Dejiny objavovania Tibetu Európanmi
Dejiny objavovania Tibetu Európanmi siahajú do 14. storočia, kedy oblasti Tibetu navštevujú prví Európania – kresťanskí misionári. Prvým Európanom, ktorý vstúpil na tibetské územie, bol pravdepodobne taliansky mních českého pôvodu Oldřich Čech, ktorý mal do Lhasy doraziť v roku 1328. Prvú rozsiahlejšiu správu o Tibete však podal až v 17. storočí jezuita António de Andrade, ktorý sa v Tibete snažil o založenie jezuitskej misie. Pokusy jezuitov o christianizáciu Tibeťanov však boli neúspešné, rovnako ako pokusy kapucínov v nasledujúcom storočí.
V 19. storočí sa Tibet dostal do obchodno-mocenských záujmov Britskej Východoindickej spoločnosti, resp. Britského impéria. Do oblasti Tibetu boli vysielaní špeciálne vycvičení objavitelia zvaní panditi, koncom 19. storočia sa Tibet stal predmetom bádania mnohých európskych geografov ako boli napr. Nikolaj Prževalskij či Sven Hedin. Začiatkom 20. storočia vstúpila do Lhasy expedícia pod velením Francisa Younghusbanda, ktorá znamenala prielom v návštevnosti Lhasy Európanmi – do tej doby sa totiž podarilo do Lhasy dostať iba niekoľko málo Európanom. V prvej polovici 20. storočia sa po dlhé roky Tibetom zaoberal Giuseppe Tucci, ktorý svoje znalosti zhromaždil v rozsiahlom diele a položil tak základ modernej budhológie a tibetológie.
Obraz Tibetu v európskej kultúre upraviť
Už v staroveku sa tu a tam dostávali k Európanom správy o orientálnych krajinách. Ich faktická nepresnosť skombinovaná s úžasnými rozprávaniami o orientálnych kultúrach, ktoré si Európania mohli vtedy iba veľmi ťažko predstaviť, spôsobili, že v predstavách Európanov sa Východ stal čímsi záhadným a „tajomným“. Obraz Tibetu sa v Západných, resp. európskych krajinách, utváral od 13. storočia, kedy do tejto vysoko položenej oblasti začali prenikať prví misionári. V správach prvých Európanov ktorí dorazili na tibetské územie sa často hovorí o témach ako je údajný kanibalizmus Tibeťanov a ich údajná sexuálna sloboda. Prvé správy o Tibete tiež hovoria o obrovskom bohatstve, aké sa v Tibete má nachádzať, a o „magických“ schopnostiach lámov.[1] Najmä táto domnienka, teda že v Tibete žijú lámovia „magických schopností“ ovládajúci „tajné náuky“, dá začiatkom 19. storočia popud k vzniku relatívne širokému prúdu stúpencov, ktorí budú považovať Tibet za zdroj „tajných náuk“ a budú k nemu vzhliadať ako k duchovnej studnici ľudstva. Do čela toho prúdu sa postavila Helena Blavatská a Henry Steel Olcott, resp. Teozofická spoločnosť.
Problematika Tibetu a jeho odrazu v Západnej kultúre veľmi úzko súvisí s orientalizmom,[2] konceptom, s ktorým prišiel koncom 70. rokov Edward Said. Podľa teórie orientalizmu sa obraz Orientu, vrátane Tibetu, u Európanov postupne formoval a v čase sa menil. Súčasne je obraz Tibetu (najmä potom jeho náboženstvo, ktoré tvorí snáď najvýraznejší prvok tibetskej kultúry) subjektívne podmienený.
Tibet sa z veľkej časti nachádza na Tibetskej náhornej plošine, ktorá bola v minulosti pre peších či ich karavány veľmi ťažko prístupná (priemerná nadmorská výška plošiny sa pohybuje okolo 4 000 m n. m.) a počas dlhých storočí sa iba niekoľkým Európanom podarilo do Tibetu dostať. Či politických alebo iných dôvodov mal navyše Tibet často uzatvorené hranice pre cudzincov. Tieto geograficko-politické pomery, ktoré nepriali európskym cestovateľom, tiež prispeli v európskom prostredí k vytvoreniu obrazu „tajomného“ a „nedostupného“ Tibetu. Tento obraz fakticky pretrval až do 20. storočia, kedy do Tibetu začali prúdiť európski cestovatelia a tibetská kultúra je podrobená vedeckému (kritickému) štúdiu práve vzniknutej vedy – tibetianistiky. No aj v novodobých dejinách sa však tu a tam objavujú nové podnety (filmy, knihy a pod.), ktoré opäť kriesia myšlienku tajomstvom zahaleného Tibetu.
