Wikipédia

Níšápúr

(Presmerované z Nišapúr)

Níšápúr (iné mená pozri nižšie) je mesto na severovýchode Iránu. Mesto sa nachádza v širokej, dobre zavlažovanej a úrodnej nížine na južnom úpätí pohoria Bínálúd. V minulosti viackrát zmenilo polohu. V okolí sa pestujú obilniny a bavlna. Medzi mestské odvetvia patrí poľnohospodársky priemysel a výroba kobercov a keramiky. Po ceste a železnici s je mesto spojené s Teheránom a Mašhadom. V roku 2006 malo 208 860 obyvateľov.[1][2]

Níšápúr
(per. نیشابور)
mesto
Panoráma dnešného Níšápúru
Štát Irán Irán
Provincia Chorásán Razaví
Šahrestan Níšápúr
Nadmorská výška 1 213 m n. m.
Súradnice 36°12′48″S 58°47′45″V / 36,21333°S 58,79583°V / 36.21333; 58.79583
Vznik starovek, asi 3. storočie pred Kristom
Časové pásmo UTC +3:30
 - letný čas UTC +4:30
Poloha mesta na mape Iránu
Poloha mesta na mape Iránu
Wikimedia Commons: Nishapur
Webová stránka: http://neyshabur.ir/home/
OpenStreetMap: mapa
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:

Mená upraviť

  • po perzsky: نیشابور
  • v prepise: Níšápúr[3] (iné prepisy: Nišápúr[4], Nišápur[5][6], Nišapúr[4], Níšápur[7], niekedy aj Níšábúr[8]
  • meno pochádza zo starovekého név-šápúr, odvodeného od jeho zakladateľa Šápúra I., významovo približne: spravodlivé, dobré mesto Šápúra[9]
  • v novoperzštine aj Néšápúr[2] (nesprávne aj: Nejšápúr[8]), v stredoveku vyslovované Níšávúr[2], v stredoperzštine aj Névšáhpuhr[8]
  • po arabsky: Najsábúr, Nisábur alebo Nísábúr, v klasickej arabčine: Najšábúr[2][9][10]
  • v minulosti nieslo aj čestný názov Íránšahr[2]
  • po armén. Niu-Šapuh[2][10]

História upraviť

História mesta siaha do staroveku. Jeho zakladateľom bol zrejme perzský kráľ Šápúr I. vládnuci v 3. storočí pred Kristom. Podľa niektorých názorov však staroveké mesto nebolo založené do čias Šápúra II.[2] Je možné, že bolo Šápúrom II. prestavané.[9] V tomto období patrilo spolu s Mervom, Herátom and Balchom k štyrom najväčším mestám Chorásánu, bolo centrom regiónu Abaršahr. V 5. storočí slúžilo ako rezidencia sásánovského panovníka Jazdkarta II. Neďaleko mesta sa tiež nachádzal Burzín-Mihr (aj Ádur Burzén-Mihr), jeden z troch najposvätnejších zoroastrijských chrámov ohňa v období Sásánovcov.[1][2][10] Ide možno o dnešný Kuh-e Benálúd. Od 5. storočia bolo mesto aj sídlom nestoriánskeho biskupa.[9]

 
Mauzóleum Omara Chajjáma v Níšápúre

Niekedy v rokoch 651/652 mesto dobyl arabský správca Basry Abd Alláh ibn Ámir. Arabská nadvláda viedla k strate predošlého významu. V meste dokonca nesídlila ani stála vojenská posádka. V rokoch 656/7 Arabi o mesto prišli počas vnútorných sporov medzi Alím a kalifom Mu'avíjom. Vlády v meste sa ujal Péróz III., syn Jazdkarta III. a dcéry posledného sásánovského správcu mesta Kanáranga.[2] Do rúk kalifátu sa mesto znovu dostalo asi o desať rokov po tom, čo Mu'ávija I. Alího porazil a vyslal Abd Alláha, aby znovu dobyl Chorásán a Sidžistán. V nasledujúcom období mesto spravovali umajjovskí správcovia. Z nich zrejme najvýraznejší bol Abd Alláh ibn Cházim, ktorý proti Umajjovcom povstal, no bol porazený. Mesto následne stratilo svoj význam, pretože bolo zatienené Arabmi preferovaným Mervom.[2][9][10]

 
Pohorie Bínálúd pri Níšápúre v lete
 
Hrobka perzského maliara Kamála al-Molka

Nová kapitola dejín mesta sa začala s príchodom lokálnej perzskej dynastie Táhirovcov. Táhirovec Abdulláh bin Táhir (aj Abd Alláh ibn Táhir) urobil mesto svojim hlavným sídlom a Níšápúr vo významností čoskoro predbehol Merv. Podieľ na tom mali aj lepšie klimatické podmienky v okolí mesta. Darilo sa poľnohospodárstvu i výrobe textilu. Stalo sa tiež kultúrnym centrom. V roku 863 Chorásán dobyli Saffárovci (Ja`kúb ibn al-Laíth as-Saffár), čím sa územie dostalo do víru bojov. Striedavo prevládal vplyv Saffárovcov a iných miestnych vodcov. Pokoj krajine priniesla až vláda Sámánovcov, ktorých panovník Ismá‘íl ibn Ahmad mesto v roku 900 dobyl.[2][9][10]

