Otvoriť hlavné menu

Normanská teória vzniku ruského štátu

Normanská teória vysvetľuje pôvod starého ruského štátu (Kyjevskej Rusi). Pôvodná hypotéza sa týka politickej úlohy švédskych Vikingov (Varjagov) pri vzniku raného ruského štátu. Neskôr sa uplatnili aj ďalšie hypotézy, týkajúce sa rozsiahlej kolonizácie určitých oblastí príchodiacimi zo Švédska. Teóriu vypracovali v 18.storočí nemeckí historici žijúci v Rusku.

Obsah

Vznik a vývoj teórieUpraviť

Po celé 19. a 20. storočie bola vedená vzrušená diskusia o platnosti tzv. normanskej teórie, to znamená o podiele škandinávskych Varjagov na vzniku kyjevskej ríše a o pôvode pojmu Rus. Tieto otázky sa ukázali byť základnými problémami včasnej ruskej histórie. Na začiatku tejto výmeny názorov stála hypotéza o normanskom pôvode Rurikovcov, najstaršej, v Rusku vládnucej dynastie, ktorú ako prvý vyslovil v 30. rokoch 18. storočia nemecký historik pôsobiaci v nedávno založenej Petrohradskej akadémii vied Gottlieb Siegfried Bayer v práci De Varagis. V bádaní pokračoval ďalší nemecký vedec žijúci v Rusku Gerhard Friedrich Müller, ktorý v roku 1749 predniesol prednášku na tému Origines gentis et nominis Russorum. Tlačou bola táto práca vydaná až v roku 1772, jej zverejneniu bránil Lomonosov. Bayerove a Müllerove myšlienky rozvinul na prelome 18. a 19. storočia August Ludwig von Schlözer a na základe dôkladného štúdia Nestorovej Povesti dávnych liet sformuloval ucelenú normanskú teóriu. Zásadným dielom, kde bola táto teória vyjadrená, bola jeho päťdielna (nedokončená) práca Nestor Russische Annalen (1802 – 1809).

Z hľadiska normanskej teórie je zásadnou úvodná časť Повести временных лет, ktorá sa nazýva Rozprávanie o pozvaní kniežat. Rozpráva o príchode Varjagov, ktorí si podmanili Fínov a Slovanov a žiadali od nich dane. Tí ich dokázali zahnať, ale keď si začali vládnuť sami, začali medzi sebou viesť spory, a preto sa rozhodli nájsť si knieža, ktorý by im vládol. Cez more sa vydali k „Rusom, lebo tak sa nazývali tí Varjagi Rusi, ako sa iní nazývali Švédmi a iní Normanmi, Anglanmi, iní Gótmi“. Rusom potom povedali: „Krajina naša je veľká a oplýva všetkým, ale poriadku v nej nie je, i poďte panovať a nám vládnuť“. Boli vybraní traja bratia, ktorí so svojimi rodmi odišli ku Slovanom. Najstarší bol Rurik a ten založil Starú Ladogu. Druhý Sineus sa usadil v Beloozersku pri Bielom jazere a tretí Truvor v Izborsku v južnom Estónsku. Mladší bratia čoskoro zomreli, potom Rurik zjednotil podľa Povesti zem pod svojou vládou a založil Novgorod.

Odpor proti normanskej teóriiUpraviť

V kontexte historických udalostí (severná vojna so Švédmi) bola otázka vplyvu Normanov na vytváranie pôvodného ruského štátu od samého začiatku spolitizovaná, pretože Rusi ju interpretovali ako vyzdvihovanie slovanskej nedostatočnosti a zaostalosti. Názory normanistov sa tak dotkli ruskej národnej hrdosti a vyvolali prudký nesúhlas. Ruskí bádatelia, na ktorých čele stál Michail Vasilievič Lomonosov, ktorý sám historikom nebol, odmietli pripustiť akýkoľvek vplyv cudzieho elementu na proces genézy ruskej štátnosti a zdôrazňovali rýdzo slovanský ráz kyjevskej ríše. Poprieť účasť Varjagov na sformovaní štátu sa nedalo, preto sa hľadal ich pôvod medzi západnými Slovanmi, ale niekedy aj medzi Gótmi alebo Chazarmi.