Dejiny objavovania Tibetu upraviť
Prví európski návštevníci upraviť
Prví návštevníci Tibetu z radov Európanov boli kresťanskí misionári. Už Marco Polo (1254 – 1324) sa na svojich cestách síce dostal až k tibetským hraniciam, do krajiny však nikdy nevstúpil. Preto je dnes prvenstvo v návšteve Tibetu Európanom pripisované františkánskemu mníchovi Odorikovi z Pordenone (1276/1281 – 1331), ktorý je pre svoj pôvod niekedy nazývaný Oldřich Čech. Odorik mal do Lhasy vstúpiť v roku 1328,[3] z jeho pera potom pochádzajú prvé dochované zmienky o Tibete.
Po Odorikovi sa o Tibete vo svojich dielach zmieňujú ešte misionári Vilhelm z Rubrouck a Ján z Montecorvina. Rovnako ako Odorik, aj ďalší dvaja zmienení františkáni sa o Tibete zmieňujú iba okrajovo[2] a podrobnejšie zmienky o Tibete pochádzajú až z neskorších storočí.
Jezuitské misie v 17. storočí upraviť
Prvá, skutočne zdokumentovaná návšteva Tibetu Európanmi spadá do roku 1624, kedy sa do Tibetu dostali jezuitskí misionári António de Andrade a Manuel Marques. Z pera skôr zmieneného jezuitu potom pochádza prvá, skutočne doložená a obsiahla zmienka o Tibete. De Andrade sa stačil ešte v roku 1624 vrátiť do Ágry, svojho východiskového stanoviska, a spísať knihu s názvom Novo Descobrimento de Gram Cathayo on Reinos de Tibet. O rok neskôr sa António de Andrade vydal do Tibetu znova. V Cabrangu založil misijnú stanicu a začal tu výstavbu prvého kresťanského chrámu na tibetskom území; so zmenou politických pomerov v tibetskom Cabrangu však bola misijná stanica zrušená a de Andradeho snahy o christianizáciu Tibeťanov tak boli zmarené.[2]
Zatiaľ čo v severnejšej časti Tibetu pôsobil António de Andrade, do južných oblastí bola v roku 1627, na de Andradeov popud, vyslaná ďalšia misia. Portugalskí misionári João Cabral a Estêvão Cacella došli cez Bhután do Žikace, kde boli privítaní kráľom Ü-Cangu. V roku 1628 títo dvaja mnísi ustanovili v Žikace ďalšiu kresťanskú misiu. Rovnako ako misia Antónia de Andradeho, aj táto bola v roku 1635 zrušená. Cabral a Cacella po sebe zanechali spisy, vďaka ktorým sa do európskeho prostredia dostávajú prvé zmienky o šambhale.