 
Džámí masdžid v Níšápúre, šiítska mešita v meste
 
Vstup do Džámí masdžid

Pod sámánovskou nadvládou mesto prosperovalo a bolo hlavným mestom provincie Chorásán. V meste sa obzvlášť darilo výrobe keramiky a luxusných látok. Dobrá hospodárska situácia znamenala vznik silnej vrstvy patricijského meštianstva, ktorú reprezentovali obchodníci, remeselníci, úradníci a učenci. V meste pôsobili významní moslimskí teológovia a právnici z dvoch hlavných madháb - hanafí a šáfií. Koncom 10. storočia v Níšápúre pôsobila tiež asketická a pietistická sekta kerrámíjja. Menšinovo boli v meste zrejme zastúpení aj prívrženci Alího a hnutia mu’tazily. Arabskí historici mesto v tomto období popisujú ako husto zaľudnené sídlo rozdelené na 42 častí. Jeho súčasťou bola mestská citadela, správne mesto a predmestie. Medzi významné budovy patrila saffárovská mešita vystavaná Amrom, verejný trh nazývaný al-Mu'askar a dva veľké paláce. Mesto bolo obohnané viacerými hradbami, citadela mala dve brány, mesto štyri. Opevnené bolo aj predmestie. Mesto a mestské záhrady boli zavlažované sústavou kanálov z neďalekého vodného toku Saghávar, vďaka čomu bolo najúrodnejšou oblasťou v Chorásáne.[2][9][10]

 
Záhrady Omara Chajjáma, starý vchod

V roku 1037 mesto dobyl seldžucký vodca Tugril Beg I., ktorý ho dočasne ustanovil hlavným mestom Seldžuckej ríše. Pre seldžuckú expanziu na západ Níšápúr čoskoro vystriedal Rajj a iné mestá. Istý čas v Níšápúre prebýval seldžucký panovník Alp Arslán a vezír Nizám al-Mulk. Súčasťou ríše Seldžukovcov bolo mesto až do roku 1142, keď ho za vlády Ahmada Sandžara dočasne okupovala Chórezmská ríša. V roku 1153 mesto vyplienili oguzskí Turci, čo viedlo k tomu, že väčšina obyvateľov utiekla do predmestia Šádjách (aj Šádják), ktoré bolo rozšírené a opevnené. Mestu vládli formálne seldžuckí správcovia, ktorí avšak v skutočnosti vystupovali ako samostatní vládcovia. Postupne sa pri moci vystriedali al-Mu'ajjid (Mo’ajjed-ad-Dín Aj Aba), Tughán Šáh Abú Bakr a Sandžar Šáh. Začiatkom leta 1187 mesto dobyl chórezmský panovník Tekiš Šáh a mesto ríša vo svojej držbe udržala až do roku 1202, keď ho dobyli Ghórovci (či Ghúrovci).[2][9][10]

Prosperita mesta v tomto období výrazne poklesla. Dlhotrvajúce ničivé vojny, povstania a zemetrasenia v rokoch 1145 a 1208 mali ničivé následky. Popis zdevastovaného sídla z tohto obdobia podáva cestovateľ Jákut, ktorý mesto v roku 1216 navštívil. Osud starého mesta bol spečatený v roku 1221, keď ho dobyli a zrovnali so zemou Mongoli na čele s Tolujchánom. Hoci sa mesto čoskoro obnovilo, jeho zlaté časy boli dávno preč. Nové mesto bolo vystavané na mieste bývalého predmestia Šádjách a na tomto mieste bolo mesto obnovené aj po ničivom zemetrasení v roku 1280.[2][9][10]

 
Gazan vstupuje do mesta (1294)

V 14. storočí mesto podľa perzského učenca Hamdulláha Mustaufího al-Kazvíního opäť prosperovalo a Ibn Battúta ho dokonca pre jeho produktivitu a úrodnosť nazval Malým Damaškom. Chválil tiež miestne madrasy. V nasledujúcom období začal význam mesta upadať.[2] Po rozpade Mongolskej ríše sa stalo súčasťou ríše Ílchánovcov, v 30. rokoch 14 storočia ho získali Sarbadárovci. V roku 1381 sa stalo súčasťou ríše Tímúra. Vplyv mesta opäť upadol, pretože Tímúrovci preferovali Samarkand a Herát. Neskôr Sáfíjovci, ktorí mesto získali, vybudovali ako nové centrum Chórásánu Mašhad.[9]

