Proces proti titovským špiónom a rozvratníkom v Československu

Proces proti titovským špiónom a rozvratníkom v Československu (po česky Proces proti titovským špionům a rozvratníkům v Československu) označovaný aj podtitulom „Šefik Kević a spoločníci“ bol vykonštruovaný politický proces súvisiaci s vylúčením Juhoslávie z komunistického tábora v júni 1948 a následnom prenasledovaní domnelých a skutočných Titovych priaznivcov a spojencov. V procese prebiehajúcom v septembri 1950 bola súdená "16 členná banda špiónov a násilníkov", vedená juhoslovanským generálnym konzulom (vicekonzulom) v Bratislave Šefikom Kevićom[1] , ktorý bol 2. septembra 1950 v Prahe odsúdený na doživotie.[2] . Hlavnými obvinenými občanmi Československa boli Slováci Rudolf Lančarič a Ernest Otto. Otto bol obvinený zo šírenia fašistickej titovskej propagandy, úsilia o rozvrátenie štátneho zriadenia, zrady ešte z čias povstania a snahy o rozvrátenie repatriácie Slovákov žijúcich v Juhoslávii späť do vlasti. Otto a Lančarič, obvinený z velezrady a vyzvedačstva, dostali tresty smrti. Ďalších 12 ľudí bolo odsúdených na tresty odňatia slobody. Otto bol ešte Najvyšším súdom 2. februára 1951 uznaný vinným z trestných činov velezrady, vyzvedačstva a nedovoleného ozbrojovania. Až oveľa neskôr sa dozvedel, že 10. februára 1951 mu bol prezidentskou amnestiou trest zmiernený na doživotné väzenie.[3] Avšak Lančarič bol popravený 17. februára 1951.

V širších súvislostiach sa týmto procesom začalo prensledovanie takzvaných "vnútorných nepriateľov" KSČ, ktorí mali patriť k takzvaným buržoáznym nacionalistom. V Českoslovesku to boli predovšetkým Slováci. Už počas prípravy tohto procesu chcela ŠtB získať kompromitujúce dôkazy aj proti Vladimírovi Clementistovi a ďalším vyššie postaveným funkcionárom KSS.

ProcesyUpraviť

Hlavné pojednávanie v procese proti titovským špiónom.. prebiehalo v dňoch 30. augusta až 2. septembra 1950[1]. Zo 16 obvinených bolo desať obyvateľov Juhoslávie.[1] Boli vynesené dva rozsudky trestu smrti (Lančarič a Otto. Len Lančarič bol popravený), tri doživotné tresty a zvyšní účastníci boli odsúdení úhrnom k ​​188 rokov odňatia slobody.[1]

V rovnakej dobe "realizovali" príslušníci referátu číslo 22 ŠtB aj šesťčlennú skupinu na čele s Jánom Sirackým (nar 1925), vykonávajúci údajne špionáž pre Keviča, ktorej členovia boli (v októbri 1950) odsúdení na 8 až 20 rokov odňatia slobody.[4]

Proti občanom i priaznivcom Titovej Juhoslávia bola v tom čase vedená celá rada politických procesov, najčastejšie boli obviňovaní zo špionáže a velezrady. Za politické trestné činy mali byť z príkazu kolégia ministerstva národnej bezpečnosti vedené aj šmelina a pašovanie, na ktorých sa Juhoslovania často podieľali. Tieto prípady sa mali rozpracovávať nie ako prípady "statno bezpečnostné", pretože podľa zistení je kriminelní činnosť iba konspirováním protištátnej činnosti, najmä špionáže. Títo ľudia boli v lepšom prípade posielaní do táborov nútenej práce, v horšom prípade ich čakali niekoľkoročnej tresty odňatia slobody. Mnoho juhoslovanských štátnych príslušníkov alebo čs. občanov strávilo veľmi dlhú dobu vo vyšetrovacej väzbe, počas ktorej sa ich vyšetrovatelia snažili získať proti nim usvedčujúce dôkazy, pretože v čase zatknutia, nemala ŠTB proti nim žiadne konkrétne dôkazy. Počas súdneho pojednávania väčšinou platili ako hlavný dôkazy obžaloby výpovede ďalších zatknutých, v mnohých prípadoch získané za použitím psychického i fyzického násilia. Ak sa tieto prípady dostali na súd, boli spravidla vynášané vysoké tresty, pretože išlo totiž väčšinou o obvinenia z velezrady a špionáže. Napr. Petr Brstilo bol odsúdený na 15 rokov odňatia slobody, Bogomil Babnik dokonca rokov 20 atď.[4][5]