Niekedy v polovici 17. storočia sa do Tibetu pokúšali dostať ďalší dvaja jezuiti, Johannes Grueber a Albert d'Orville. V roku 1661 opustili Peking a vydali sa na tibetské územie. Podarilo sa im dosiahnuť Lhasu, kde zostali dva mesiace. Potom sa vydali cez Nepál do Indie.[4] O ich ceste však neexistujú podrobnejšie správy – zdá sa, že Grueber po návrate z Tibetu na cestopise síce pracoval, jeho rukopis sa však nikdy nenašiel.[2]
18. storočie upraviť
V 18. storočí do oblasti Tibetu začínajú okrem jezuitov prenikať aj misionári z radov kapucínov. Snáď najdôležitejším mužom z týchto misionárov sa stal taliansky jezuita Ippolito Desideri (1684 – 1733). Ten v roku 1712 so súhlasom Klementa XI. opustil Rím a Lhasu dosiahol v marci 1716. V Lhase Desideri zostal niekoľko rokov a počas tejto doby sa naučil ako jeden z mála Európanov i tibetsky. Desideri po svojom návrate napísal knihu s názvom Lámaizmus, v ktorej sa zaoberal tibetským budhizmom.[5]
Čo sa týka kapucínskej misie v 18. storočí, aj tá sa pokúšala o zakotvenie na tibetskom území. Kapucínov viedol talian Orazio della Penna. Rovnako ako jezuitská misia, aj tá kapucínska však skončila neúspechom (skončila v roku 1745). Z kostola, ktorý nechali kapucíni v Lhase vystavať, zostal iba zvon z nápisom Te Deum Laudamus, ktorý je uložený v Džókhangu.[6] Penna neskôr spísal tibetsko-taliansky slovník a preložil niektoré z posvätných textov tibetského budhizmu, čím pootvoril cestu k erudovanejšiemu skúmaniu tibetskej kultúry.[5]
Neúspechy kresťanských misií v Tibete sú pripisované nepriateľskému postoju tibetských lámov[5] či vzájomnej rivalite kresťanských rádov, vďaka ktorej došlo k znižovaniu počtu ich členov.[2] Jednako neúspechy kresťanských misionárov spolu so skreslenými správami od misionárov iba prispeli k posilneniu predstáv Európanov o Tibete ako tajomnej a neprístupnej krajine.[5]
Roku 1774 do Žikace dorazil anglický diplomat a dobrodruh George Bogle, ktorý bol v službách Britskej Východoindickej spoločnosti. Nadviazal priateľstvo s pančhenlámom z kláštora Tašilhünpo a dokonca si za ženu vzal Tibeťanku. Bol prvým, kto do Tibetu priniesol zemiaky. Koncom 18. storočia bol do Tibetu ešte vyslaný Samuel Turner, aby sa podobne ako Bogle pokúsil o nadviazanie obchodných stykov medzi Tibetom a Britskou Východoindickou spoločnosťou.[6]
19. storočie upraviť
V 19. storočí nastal v objavovaní Tibetu príslušníkmi Západnej kultúry zásadný zlom. Dosiaľ sa na tibetské územia dostávali predovšetkým kresťanskí misionári, ktorí obraz Tibetu, resp. tibetského budhizmu, vo svojich spisoch značne deformovali. Hlavne v druhej polovici 19. storočia sa do Tibetu dostávajú európski objavitelia a geografi, ktorí začínajú s mapovaním tibetského územia a zapĺňajú tak posledné biele miesta na mape strednej Ázie.
Panditi upraviť
S týmito objaviteľskými cestami začali v polovici 19. storočia Briti, ktorí si od objavovania dovtedy neznámych či iba veľmi málo prebádaných zemí sľubovali nadviazanie obchodných stykov s nimi alebo iné výhody. Briti postupne prišli na to, že najlepšie je do neznámych končín vyslať špeciálne vycvičených miestnych obyvateľov – tzv. panditov. Ti boli cvičení k tomu, aby pokiaľ možno nepozorovane prenikli na tibetské územia a mapovali tibetský kraj.
Medzi takých najznámejších padnitov patril Nain Singh, ktorý dostal úlohu dostať sa do hlavného centra Tibetu – Lhasy. Nain Singh sa preto v roku 1865 pripojil k jednej z karaván mieriacej do „zakázaného mesta“, a skutočne sa mu podarilo do Lhasy vkročiť. Keď tam bol, získaval od Tibeťanov najrôznejšie informácie o situácii v krajine. Súčasne si dobre pamätal rozmiestnenie dôležitých budov a zapisoval vzdialenosti medzi dôležitými bodmi. A tak sa stalo, že Nain Singh po svojom návrate poskytol Britom také množstvo informácií o Lhase, že prevyšovali dovtedy zhromaždené poznatky o Lhase všetkých Európanov dohromady.[7] Jeho brat Kišen Singh, ktorý tiež patrí k významným panditom, vytvoril ako vôbec prvý podrobnejší plán Lhasy.[8]
Ďalším významným panditom bol napr. Kinthup, ktorý mal za úlohu zistiť, či Európanom známa rieka Brahmaputra je tou istou riekou, ktorá je v Tibete známa ako Cangpo. V prestrojení za sluhu lámu sa Kinthup vypravil do Tibetu; podarilo sa mu dostať späť až po dlhoročných útrapách, kedy niekoľkokrát padol do zajatia a bol predaný do otroctva.[7]
Európski geografi a cestovatelia upraviť
V roku 1872 sa do Tibetu dostal Nikolaj Prževalskij (1839 – 1888), významný ruský cestovateľ a geograf. Trasa jeho cesty viedla predovšetkým severným Tibetom. Na svojich cestách zozbieral ohromné množstvo vedeckého materiálu ako sú vzorky rastlín, rôzne exempláre vtákov a hmyzu, kože cicavcov a pod. Aj napriek veľkej snahe sa Prževalskému nikdy nepodarilo dosiahnuť Lhasu. Na jeho pamiatku bol pomenovaný kôň a gazela. Rovnako neúspešne si koncom 19. storočia počínal americký diplomat William Rockhill, ktorému sa ani po opakovaných pokusoch nepodarilo do Lhasy dostať.