Na prelome 19. a 20. storočia začala byť normanská teória všeobecne prijímaná, a to aj ruskými historikmi (uznával ju napríklad významný bádateľ Vasilij Osipovič Ključevskij) a začínajúcou sovietskou historiografiou. Po nástupe stalinizmu však začala byť znovu akákoľvek úloha Normanov v dejinách východných Slovanov popieraná a v 50. rokoch 20. storočia bola spochybnená tiež historická autenticita zakladateľov rurikovskej dynastie. Pokrútený obraz minulosti, ktorý bol vtedy pod vplyvom politickej propagandy vytvorený, píše v rozpore s historickou realitou, ako urputne bojovali východní Slovania proti cudzej nadvláde, a ako sa k boju proti Germánom vytvoril na ruskom severe mohutný slovansko-fínsky kmeňový zväz.

Postupne prestala byť problematika vikingského vplyvu problémom iba historickým a začala sa riešiť aj v rovine filologickej, archeologickej a antropologickej. Cez všetky výhrady nedá sa ako konštatovať, že tvorcovia normanskej teórie vykonali veľa pre profesionalizáciu ruského dejepisectva a ocenenie pôvodných ruských prameňov.

ArcheológiaUpraviť

Od 60. rokov 20. storočia intenzívny archeologický výskum dokázal objasniť niektoré aspekty prítomnosti Severanov v ruských oblastiach. Hlavná evidencia pochádza najmä z pohrebísk 10. a 11. storočia. Určitý problém predstavuje mnohotvárnosť normanského rítu a skutočnosť, že ako Slovania, tak Škandinávci v tej dobe svojich mŕtvych spaľovali. Vo všeobecnej rovine došlo ku zhode, že normanské sú pohreby v lodiach alebo pohreby s koňom a ďalej pravdepodobne hroby s typicky škandinávskymi ženskými ozdobami šiat. Tieto nálezy sa vyskytujú v kurganoch horného Podnepria, kde sa do tej doby predpokladali iba sídla Slovanov, ktorí sa sem, ako bolo teraz zistené, dostali až v 11. storočí. Pohreby koní sa nachádzajú aj v novgorodských mohylách v starších horizontoch, najmladší je podľa hrobových výbav čisto slovanský. Ďalšie vikingské nálezy pochádzajú z gnezdovských mohýl a ďalej bohatých mohýl v okolí Jaroslavľa, kde boli v hroboch uložené celé vikingské rodiny.

Vo výskume sídlisk hrá dôležitú úlohu archeologický výskum Starej Ladogy, najstaršej škandinávskej osady vo východnej Európe, pochádzajúcej z polovice 8. storočia. Najstarší horizont sídliska nesie určité prvky baltskej kultúry (hlavne ženské ozdoby) a tiež v blízkych mohylách sa našli pohreby v lodiach.

EtymológiaUpraviť

Dôležitú úlohu v argumentoch normanistov a ich odporcov má etymologický výklad pojmu Rus. Existuje niekoľko hypotéz:

  • Zástancovia normanskej teórie tvrdia, že slovo Rus pochádza z fínskeho pomenovania švédskych kmeňov Ruotsi, ktoré dnes označuje Švédsko.
  • Podľa najnovších poznatkov nemeckého historika Dittmara Schorkowitza patrilo toto fínske pomenovanie severskému obyvateľstvu, ktoré prichádzalo do východnej Európy s úmyslom kolonizovať tunajšie nie príliš husto osídlené kraje. Na rozdiel od Varjagov, elitných oddielov ozbrojených diaľkových kupcov, boli títo škandinávski Rusi, ktorí sa usadili južne od Fínskeho zálivu, skoro asimilovaní slovanským a sčasti aj fínskym etnikom. Etnonymum Rus sa však zachovalo a neskôr sa stalo pomenovaním pre územie, na ktorom vládli Rurikovci, a aj jeho slovanského obyvateľstva.
  • Etnonymom „Rhós“ označujú byzantské pramene varjagské oddiely, ktoré sa v roku 860 objavili pred Konštantínopolom. Rovnaký výraz obsahujú Annales Bertiani, ktoré referujú o byzantskom posolstve cisára Theofila, ktoré navštívilo v roku 839 cisára Ľudovíta I. Pobožného v Ingelheime. Jeho členom boli tiež príslušníci tohto etnika a referovali o vládnucom kaganovi Rhósov, ktorého panstvo však bližšie nelokalizovali.
  • Poľský historik Henryk Łowmiański vychádza z neznámeho autora nazývaného Pseudo-Zacharias Retor, ktorý žil v polovici 6. storočia v Sýrii. Jeho dielo obsahuje výpočet národov v blízkosti Kaukazu a je tu zmieňované aj kočovné etnikum „hrws“ zo severného Čiernomoria. Mohlo ísť o ľud iránskeho pôvodu, snáď zmiešaný zo skupinami Gótov, neskôr slavizovaný.
  • Sovietsky historik Boris Aleksandrovič Rybakov, špecialista na včasné ruské dejiny, dokazuje vo svojej hlavnej práci Kijevskaja Rus´ i russkije kňažestva XII-XIII vv. z roku 1982 na základe textu Nestorovej kroniky, že Rus je iba iné označenie pre východoslovanské etnikum Poljanov, ktoré žilo v okolí Kyjeva (Rybakov ich považuje za kmeňový „superzväz“).