Niekoľko občanov Juhoslávie doplatilo na vyšetrovanie životom. Päťdesiatšesťročný Leopold Plesch vyskočil počas výsluchu 23. januára 1950 z okna budovy Krajského veliteľstvo Štátnej bezpečnosti Ústí nad Labem. Päťdesiatdvaročný Dimitrij Dimitrijevic, predseda Juhoslovanskej národnej fronty, zatknutý v decembri 1949, zomrel vo vyšetrovacej väzbe 22. apríla 1950.[4]

Širšie súvislostiUpraviť

Kvôli nezhodám medzi juhoslávskym vodcom Titom a sovietskym vodcom Stalinom sa v roku 1948 začalo prenasledovanie tzv. "titoistov" vo viacerých krajinách. Oficiálnym cieľom bolo odhaliť Titových spolupracovníkov a špiónov na našom území a vysporiadať sa s nimi. Medzi podozrivých patrili ľudia s kontaktmi v Juhoslávii, partizáni, ktorí spolupracovali s juhoslovanskou stranou. Oficiálnou tézou "o prechode kliky Tita-Rankoviča od demokracie k buržoáznemu nacionalizmu" sa však otvorila hlavne kampaň proti takzvaným buržoáznym nacionalistom. Ako však odlíšiť internacionalistu od nacionalistu (zdravé jadro od vnútorného nepriateľa)?

V súvislosti s odklonom juhoslovanskej Titovej kliky od línie marxizmu-leninizmu (odhaleným na porade Informbyra komunistických a robotníckych strán v júni 1948), ktorí zradili vec robotníckej triedy Titovi diplomati v ľudovo-demokratických krajinách nadviazali spojenia, pokiaľ už skôr ich neudržiavali, s americkými špionážnymi agentúrami a pracovali pre ne v ďalších rokoch veľmi húževnato, u nás zvlášť na Slovensku. (60 stranová brožúra vydaná Ministerstvom spravodlivosti ešte v roku 1950 uverejňuje úplné znenie žaloby proti celej skupine a výňatky z priebehu procesu s hospodárskymi, politickými a vojenskými pomocníkmi Kevičovými začiatkom septembra 1950.) [1]

Po vylúčení Juhoslávie v júni 1948 padlo podozrenie najprv na Bulharsko a Poľsko. Prijatie kritiky, prehodnotenie politiky nakoniec skončili prenasledovaním čelných predstaviteľov vo viacerých krajinách: Władysław Gomułka (Poľsko), Traiche Rostov (Bulharsko), László Rajk (Maďarsko), Markos a Koçi (Albánsko). Už v júni 1948 došlo k novej vlne odvetných opatrení proti možným priaznivcom Tita.

Vnútorní nepriatelia na SlovenskuUpraviť

Viliam Žingor, počas Slovenského národného povstania významný organizátorom partizánskeho hnutia, začal po vojne kritizovať komunistickej strany. Spájaním Žingora s Kubíkom, Lichnerom a ďalšími sa podarilo ŠtB aj splniť stranícku úlohu aj sa zbaviť politických oponentov. Do akcie proti žingorovcom (tzvn. "žingoriáda") nasadila ŠtB najmenej šesť agentov.[6] „Aktívne medzi nimi pracovali spolupracovníci (agenti) ŠtB, ktorí ich zámerne a intenzívne provokovali". Roku 1948 Ladislav Mňačko napísal brožúru o Žingorovi, o jeho „zrade Povstania“ a o údajnej protištátnej činnosti po vojne. Neautorizovaný a nepodpísaný pamflet vydalo vtedajšie Povereníctvo spravodlivosti a stal sa súčasťou nenávistnej kampane proti Žingorovi.[7] Mňačko potom v roku 1950 sedel priamo v súdnej sieni a prostredníctvom svojej knihy „Proces  proti velezradným fabrikantom, veľkostatkárom a zapredancom: Žingor a jeho spoločníci pred Štátnym súdom“ podal podrobné svedectvo o celom priebehu súdneho konania.[8] Žingor bol popravený obesením 18. decembra 1950 v Bratislave.

Proces, ktorý sa konal v 18. – 21. októbra 1950 v Bratislave bol jeden z najväčších vykonštruovaných politických procesov na Slovensku i v celom Česko-Slovensku.[9] Súčasne zapadal do politickej línie boja proti „slovenskému buržoáznemu nacionalizmu“, „separatizmu“ a „titoizmu“.[9] Spolu so Žingorom popravili aj Ladislava Nosáka a Samuela Bibzu a odsúdili ďalších takmer 30 ľudí,[6] medzi nimi napr. Jána Lichnera, Elenu Bulubášovú (rod. Darulovú), Jozefa Kubíka, Jozefa Hrušáka a Alexandra Pavlisa[8].

