Ernest Otto

Ernest Otto (* 15. september 1917, Slaská – † 22. máj 1962, Nováky) bol slovenský komunistický politik, stredoškolský pedagóg, partizán, účastník SNP. Po druhej svetovej vojne krivo obvinený a odsúdený 2. septembra 1950 vo vykonštruovanom procese proti tzv. titovským špiónom a rozvratníkom (spolu s Rudolfom Lančaričom) na trest smrti.

Ernest Otto
slovenský politik, pedagóg, partizán, komunista
Narodenie15. september 1917
Slaská, Slovensko
Úmrtie22. máj 1962 (44 rokov)
Nováky, Slovensko

ŽivotUpraviť

Ernest Otto sa narodil 15. septembra 1917 v Sláskej (dnes okres Žiar nad Hronom), odkiaľ sa spolu s rodičmi v roku 1921 presťahoval do Novák. Bol najstarším z troch súrodencov. Jeho prasynovec je Milan Krajniak. Vyštudoval s vyznamenaním gymnázium v Prievidzi,[1] vďaka čomu od roku 1936 pokračoval v štúdiu filozofie na Karlovej univerzite v Prahe. Počas štúdia v Čechách sa stal predsedom komunistického študentského hnutia. 15. marca 1939 - Adolf Hitler vyhlásil protektorát Čechy a Morava. Následkom čoho po vytvorení protektorátu bola v októbri 1939 zatvorená Karlova univerzita v Prahe a jej činnosť nahradil systém ríšsky vysokých škôl. Po nútenom skončení štúdia v Čechách mal Ernest ako málo ďalších to šťastie, že mohol doštudovať na Slovenskej univerzite (vtedajší názov univerzity Komenského).

Keďže Ústredie štátnej bezpečnosti (ÚŠB) vedelo o jeho komunistickej minulosti ešte z čias vysokoškolského štúdia v Prahe, už ako začínajúci profesor na gymnáziu v Kremnici začal byť prenasledovaný. Ani na jednom pracovisku nesmel ostať príliš dlho a preto Kremnicu veľmi skoro vystriedal Kláštor pod Znievom, následne Trstená a Ružomberok. Počas učiteľskej práce vyvíjal rozsiahlu činnosť: zakladanie revolučných národných výborov, jánošíkovských družín, buniek Komunistickej strany, šírenie a tvorbu protištátnych letákov a novín a prípravy Slovenského národného povstania.

Dňa 7. apríla 1943 Ústredie štátnej bezpečnosti uskutočnilo dlho pripravovaný záťah proti členom prípravných partizánskych skupín a členom ilegálnej Komunistickej strany.[2] Medzi zadržanými bol aj Ernest Otto spolu so svojim kolegom a priateľom Jozefom Hagarom.

2. februára 1944 podľa dobových médií z Bratislavskej nemocnice u Milosrdných bratov (dnes Univerzitná nemocnica s poliklinikou Milosrdní bratia) ušli traja veľmi nebezpeční zločinci a to: prof. Otto, prof. Hagara a kpt. Červenej armády Medvedev Furmanov. Väzni až na pplk. ČA ušli na Hornú Nitru do obce Kamenec pod Vtáčnikom a odtiaľ k partizánskej skupine Vtáčnik.

Kpt. ČA Medvedev Furmanov, ktorý ušiel z koncentračného tábora v okolí Berlína, sa pokúšal pešo dostať k ČA a pomstiť svojich padlých bratov. Nanešťastie bol zachytený ÚŠB a celý zničený vrhnutý do väzenia v Bratislave. Trpel astmou a preto sa po úteku načas ukrýval v Bratislave. Pred vypuknutím SNP organizoval partizánske jednotky na východnom Slovensku a zotrval medzi nimi až do príchodu ČA.

Tento útek by sa nepodaril bez pomoci vedúceho ilegálnej organizácie bulharského vysokoškolského študentstva Ljubena Patorčeva a medika Foltýna. Auto chorvátskeho veľvyslanectva, ktorým sa podľa plánu mali utekajúci dostať na vidiek, neprišlo na stanovené miesto, takže použili auto náhodného taxikára. Kvôli kontrolám utekajúcich ich taxikár vyložil v Trnave. Odtiaľ kráčali pozdĺž trate do Leopoldova. Na stanici Leopoldov nastúpili na nákladný vlak do Zvolena, v Zbehoch prestúpili na osobný vlak. Nasledovali: Chynorany, Prievidza a nakoniec prestupná partizánska stanica partizánskej skupiny Vtáčnik - Veľká Lehota. Neľudské podmienky väzby na nich zanechalo veľké stopy (tri kilometre chôdze im trvali tri hodiny).