 
Abbasi karavanserail v Níšápúre

Španielsky cestovateľ Ruy González de Clavijo Níšápúr v roku 1404 popisuje ešte ako veľké a prosperujúce mesto, už o rok neskôr však bolo zničené ničivým zemetrasením. Dnešné mesto bolo preto vybudované asi 5 kilometrov severozápadne. Na počiatku vlády Abbása I. bolo mesto viackrát napadnuté Uzbekmi (Abdulláh II. z rodu Šajbánovcov) a v rokoch 1750/1 bolo spolu s ďalšími chorásánskymi mestami dobyté a vyplienené Afgáncom Ahmadom Šáhom Dorránym. Afgánski správca Abbás-koli mesto prestaval. V roku 1796 sa stalo súčasťou kádžárovskej Perzie.[9]

 
Rezanie a brúsenie tyrkysu v Níšápúre, fotografia z roku 1973

Mesto malo v 19. storočí stále hradby, počet obyvateľov západní cestovatelia odhadli iba na 8 000 v roku 1845 a 10 000 v roku 1889. Koncom 19. storočia mal mať Níšápúr živý a rozsiahly bazár a kolóniu arménskych obchodníkov. Neďaleko mesta v Bár-e Ma'den sa ťažili tyrkysy.[9]

V meste sa nachádzajú hrobky Omara Chajjáma a Faríduddína Muhammada Attára.[9][10]

Významné osobnosti upraviť

 
Drevená mešita v Níšápúre

Údaje podľa:[2][9][10][11]

Galéria upraviť

  •  
    Mauzóleum Faríduddína Muhammada Attára
  •  
    Vlaková stanica v meste
  •  
    Kultúrny komplex Azizi
  •  
    Bibi Šatia, mauzóleum a mešita
  •  
    Rezidencia Amín al-Islámi, iránska kultúrna pamiatka
  •  
    Starý dom v meste, iránska kultúrna pamiatka
  •  
    Portál starého domu Idiani v Níšápúre, iránska kultúrna pamiatka
  •  
    Portál mešity Abú al-Fádl Takijáh
  •  
    Mešita Mahdia
  •  
    Bazár v Níšápúre
  •  
    Abbasi karavanserail
  •  
    Socha matky v meste
  •  
    Socha Háfiza Širázího
  •  
    Námestie slobody v Níšápúre
  •  
    Íván v hrobke Omara Chajjáma

Referencie upraviť

  1. ↑ a b Neyshābūr In: Encyclopedia Britannica [online]. [Cit. 2020-12-21]. Dostupné online. (po anglicky)
  2. ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p NISHAPUR In: Historic Cities of the Islamic World. Leiden, Boston : BRILL, 2007. ISBN 978-90-04-15388-2. S. 421 – 423. (po anglicky)
  3. ↑ keramika In: Encyclopaedia Beliana [online]. Bratislava: Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, [cit. 2020-12-21]. Dostupné online. ISBN 978-80-89524-30-3.
  4. ↑ a b Slovenské pohľady (Martin: Matica slovenská), 2005, s. 246. Dostupné online.
  5. ↑ MORANT, Henry de. Dějiny užitého umění: od nejstaršich dob po současnost. Praha : Odeon, 1983. S. 545. (po česky)
  6. ↑ TAUER, Felix. Svět islámu. Dějiny a kultura. 2. Vyd. Praha : Vyšehrad, 2006. ISBN 80-7021-828-2. S. 111n, 200, 283.
  7. ↑ Historická revue. Zväzok 20. Bratislava : KLEIÓ, 2009. Dostupné online. S. 24.
  8. ↑ a b c NOVÁK, Ľubomír. Iránske jazyky a dialekty [online]. Masarykova univerzita v Brne, [cit. 2020-12-22]. S. 37. Dostupné online. [nefunkčný odkaz]
  9. ↑ a b c d e f g h i j k l m n NISHAPUR i. Historical Geography and History In: Encyclopaedia Iranica [online]. [Cit. 2020-12-22]. Dostupné online.
  10. ↑ a b c d e f g h i j NISHAPUR In: The Encyclopaedia of Islam. Ed. C. E. Bosworth, E. van Donzel, W. P. Heinrichs, G. Lecomte et al. 2nd Ed. Vol. VIII. NED – SAM. Leiden : E. J. Brill, 1995. ISBN 90-04-09834-8. S. 62 – 64. (po anglicky)
  11. ↑ MCGREAL, Ian P. Velké postavy východního myšlení: slovník myslitelů. Praha : Prostor, 1998. ISBN 978-80-85190-93-9. S. 528. (po česky)

Iné projekty upraviť

  •   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Níšápúr

Externé odkazy upraviť

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Níšápúr&oldid=7656147“