V roku 1895 sa zo severnej Indie vydali do Lhasy anglický šľachtic George Littledale a jeho manželka, synovec a pes. Nakoľko sa báli odhalenia, cestovali výhradne v noci. Boli zastavení až tibetskou armádou iba 49 míľ od Lhasy. Vo vyhostení z krajiny Littledalovi nepomohli ani úplatky, ani tvrdenie, že jeho manželka je sestrou kráľovnej Viktórie. Medzi rokmi 1844 – 1846 sa tibetskou krajinou uberali dvaja lazariti Evariste-Régis Huc (1813 – 1860) a Joseph Gabet (1808 – 1853). Ti boli vyslaní z Číny a ich úlohou bolo preskúmať možnosť kresťanskej misie na tibetskom a mongolskom území.[2] Po ich návrate Huc napísal o spoločnom putovaní knihu, ktorá vyšla v krátkom čase v niekoľkých jazykoch.
20. storočie upraviť
Younghusbandova expedícia upraviť
V 19. storočí sa Tibet ocitol uprostred dvoch veľmocí – cárskeho Ruska a Britského impéria. Obe krajiny sa snažili uplatniť v Tibete svoje záujmy. Na samom prelome 19. a 20. storočia sa do tibetského kláštora Sera dostal japonský budhistický mních Ekai Kawaguči, ktorý začal Britom dodávať rôzne, často skreslené správy, ktoré viedli Britov k presvedčeniu, že z ruskej strany do Tibetu prúdia zbrane a že sa v Tibete nachádzajú študenti z Burjatska[9] (Agvan Doržijev, Gonbožab Cybikov, Ovše Norzunov). Úradníci Britského impéria sa preto rozhodli vyslať do Tibetu vojenskú expedíciu vedenú plukovníkom Francisom Younghusbandom, ktorá tak v neskoršom období zostala známa ako Younghusbandova expedícia.
Younghusbandova expedícia mala zabrániť jednak možnému šíreniu ruského vplyvu v Tibete, a jednak sa mala pokúsiť nadviazať obchodné styky s Tibetom. Briti sa po neúspešných vyjednávaniach s tibetskými úradníkmi rozhodli, že si želajú vyjednávať so samotným dalajlámom. Preto vytiahli na Lhasu; ich cestu poznamenalo niekoľko ozbrojených potýčok s Tibeťanmi, ktorí však neznamenali pre dobre vyzbrojenú a vycvičenú Younghusbandovu armádu veľké nebezpečenstvo. Briti dobyli Lhasu, do ktorej do tej doby vstúpilo iba niekoľko Európanov, a uzatvorili bilaterálne dohody medzi Tibetom a Britským impériom, ktoré stavali Britov do výhodnej pozície. Po uzatvorení týchto zmlúv Briti odišli a snažili sa Tibet naďalej izolovať od ostatného sveta.[6]
Európania v Tibete do 50. rokov 20. storočia upraviť
Aj napriek snahe Britov o uzatvorenie tibetských hraníc pre cudzincov sa na tibetské územia vydalo mnoho ďalších cestovateľov európskeho pôvodu. Bol to predovšetkým švédsky cestovateľ a geograf Sven Hedin, ktorý Tibet skúmal už pred Younghusbandovou expedíciou. Pokúšal sa vtedy dostať do Lhasy, no nepodarilo sa mu to. Potom, čo Lhasu navštívilo stovky príslušníkov Younghusbandovej expedície, pre neho stratila návšteva Lhasy význam a preto svoj objaviteľský záujem sústredil na iné, dovtedy nepreskúmané oblasti centrálnej Ázie. Okrem iného sa mu podarilo zmapovať pramene rieky Brahmaputry (Cangpo).
