Otvoriť hlavné menu

Ján Šmigovský (* 2. máj 1903, Brownsville, USA – † 9. október 1945, Bratislava)[1] bol slovenský vojak. Známym sa stal ako veliteľ nitrianskej vojenskej posádky, ktorá sa ako jediná nepripojila k Slovenskému národnému povstaniu, no súčasne odmietla vpustiť nemecké vojsko do svojich kasární. Kvôli rozhodnutiu nepripojiť sa k povstaniu bol po druhej svetovej vojne Ján Šmigovský súdený pred Národným súdom v Bratislave, ktorý ho odsúdil na trest smrti. Jeho osoba a odsúdenie na smrť vyvolávajú do súčasnosti rozpory.[2]

Ján Šmigovský
vojak, veliteľ nitrianskej vojenskej posádky v čase SNP
Narodenie2. máj 1903
Brownsville, USA
Úmrtie9. október 1945 (42 rokov)
Bratislava, Česko-Slovensko
Národnosťslovenská
Profesiavojak

Obsah

ŽivotopisUpraviť

Osobný život a vojenská kariéraUpraviť

Narodil sa v meste Brownsville (Pensylvánia) v USA v rodine slovenských vysťahovalcov. Jeho otec Jozef bol baník, matka Mária ženou v domácnosti. V roku 1905 sa celá rodina vrátila späť na Slovensko do obce Spišské Podhradie. Tu navštevoval Ján Šmigovský ľudovú školu, následne študoval na gymnáziu v Levoči. Po vzniku Česko-Slovenska sa vrátil do Spišského Podhradia, kde v roku 1923 úspešne absolvoval učiteľský ústav ziskom maturity. V roku 1924 začal študovať na vojenskej akadémii v meste Hranice.[1]

Po absolvovaní vojenskej akadémie získal hodnosť poručík. V roku 1926 bol zaradený k pechote. Súčasne začal pracovať ako inštruktor na škole pre poddôstojníkov. Postupne vystriedal vojenské posádky v Hraniciach, Chomutove, Žiline, Čadci a Ružomberku. V roku 1939 po vzniku Slovenského štátu bol zaradený k Hlavnému veliteľstvu Hlinkovej gardy ako pridelenec Ministerstva národnej obrany.[3] Tu zotrval zhruba 4 mesiace, keď bol na vlastnú žiadosť prevelený späť do armádnych útvarov. Počas svojho pôsobenia na Orave bol obvinený z trestného činu nešetrenia všeobecných služob­ných predpisov. Podľa obvinenia mal dávať civilným osobám (príslušníkom Hlinkovej gardy) pohonné hmoty a požičiavať vojenské vozidlá aj so šoférmi. V januári 1940 bol vzatý do väzby v Bratislave. Šmigovský svoje konanie obhajoval tým, že chcel upevniť spoluprácu medzi armádou a Hlinkovou gardou v novovzniknutom štáte. Súd ho odsúdil k podmienečnému trestu odňatia slobody v trvaní 8 mesiacov. V armáde tak zotrval. Postupne pôsobil v Trnave a Bratislave. Následne sa stal veliteľom výcvikového tábora v Lešti. Po vstupne Slovenska do vojny proti ZSSR na strane Nemecka bol súčasťou slovenskej armády, ktorá bojovala na území ZSSR. V Sovietskom zväze však ochorel na maláriu a dyzentériu. Vrátil sa teda späť na Slovensko, kde bol na začiatku roka 1944 vymenovaný za veliteľa pechotnej školy a mestskej vojenskej posádky v Nitre.[1]

Ján Šmigovský nebol ako vojak nikdy členom žiadnej politickej strany.

Slovenské národné povstanieUpraviť

29. augusta 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie. Šmigovský však zrejme nemal o príprave povstania žiadne reálne a podrobné informácie. V ten istý deň bol Šmigovskému do Nitry doručený rozkaz generála Jána Goliana, ktorý v mene Veliteľstva pozemných vojsk v Banskej Bystrici vyzýval vojenské posádky na Slovensku, aby sa pridali k SNP. Tento rozkaz Šmigovský odmietol splniť a zostal verný vláde Jozefa Tisa. Mal označiť povstanie za vzburu pomýlených jedincov a oznámil, že aj s posádkou zachováva vernosť prezidentovi Tisovi a vláde v Bratislave. Následne mal rozhodnúť o zákaze predaja alkoholu v Nitre, zhromažďovania obyvateľov a nočného vychádzania.[4] V rovnaký deň navštívilo Šmigovského ešte niekoľko delegácii dôstojníkov z rôznych posádok, ktorí mu dávali rôzne (často aj nepravdivé informácie) o vývine aktuálnych udalosti v snahe presvedčiť ho, aby sa pridal k povstaniu[pozn 1]. Tieto informácie si Šmigovský overoval priamo u generála Ferdinanda Čatloša, ktorý mu mal prikázať, aby zostal na mieste. Následne mu generál Augustín Malár mal uviesť, že informácie, ktoré dostával počas 29. augusta nie sú pravdivé a že nepokoje budú čoskoro potlačené blížiacou sa nemeckou armádou.

