klapálek, náčelníkom štábu sa stal generál Bohuslav Boček. Ludvík Svoboda bol 4. apríla menovaný ministrom obrany obnoveného Česko-Slovenska. Z oblasti Žiliny sa jednotkám zboru podarilo postúpiť až koncom apríla 1945, opäť hlavne pre to, že Nemcom v dôsledku postupu sovietskych vojsk v južnom Poľsku a na Morave hrozilo obkľúčenie. Na slovensko-moravskej hranici sa rozpútali 2. mája boje v priesmykoch pohoria Javorníky.

Záverečné boje

Časti armádneho zboru, ktoré boli prenechané 1. ukrajinskému frontu zohrali úlohu pri nadchádzajúcich bojoch na Morave a v Sliezsku počas ostravsko-opavskej operácie. Vyznamenali sa predovšetkým 1. česko-slovenská samostatná tanková brigáda a 1. česko-slovenská zmiešaná letecká divízia. 15. apríla sa tankovým jednotkám podarilo prekročiť česko-slovenskú hranicu a pokračovali v prenasledovaní ustupujúcich Nemcov až do začiatku mája 1945.

Dňa 4. mája 1945 jednotky 1., 3. a 4. brigáda armádneho zboru, ktoré prenikli zo Slovenska za pomoci partizánov oslobodili mesto Vsetín. Následne ich postup pokračoval smerom k Hulínu, Kroměřížu a Kojetínu. 7. mája prebehli ich posledné intenzívnejšie boje pri obci Břest. 8. mája sa ich postup zastavil pri obci Pivín blízko Prostějova. V nasledujúcich dňoch teda aj po kapitulácii Nemecka 9. mája zaisťovali jednotky územie republiky a likvidovali zvyšky nemeckých oddielov, ktoré sa neboli ochotné vzdať. 10. mája jednotka vstúpila do Prahy. Dňa 17. mája sa zúčastnili jednotky zboru na slávnostnej prehliadke v oslobodenom hlavnom meste. V tomto období dosiahol početný stav vyše 60 000 vojakov.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Prvý česko-slovenský armádny zbor v ZSSR

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku 1. československý armádní sbor na českej Wikipédii.