Hedin podnikol hneď niekoľko výprav do Tibetu. V prvých desaťročiach 20. storočia robil výskumy v Tibete aj britský archeológ Marc Aurel Stein, ďalej nemecké expedície Alberta Tafela, Wilhelma Filchnera a Ernsta Schäffera (pozri Nemecká expedícia do Tibetu (1939)).[6] Dôležitý moment vo vedeckom štúdiu budhizmu a Tibetu (teda tibetského budhizmu) nastal v roku 1927, kedy začal svoje pôsobenie Talian Giuseppe Tucci. V Tibete strávil veľmi mnoho rokov, nachodil tisíce kilometrov, bol znalcom mnohých jazykov a napísal prvé fundované knihy o Tibete a tibetskom budhizme. Položil tak základ modernej budhológii a tibetianistike.
V roku 1924 Lhasu v prestrojení navštívila Alexandra David-Néelová, belgicko-francúzska špiritualistka. Začiatkom 2. svetovej vojny boli v Tibete nútení zostať rakúski horolezci Heinrich Harrer a Peter Aufschneiter. Dostali sa do Lhasy, kde Harrer nadviazal priateľstvo s mladým Tändzin Gjamcchom. Harrer neskôr napísal knihu s názvom Sedem rokov v Tibete, podľa ktorej neskôr vznikol rovnomenný film.
Od obsadenia čínskou armádou po súčasnosť upraviť
Tibet na samom začiatku 50. rokov obsadila Čínska ľudová oslobodenecká armáda. V päťdesiatych rokoch boli tibetské hranice otvorené predovšetkým novinárom, filmárom a pod., čo využili aj českí dokumentaristi Vladimír Sís a Josef Vaniš.[6] Títo ľudia mali zdokumentovať najmä „pozitívne vplyvy“ čínskej anexie. V súčasnej dobe je Tibet hojne navštevovaný turistami, ktorým slúži napr. letisko v Lhase či železničná trať z Golmudu do Lhasy. Do Tibetu je potrebné zvláštne vízum, ktoré schvaľuje čínska vláda. Aj v modernej dobe sa občas stáva, že je do Tibetu dočasne zakázaný prístup cudzincom.
Referencie upraviť
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Dějiny objevování Tibetu Evropany na českej Wikipédii.
- ↑ Lenoir 2002, 47–49.
- ↑ a b c d e f ROZEHNALOVÁ, Jana. První misionáři v Tibetu: Západ a Tibet [online]. TIBINFO, [cit. 2009-04-09]. Dostupné online. (po česky)
- ↑ Žagabpa 2000, 101.
- ↑ Tibet: Travellers in Tibet [online]. Catholic Encyclopedia, [cit. 2009-04-10]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ a b c d Lenoir 2002, 58.
- ↑ a b c d e ONDOMIŠIOVÁ, Zuzana. Objevování Tibetu [online]. TIBINFO, [cit. 2009-04-10]. Dostupné online. (po česky)
- ↑ a b BLAŽKOVÁ, Milena. Mapování Himálaje, pandité a posvátná hora Kailás [online]. Časopis Dobrodruh, [cit. 2009-04-10]. Dostupné online. (po česky)
- ↑ Josef Kolmaš, „Doslov překladatele“, in: Gonbožab Cebekovič Cybikov, Cesta k posvátným místům Tibetu: podle deníků vedených v letech 1899 až 1902, Praha: Nakladateľstvo Vyšehrad 1987. Preklad Josef Kolmaš.
- ↑ Žagabpa 2000, 178.
Literatúra upraviť
- LENOIR, Frédéric. Setkávání buddhismu se západem. Praha : Volvox Globator, 2002. ISBN 80-7207-496-2. (po česky)
- ŽAGABPA, Cipön Wangčhug Dedän. Dějiny Tibetu. Praha : Nakladateľstvo Lidové Noviny, 2000. ISBN 80-7106-410-6. (po česky)
Pozri aj upraviť
Externé odkazy upraviť
- Jana Rozehnalová: První misionáři v Tibetu – prvý článok z štvordielneho cyklu voľne na seba naväzujúcich článkov na tému „Západ a Tibet“
- Zuzana Ondomišiová: Objevování Tibetu
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Dějiny objevování Tibetu Evropany na českej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).