Ďalším cieľom boli ešte vyššie postavení komunistiUpraviť

Na prelome rokov 1949/1950 sa vyšetrovanie, resp. hľadanie československého Rajka dostalo do novej fázy. Potom ako sovietski poradcovia jasne vytýčili novú líniu vyšetrovania, začali zhromažďovať rozsiahle charakteristiky osôb, ktoré si vytypovali do okruhu budúcich tzv. slovenských buržoáznych nacionalistov. V jeho centre bol Vladimír Clementis a popri ňom sa do pozornosti štátno-bezpečnostného vyšetrovania dostal o. i. aj G. Husák.[2]

Ako prvý začal o vysokých funkcionároch KSS obšírnejšie vypovedať Ernest Otto, ktorý pracoval u povereníka školstva Ladislava Novomestkého. Jeho výpovede z decembra 1949 keď sa o. i. zmienil aj o tom, že „pracovníci jugoslávského konzulátu v Bratislavě Kevič a Moravec mu řekli, že nacionalistického smýšlení jsou Šmidke, Falťan, dr. Pavlík, Novomeský, Friš a Takáč“. V tomto období zbierala ŠtB o skupine okolo V. Clementisa. [2] Clementis bol v januári 1951 zatknutý. V roku 1952 bol v procese s Protištátnym sprisahaneckým centrom pod vedením Rudolfa Slánskeho odsúdený na smrť a popravený. V roku 1963 ho rehabilitovali.

Proces s rozvratnou skupinou buržoáznych nacionalistov na Slovensku sa rozbiehal práve v tomto období. Gustáv Husák a Ladislav Novomeský boli zatknutí 6. februára 1951.

V roku 1962 G. Husák tvrdil, že vyšetrovatelia tlačili na vicekonzula Š. Keviča, aby práve jeho „označil za juhoslovanského špióna“.[2] Výpoveďami E. Otta a Jozefa Trojana (ale aj výpoveďami Viliama Žingora) sa vyšetrovatelia snažili spojiť celú skupinu s juhoslovanským vicekonzulom Šefkom Kevičom, ktorý udržiaval široké spoločenské styky o. i. aj s funkcionármi KSS.Napriek tomuto úsiliu sa sovietskym poradcom, ktorí upravovali všetky výpovede E. Otta a J. Trojana, nepodarilo vykonštruovať prepojenie skupiny tzv. slovenských buržoáznych nacionalistov s juhoslovanskou špionážou.[2]

Vysokí komunistickí funkcionári, propagandisticky označovanými „buržoázni nacionalisti“ boli obvinení zo „zrady voči pracujúcemu ľudu“, ktorú mali páchať pokusom o „izolovanie Slovenska od pracujúceho českého ľudu“ navyše z pozícií vysokých ústavných funkcií. Takto mohol Stalin nájsť, obviniť a potrestať vnútorných nepriateľov hocikde. Robil tak až do svojej smrti v roku 1953, ktorú uzatvorila stalinistické obdobie budovania tzv. komunizmu.

ReferencieUpraviť

  1. a b c d e Proces proti titovským špionům a rozvratníkům v Československu: Šefik Kevič a společníci. 1950. vyd. [s.l.] : Orbis (pravdepodobne aj po slovensky Bratislava : Povereníctvo spravodlivosti, 1950.), 1950. Dostupné online. (po česky)
  2. a b c d e KINČOK A KOL., Branislav. Gustáv Husáka a jeho doba [online]. Bratislava: Ústav pamäti národa, 2015, [cit. 2020-09-18]. Dostupné online. ISBN 978-80-89335-76-3.
  3. Pamäť národa 4/2013, „Z novembrového prevratu vyšli víťazne komunisti.“ Rozhovor s bývalým politickým väzňom Martinom Hagarom, upn.gov.sk
  4. a b c BÁRTA, Milan. Akce Jugoslavie. Státní bezpečnost v boji proti „agentům titoismu“ v letech 1948–1955 [online]. Ústav pro studium totalitních režimů (ustrcr.cz), paměť a dějiny 2011/01 (https://www.ustrcr.cz/publikace/pamet-a-dejiny-12011/) str. 65, [cit. 2020-09-21]. Dostupné online. (po česky)
  5. DOUBKOVÁ, Eliška. Pašerácká skupina Bolčić a spol. (Magisterská diplomová práce) [online]. is.muni.cz, [cit. 2020-09-14]. Dostupné online.
  6. a b TELIŠČÁKOVÁ, Dagmar. Bývalých partizánov trestali smrťou i dlhoročným väzením. Pravda, 2016-12-11. Dostupné online [cit. 2016-12-12].
  7. Ladislav Mňačko, červený Hemingway [online]. Pravda, 2019-02-12, [cit. 2019-02-12]. Dostupné online.
  8. a b GUBA, Ivan. Kto bol Viliam Žingor?. HistoryWeb.sk, 2013-03-10. Dostupné online [cit. 2017-01-12].
  9. a b Dokumenty k procesu s Viliamom Žingorom a spol.. Ed. Róbert Letz, Pavol Matula. Bratislava : Ústav pamäti národa, 2009. S. 280.

Pozri ajUpraviť