1. septembra 1944 bolo Šmigovskému z Ministerstva národnej obrany oznámené, že nemecké vojsko odzbrojuje slovenské vojenské posádky so súhlasom samotného ministerstva a že toto vojsko sa blíži k Nitre. Na tieto informácie mal Šmigovský reagovať negatívne s tým, že nenechá odzbrojiť nitriansku posádku a nariadil bojovú pohotovosť a obranu kasární. Po príchode nemeckého vojska do Nitry toto zaujalo pozície pred budovou kasární, kde nemecký veliteľ začal vyjednávať so Šmigovským. Nemecký veliteľ poskytol Šmigovskému priestor, aby mohol kontaktovať ministerstvo obrany. V telefonickom hovore presvedčil Šmigovský tajomníka prezidenta Tisa Karola Murína, aby nedovolil nitriansku posádku odzbrojiť. Nemci nakoniec súhlasili a nitriansku posádku neodzbrojili, ako jedinú na Slovensku. Nemecké vojsko sa tak presunulo do Zlatých Moraviec.[4] V nasledujúcich dňoch sa Šmigovský stretol s miestnym veliteľom SS, ktorého informoval o situácií povstania v okolí Nitry. Aj vďaka týmto informáciám sa Nemcom podarilo rýchlo obsadiť rozsiahle územia predovšetkým na Hornej Nitre. V ďalšom období mal Šmigovský v Nitre viacero prejavov, v ktorých bránil Nemcov a naopak útočil na SNP a povstalcov, sľuboval rýchle ukončenie povstania a potrestanie jeho účastníkov. Aj vďaka jeho podpore vlády vojnovej Slovenskej republiky a nepripojenia sa k SNP bol už 13. septembra 1944 povýšený na podplukovníka. Šmigovského rozhodnutia našli odozvu aj u Nemcov, ktorí mu zverili velenie nad všetkými vojenskými jednotkami v Nitre a to aj nemeckými. Neúspech povstania v Nitre bol veľmi nepríjemnou udalosťou pre SNP, keďže jedným z hlavných cieľov bolo oslobodenie politických väzňov (hlavne komunistov), ktorí boli väznení práve v nitrianskej väznici. K týmto sa tak mohlo dostať nemecké Gestapo.[3]

5. septembra 1944 bol Šmigovský vymenovaný ministrom obrany Štefanom Haššíkom za veliteľa 1. pešieho pluku Domobrany, ktorej základom sa stala práve nitrianska posádka[pozn 2]. Na tejto pozícií zotrval Šmigovský až do začiatku apríla 1945. Následne odišiel do Prahy za rodinou, kde zotrval až do konca vojny. Tu sa 5. mája 1945 zúčastnil Pražského povstania na strane povstalcov. Po skončení vojny sa Šmigovský rozhodol, že sa prihlási slovenským úradom. 24. mája 1945 bol zadržaný v Trnave a prevezený do Bratislavy.[1]

Súdny proces pred Národným súdomUpraviť

Bližšie informácie v hlavnom článku: Proces s Jánom Šmigovským

K formálnemu zatknutiu Šmigovského došlo 25. mája 1945 v Bratislave. Konanie prebiehalo na základe Nariadenia č. 33/45 Zb. SNR o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov a o zriadení ľudového súdnictva. Obžaloba na Národný súd v Bratislave[pozn 3] bola podaná 3. septembra 1945. Súdny proces sa začal 21. septembra 1945. Predsedom súdneho senátu bol Igor Daxner, prísediacimi vybranými politickým rozhodnutím Slovenskej národnej rady boli Ľudovít Benada, František Zupka, Ján Svitok, Andrej Juračka, Teofil Homer a Martin Kulich. Obžalobcom bol Miloslav Takáč. Jednalo sa o úplne prvé súdne konanie pred Národným súdom od jeho zriadenia. Je zaujímavé, že súdne konanie trvalo veľmi krátko, keďže hlavné pojednávanie bolo ukončené už 25. septembra 1945. Obhajcom Šmigovského bol Arnošt Marcis, ktorého mu ustanovil súd. Tento už na úvod súdu vyhlásil, že je iba ustanoveným obhajcom, ktorý musí na tomto konaní vystupovať iba na základe svojich stavovských povinností. Obžaloba kládla Šmigovskému za vinu predovšetkým marenie prípravy SNP a boja slovenského národa proti okupantom. Už na začiatku hlavného pojednávania Šmigovský vyhlásil, že časť jeho výpovedí pred vyšetrujúcimi orgánmi bola urobená pod nátlakom. Počas procesu Šmigovský vyhlásil, že síce bol za povstanie, no nemal veľmi na výber a v rámci svojho postavenia robil čo možno najmenej proti nemu. Súčasne však uviedol, že bol vojak, nebol politikom a tak bola pre neho jeho prísaha záväznou. Ďalej uviedol, že keďže ČSR zanikla, necítil sa byť viazaný predchádzajúcou prísahou k tomuto štátu. Účasť na Pražskom povstaní na strane povstalcov zdôvodnil Šmigovský tým, že po zániku Slovenskej republiky už nebol viazaný prísahou k tomuto štátu a preto sa mohol zúčastniť povstania.[1]