Na základe Vianočnej dohody z decembra 1943 medzi komunistami a občianskym blokom založili slovenskí politici Slovenskú národnú radu a pripravovali ozbrojené povstanie proti režimu. 27. augusta 1944 plukovník Ján Golian vyhlásil v Banskej Bystrici Slovenské národné povstanie.

Počas povstania sa Ernest zapájal zväčša neaktívne ako spravodajca, no partizánska skupina operovala a pred potlačením povstania dobyla: Nováky, Prievidzu, Baťovany (dnešné Partizánske), Tužinu, Nemecké Pravno (dnes Nitrianske Pravno) a mnohé okolité obce.

Po víťaznom skončení vojny sa Ernest Otto stal za pomoci povereníka školstva Ladislava Novomestkého, komisárom Povereníctva školstva (Ministerstva školstva).

V roku 1947 sa oženil s Tamarou Bahurinskou. To, že po svadbe odcestovali na dovolenku do Juhoslávie, sa neskôr stalo súčasťou žaloby proti nemu.

V novembri 1949 bol Ernest zatknutý v Novákoch[3] v rámci vyšetrovania pred monsterprocesom „proti titovským špionům a rozvratníkům v Československu“ s podtitulom „Šefik Kević a společníci“.

Šefik Kevic bol konzulom Juhoslávskej republiky na Slovensku. Kvôli nezhodám medzi juhoslávskym vodcom Titom a sovietskym vodcom Stalinom, počas ktorých sa satelitné štáty ZSSR postavili na stranu sovietov a na základe 1. rezolúcie Informačného byra komunistických strán, sa vzťahy medzi Juhosláviou a Československou republikou len naštrbili. (Rezolúcia mala informačný charakter a odsudzovala stav v Komunistickej strane Juhoslávie). Koncom októbra 1948 však bola prijatá 2. rezolúcia Informačného byra komunistických strán, ktorá označovala Tita za fašistu, čo už muselo vzťahy medi týmito štátmi silno poznačiť. Okrem propagandistickej akcie, ktorou obidve rezolúcie bezpochyby boli, bezpečnostné orgány v Československu spustili operáciu Juhoslávia. Jej cieľom bolo odhaliť Titových spolupracovníkov a špiónov na našom území a vysporiadať sa s nimi. Medzi podozrivých patrili ľudia s kontaktmi v Juhoslávii, partizáni, ktorí spolupracovali s juhoslávskou stranou.

Monsterproces prebiehal v Prahe od 30. augusta až 2. septembra 1950[4]. Hlavným obvineným bol Rudolf Lančarič a hneď po ňom Ernest Otto. Ernest bol obvinený zo šírenia fašistickej titovskej propagandy, úsilia o rozvrátenie štátneho zriadenia, zrady ešte z čias povstania a snahy o rozvrátenie reparticipácie Slovákov žijúcich v Juhoslávii späť do vlasti.

Výstupom z monsterprocesu boli tresty smrti pre prof. Ernesta Otta a Rudolfa Lančariča (popraveného 17. februára 1951) a ďalších 12 trestov odňatia slobody.

K Ernestovmu rozsudku sa ešte pripojil rozsudok Najvyššieho súdu z 2. februára 1951, kde ho uznali vinným z trestných činov: velezrady, vyzvedačstva a nedovoleného ozbrojovania.

Ernest Otto strávil trištvrte roka v cele smrti, kde ho fyzicky a psychicky mučili. Napríklad simuláciami popravy, pričom nevedel, že dňa 10. februára 1951 mu bol prezidentskou amnestiou trest zmiernený na doživotné väzenie.[3] Následne, ešte v roku 1951 bol prevezený do Leopoldova.

Dňa 9. mája 1955 mu bol na základe petície Nováčanov prezidentskou amnestiou trest zmiernený na 25 rokov.

