Portál:Francúzsko/Odporúčané články
Charles-Maurice de Talleyrand-Périgord upraviť
 |
Charles-Maurice de Talleyrand-Périgord |  |
 Charles-Maurice de Talleyrand-Périgord (* 2. február 1754 Paríž – † 17. máj 1838 Paríž), obvykle nazývaný Talleyrand, bol francúzsky politik a diplomat. Pochádzal z rodiny vysokej šľachty a orientoval sa na kariéru v cirkvi podobne ako jeho strýko reimský arcibiskup. Narodil sa pravdepodobne s poškodenou nohou v dôsledku dedičnej choroby. Stal sa kňazom, potom autunským biskupom, počas Veľkej francúzskej revolúcie vystúpil z cirkvi, aby viedol laický život. Talleyrand zastával politické mocenské funkcie počas väčšej časti svojho života vo viacerých režimoch danej epochy. Bol poslancom v zhromaždení generálnych stavov v období monarchie, predsedom Národného zhromaždenia a veľvyslancom počas Veľkej francúzskej revolúcie, ministrom zahraničných vecí v etape Direktória, konzulom za Prvého cisárstva, veľvyslancom, ministrom zahraničia a predsedom Rady ministrov v období Reštaurácie, veľvyslancom v službách Júlovej monarchie. Asistoval pri korunovácii Ľudovíta XVI. (1775), Napoleona I. (1804), Karola X. (1825) a Ľudovíta-Filipa (1830). Pravidelne zasahoval do ekonomických a finančných otázok, z ktorých najslávnejším je jeho akt znárodnenia príjmov cirkvi. Jeho renomé sa však vytvorilo výnimočným pôsobením v politike, ktorého vrcholom bol Viedenský kongres. Talleyrand ako osvietenec, liberál, rozhľadený politik a ekonóm tvoril teórie a hľadal spôsoby aplikovania európskej rovnováhy medzi veľmocami. Slávny svojou konverzáciou, espritom a inteligenciou viedol život medzi starým režimom a 19. storočím. Je opisovaný ako „krívajúci diabol“, cynický a skorumpovaný vyjednávač, ale rovnako tak aj ako pragmatický vodca a vizionár podriadený harmónii a rozumu. Bol obdivovaný alebo nenávidený súčasníkmi, pričom inšpiroval množstvo historických a umeleckých diel. | ||
Victor Hugo upraviť
| |
Odporúčaný článok | |
 Victor Hugo bol francúzsky básnik, prozaik, dramatik, románopisec, politik a jeden z najvýznamnejších predstaviteľov francúzskeho romantizmu. V roku 1837 bol vymenovaný za dôstojníka Čestnej légie. Roku 1845 vstúpil do politiky a bol vymenovaný za paira, v pairovskej komore sa vyslovoval za návrat Ľudovíta Bonaparta, po zrušení pairstva (1848) úspešne kandidoval do ústavodarného zhromaždenia (na listine Constitutionelu) ako zástanca pravicovej politky. Ľavicovým politikom sa stal až v októbri 1849. Od tej doby vystupoval ako odporca Ľudovíta Bonaparta a zastánca liberálneho socializmu. Z tohto dôvodu odišiel po štátnom prevrate (2. december 1851) do exilu a usadil sa v Bruseli, potom na ostrovoch Jersey a Guernsey. Do Paríža sa vrátil až v roku 1870. Roku 1871 bol zvolený do bordeauxského zhromaždenia z ktorého veľmi skoro vystúpil. Roku 1875 sa stal senátorským delegátom a onedlho na to senátorom. Roku 1881 bol znova zvolený ako senátorský delegát a roku 1882 sa opäť stal senátorom. | ||
Francúzsky právny systém v období francúzskej revolúcie upraviť
| |
Odporúčaný článok | |
 Francúzsky právny systém v období Francúzskej revolúcie (1789 – 1815) predstavujú právne normy, právne inštitúty a právne odvetvia spojené a usporiadané podľa pravidiel do systému. Vychádza z kontinentálneho právneho systému a tvorí ho právo písané a výlučné, ktoré je výsledkom zákonodarnej činnosti orgánov štátu na to určených. Aby sa francúzsky právny systém definoval a odlíšil od ostatných subsystémov kontinentálneho právneho systému, bola potrebná revolúcia, pretože v nej sa spojila snaha ľudu vymaniť sa spod nadvlády feudalizmu s myšlienkami osvietenskej filozofie. Tieto faktory ovplyvnili francúzsky právny systém, ktorého vývoj v rámci novoveku vyvrcholil práve v rokoch 1789 – 1815. Preto možno právny systém v období Francúzskej revolúcie 1789 – 1815 charakterizovať ako právny systém revolučný, meniaci a vyvíjajúci sa, ktorý sa menil v závislosti od sociálnej, ekonomickej, mocenskej a poľnohospodárskej situácie v krajine. | ||
Dejiny Francúzska upraviť
| |
Dejiny Francúzska | |
 | ||