Otvoriť hlavné menu

Prof. ThDr. Josef Zvěřina (* 3. máj 1913, Střítež – † 18. august 1990, Nettuno, Taliansko) bol český rímskokatolícky kňaz, teológ, historik umenia, filozof a vysokoškolský pedagóg.

Josef Zvěřina
český kňaz, teológ, filozof, pedagóg a historik umenia
Josef Zvěřina
Biografické údaje
Narodenie3. máj 1913
Střítež, Rakúsko-Uhorsko (dnešné Česko)
Úmrtie18. august 1990 (77 rokov)
Nettuno, Taliansko
Svätenia
Cirkevrímskokatolícka
Kňaz
Kňazská vysviacka11. júl 1937 (24 rokov)
Rím
Odkazy
Spolupracuj na Commons Josef Zvěřina

Obsah

ŽivotUpraviť

Narodil sa na Českomoravskej vysočine, rodina sa ale čoskoro presťahovala do Viedne, kde otec pracoval ako strojný zámočník. Roku 1918 sa vrátil s rodičmi do Stříteži a na štúdium dlho nemal pomyslenie. Na odporúčanie miestneho farára sa nakoniec predsa odhodlal k štúdiu a zhodou okolností sa dostal 1924 do Prahy. V roku 1932 maturoval na Arcibiskupskom gymnáziu. Potom bol poslaný na rímske pápežské kolégium Nepomucénum študovať teológiu a filozofiu. Na kňaza bol vysvätený 11. júla 1937 v Ríme a rok tam bol predstaveným slovenskej koľaje. Roku 1938 sa vrátil do vlasti a bol kaplánom najprv vo vtedajšom Falknove (Sokolov), kde zažil národnostné napätia i nenávisť, naposledy u svätého Mikuláša na Malej Strane v Prahe. Po zrušení českých vysokých škôl v roku 1939 prednášal na náhradnom teologickom učilišti, pre protinemecký postoj bol však v rokoch 19421943 13 mesiacov internovaný v Zásmukách.

Po vojne nastúpil na obnovenú teologickú fakultu (spolu s Alexandrom Heidlerom) ako asistent prof. Josefa Cibulku pre odbor kresťanskej archeológie a dejín umenia. Jeho záujem síce smeroval k dogmatike, ale tú mu na fakulte nebolo dopriate prednášať. Nebol pre neho však problém sa zahryznúť do akéhokoľvek odboru. Počas ročného študijného pobytu v Paríži v rokoch 1946-1947 stihol spísať dizertáciu o freskách v juhofrancúzskom Tavant, ktorá bola pochvalne prijatá na medzinárodnom fóre. Doktorát mu dala Univerzita Karlova.[1]

Po zrušení teologických učilíšť v roku 1950 bol povolaný na vojenské cvičenie, kde 13 mesiacov manuálne pracoval. Začiatkom roku 1952 bol spolu s ďalšími tridsiatimi katolíkmi zatknutý a odsúdený na 22 rokov väzenia. Vrátil sa až po takmer štrnástich rokoch v roku 1965. Prešiel niekoľkými manuálnymi zamestnaniami, napriek tomu aj v tejto ťažkej dobe slúžil ako teológ v podzemnej Cirkvi. V roku 1969 nastúpil na bohosloveckú fakultu v Litoměřiciach na odbor Teológia sviatostí a kresťanská archeológia, ale už roku 1970 musel z fakulty odísť. Potom vykonával duchovnú správu na fare v obci Praskolesy u Zdic, kde si však získal takú vážnosť, že sa znepáčil úradom a v roku 1975 musel odísť do dôchodku. Býval v Prahe v Malvazinkách a venoval sa výučbe aj duchovnému vedeniu rehoľníčok a študentov, ktorí sa pripravovali na kňazstvo. Roku 1988 mu bol udelený čestný doktorát teológie na univerzite v Tübingen.

Nebol však slepý k problémom doby: ako jeden z prvých podpísal Chartu 77 a spolupracoval s disidentmi, ktorí neskôr zastávali vysoké miesta v štátnej správe. O jeho state bol aj veľký záujem v cudzine, kde publikoval v mnohých odborných časopisoch, a niekoľko jeho prác vyšlo v preklade aj knižne. Postupne si získal dôveru pražského arcibiskupa kardinála Tomáška a stal sa jeho radcom.