Tamara Bahurinská – narodená 25. novembra 1921, manželka Ernesta Otta, za povstania pomáhala partizánom. Bola v delegácii partizánskeho zväzu, ktorý niesol žiadosť o omilostenie J. Tisa pražskej vláde. Rovnako ako jej manžel, aj ona sa dostala po vykonštruovanom procese do väzenia. Ernest sa jej pokúsil pomôcť aspoň rozvodom, v domnienke, že sa úrady prestanú o ňu zaujímať. Žiaľ márne. Vo väzení v roku 1957 na následky mučenia zomrela.

V roku 1960 bola prijatá nová komunistická ústava. V rámci osláv udelil prezident Antonín Novotný vyše 2000 amnestií.

Jedna z nich bola udelená aj Ernestovi Ottovi. Na slobodu sa dostal 21. júna 1960, po vyše 10-tich rokoch sa vrátil k matke späť do Novák. Ako bývalý politický väzeň nemohol pracovať inak ako murár (vyučený ešte v Leopoldove). Neustále bol pod kontrolou ŠTB. Trpel paranojou a stihomanom, z čoho pramenili jeho časté úniky do hôr v okolí Novák. Aj napriek všetkému si uvedomoval svoje psychické problémy a často opakoval: „Pred desiatimi rokmi ma pripravili o česť a teraz o rozum“.

Osudným dňom bol pre neho 22. máj 1962, kedy mal ísť spolu s mamou k doktorovi do bojnickej nemocnice. Ráno však nikomu nič nepovedal a nenápadne sa vytratil z domu. Nikto nevedel kde je. Rodina sa ho vybrala hľadať, keďže vedela o jeho paranoji. Popoludní sa ozvali pracovníci MNV a požiadali ich o identifikáciu mŕtvoly. Jeho veci našiel pri ľavom koryte rieky Nitra občan Novák Jozef Znášik. Následne neďaleko objavili aj telo nebohého. Spod brady mu trčala britva bez rúčky a v očiach mal plno piesku. Vyšetrovanie preukázalo samovraždu, no dodnes sa nájdu ľudia, ktorí teórii jeho samovraždy neveria. Tvrdia totiž, že tak rozsiahlu reznú ranu si nemohol spôsobiť sám a často tvrdil, že ho sledujú a chcú pripraviť o život...

Až posmrtne v roku 1964 bol Ernest Otto plne rehabilitovaný. V rozsudku stálo: „Skutok, za ktorý bol Ernest Otto odsúdený sa buď vôbec nestal, alebo sa stal, no nenaplnil skutkovú podstatu žiadneho trestného činu“.

OcenenieUpraviť

 
Pamätná tabuľa pred základnou školou v Novákoch

Na jeho počesť stojí pred základnou školou v Novákoch pamätná tabuľa s jeho bustou a nápisom:

Aj keď ohrdnutím sa ti odmenil,
životu si slúžil verne a rád.

Autorom tejto busty je Jozef Mazáň.

Boli mu udelené vyznamenania:

  • Rad Slovenského národného povstania 1. triedy (1946)
  • Československá vojenská medaila za zásluhy 1. stupňa prezidenta republiky
  • Československý vojenský kríž
  • Rad červenej hviezdy (in memoriam)

ReferencieUpraviť

  1. Kalendár osobností regiónu okresov Banská Štiavnica, Žarnovica, Žiar nad Hronom, Knižnica Jána Kollára, kjkk.sk
  2. Nováky, obnova.sk
  3. a b Pamäť národa 4/2013, „Z novembrového prevratu vyšli víťazne komunisti.“ Rozhovor s bývalým politickým väzňom Martinom Hagarom, upn.gov.sk
  4. Proces proti titovským špionům a rozvratníkům v Československu: Šefik Kevič a společníci. 1950. vyd. [s.l.] : Orbis (pravdepodobne aj po slovensky Bratislava : Povereníctvo spravodlivosti, 1950.), 1950. Dostupné online. (po česky)

LiteratúraUpraviť

  • Plevza, V. a kolektív: Dejiny Slovenského národného povstania 1944 - 5. zväzok. Bratislava, Nakladateľstvo Pravda 1985, s. 369
  • Kinčok, Branislav a kol.: Gustáv Husák a jeho doba, Ústav pamäti národa, 2015 strany: 169, 210 – 212, 216 – 218, 243, 250, 259, 260, ISBN 78-80-8 335-76-3 Dostupné online