Zaujímavý je aj pôvod slova Varjag. Ide o slovanskú podobu škandinávskeho vaering (t. j. člen družiny zviazaný s ňou prísahou). Byzantská podoba označenia Varjagovia je Varangoi.

Nepopierateľný je pôvod niektorých mien členov rurikovskej dynastie na severe: Helge – Oleg, Ynvar – Igor, Valdemar – Vladimír.

Súčasní ruskí antinormanisti uznávajú podiel Rusov a Varjagov na vzniku kyjevského štátu. Tvrdia však, že išlo o Slovanov pochádzajúcich z juhovýchodného pobrežia Baltského mora. Odtiaľ mal ich predstaviteľ Rurik prísť na ruský sever.

Zaujímavý je aj fakt, že na rozdiel napr. od Anglicka, kde ku kolonizácií Vikingmi došlo, tu nie sú známe škandinávske toponymá, ale napr. všetky dneperské prahy majú škandinávske názvy. To by svedčilo pre škandinávske osídlenie iba obchodno-remeselníckeho charakteru.

Písomné prameneUpraviť

  • Povesť dávnych liet – letopisný zvod – kronika, ktorej pôvodnú verziu mal vytvoriť mních Nestor – hlavný zdroj poznania normanistov – dnes je považovaná pre dobu vzniku staroruského štátu za nespoľahlivý zdroj, pretože bola spísaná až začiatkom 12. storočia.
  • grécky Život sv. Gregoria Amastridského (vznikol pred 842) hovorí o Rusoch už pred r. 862
  • tzv. Bavorský geograf (cca 811 – 821)
  • arabskí spravodajcovia (Ibn Fadlan, Istachri, Chankal, Ibn Rosteh)
  • Annales Bertiani

Niektoré dnes všeobecne uznávané záveryUpraviť

Dnes sa má zato, že prítomnosť Severanov v ruských oblastiach je nepopierateľná. Prví členovia rurikovského rodu a ich družiníci boli nepochybne švédskeho pôvodu, ale počas 11.storočia sa v slovanskom prostredí asimilovali. Rurik vládol severným oblastiam Rusi, jeho nástupca (príbuzný alebo družiník) Oleg spojil dve najdôležitejšie centrá Novgorod a Kyjev do jedného celku, a položil tak základy ranému ruskému štátu, Kyjevskej Rusi. Oleg údajne vládol za Rurikovho nedospelého syna Igora. Príbuzenský pomer medzi Rurikom a Igorom však nie je možné dokázať. Niektorí historici sa preto domnievajú, že Igor mohol byť zakladateľom novej, svojim pôvodom slovanskej dynastie, ktorej bol dodatočne pripísaný rurikovský pôvod. Tomu však odporuje jeho meno, ktorého základ je germánsky. Do úvahy je však potrebné vziať tiež skutočnosť, že Varjagovia prichádzali do východnej Európy bez žien. Pokiaľ sa tu usadili, iste uzatvárali manželstvá so slovanskými ženami. Už Igorov syn mal slovanské meno Svjatoslav I. Na konci 11. storočia a v 12. storočí nie sú o prítomnosti Škandinávcov v archeologických dokladoch stopy.

ZdrojeUpraviť

  • Havlík, L.: Slovanské státní útvary raného středověku, Praha 1987, s.11 – 34.
  • Košnar, L.: Severní Evropa v raném středověku a vikinská expanze, in: Studia Mediaevalia Pragensia III, Praha 1992, s.130 – 186.
  • Macůrek, J.: Dějiny východních Slovanů, Praha 1947, s.32 – 48.
  • Dějiny Ruska, Praha, Lidové noviny, 1995.
  • Drška, V. – Picková, D.: Dějiny středověké Evropy, Praha 2004
  • Bronstedt, J.: Vikingové, sága tří století, Praha 1967, s.49 – 53.

Pozri ajUpraviť