V novembri 1989 navštevoval štrajkujúcich študentov a často hovoril na pozvanie v teréne. Keď si bohoslovci v Litoměřiciach presadili personálne zmeny, vrátil sa tam ako profesor a dekan, a to s náročnou úlohou sprostredkovať štúdium teológie aj záujemcom mimo seminár. V tejto súvislosti založil tiež Českú kresťanskú akadémiu a stal sa jej prvým predsedom. Veľmi sa zblížil s pápežom Jánom Pavlom II., s ktorým sa stretol v Krakove a neskôr v Taliansku.

V Taliansku 18. augusta 1990 pri kúpaní v mori náhle zomrel. Pochovaný je na vyšehradskom cintoríne.

CitátyUpraviť

  • "Strach a lož sú najmocnejší spojencami všetkých diktatúr."[2]
  • "Človek musí byť tak trochu fantasta, zvlášť keď sú pomery zlé, aby nestratil elán."[3]
  • "O kriminál si nikto koledovať nemá, ale sú situácie, kedy proste človek musí splniť taký ten kategorický imperatív. A potom sa nepýta, čo z toho bude."[4]
  • "V kriminále sa asi človek naučí žiť to slovo evanjelia, že Boh zosiela dážď a svetlo na dobré aj zlé, teda isté veľkodušnosti."[5]

OhlasyUpraviť

Kariéru Jozefa Zvěřiny najlepšie charakterizujú slová Oto Mádra: "Ku svojej eminentnej úlohe rástol od mladosti. V iných časoch by jeho kariéra zrejme vyvrcholila biskupskou mitrou a kardinálským purpurom, ako mu už za štúdií predpovedali kolegovia v rímskom Nepomucénu. Namiesto toho sa stal jeho život priamo modelom kariéry smerom nadol."[6]

Roku 1991 bol vyznamenaný Rádom T. G. Masaryka II. triedy in memoriam.

BibliografiaUpraviť

  • Les peintures de la crypte de Tavant, Roma: Institutum Orientalium Studiorum, 1947, 19 s
  • Znakovost obrazové složky filmu, Filmový ústav, 1968
  • Výtvarné dílo jako znak, Praha: Obelisk, 1971, 156 s
  • L'esperienza della Chiesa, Milano: Jaca Book, 1971, 179 s
  • Il Coraggio di essere Chiesa, Bologna: Centro Studi Europa Orientale, 1978, 142 s
  • Ich habe mich entschieden: Mut zum Glauben, Freiburg: Herder 1980, 160 s
  • Odvaha být církví, Mníchov: Opus Bonum, 1981, 176 s
  • Eva Kantůrková, Josef Zvěřina: Dialog o víře, Praha: Scriptum, 1993, 78 s (predchádzajúce vydania: Mníchov: Opus bonum, 1984)
  • Maria, Mníchov: Opus Bonum, 1988, 169 s
  • La gioa di essere Chiesa, Bologna: Centro Studi Europa Orientale, 1990, 127 s
  • Teológia Agapé: Dogmatika, Svazek I., Scriptum, 1992 (ďalšie vydania: Praha: Vyšehrad, 2003)
  • Teológia Agapé: Dogmatika, Svazek II., Scriptum, Praha, 1994
  • Pět cest k radosti, Zvon, Praha, 1995, ISBN 80-7113-136-9, (2. vydanie: Zvon, Praha, 1997, 3. vydanie: Vyšehrad, Praha 2003)
  • Fünf Wege zur Freude: Theologische Reflexionen über eine kämpfende Kirche, Leipzig: Benno 1995, 206 s
  • Vzdor ducha: z dopisů a kratších zamyšlení, Vyšehrad, Praha, 2002, ISBN 80-7021-524-0, (vybrala a usporiadala Jolana Poláková, predslov Oto Máder, doslov Marie Rút Křížková)

LiteratúraUpraviť

ReferencieUpraviť

  1. Křížková, Žít jako znamení, str. 149.
  2. Křížková, str. 117.
  3. Křížková, str. 96.
  4. Křížková, str. 83.
  5. Křížková, str. 84.
  6. Cit. ve Zvěřina, Pět cest k radosti, str. 13

Pozri ajUpraviť

Externé odkazyUpraviť

ZdrojUpraviť

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Josef Zvěřina na českej Wikipédii.