Arogancia

Arogancia alebo nadutosť alebo domýšľavosť alebo spupnosť je negatívna charakterová vlastnosť alebo spôsob komunikácie. Možno ju považovať za kombináciu prílišného osobného egoizmu spojeného so závisťou.

Vrodená arogancia

Vrodená arogancia sa vysvetľuje rôzne. Psychoanalytik Sigmund Freud ku koncu svojho života tvrdil, že „…ľudia čerpajú z dvoch základných zdrojov energie, ktorými sú životodarné a rozkoš sa usilujúce libido a thanatos, čo je deštruktívny inštinkt smrti.“ Podľa Freuda vedú k zrejmým rozporom v ľudskom chovaní práve konflikty vyvolané týmito dvoma energiami. Agresivitu vysvetľoval deštruktívnou energiou prúdu thanatos.

V roku 1950 prišiel Konrad Lorenz s názorom, že arogancia je dôsledkom vrodených, genetických faktorov, ktoré vyvolávajú automatické nepriateľské reakcie namierené proti druhým. Na základe etologických štúdií vtákov a rýb sa Lorenz domnieva, že agresívna energia sa v jedincoch hromadí, až kým sa nestane niečo, čo spustí jej uvoľnenie. Spúšťačom je často nejaké výhražné gesto, napríklad nepriateľský pohľad alebo prekročenie hraníc osobného teritória. Podla Lorenza sa agresivita v jedincovi hromadí, ako keď nejaká kvapalina vteká do nádrže. Keď hladina príliš narastie, arogancia pretečie. Preto sa domnieva, že by spoločnosť mala poskytovať svojim členom možnosť ako zo seba agresivitu a aroganciu bezpečne dostať, napríklad prostredníctvom agresívnych športov. Veľmi známym a populárnym sa stal Lorenzov model. Táto teória nie je však dostatočne doložená dôkazmi, pretože iné štúdie dokázali pravý opak. Respondenti, ktorí dostali príležitosť uvoľniť zo seba agresivitu napríklad napadnutím druhého človeka, nezaznamenali pokles ale naopak vzostup agresívnej energie.

Hypotéza agresia – frustrácia

V roku 1939 navrhol John Dollard a jeho kolegovia kvôli zrejmej nelogickosti v ľudskej agresivite iné vysvetlenie: K arogantnému správaniu v komunikácii s inými ľudmi prichádza vtedy, keď sme frustrovaní vo svojich snahách dosiahnuť nejaký cieľ alebo uspokojiť nejakú potrebu. Teda ak máme uspokojené svoje základné potreby a darí sa nám dosiahnuť svoje cieľe, nejednáme s okolitými ľudmi arogantne. Z toho vyplýva, že prirodzený stav ľudských bytostí je ne-arogantný.
To, že sme vo svojej snahe niečo dosiahnuť frustrovaní, môže byť spôsobené napríklad aj bežnými spoločenskými konvenciami, čo predstavuje aj obyčajné dlhé čakanie v rade na lístok na vlak. Podľa tejto teórie ľudská arogancia a agresivita vzniká, keď sme deprimovaní a pod stresom a snažíme sa dosiahnuť čo i len bežné každodenné cieľe.

J. Dollard a jeho kolegovia aroganciu formulovali veľmi jasne. Frustrácia vždy vedie k arogancii. Táto myšlienka bola však aj kritizovaná; iní tvrdia, že ľudia na frustráciu pri úsilí niečo dosiahnuť reagujú rôznymi spôsobmi. Niektoré reakcie sú arogantné, iné však môžu byť pasívnejšie až pasívne. Martin E.P. Seligman tvrdí, že stála frustrácia vedie k pasívnemu stavu, ktorý pomenoval naučená bezmocnosť, a ktorá podľa neho vedie k depresii.

Arogancia ako naučené správanie

Albert Bandura predpokladá, že arogancia je naučiteľná. Ľudia sa správajú arogantne pretože sa naučili, že sa im to môže vyplácať. Dá sa to naučiť v detstve na základe vlastných skúseností alebo jednoducho pozorovaním druhých ľudí vo svojom okolí. Keď človek jedná s niekým arogantne a zistí, že jeho chovanie posilnilo účinok a dopomohlo mu k tomu aby dosiahol to, po čom túžil, predpokladá sa, že bude arogantne komunikovať aj ďalšíkrát. Podobný prípad je, ak človek vidí, že arogantné komunikovanie pomohlo niekomu inému niečo dosiahnuť. Človek si to takisto všíma a má tendenciu konať podobným spôsobom. Z tohoto všetkého vyplýva, že príklady správania, ktoré vidíme okolo seba významne ovplyvňujú aj naše správanie a komunikáciu s ľudmi, s ktorými prichádzame do styku.
Veľkým problémom je aj arogancia v televízii. Keďže dnes má televízny prijímač takmer každý, veľa detí trávi pred televíznou obrazovkou veľké množstvo času. Nakoľko sú deti veľmi ovplyvniteľné a sú v období, kedy sa formuje ich správanie, je veľmi pravdepodobné, že arogancia na ne veľkou mierou vplýva a deformuje slušnú a racionálnu komunikáciu aj v ich vyššom veku.

Arogancia ako kombinácia vplyvov

Niektoré štúdie dokazujú, že na aroganciu v rečovej a medziľudskej komunikácii ma veľký vplyv aj prostredie. Jedna zo štúdií tvrdí, že ľudská arogancia je väčšia v hlučnom prostredí ako v tichšom, ale dôležité bolo aj to, do akej miery môžu respondenti tento hluk ovplyvniť. Ďalší prieskum ukázal, že arogancia ľudí sa zvyšuje aj s narastajúcou teplotou. Ľudia sú agresívnejší, keď je im teplo.

D. Zillman tvrdí, že spoločným rysom týchto faktorov je, že zvyšujú vzrušenie. Pretože zlosť a iné silné emócie sú úzko spojené s fyziologickým vzrušením, môže vzrušený človek ľahko skĺznuť do hnevu a arogancie.

Pozri aj

• Dunningov-Krugerov efekt
• Hybris (pýcha)
• Márnomyseľnosť
• Narcizmus

Použitá literatúra

• ŠKVARENINOVÁ, Oľga. Rečová komunikácia. prvé vydanie. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1995. 165 s. ISBN 80-08-02228-0.
• HAYES, Nicky. Základy sociální psychologie. české vydání. Praha : Portál. s.r.o., 1998. 165 s. ISBN 80-7178-198-3.
• ŠKVARENINOVÁD, Oľga. Rečová komunikácia. druhé prepracované vydanie. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo - Mladé letá, s.r.o., 2004. 278 s. ISBN 80-10-00290-9.
• BERNÁT, Libor. Základy komunikácie [online]. 1.vydanie. Bratislava : Slovenská technická univerzita, 2007 [cit. 2011-04-01]. Dostupné z WWW: <https://sweb.mtf.stuba.sk Archivované 2007-06-13 na Wayback Machine>. ISBN 978-80-227-2594-1.
• KŘIVOHLAVÝ, Jaro. Jak si navzájem lépe porozumíme. vydání 1. Praha : Svoboda, 1988. 235 s.
• VYBÍRAL, Zbyněk. Psychologie lidské komunikace. vydání 1. Praha : Portál. s.r.o., 2000. 264 s. ISBN 80-7178-291-2.
• ŽIBRITOVÁ, Gabriela: Sociálna komunikácia. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1984. 160 s.