Národný súd neprijal obhajobu Šmigovského a 25. septembra 1945 ho odsúdil pre trestný čin zrady na povstaní na trest smrti zastrelením a konfiškáciu štvrtiny majetku. Šmigovský požiadal o milosť, čomu však nebolo vyhovené. 9. októbra 1945 bol Ján Šmigovský popravený zastrelením v Bratislave. Samotné nariadenie č. 33/45 však bolo retroaktívne, teda postihovalo konanie obžalovaných v čase, kedy toto nemuselo byť trestné. Niečo také je závažným porušením zásady zákazu retroaktivity a za normálnych okolností to nie je možné[pozn 4].

Prokurátor Anton Rašla, ktorý pred Národným súdom v Bratislave vystupoval v iných prípadoch ako obžalobca vo svojich spomienkach uviedol, že Igor Daxner mu zdôvodnil udelenie trestu smrti Šmigovskému tým, že prísne tresty sú potrebné z dôvodu, aby si Národný súd získal autoritu.[6]

V roku 1998 bola na budove nitrianskej tržnice (bývalá budova nitrianskych kasární) osadená pamätná tabuľa Jána Šmigovského, ktorú dali zhotoviť Matica slovenská, Mesto Nitra a Konfederácia politických väzňov. Po protestoch bola odstránená v roku 2005. V tejto súvislosti sa Historický ústav Slovenskej akadémie vied vyjadril, že Šmigovský bojoval na strane protipovstaleckých vojenských síl, čím sa stal fakticky spojencom okupačnej nemeckej armády. Osadenie pamätnej tabule v Nitre preto nevychádza z historických faktov, ale z politických síl, ktoré sa snažia rehabilitovať satelitný slovenský štát. Zneužívajú pritom aj tragické osudy niektorých ľudí, ako prípad Šmigovského.[4]

Vojenské hodnostiUpraviť

PoznámkyUpraviť

  1. Podľa jednej mali prebiehať boje s Nemcami pri Trnave. Podľa druhej mala maďarská armáda vstúpiť na územie západného Slovenska.
  2. Domobrana bola ozbrojená časť armády vojnovej Slovenskej republiky po vypuknutí SNP na jeseň 1944. Mala byť protiváhou povstaleckej Prvej československej armády na Slovensku a utvárať dojem suverenity a autority rozkladajúceho sa režimu. Väčšina jej príslušníkov nebola nikdy ozbrojená. Na krátky čas bola nasadená v bojoch proti partizánom od druhej polovice októbra 1944 do januára 1945. Do bojov proti sovietskym jednotkám zasiahla iba jediná rota.
  3. Mimoriadne súdy sú zriaďované za mimoriadnych okolností. Sú zriadené na určitý konkrétny čas. Konanie pred nimi sa vyznačuje výnimkami z ustanovení účinného Trestného poriadku, ktorého ustanoveniami sa riadia bežné trestné konania. Medzi tieto výnimky možno zaradiť iné zloženie súdneho senátu, vylúčenie uplatnenia riadnych opravných prostriedkov a pod. Tieto súdy sú napriek tomu zriaďované podľa platných zákonov.
  4. Retroaktivita bola charakteristickou črtou retribučných procesov vo všetkých štátoch po druhej svetovej vojne.[5]

ReferencieUpraviť

  1. a b c d e Šmigovský, Ján [online]. Praha : forum.valka.cz, [cit. 2018-01-23]. Dostupné online.
  2. Pamätná tabuľa venovaná kontroverznému veliteľovi už v Nitre nevisí [online]. sme.sk, [cit. 2018-01-23]. Dostupné online.
  3. a b Kto bol Šmigovský [online]. Bratislava : Denník SME, [cit. 2018-01-23]. Dostupné online.
  4. a b c SNP v Nitre: Veliteľ Šmigovský zostal verný Tisovi, povstalcov v Bystrici považoval za pomýlených jedincov [online]. Nitra : nitra.dnes24.sk, [cit. 2018-01-23]. Dostupné online.
  5. HRABOVEC, E. Jozef Tiso - kňaz a prezident. [online]. Post Scriptum, Bratislava, s. 167.
  6. HRABOVEC, E. Jozef Tiso - kňaz a prezident. [online]. Post Scriptum, Bratislava, s. 182.

Externé odkazyUpraviť

ZdrojeUpraviť